Alexander Riabov, Rus žijúci na Slovensku, aj o Putinovom Rusku

Pochádza z Ruska, má 30 rokov, vyštudoval právo a ekonómiu, je vo vedení zväzu šachistov; spolupracuje na vzdelávacích projektoch s poslankyňou NRSR Oľgou Nachtmannovou a v súčasnosti riadi malú telekomunikačnú spoločnosť. Ľavicu vždy považoval za humánnejší a spravodlivejší prístup k riadeniu spoločnosti. Inšpiruje sa Rawlsom a zamýšľa sa nad možnosťami družstevníctva. Nedostatok poznania úpadku Jeľcinovho Ruska aspoň v rovine, že o ňom počuli, je to, čo vedie k veľkým nepochopeniam súčasnej reality a zároveň aj opodstatnenej popularity Putina v Rusku… Ľudia nielenže nedostávali výplatu niekoľko mesiacov, podobne boli na tom aj dôchodky. Inflácia totálne zničila úspory obyvateľstva – platilo sa v miliónoch za prejazdy električkou, dodáva Riabov. Na vlastnej koži zažil aj kontrast Putinovho a Jeľcinovho Ruska, o ktorom vám porozpráva v našom novom rozhovore.

Zdravím ťa Sašo. Najskôr sa nám predstav. Čím sa v živote zaoberáš a ako si sa dostal k ľavici prípadne ako vnímaš ľavicové myslenie?

Mám 30 rokov, pochádzam z Topoľčian z učiteľskej rodiny. Polovica mojej rodiny z otcovej strany žije v Rusku. Profesne som vyštudovaný právnik a ekonóm. Po niekoľkých rokoch v odbore v súčasnosti riadim malú telekomunikačnú spoločnosť. Mojim veľkým hobby bol vždy šach a cez prácu vo vedení národného zväzu na šírení projektov spojených so vzdelávaním spolupracujem aj s poslankyňou NR SR Oľgou Nachtmannovou. Ľavica sa dostala ku mne skôr sama ako humánnejší a spravodlivejší prístup k riadeniu spoločnosti. V detstve som zažil šetrné časy 90. rokov a škrtov dzurindovej vlády, ktoré boli v rodine dvoch učiteľov citeľné. Vplyv na to majú istotne aj ruské korene, kde som prakticky celý život konfrontovaný s predsudkami,  za ktorými v skutočnosti len veľmi zriedkavo stoji nejaké poznanie tejto krajiny, jej histórie, či aktuálneho diania. Osobne sa prikláňam skôr k umiernenejším formám ľavice, ak by sme to chceli nejak škatuľkovať. Pomer konzervativizmu a liberalizmu tak napoly. Keď som sa dostal do Bratislavy, začal som sa pohybovať v priestore ľavicových aktivistov a angažoval som sa aj v niektorých témach, ktoré som považoval za správne. Keďže toto prostredie vzniklo skôr ako som sa k nemu neformálne pripojil, sú mi vzdialené rôzne roztržky, ktoré akosi tak viac či menej potichu existujú. Ľudí z tohto prostredia vnímam hlavne ako dobrých kamarátov, či priateľov.

Kedysi dávno sme sa stretli a bavili sme sa o Rawlsovi. Padlo vtedy veľa zaujímavých vecí. Vedel by si svoje postoje priblížiť našim čitateľom?

Áno, na Rawlsov závoj nepoznania sa ťažko hľadá odpoveď od pravicového spektra a dáva dobrú odpoveď na otázku, prečo je rovnejšia spoločnosť správnejšia. Hrá sa s tým typickým smithovským egoistickým záujmom každého človeka, ktorý však nechce vytiahnuť z klobúka verziu spoločnosti, v ktorej by on sám riskoval, že ostane na jej okraji. Z tohoto dôvodu si človek za závojom nepoznania, kedy nepozná svoje miesto v spoločnosti, radšej vyberá spoločnosť, v ktorej nebude závisieť jeho ďalší život od toho, do akých sociálnych, materiálnych, zdravotných, rasových a iných pomerov sa narodí, ale do takej, ktorá tieto rozdiely, čo najviac potiera a vyrovnáva. Je to taký rébus, ktorý buď ukáže, že človek pristupuje k veci poctivo, alebo je jednoducho možno iba niečo ako sociálny darwinista a na križovatke má prednosť, lebo má väčšie auto…

V prípade rawlsovej teórie sú však tiež pekné viaceré analógie, ktoré k nej existujú a existovali ešte aj predtým, ako ju naformuloval. Moderná je napríklad vo verzii Justina Timberlaka v závere filmu In Time, kde bankárovi Weisovi zrúti spoločnosť postavenú na kupovaní času za cenu ľudských životov, ale poetickejšie je možno skôr Dostojevského spracovanie Aľjošovho pokušenia diablom v Bratoch Karamazových. Tam sa Aľjoša rozhodne odolať vytvoreniu večného blaha na zemi, ktoré by muselo byť vykúpené jednou kvapkou slzy nevinného batoľaťa. Sú to extrémy, ale je to filozofia. Zaujímavé je teda vnímať existenciu týchto podôb aj mimo Rawlsovho spracovania. Psychológ Jung by to možno zasadil do konceptu kolektívneho nevedomia spravodlivého sveta tiahnuceho sa naprieč históriou.

Si rodený Rus a preto ma extra zaujíma ako vnímaš rozširujúcu rusofóbiu, ktorá je až fašistická. Teda najmä tú systematickú z réžie rôznych lovcov konšpirátorov za pomoci mainstreamových médií? Často sme sa bavili o tom, že si na vlastnej koži zažil totálny úpadok Jelcinovho Ruska. Ako vnímaš osobnosť V. Putina a prípadne Zjuganova? Sú to takí démoni, ako ich prezentujú? Ako je to po ekonomickej stránke v Rusku? Hovorí sa, že je tam hybridný model. Čo je na Rusku socialistické a čo kapitalistické. V čom je Putin socialista a v čom kapitalista?

Otcova strana rodiny je ruská, inak som celý život prežil na Slovensku. V Rusku som strávil počas 6, či 7 návštev viac ako rok života v rôznych časových odstupoch, ktoré možno prinášajú aj ďalší uhol pohľadu, ako uhol pohľadu človeka, ktorý tam žije trvalo. Vďaka nim som na úseky mal možnosť vidieť rozvoj krajiny. Rusofóbia u nás vždy bola. Na druhej strane nutno povedať, že je na Slovensku veľa ľudí, ktorí majú pozitívny vzťah k Rusku, jeho histórii, kultúre, ale aj ako činiteľovi na medzinárodnej scéne.
Zo skúseností otca a staršej sestry by som povedal, že veľmi nepríjemné bolo obdobie začiatku 90. rokov. Ja som v detstve zažil miernejšiu formu, ktorá bola približne rovnaká do začiatku krízy na Ukrajine. V pojeľcinovských časoch boli témy o dosť prázdnejšie. Kde-tu sa objavil Kasparov, ktorý ako celosvetovo známy šachista a vtedy už aj opozičník pochodoval po uliciach Moskvy s fašistami – ten záver v tých správach samozrejme už nerezonoval. Na výške som sa stretal ešte so smiešnymi otázkami, či je Rusko dobré alebo zlé, ktoré mi pripadali akoby ich položil skôr škôlkar a nie študent medzinárodných vzťahov. Akékoľvek predsudky sa končili niekde pri tom, že sme vlastne zistili, že okrem dvoch troch viet sa o Rusko nikto nejak veľmi nezaujímal. Keď tak sa besedovalo o niektorých historických udalostiach, týkajúcich sa druhej svetovej vojny.

Mainstream si pre nestranného pozorovateľa až veľmi často strieľa sám sebe do nohy. Možno je to tým tlakom na novinárov, že musia chrliť článok za článkom, ktovie. Dobre to bolo vidieť napríklad na takej hlúpej afére okolo Pussy Riot. Činy, za ktoré sa ťažko dá postaviť, ako napríklad umelecké stvárnenie skupinového sexu v biologickom múzeu, či performance umeleckej skupiny pri vsunutí mrazeného kurčaťa do vagíny v supermarkete – to všetko v mene boja proti Putinovi alebo ich najslávnejšie znesvätenie chrámu, o ktorom vlastne novinári možno ani nemali potuchu, že má v pravoslávnom svete obdobnú hodnotu ako Bazilika sv. Petra vo Vatikáne – takto sa nám mediálne kanály akože snažili nahovoriť, že sú chvályhodné alebo nasledovaniahodné… Možno by stačilo niekedy s kritikou narábať viac s rozumom a udierať do jedného, ale za to citlivého miesta, než škriabať nechtami a trhať vlasy všade, kde to ide, ale aj častejšie skôr nejde.
Nedostatok poznania úpadku Jeľcinovho Ruska aspoň v rovine, že o ňom počuli, je to, čo vedie k veľkým nepochopeniam súčasnej reality a zároveň aj opodstatnenej popularity Putina v Rusku. Niektoré z dobových ruských filmov sa zdajú až neuveriteľné a súvislosti pochopia tí, čo si ich prežili. Ja som tam akurát v tých cykloch trojročných návštev práve na konci 90. rokov bol. Ľudia nielenže nedostávali výplatu niekoľko mesiacov, podobne boli na tom aj dôchodky. Inflácia totálne zničila úspory obyvateľstva – platilo sa v miliónoch za prejazdy električkou. Na trhovisku sme stretli človeka, čo predával tlakomery – patril ešte k tým šťastnejším – firma nemala na výplaty, tak zamestnancom miesto mzdy rozdala tlakomery, ktoré po práci chodili predať na trh, aby mali na jedlo. Za bežnou bytovkou mojej babky v maličkom mestečku stál malý obchodík, do ktorého mafiáni hodili granát a zabili predavačku. Vo filme Nežnyj vozrast (Česi ho prekladajú ako Puberta) hovorí rozprávač o zúfalej situácii mladej generácie, kde konštatuje, že do školy už beztak nemalo zmysel chodiť – nič do života sa tam aj tak neučilo a vysokoškolský diplom ste si aj tak mohli kúpiť na každom druhom rohu ulice. – A to skutočne doslova – to bola realita tých dní! … Prechod na kapitalizmus bol v Rusku oveľa drsnejší ako u nás. Na sklonku riadenia rozpredanej krajiny často podgurážený predstaviteľ štátu doviedol krajinu úspešne do bankrotu.
Po 15 rokoch pôsobenia Putina vzrástla životná úroveň a stabilita v krajine niekoľkonásobne. V malom mestečku, ktoré som raz za 3 roky navštevoval vždy postupne pribúdalo viac pozitívnych aspektov, ktoré so sebou prináša trhové prostredie. Z bojazlivých predavačov predávajúcich tovar iba za prepážkou, nakoľko sa obávali krádeží, začali pribúdať samoobslužné supermarkety, či veľké obchodné domy, ako ich poznáme aj u nás. Život začal plynúť konečne aj normálne a o politiku sa už málokto vôbec zaujímal. Zlepšením životnej situácie, zvyšovaním postavenia na medzinárodnej scéne, ale aj symbolickými gestami s veľkou hodnotou, ako napríklad zmena jeľcinovej ruskej hymny, ktorá nemala ani len slová, na prespievanú notoricky známu verziu sovietskej hymny, začala v ľuďoch opäť rásť aj identita a hrdosť ku krajine s cvengom…
Rečou čísel, HDP Ruska za Putina iba rástlo. Pred sankciami malo Rusko štátny dlh vo výške 5 – 10% HDP. Hovoríme o tom istom ukazovateli, ktorý malo v tej dobe USA vo výške 105%. Daňové zaťaženie je vo výške 13%. Zamestnanci odvody neplatia, náklady na bývanie sú cca štyrikrát nižšie ako u nás. Príjmy štátu sú z množstva štátom vlastnených spoločností, ktoré ťažia nerasty. Putin zaviedol široké sociálne programy. Podpora rodiny je na úrovni štátneho príspevku vo výške 10 až 15 000 eur pre druhé narodené dieťa. Ak hovoríme o výplatách obyvateľstva – bežná čistá mzda po odrátaní výdavkov na bývanie je možno nižšia ale približne podobná tej, v ktorej žijú Slováci mimo Bratislavy po odrátaní výdavkov na bývanie. Až príliš kapitalistickou, či neoliberálnou je možno minimálna mzda, ktorá je vskutku veľmi minimálna – niekde okolo 100 eur.
Putin sa k moci dostal vďaka Berezovskému v časoch, keď hľadali nástupcu za Jeľcina. O rok na to bol Berezovský prenasledovaným štvancom na úteku. V Rusku tak niet žiadneho Haščáka, čo by rozdával múdre rady, ako a za koľko hlasovať – veľmi rýchlo by sa mohlo stať, že ho stretne osud privatizéra Chodorkovského.
Putinova popularita sa bežne držala nad 70% obyvateľstva. Počas krízy na Ukrajine to bolo 80-tky. V posledných voľbách do parlamentu získalo Jednotné Rusko cez 50% podporu. Podpora komunistov vedených Zjuganovom klesla z 20% na niečo okolo 14. Vyslovene opozičné strany nezískali asi ani 2% podporu. Jedno z hodnotení tohto poklesu komunistom hovorí o tom, že strana stratila trend oslovovať viac mladých a postupne môže žijúcich voličov ubúdať.
Ak by som to zhrnul, ak by na Slovensku bola vládnuca politika, ktorá za krátku dobu razantne a niekoľkonásobne zvýši životnú úroveň – bolo by odsúdeniahodné, ak by jej predstaviteľ mal vysokú podporu obyvateľstva? Bol by to démonizovaný kult osobnosti? Alebo by to bol iba „obyčajný“ štátnik?

Existuje ešte jeden spoľahlivý indikátor dobrého politika v Rusku. Ak sa Západu páči a má ho rád, tak Rusov spravidla nič dobré nečaká, ak je to naopak, tak je to iba dobré znamenie. Gorbačova a Jeľcina mal Západ rád.

Aký máš názor na družstevnícke a kooperatívne podnikanie?

O družstevných formách podnikania sme sa bavili myslím v súvislosti so Schweickartovou publikáciou o ekonomickej demokracii. Sú samozrejme niektoré pekné príklady zo Španielska. Pravičiari na túto tému obvykle používajú argument, že keď chcete, tak si družstvo založte a konkurujte ostatným. O to tu myslím nejde a myslím si, že toto nie je otázka hospodárskej efektívnosti. Koncept, o ktorom sa hovorí vnímam skôr tak, že by mohol fungovať v prípade, kedy by bolo jedinou formou podnikania družstevníctvo. Taký systém by mal dôslednejšie nastoľovať demokraciu, a to nielen v politickom, ale aj ekonomickom ponímaní. Problémy však možno vidím v niektorých rozhodujúcich procesoch, kedy je nutné konať operatívne alebo s víziou, ktorú sa nemusí vždy podariť pretlmočiť. Čo v prípadoch, že sa družstvu nedarí a dosahuje straty? Dnes je tu poistenie, ktoré garantuje výplaty zamestnancov. Je to určite veľký koncept, ktorý musí veľa vecí dotiahnuť. V skratke ho vnímam možno, ako isté hospodárske spomalenie za cenu férovejšej práce.

Foto: archív Alexandra Riabova

Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.

Pridaj komentár