Vážení priaznivci DAV-u DVA
Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.
V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.
Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.
Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712
Na Slovensku sa nedávno spustila mediálna kampaň kvôli návšteve nezávislého poslanca P. Marčeka na Kryme. Do tejto hystérie sa zapojili nielen mainstreamové médiá, ale aj niektorí poslanci na čele s K. Cséfalvayovou a M. Klusom. Na celom pohone na P. Marčeka je však najsmutnejšie to, že návštevy na anektovaných územiach už vykonalo mnoho slovenských poslancov a dokonca aj prezident SR či predstavitelia ministerstva zahraničných vecí. Išlo pritom o podstatne závažnejšie konanie, pretože na rozdiel od cesty P. Marčeka, v prípade ich návštev nešlo o súkromné aktivity, ale o oficiálne návštevy. Napriek oveľa vyššej závažnosti sa však o nich nepísalo ani sa nezvolávali orgány Národnej rady SR.
Krym, Kosovo a východný Jeruzalem
Predovšetkým treba povedať, že pokiaľ ide o status Krymu, na Slovensku existuje široký konsenzus politických strán o tom, že Krym je naďalej súčasťou Ukrajiny a jeho jednostranné pripojenie k Rusku bolo porušením medzinárodného práva. Ide o konzekventný postoj, pretože SR už predtým odmietla uznať jednostranné vyhlásenie nezávislosti Kosova, ktoré bolo porušením územnej celistvosti Srbska. Tento postoj je rešpektovaný aj v zahraničí, hoci sa na Slovensku objavili už politické sily, ktoré ho chceli spochybniť a uznať nezávislosť Kosova, najmä A. Kiska. Okrem Kosova a Krymu však existujú aj ďalšie územia, kde sa zmeny hraníc udiali v rozpore s medzinárodným právom. Spomenúť treba východný Jeruzalem, ktorý Izrael protiprávne anektoval v roku 1980. Problematike statusu Jeruzalema som sa už podrobnejšie venoval.
Čo sa nedostalo do správ, video Igora Jurečku
Samozrejme, medzi uvedenými troma prípadmi existujú určité rozdiely, spomedzi nich však zrejme najväčšiu mieru legitimity vykazuje zmena hraníc na Kryme. Tam totiž existovala jednoznačná podpora obyvateľstva pre pripojenie k Rusku a hoci niektorí politici spochybňujú referendum z marca 2014, niet pochýb, že akokoľvek organizované demokratické referendum o statuse Krymu by dopadlo rovnako. Jasný názor väčšiny obyvateľov na zmenu územného statusu existoval aj v Kosove, avšak vyhlásenie nezávislosti v roku 2008 sa tam uskutočnilo bez referenda a navyše v situácii, keď z Kosova po roku 1999 vyhnali veľkú väčšinu srbského obyvateľstva, ktoré sa stále nemôže vrátiť. Napriek tomu, že aj z Krymu ušli po roku 2014 určité skupiny osôb, väčšina krymských Ukrajincov i Tatárov tam dodnes zotrvala.
Celkovo najmenej legitímnym z uvedených troch prípadov bolo zrejme pripojenie východného Jeruzalema k Izraelu, pretože sa udialo v rozpore so želaním tam žijúceho obyvateľstva. Navyše, Arabi sú v Jeruzaleme dodnes vystavení oveľa horšej diskriminácii než Ukrajinci či Tatári na Kryme. Hoci Izrael kontroluje celý Jeruzalem už od roku 1967, až v roku 1980 prijal zákon, ktorým status mesta definoval ako zjednotené hlavné mesto Izraela – v rozpore s rezolúciami OSN a normami medzinárodného práva. Treba tiež uviesť, že podľa izraelského práva je status východného Jeruzalema odlišný aj od statusu okupovaných území v Palestíne. Izrael sa okrem toho snaží rôznymi formami diskriminácie zmeniť demografický charakter východného Jeruzalema, čo sa deje v rozpore s ľudskými právami.
Inkvizičné slovenské korporátne média pred odchodom Marčeka na Krym
Slovenskí politici na anektovaných územiach
Napriek všetkým uvedeným problémom sú však návštevy slovenských predstaviteľov vo východnom Jeruzaleme skôr pravidlom než výnimkou, či už na Olivovej hore, v Getsemanskej záhrade alebo v Chráme Božieho Hrobu. V roku 2017 navštívil Izrael prezident A. Kiska a počas svojej oficiálnej návštevy zavítal aj na pamätné miesta vo východnom Jeruzaleme. Keďže tam zavítal podľa izraelského protokolu a v sprievode Izraelcov, dalo by sa jeho konanie označiť za faktické uznanie izraelskej suverenity nad východným Jeruzalemom. Závažné je aj to, že v rámci prezidentskej delegácie navštívil anektované územie v Jeruzaleme aj M. Lajčák, minister zahraničných vecí a reprezentant slovenskej vlády.
Rovnako vážnou bola aj oficiálna návšteva A. Danka, predsedu Národnej rady SR, v Jeruzaleme v júli tohto roku. Podobne ako A. Kiska aj A. Danko navštívil kresťanské pamiatky vo východnom Jeruzaleme a to v súlade s izraelskými normami a protokolom. V rámci svojej návštevy ale zašiel ešte ďalej a prisľúbil vytvoriť slovenské kultúrne centrum v Jeruzaleme. Dokonca sa vyjadril, že Jeruzalem má byť hlavným mestom Izraela. Na ústretové kroky predsedu Národnej rady SR reagoval aj predseda izraelského parlamentu J. Edelstein, ktorý vyzval slovenskú stranu aspoň na vytvorenie honorárneho konzulátu v Jeruzaleme.
SR pritom oficiálne a v súlade s rezolúciami OSN neuznáva status Jeruzalema ako zjednoteného hlavného mesta Izraela, ktorý bol vytvorený izraelským zákonom z roku 1980 – prítomnosť oficiálnych inštitúcií SR v Jeruzaleme by tak bola prinajmenšom rozporuplná. Samozrejme, že SR by mala podporovať právo Izraela na existenciu a rozvíjať s ním priateľské vzťahy. Taktiež slovenské kultúrne inštitúcie v Izraeli majú svoj význam, avšak ich umiestnenie do právne sporného Jeruzalema je problematickým politickým gestom. SR by si na svoje kroky mala dávať pozor aj preto, lebo existuje podozrenie, že izraelská vláda sa snaží oslabiť spoločný postup EÚ voči Izraelu cez krajiny V4. Pre porovnanie si stačí pripomenúť, akú hystériu a podozrenia vyvolávajú jednostranné kroky niektorých štátov EÚ voči Rusku.
Videá od R. T. Lehotského
Oficiálne a súkromné cesty politikov
A. Danko, A. Kiska či M. Lajčák pritom nie sú zďaleka jedinými slovenskými politikmi, ktorí navštívili anektovaný východný Jeruzalem. Návštevy slovenských politikov na tomto území sú dokonca skôr pravidlom než výnimkou. Platí to aj pre poslancov, ktorí navštívia Izrael pri svojich oficiálnych cestách a v rámci pobytu sa zastavia na svätých miestach kresťanstva na anektovanom území. Veci však treba hodnotiť s nadhľadom a je dobré, že srbskí alebo palestínski predstavitelia nereagujú na cestu každého slovenského politika na anektované územia tak ako to urobil ukrajinský veľvyslanec.
Treba tiež vedieť rozlišovať medzi oficiálnym výkonom verejnej funkcie a súkromnou cestou, hoci to v prípade politikov nie je vždy jednoduché. Aj poslanci majú totiž právo na súkromné aktivity – kvôli výkonu funkcie musia síce pristúpiť na určité obmedzenia, avšak toto základné ľudské právo nestrácajú. Naozaj nemožno predpokladať, že každý kresťanský poslanec zo Slovenska, ktorý pricestuje do Chrámu Božieho hrobu, vyjadruje oficiálnu podporu SR pre izraelskú anexiu. Pri hodnotení návštev na anektovaných územiach je potrebné uplatňovať rovnaký meter a nepodliehať hystérii: nemožno podporovať návštevy najvyšších predstaviteľov štátu vo východnom Jeruzaleme pri ich oficiálnych cestách a súčasne škandalizovať súkromnú cestu jedného nezaradeného poslanca na Krym!
JUDr. Branislav Fábry, PhD., spolupracovník DAV DVA
JUDr. Branislav Fábry, PhD. je slovenský právnik, ktorý sa zameriava na tému medzinárodného práva, ústavného práva a bioetiku. Píše pravidelne pre DAV DVA, Slovo, Literárny týždenník a ďalšie časopisy. Je členom Slovensko-Ruskej spoločnosti.
Zoznam publikácii B. Fábryho na stránke Univerzity Komenského v Bratislave
Pán doktor Fábry,
výborný článok, ako vždy. Chcel by som však upozorniť na jednu vec. Otázka Krymu sa dnes všeobecne posudzuje ako porušenie medzinárodného práva. Formálne je medzinárodné právo definované ako súbor mnohých multilaterálnych aj bilaterálnych zmlúv medzi štátmi, čo je v poriadku. Horšie už je to z pohľadu reálneho pôsobenia a aplikácie medzinárodného práva, kde si veľmoci a hlavne USA z neho ťažkú hlavu nerobia. Tu už ide o také porušenia, že možno hovoriť o zločinoch proti ľudskosti ako na bežiacom páse. Čiže, ak by som zaujal trochu „extrémny postoj“, môžem dať kacírsku otázku, či nejaké medzinárodné právo de facto vôbec existuje?
A tu je namieste iná, podľa mňa relevantnejšia otázka: bolo referendum o Kryme porušením domáceho, teda ukrajinského práva a práva autonómnej republiky Krym? Priznám sa, že nemám o tom znalosti a nie je ani možné sa o tom niekde dočítať (pre naše médiá je to tabu téma). Všetko čo viem, je len to, že niekedy v čase rozpadu ZSSR bolo na Kryme referendum, na základe ktorého nastal v postavení Krymu dosť zvláštny právny stav. Ukrajinská ústava vraj vystúpenie umožňuje a tak isto aj krymská. Preto boli v referende netradične 3 otázky. Viac však neviem. Ak by ste mohli napísať niečo na túto tému, bol by som rád a určite aj ďalší.
Na záver si dovolím svoj názor v tom zmysle, že ak prebehlo referendum v súlade so spomenutým vnútorným právom, potom vôľa krymského ľudu má určite väčšiu váhu a legitimitu, ako tzv. rozpor s medzinárodným právom. O „legitimite“ Chruščovovho darovania Krymu Ukrajine v rámci ZSSR je škoda sa vôbec zmieňovať …
Pán Juhár, medzinárodné právo neexistuje už dávno…
Len právo silnejšieho a podla toho sa riadia svetové mocnosti, najmä tie západné…
Príjemný deň,
vďaka za Váš komentár.
Pokiaľ ide o medzinárodné právo, „existencia“ akýchkoľvek právnych noriem sa pohybuje niekde medzi realitou a normativitou. Norma hovorí, ako to má byť, hoci realita je často veľmi odlišná. Platí to však nielen pre medzinárodné právo, ale napr. aj pre trestné právo, kde boj proti organizovanému zločinu či iným formám kriminality existuje často iba na papieri. Napriek tomu sa o existencii trestného práva nepochybuje. Podobne, podľa väčšinového názoru je aj MP neefektivíne, ale „existuje“
Pokiaľ ide referendum na Kryme, jedno prebehlo už v roku 1991, pred rozpadom ZSSR, ďalšie v roku 1994. Na to druhé reagoval ukrajinský parlament zrušením krymskej ústavy. Rusko v tom čase nereagovalo, aj vzhľadom na prebiehajúcu vojnu v Čečensku. Ukrajina potom v roku 1996 prijala novú ústavu (Krym až v r. 1998), kde v čl. 2 výslovne stanovila nemennosť svojich hraníc – čiže oddelenie Krymu v roku 2014 bolo v rozpore s týmto ustanovením ústavy. Legitimita referenda na Kryme sa nedá odvodiť z textu ukrajinskej ústavy, ale skôr z rozpadu ústavného poriadku na Ukrajine po prevrate vo februári 2014. Keďže lídri Majdanu nerešpektovali a porušili mnohé základné ústavné normy, napr. čl. 111, nerešpektovanie textu ústavy organizátormi referenda na Kryme je rovnako legitímne alebo nelegitímne ako nová moc v Kyjeve. Aj táto interpretácia je však sporná a celá téma sa nedá popísať stručne.
Na začiatku toto roku som o právnych otázkach zmeny statusu na Kryme diskutoval napr. na stránkach Nového slova:
http://www.noveslovo.sk/c/Zopar_poznamok_k_problematike_Krymu
Dovolím si odporučiť i niektoré svoje skoršie publikácie o statuse Krymu:
http://brankof.blog.pravda.sk/2015/03/20/legitimita-krymu-verzus-legitimita-kosova/
Dobrý deň,
vďaka za vysvetlenie.
Ešte poznámka k tej mojej expresívnej otázke, či vôbec existuje medzinárodné právo. Samozrejme, že sa nedá hovoriť o jeho absolútnej neexistencii. Miera jeho porušovania je však určite oveľa väčšia ako porušovanie trestného práva vo vnútri ktoréhokoľvek civilizovaného štátu (aj keď v takom Mexiku už je to asi aj porovnateľné :-(). Tá priepasť medzi tým, čo „je“ a tým, čo „má byť“ je v medzinárodnom práve ozaj frustrujúca. Navyše je tu rozdiel vo vymožiteľnosti, keď orgány štátu činné v trestnom konaní sú predsa len efektívnejšie…
Keď vychádzam z toho, čo píšete, v rozvalinách ústavných poriadkov (či už v relatívnom mieri alebo vo vojnách) je relevantná oveľa viac legitimita ako formálna legalita. Ak v danej situácii Rusi na Kryme referendom (akt najvyššej právnej sily) vyjadrili vôľu pripojiť sa k Rusku, určite na to mali legitímne dôvody, ktoré by mali byť rešpektované. Nakoniec Krym sa stal ruským za Kataríny Veľkej ako výsledok turecko – ruských vojen, tak to už v histórii chodí. A každá historická situácia pri takýchto pohyboch je iná a iné sú aj dôvody a prostriedky deľby alebo spájania národov/štátov. Preto je potrebné individuálne posudzovanie každého prípadu (Kosovo napríklad) a nie, teraz budem zase trochu expresívny, mechanické uplatňovanie rovnakej šablóny medzinárodného práva.
V tejto súvislosti sa nedá nespomenúť pripojenie Havajských ostrovov k USA. Polynézanov sa na ich názor nikto nepýtal. Dnes už to nikto nespochybňuje, aj keď to bolo zjavne nelegitímne (a možno aj nelegálne, ktovie). Prečo by sa mal spochybňovať legitímny vstup Krymu do Ruskej federácie?
Vďaka za komentár a za podnetné úvahy. S mnohým súhlasím, ale predsa len zopár poznámok:
Pokiaľ ide o medzinárodné právo, existujú pododvetvia MP, kde sa jeho normy dodržujú viac a kde menej – otázky územnej celistvosti tvoria len časť MP, existuje aj zmluvné právo, displomatické výsady, atď.
Pokiaľ ide o vnútroštátne právo, vo väčšine krajín sveta existujú problémy s vynutiteľnosťou viacerých jeho pododvetví, od trestného práva až po právo sociálneho zabezpečenia. Väčšinu krajín sveta pritom netvoria „civilizované štáty“, ale práve tie menej rozvinuté. A v mnohých z nich (najmä v Afrike) je rozdiel medzi tým čo „má byť“ a „čo je“ dokonca ešte väčší než v medzinárodnom práve. Napriek tomu sa uznáva, že ich vnútroštátne právo „existuje“.
Pokiaľ ide o to, že rôzne prípady treba posudzovať odlišne, určite nie je možné nájsť dva prípady, ktoré by boli úplne rovnaké. Napriek tomu však treba rovnako aplikovať určité princípy, ako napr. zvrchovanú rovnosť štátov (čl. 2 Charty OSN), ktoré vyžadujú, aby sa používal rovnaký meter. Riziko rôzneho posudzovania spočíva v tom, že na Západe na základe „rôzneho posudzovania rôznych prípadov“ dospeli niektorí k záveru, že zmena hraníc v Srbsku je v poriadku, ale na Ukrajine nie.
Pokiaľ ide o otázku legitimity , tá je dôležitá, ale dôležitá je aj legalita. Navyše legitimita má niekoľko rozmerov. Na rozdiel od legality je otázka legitimity podstatne zložitejšia a ako protiargument voči legitimite Krymu by bolo možné konštruovať chápanie legitimity ako akceptácie zo strany relevantných subjektov MP, teda štátov. Keďže väčšina štátov zmenu hraníc na Kryme neuznáva, bol by to argument proti.
V minulosti patril spôsob nadobúdania územia anexiou k častým spôsobom nadobúdania územia a nebolo to považované za porušenie medzinárodného práva. To je aj prípad Havajských ostrovov. Podľa väčšiny nátzorov sa princípy OSN sa neaplikujú na zmeny hraníc pred jej vznikom.
Článok i odpovede Dr. Fábryho sú odborne erudované, je potreba, aby sa k rôznym aspektom spoločenského života vyjadrovali odborníci.
Ja si dovolím len takú filozoficko-historickú pripomienku k pojmu „necivilizovaných“ krajín, nakoľko v mene tohto postoja sa vedú aj vojny proti tzv. diktátorom po celom svete, odvolávajúc sa aj na civilizované štandardy, medzinárodné právo, ap..
Pojem civilizácia nezahŕňa celé ľudské dejiny, používame ho na obdobie po prvobytnej spoločnosti, na obdobie od vzniku triedno-štátnej spoločnosti pred 5 200 rokmi. V tomto zmysle za necivilizované možno pokladať ešte existujúce prvobytné kmene. Našťastie, aspoň v poslednom období prestalo misijné úsilie kladúce si za cieľ zmeniť všetky tieto spoločenstvá na podobné európskym, tzn. kapitalistickým.
Niekedy sa tento pojem používa aj ako synonymum menej rozvinutých krajín. Čo zvádza niekedy ľudsko-právnych aktivistov, ľavicových demokratov považovať tieto krajiny za barbarské a vhodné na vykonanie aktu civilizovania. (boli to aj prípady Sýrie, Líbye, Iraku, Afganistanu). Tieto krajiny totiž v súlade so zákonom súladu spoločenských vzťahov úrovni výrobných síl majú vlastný systém politických, právnych, mravných noriem. V tomto prípade v barbarskom stave poznania našich „demokratov“ úplne absentuje poznanie významu sociálno-ekonomických síl pri zavádzaní správno-politického, právneho systému danej krajiny.
Ak totiž sociálno-ekonomická štruktúra „necivilizovanej“ krajiny v sebe zahŕňa aj kmeňovú, feudálnu úroveň, je samozrejmé, že tu neexistujú prirodzené sociálno-ekonomické väzby, sily, ktoré by držali spolu slabý národný štát. Národný štát si totiž vyžaduje deľbu práce na národnej úrovni, silný priemysel, silnú buržoáziu a silnú robotnícku triedu. V týchto krajinách absenciu týchto síl nahrádzajú autoritatívni vodcovia.
Ak sa odvolávame pri vojnách proti týmto „diktátorom“ medzinárodnými štandardami a medzinárodným právom, tak medzinárodné právo by sa malo plne demokratizovať, odkapitalizovať v zmysle pokusov nivelizovať celú civilizáciu podľa jednotných noriem, uznať právo jednotlivých krajín na svoj spôsob života. Viem, že niektorým sa to nebude páčiť, pretože by radi zaviedli svoju jednotnú agendu (buržoáznych) ľudských práv do všetkých krajín a všetkých spoločenstiev. Ale im len pripomeniem, že potom by sa museli zmieriť aj s tým, že ak Čína prevezme vodcovstvo civilizácie, podľa tejto logiky by mala právo zaviesť svoje normy do života všetkých krajín. A po ustanovení komunizmu by sa podľa tohto princípu zrušili všetky kapitalistické, feudálne či aké spoločenstvá.
Preto by sme mali rešpektovať rôznu úroveň krajín a ich rôzne právne systémy, patrí to do demokratického, pluralitného usporiadania civilizácie.
Myslím, že na úrovni jednotnej globálnej civilizácie a komunizmu aj prípad Krymu bude riešený demokraticky, a nie v zmysle zastaraných imperiálno-kapitalistických záujmov.
Ďakujem za názor a informácie.
Už mám len jednu poznámku k legitimite. S jej definíciou je trochu problém, stačí len kliknúť na internet alebo pozrieť na názory aj uznávaných právnikov a stretneme sa s dosť rozdielnymi názormi. Zrejme ju treba odvodzovať vždy od konkrétne posudzovaného javu, veci alebo problému.
V prípade Krymu by som legitimitu odvodzoval od iných hodnôt, ako od akceptácie štátov. Vidíme, akí ľudia sú na ich čele a ako veľmi často majú a presadzujú úplne iné názory, ako sú názory väčšiny obyvateľov týchto štátov.
V danom prípade podľa môjho názoru ide skôr o vzťah národa (skupiny národov-Švajčiarsko) k územiu, na ktorom žije. Inšpiroval ma v tejto súvislosti jeden výrok, myslím že jeho autorom je prof. Milan Valach, že každý národ (ale aj každé živé spoločenstvo na Zemi) musí spĺňať tri podmienky, ak chce prežiť. Musí mať svoje územie, musí sa na ňom reprodukovať a musí si ho dokázať ubrániť. Ak čo len jedno z toho chýba, spoločenstvo zaniká.
Pokiaľ ide v tejto súvislosti o legitimitu, ako o vzťah k územiu, odvodzoval by som ju od toho, či na ňom určité spoločenstvo historicky relevantnú dobu vôbec žilo a aké hodnoty na ňom vytvorilo, ako ho po stáročia zveľaďovalo, budovalo, čiže či toto územie bolo a je jeho skutočným domovom. Myslím si, že Rusi na Kryme toto spĺňajú a ak mali odôvodnený pocit, že v Ukrajine sú ako národ existenčne ohrození a sami si svoju bezpečnosť a existenciu neubránia, bol ich krok pripojenia k Rusku cestou referenda legitímny.
Uvediem niektoré fakty po rozpade ZSSR:
20. 1. 1991 prebehlo na Kryme referendum, ktoré rozhodovalo o otázke v znení: „Ste za nezávislú republiku Krym a ste za začlenenie Krymu do ZSSR?“. 93% účastníkov referenda pri 81 percentnej účasti rozhodlo o obnovení Krymskej autonómnej republiky, čo bol štart na ratifikáciu Krymu ako ďalšej suverénnej zväzovej republiky v rámci Sovietskeho zväzu.
12. 2. 1991 bola obnovená autonómna republika pod názvom Autonómna republika Krym v rámci zostavy Ukrajinskej SSR, ktorá sa o pol roka neskôr, 24. 8. 1991, osamostatnila ako štát Ukrajina.
17. 3. 1991 sa uskutočnilo v ZSSR referendové hlasovanie, či zachovať ZSSR. Za zachovanie ZSSR hlasovalo 78 percent účastníkov referenda. Hoci 6 z 15 zväzových republík sa nepripojilo k referendovému hlasovaniu.
4. 9. 1991 prijal Krymský parlament Deklaráciu o štátnej suverenite Krymu – ako dôsledok referenda z 20. 1. 1991. Na Kryme obývanom prevažne Rusmi existovali silné tendencie počas rozpadu ZSSR k znovupripojeniu k Rusku a autonómia bola kompromisom, ktorý dovolil Krym udržať v zostave Ukrajiny. Krymská vláda podporovaná ruskou väčšinou obyvateľov usilovala o väčšiu mieru nezávislosti na Ukrajine, ekonomickú samosprávu či zavedenie moskovského času.
1. 12. 1991 bolo zorganizované na Ukrajine referendum o samostatnosti Ukrajiny, ktoré prebehlo aj na Kryme, v ktorom 54% ľudí hlasovalo za vznik samostatnej Ukrajiny, hoci 9 mesiacov predtým hlasovali za zachovanie ZSSR. Toto referendum bolo teda iba o vzniku samostatnej Ukrajiny, nie o vzdaní sa Krymu svojej samostatnosti, keďže ten už vyhlásil 4. 9. 1991 štátnu suverenitu. V tomto prípade ak uplatníme logiku postoja Ukrajiny ku Krymu, aj v prípade vyhlásenia samostatnosti Ukrajina si nepýtala súhlas od ZSSR na konanie referenda a referendum sa nekonalo na území celého ZSSR.
7.- 8. 12. 1991 predstavitelia Ruska, Bieloruska a Ukrajiny v Bielovežskom pralese podpísali dohodu o rozpustení ZSSR Tvrdili, že ako zakladajúce krajiny ZSSR (spolu so Zakarpatskou rep.) majú na ukončenie činnosti ZSSR právo, napriek referendu v ZSSR z mája 1991, v ktorom za zachovanie ZSSR hlasovalo vyše 78 % zúčastnených voličov kladne. Znovu išlo teda o protiprávny akt.
V roku 1991 bola prijatá medzivládna dohoda, že o Kryme rozhodne referendum. Ukrajinci teda v podstate rátali s tým, že Krym sa vráti do zostavy RF, pretože bol vždy ruský. Len pod taktovkou Američanov a ich poskokov to začali tlačiť ku konfrontácii, aby tam dostali základne NATO.
V chaose počas rozpadu ZSSR otázka Krymu zostala nedoriešená. Rusko už vtedy malo požadovať jeho návrat pod správu Ruskej federácie, v súlade s povojnovým usporiadaním. B. Jeľcin bol však slabý politik, vo vleku Západu. Je zrejmé, že USA už vtedy manipulovali Jeľcinom v otázke Krymu v prospech Ukrajiny s vidinou budúceho možného zriadenia si vojenskej základne.
5. 5 .1992 Krymská vláda vyhlásila nezávislú Krymskú republiku.
6. 5. 1992 Krymský parlament prijal Ústavu Krymu, v ktorej sa hovorilo, že Krym je samostatným štátom v spoločnom zväzku s Ukrajinou („Nezávislý štát v štruktúre Ukrajiny“). Ústava v sebe zahrňovala body o suverenite a sebaurčení, čiže Krym mohol kedykoľvek zvážiť svoje zotrvanie v spoločnom zväzku s Ukrajinou, teda mal právo na odtrhnutie.
Ukrajinci tento stav však dlho nerešpektovali a použili na Krym vojenský i politický nátlak. V roku 1995 ukrajinský parlament zrušil Ústavu Krymu a prezidentský úrad, zrušil autonómny štatút Krymu. Ukrajinská vláda zaviedla priamu správu Krymu, ktorá bola zrušená až koncom r. 1995. Nasledujúci rok vstúpila do platnosti nová ústava definujúca Krym ako súčasť Ukrajiny.
Vo svetle týchto faktov medzinárodné právo a povojnové usporiadanie porušila Ukrajina a Krym fakticky anektovala. Ústava bola aktualizovaná po dvoch rokoch, keby bol ustanovený súčasný názov – Autonómna republika Krym. Od r. 2000 má Krym vlastnú hymnu.
Povstanie proti Kyjevu nezačal Krym a Donbas. 18.-19.2.2014 vyhlásili nezávislosť na kyjevskej Janukovyčovej vláde poslanci v Ľvovskej oblasti. Obsadili všetky úrady aj sídlo kontrarozviedkym centrálu polície či prokuratúry a prehlásili, že za región preberajú zodpovednosť. Ľudia z okien vyhadzovali dokumenty a na ulici ich pálili.
Miestny parlament následne zostavil vlastný výbor v čele s Petro Kolodyjom, ktorý prevzal úlohu miestnej vlády. Za hlavné ciele si vytýčil zaistenie riadneho chodu verejných služieb a komunikáciu, ale tiež podporu protivládnych demonštrantov v Kyjeve.
Rozvrat krajiny viedol tiež k tomu, že krymský parlament začal uvažovať o pripojení k Rusku.
„Pokiaľ sa situácia na Ukrajine nevyrieši, musíme ako poslanci riešiť, či sa Krym nemá vrátiť k Rusku,“ citoval server Russia Today Nikolaja Kolisničenka zo Strany regiónov (https://www.rt.com/news/kiev-clashes-rioters-police-571/ ).
V noci z 21. na 22. 2. 2014 sa udial tzv. korsunský pogrom. Ozbrojenci Pravého sektora v noci zastavovali autobusy s demonštrantami za prezidenta Janukovyča, vracajúcimi sa z Kyjeva na Krym, zahnali ich do lesa a povraždili. Západ dodnes nežiadal vyšetrenie tejto udalosti, vraždenia v Odese, ani vraždenia na Majdane. Krymčania si však tento pogrom dobre zapamätali.
28. 2. 2014 novozvolený premiér Krymu poslal list ruskému prezidentovi Vladimírovi Putinovi so žiadosťou o pomoc.
11. 3. 2014 Krymský parlament odhlasoval Deklaráciu o nezávislosti. Za nezávislosť autonómnej republiky hlasovalo 78 z 81 krymských zákonodarcov.
16. 3. 2014 sa konalo na Kryme referendum. Krymskí voliči sa mohli vyjadriť k dvom otázkam: 1. Ste za to, aby sa stal Krym integrálnou súčasťou Ruskej federácie? 2. Ste za obnovenie Krymskej ústavy z r. 1992 a postavenie Krymu ako súčasti Ukrajiny?
Volebná účasť na referende bola 83,1 percent. Pre pripojenie polostrova Krym k Ruskej federácii sa v referende vyslovilo 96,7 percenta hlasujúcich Krymčanov a 95,6 percenta hlasujúcich Sevastopoľčanov. Za možnosť, aby Krym zostal súčasťou Ukrajiny sa vyslovilo 3,2% voličov. V Simferopole sa po referende konali mohutné oslavy na počesť návratu domov – do Ruska. Návrat do Ruska prebehol v podstate bez výstrelov, zomreli len dvaja ukrajinskí vojaci pri potýčke.
17. 3. 2014 ruský prezident Vladimír Putin podpísal dekrét o uznaní nezávislosti Krymskej republiky
17. 3. 2014 Krym zriadil vlastnú centrálnu banku. Tá by mala v budúcnosti pôsobiť ako regionálna pobočka ruskej centrálnej banky.
18. 3. 2014 Krymská republika a Sevastopoľ sa stali súčasťou Ruskej federácie, kedy ruský prezident V. Putin a vedenie polostrova podpísali v Kremli zmluvu o pripojení Krymu k Rusku.
Parlament RF pripojenie schválil 21. 3. 2014.
Na území Krymskej republiky žije v dnešnej dobe zhruba 2 milióny ľudí: 58% Rusov, 25% Ukrajincov a 13% (260- tisíc) Krymských Tatárov.
Napriek prevahe Rusov, hneď od vzniku novej Krymskej republiky v zostave RF na Kryme boli uzákonené 3 štátne jazyky – ruský, ukrajinský a krymskotatársky..
Otázka referenda na Kryme 16. 3. 2014
Vraj referendum na Kryme porušilo ukrajinskú ústavu. Ukrajinský zákon tvrdí, že v prípade referenda o odtrhnutí územia musí o tom hlasovať celá krajina, nielen dotknutá časť.
• Vzhľadom k tomu, že Krym a Sevastopoľ neuznali legitímnosť februárového štátneho prevratu na Ukrajine, usporiadali referendum.
• 20. 1. 1991 prebehlo na Kryme referendum, ktoré rozhodovalo o otázke v znení: „Ste za nezávislú republiku Krym a ste za začlenenie Krymu do ZSSR?“. 93% účastníkov referenda pri 81 percentnej účasti rozhodlo o obnovení Krymskej autonómnej republiky, čo bol štart na ratifikáciu Krymu ako ďalšej suverénnej zväzovej republiky v rámci Sovietskeho zväzu.
• 12. 3. 1991 bola na Kryme na základe celokrymského referendového hlasovania utvorená Autonómna Krymská republika, vtedy ešte v rámci zostavy Ukrajinskej SSR.
• 4. 9. 1991 prijal Krymský parlament Deklaráciu o štátnej suverenite Krymu – na základe výsledkov referenda z 20. 1. 1991.
• 5. 5 .1992 Krymská vláda vyhlásila nezávislú Krymskú republiku.
• 6. 5. 1992 Krymský parlament prijal Ústavu Krymu, v ktorej sa hovorilo, že Krym je samostatným štátom v spoločnom zväzku s Ukrajinou („Nezávislý štát v štruktúre Ukrajiny“). Ústava v sebe zahrňovala body o suverenite a sebaurčení, čiže Krym mohol kedykoľvek zvážiť svoje zotrvanie v spoločnom zväzku s Ukrajinou, teda mal právo na odtrhnutie.
• 16. 3. 2014 sa konalo na Kryme referendum. Krymskí voliči sa mohli vyjadriť k dvom otázkam: 1. Ste za to, aby sa stal Krym integrálnou súčasťou Ruskej federácie? 2. Ste za obnovenie Krymskej ústavy z r. 1992 a postavenie Krymu ako súčasti Ukrajiny?
• Volebná účasť na referende bola 83,1 percent. Pre pripojenie polostrova Krym k Ruskej federácii sa v referende vyslovilo 96,7 percenta hlasujúcich Krymčanov a 95,6 percenta hlasujúcich Sevastopoľčanov. Za možnosť, aby Krym zostal súčasťou Ukrajiny sa vyslovilo 3,2% voličov. V Simferopole sa po referende konali mohutné oslavy na počesť návratu domov – do Ruska. Návrat do Ruska prebehol v podstate bez výstrelov, zomreli len dvaja ukrajinskí vojaci pri potýčke.
Za pripojenie Krymu k RF hlasovali aj Ukrajinci a Krymskí Tatári, nielen Rusi. Na území Krymskej republiky žilo v čase referenda zhruba 2 milióny ľudí: 58,32 % Rusov, 24,32 % Ukrajincov a 12,10 % (260 tisíc) Krymských Tatárov.
Správa 135 medzinárodných pozorovateľov z 23 krajín konštatovala, že referendum sa konalo v súlade s európskymi štandardmi. Mateus Piskorski, vodca misie európskych pozorovateľov a poľský poslanec: „Naši pozorovatelia nezaregistrovali žiadne porušenie volebných predpisov“.
Keď ľudia na Kryme videli z obrazoviek a internetu, aké podivné indivíduá s vlajkami 1. Ukrajinskej divízie SS a portrétmi Stepana Banderu, ktorý je pre západných Ukrajincov hrdinov, ale pre východnú Ukrajinu zločincom a masovým vrahom, pochodujú ulicami v Kyjeve, že vyhnali samopalmi demokraticky zvoleného prezidenta a Západ tomu tlieskal, že fackujú kyjevského prokurátora v budove mestského súdu v Kyjeve a vyhrážajú mu zastrelením, keď videli, ako sa nová ukrajinská vláda nepriateľsky stavia k menšinovým jazykom, povedali nie spolužitiu s prevratom ustanovenou ukrajinskou vládou.
• Krymská Ústava z roku 1992 jasne hovorila o tom, že Krym môže prehodnotiť svoje ďalšie zotrvanie v štátnom zväzku s Ukrajinou. Toto svoje legitímne právo teda naplnili práve teraz. Z toho nám jasne vyplýva, že tu nejde o porušenie medzinárodného práva, ale o naplnenie vôle väčšiny obyvateľov Krymu. Nebolo ani mysliteľné, aby o samostatnosti Krymu rozhodovali v referende občania Ukrajiny, pretože Krym je samostatným štátnym celkom a nie je teda v postavení ani okresu ani kraja.
• Treba poznamenať, že vôľu zostať na Kryme pod ruskou správou vyjadrila aj väčšina ukrajinských vojakov slúžiacich na Kryme. Z asi 18 000 vojakov na Kryme zostalo 12 000 vojakov. To tiež vyjadruje vôľu ľudu.
Pozrime sa, ako sa referendá uplatňovali vo svetovej praxi a ako sa k tejto praxi postavil Západ.
• V r. 1864 vo vojne proti Prusku a Rakúsku stratilo Dánsko Šlezvicko-Holštajnsko (južné Jutsko). V r. 1920 ľudové hlasovanie rozhodlo o vrátení severného Šlezvicka Dánsku. Aj toto územie bolo 60 rokov nemeckým, podobne ako bol Krym po 60 rokov zaradený pod správu Ukrajiny. Vtedy nešlo o anexiu zo strany Dánska?
• V r. 1952 USA anektovali Portoriko ako pridružený, slobodný štát USA. 23. 7. 1967 sa konalo referendum, väčšina sa vyslovila za zachovanie štatútu pridruženého slobodného štátu USA. V r. 1970 – 1971 však vzrástol tlak domorodých síl na získanie nezávislosti. 14. 12. 1973 OSN priznala Portoriku právo na nezávislosť.
• 10. 9. 1967 obyvatelia Gibraltáru v referende rozhodli, že ich územie zostane britskou korunnou kolóniou. Pritom ide o územie, na ktoré si robí nárok Španielsko.
• Po roku 1990 bolo v prímestských častiach Žiliny na Slovensku vyhlásené referendum o odčlenení týchto časti od mesta Žilina. Na základe referenda sa odčlenili obce Višňové, Rosina, Turie, Teplička nad Váhom a Lietavská Lúčka. Referendum o odčlenení týchto obcí tiež neiniciovalo vedenie mesta, ale petičné výbory v týchto dotknutých obciach.
• 17. 3. 1991 sa uskutočnilo v ZSSR referendové hlasovanie, či zachovať ZSSR. Za zachovanie ZSSR hlasovalo 78 percent účastníkov referenda. Hoci 6 z 15 zväzových republík sa nepripojilo k referendovému hlasovaniu.
– 24. 8. 1991 Najvyšší soviet Ukrajiny vyhlásil štátnu nezávislosť, názov bol zmenený na Ukrajinská republika. Ukrajina opustením ZSSR porušila vtedy platné zákony. V tomto prípade Západ uznal právo Ukrajiny na nezávislosť, v prípade Krymu také právo neuznal.
– 1. 12. 1991 sa na Ukrajine konalo referendum, v ktorom obyvatelia sa vyslovili za nezávislosť. Hoci ešte 9 mesiacov predtým sa väčšina obyvateľov vyslovila za zachovanie ZSSR.
– 8. 12. 1991 predstavitelia Ruska, Bieloruska a Ukrajiny v Bielovežskom pralese podpísali dohodu o rozpustení ZSSR. Išlo o porušenie vtedy platných zákonov.
– Štátny výbor pre mimoriadne situácie ZSSR sa pokúsil o zachovanie existujúceho stavu. Jeho konanie sa nazýva protištátnym pučom. Činnosť v prospech zachovania existujúceho stavu, v prospech zachovania štátu, existujúcej moci ako protištátny puč? Niežeby som osobne nesúhlasil s potrebou zmien, boli potrebné (ale nie nezmyselný návrat do minulosti, ktorý je zodpovedný za súčasný rozklad ), ale zmeny, ktoré sa udiali, porušili všetky zákony a princípy.
– 5. 5 .1992 Krymská vláda vyhlásila nezávislú Krymskú republiku a nasledujúci deň aj vlastnú ústavu.
– V r. 1995 ukrajinská vláda zrušila krymskú ústavu a prezidentský úrad a zaviedla priamu správu Krymu, ktorá bola zrušená až koncom r. 1995. Nasledujúci rok vstúpila do platnosti nová ústava definujúca Krym ako súčasť Ukrajiny. Aktualizovaná bola po dvoch rokoch, keby bol ustanovený súčasný názov – Autonómna republika Krym. Od r. 2000 má Krym vlastnú hymnu.
• Rozpad Československa odhlasovali poslanci Federálneho zhromaždenia, ktorí prisahali na ústavu, kde toto právo uvedené nebolo. Referendum sa nekonalo. V novom štáte Česká republika, ktorý vznikol 1.1.1993, sa voľby do parlamentu konali až v r. 1996. Do tej doby vládla ČNR, ktorá sa sama prehlásila za parlament samostatného štátu. Takže diskusie o legitimite a ústavnosti sú pokrytectvom.
• 23. 4. 1993 obyvatelia Eritrey sa v referende vyjadrili jednoznačne za nezávislosť od Etiópie.
• 21. 5. 2006 sa konalo referendum o osamostatnení Čiernej Hory od zvyšku Juhoslávie, referendum bolo vyhlásené v Čiernej Hore a nie v Belehrade. V tomto prípade to bolo v súlade s ústavou. Pri slabšej účasti ako na referende na Kryme bolo okolo 55 % za samostatnosť Čiernej Hory a západ referendum uznal a pomerne rýchlo uznal aj nezávislosť Čiernej Hory.
22. 5. 2006 chorvátsky prezident Stipe Mesič telegraficky gratuloval Čiernej Hore k voľbe nezávislosti. Bol prvým predstaviteľom iného štátu, ktorý na výsledok oficiálne reagoval. Vysoký predstaviteľ Európskej únie pre zahraničnú politiku Javier Solana blahoželal k úspešnému referendu a uviedol, že volebná účasť cez 86 percent potvrdzuje legitimitu tohto procesu. Európska únia bude – podľa jeho slov- plne rešpektovať konečné výsledky referenda.
• 9. 1. 2011 sa konalo na území Južného Sudánu referendum o osamostatnení – pod medzinárodným dohľadom. Referendum nevyhlasovala centrálna vládal v Chartúme, ale iba vláda južného Sudánu. Referendum sa tiež konalo iba na dotknutom území – teda na území Južného Sudánu.
• 18. 3. 2014 argentínska prezidentka Cristina Fernandéz de Kirchnerová pripomenula v tejto súvislosti, že v stanovách OSN je zakotvené právo národov na sebaurčenie.
Porovnala situáciu na Kryme so situáciou na Falklandských ostrovoch, území, o ktoré sa uchádzajú Argentína a V. Británia. V r. 1982 za pomoci vojenskej sily V. Británia udržala Falklandy vo svojej moci. V marci 2013 bolo na ostrovoch uskutočnené referendum, väčšina obyvateľov ostrovov sa vyslovila za zotrvanie v britskom kráľovstve. Vtedy Západ nespochybnil zákonitosť referendového hlasovania.
• V septembri 2014 sa uskutočnilo referendové hlasovanie o nezávislosti Škótska od Veľkej Británie. Ani v Škótsku nevyhlasovala referendum vláda v Londýne ale iba vláda Škótska v Edinburgu.
• Od nedele 16. 3. 2014 do piatka 29. 3. prebehlo internetové referendové hlasovanie o osamostatnení sa Benátska od Talianska a vytvorení samostatnej Benátskej republiky s 5 miliónmi obyvateľov. Benátky existovali ako samostatná republika vyše 1000 rokov, pred 200 rokmi ju zlikvidoval Napoleon, v 70. rokoch 19. st. bola definitívne začlenená do zjednoteného Talianskeho kráľovstva
• Kosovská oslobodzovacia armáda začala v 90. rokoch ozbrojený boj proti srbským silám. V r. 1997 to prerástlo do otvoreného konfliktu medzi UCK a srbskou políciou a armádou. NATO sa postavilo na stranu ozbrojeného povstania provincie, bombardovalo Srbsko.
NATO sa postavilo aj na stranu ozbrojeného povstania proti vládnej moci v Sýrii.
Na prelome r. 2014 a 2015 sa NATO znovu postavilo na stranu ozbrojeného povstania proti vládnej moci na Ukrajine.
22. 7. 2010 rozhodnutie Medzinárodného súdneho dvora OSN o Kosove hovorí, že „jednostranne vyhlásená nezávislosť časti štátu nenarušuje nejaké normy medzinárodného práva. Pripomína tiež Chartu OSN a ďalšie medzinárodné dokumenty stanovujúce právo na sebaurčenie národov.
V písomnom memorande USA v súvislosti so situáciou v Kosove z dňa 17. 4. 2009 sa uvádza, že: ,,Princíp územnej celistvosti nevylučuje možnosť vzniku nových štátov na území už existujúcich štátov a že deklarácie nezávislosti môžu porušovať vnútroštátne zákonodarstvo, čo však neznamená, že ide o porušenie medzinárodného práva… “
V písomnom memorande Veľkej Británie z dňa 17. 4. 2009 sa uvádza, že:,, Secesia ako taká neodporuje medzinárodnému právu a že medzinárodné právo nezakazuje secesiu a oddelenie a negarantuje nerozlučnosť štátov…”
Najväčší potenciál ohrozenia súčasnej celistvosti Slovenskej republiky má podľa môjho názoru maďarská otázka. Zatiaľ je to potenciál spiaci.
Maďarské obyvateľstvo samo o sebe možno nemá separatistické myšlienky, no muslím si že stačí intenzívny impulz ( napríklad v podobe militantných nacionalistických maďarsko-slovenských politikov ) aby tieto myšlienky do csikás magyar fejéket vstúpiť. Nehovoriac o myšlienkach veľkomaďarstva v susednej dŕžave. Keď sa tam takíto politici dostanú k moci…
tak tu máme tu veľké Kosovo, ani nevieme ako. Alebo Krym ?
Preto by bolo rozumnejšie, keby sa Slovenská republika oficiálne nevyjadrovala k odčleneniu Krymu a neuznala ho. Vzhľadom na národnostnú a politickú situáciu a usporiadanie u nás, v maďarsku a jeho okolí.
Je to v štátnom záujme Slovenskej republiky. Verím že po takomto vysvetlení, by to ruská strana pochopila.
S postojom vyjadreným v článku Dr. Fabryho sa vôbec nestotožňujem! Arabáši v Izraeli rozpútali viac ako 6 vojen a všetky prehrali! Jeruzalem je hlavným mestom lzraela od 11. storočia pred n.l. tak o čom to Dr. Fabry mätie??? Fabryho analógia medzi Krymom a Jeruzalemom, či Kosovom je úplne o hovne, najmä ak nikto nerešpektuje medzinárodné právo!
Ak by bol Dr. Fabry dôsledný, tak v skutočnosti Krym anetoval v roku 1954 Ukrajinský prvý tajomní UV KS Ukrajiny a po Stalinovej smrti aj generálny tajomník UV KSSZ Nikita Chruščov. Správal sa podobne ako cárske hovädo, ktoré za 8 miliónov dolárov Alijašku Amereričanom aj s ľudom! Len že in Krym nepredal, ale ho údajne daroval aj s viac ako miliónom obyvateľov Krymu svojej Ukrajine, kde od r. 1922 mal štátne občianstvo, hoci to bol rodný vlastizradcovský Rus, ktorý okradol svoju rodnú Rus! Krym bol od roku 1783 nedeliteľnou súčasťou Ruska, tak jedinú anexiu spachal top komunista Chruščov! RF len navrátila pôvodný právny stav pred Chruščovovov anexiou Krymu! Pretože podľa medzinarodného práva je od 26. júna 1945 je anexia výslovne zakázaná, hoc aj politickým vydieraním ku ktorému došlo týmto komunistickým gaunerom aj 29. júna 1945, keď nám Chruščov anexiou pripojil k jeho Ukrajine našu Podkarpatskú Rus, ktorá nikdy predtým nepatrila k Ukrajine! Toto boli skutočné zločiny komunistického boľševizmu!
@Peter Poliak
zareagujem vecne len na niektoré tvrdenia:
Fakt, že Arabi prehrali niekoľko vojen s Izraelom vôbec neznamená, že Izrael nadobudol východný Jeruzalem legálne, ale práve tie vojny tiež potvrdzujú, že v prípade východného Jeruzalema išlo o anexiu. Potvrdzujú to aj záväzné rezolúcie BR OSN, napr. 478 (1980).
Súhlasím s odsúdením konania Chruščova v roku 1954, ale tvrdenie, že v roku 1954 prišlo k anexii, oficiálne neuznáva ani dnešné Rusko ani Ukrajina. Naopak, Rusko i po roku 1954 oficiálne uznávalo Krym za súčasť Ukrajiny, čo sa potvrdilo i pri návštevách V. Putina na Kryme (napr. v roku 2012 v Jalte). Ak by v roku 2014 prišlo len k obnoveniu pôvodného stavu, nebolo by potrebné ani referendum…
Myslím, že problematiku Krymu treba analyzovať s nadhľadom a argumenty, ktoré nepoužíva ani oficiálne Rusko, obyvateľom Krymu nepomôžu. V prospech zmeny hraníc na Kryme sa dá argumentovať aj oveľa presvedčivejšie než odvolávkou na zločiny boľševizmu…
Pán Dr. Fábry, prihliadnúc na historické fakty, napr. vyššie zverejnené panom Antalom, tak referendum na Kryme v r. 2014 bolo nevyhnutné, lebo v roku 1995 opäť de facto došlo k anexií Krymu Ukrajinou. Lebo Ukrajinský parlament zrušil krymskú úsavu a prezidentský úrad.
Citujem p. Antala:
6. 5. 1992 Krymský parlament prijal Ústavu Krymu, v ktorej sa hovorilo, že Krym je samostatným štátom v spoločnom zväzku s Ukrajinou („Nezávislý štát v štruktúre Ukrajiny“). Ústava v sebe zahrňovala body o suverenite a sebaurčení, čiže Krym mohol kedykoľvek zvážiť svoje zotrvanie v spoločnom zväzku s Ukrajinou, teda mal právo na odtrhnutie.
Ukrajinci tento stav však dlho nerešpektovali a použili na Krym vojenský i politický nátlak. V roku 1995 ukrajinský parlament zrušil Ústavu Krymu a prezidentský úrad, zrušil autonómny štatút Krymu. Ukrajinská vláda zaviedla priamu správu Krymu, ktorá bola zrušená až koncom r. 1995. Nasledujúci rok vstúpila do platnosti nová ústava definujúca Krym ako súčasť Ukrajiny.“
Resumé: Referendum bolo nevyhnutné, lebo v roku 1954 došlo k anexií Krymu Chruščovom a v roku 1995 k opátovnej anexií Krymu Ukrajinským parlamentom a novou Ukrajinskou ústavou.
Ak vãm to Dr. Fabry ako renomovanému pravnikovi nrdochodí, tak použijem hypotetetickú anapógiu:
Predstavte si, že Európsky parlament zruší Slovensku ústavu a urobia teutónske krajiny unitarny štát. Podobný aký vznikol vvr. 1996 na Ukrajine po prijatí noveu unitárnej ústavy, kde Krym zanikol.
Už vám dochodí, že návrat do pôvodného stavu na Kryme, tzn. získaniu štátnosti bol možný na Kryme len referendom s následnou secesiou? V hypotetickom prípade by Slovensko muselo referendom rozhodnúť o štátnej zvrchovanosti a secesií z EÚ.
2) V prípade keď som písal o skutočnom zločine boľševizmu
(termín zločiny komunizmu nepoužívam, lebo komunizmus ešte nikde nebol zavedený, tak logický nemohli byť ani zločiny komunizmu. Ak si hypotetický založí a pomenuje nejaká frakcia Marťanskú stranu, tak to budú zločiny marťanizmu, hoci na Marse nikto nebol?)
Niekedy je dobre čítať v odsekoch a reagovať na odsek, kde som písal o zločinoch boľševizmu Chruščovovou anexiou Podkarpatskej Rusi Českoslovenku.
Túto anexiu spachalo boľsevické vedenie KSČ – Gottwald, Fierlinger a najmä vlastizradca Clementis, ktorý v 29.06.1945 anexiu Podkarpatskej Rusi podpísal, hoci nikým nebol zvolený a dokonca neexistoval zvolený parlament ani prezident hneď po vojne, len banda samozvancov, ktora sa vyhlásila za vládu a prezidenta!!! Beneš abdikoval, tak tiež nebol zvoleným prezidentom, zvolený voleným parlamentom !!!
Tak akú medzinárodne právnu legitimitu malo toto samozvaneckē sprisahanie boľševikov a nasledné darovanie 17 777 km² s viac ako 600 tisic občanmi Podkarpatskej Rusi Ukrajine vlastizradcami z radov top boľševikov? Toto bol skutočný zločin boľševizmu spáchaný vlastizradou!!!
To, že NKVD pod vedením ich agenta Ivana Turjanicu zorganizovalo referendum, ktoré bolo na 100% sfalšované, o čom niet najmenších pochýb. Takže sa jednaho o anexiu Chruščovom Rusinska (Podkarpatskej Rusi) v prospech Ukrajiny, Navyše kolaboračne podpísanú nikým nevolenými domacimi boľševickými vlastizradcami!!!
Karma je zdarma a dobehla aj proukrajinského kolaboranta a vlastizradcu Vlada Clementisa…