Braňo Fábry: Festival Pohoda a Pussy Riot ako vzory pre mládež?

V dňoch 5.-7. júla 2018 sa neďaleko od Trenčína uskutočnil hudobný festival Pohoda. Toto podujatie je dlhodobo známe svojou nadmernou politizáciou a jeho kritici ho označujú za „festival politickej piesne“. Politické názory organizátorov sú viac ako zrejmé a podľa niektorých názorov hlavný organizátor M. Kaščák dostal od A. Kisku štátne vyznamenanie práve za politickú podporu na festivale. Festival však má aj niekoľko svojich tradičných nepriateľov – jedným z nich je ruský štát. V minulosti preto nebolo zvykom pozývať na festival ruské hudobné skupiny, ale paradoxne, v tomto roku organizátori pozvali škandalóznu skupinu Pussy Riot.

Ako sa vyjadril samotný M. Kaščák: „Sme hrdí, že máme na Pohode aj členky Pussy Riot, jednoznačne k nám patria. Ich nekompromisnosť a ľudská konzistentnosť je obdivuhodná.“ Samotnému procesu s Pussy Riot v Rusku som sa venoval už v minulosti v článku Zamlčané fakty o Pussy Riot, avšak vzhľadom na festival treba uviesť, že členky Pussy Riot nie sú osobami, ktoré by si zaslúžili za svoje konanie chválu. Hoci ruský štát si v mnohom zaslúži kritiku, v prípade Pussy Riot nejde o skupinu, ktorá by mohla byť prítomnej mládeži prezentovaná ako predstaviteľ morálnych hodnôt.

Umelkyne či násilníčky?

Skupina Pussy Riot sa stala známou nie prostredníctvom umenia prezentovaného vo forme kvalitnej hudby, ale prostredníctvom útokov na práva a slobody iných ľudí s cieľom vyvolať represívnu reakciu štátnej moci v Rusku. Členky Pussy Riot konali ako organizovaná skupina s vopred pripravenými scenármi a postupovali tak, aby po vykonaní protiprávneho aktu a očakávanej reakcii štátu mohli s pomocou silnej medializácie vystupovať ako disidentky a obete režimu V. Putina. Za týmto účelom Pussy Riot opakovane porušovali zákon, narušovali verejný poriadok a vykonávali akty násilia voči konkrétnym osobám. Štátna moc však zostávala až prekvapivo dlho pasívna a nereagovala dokonca ani na násilné akty „umelkýň“ voči príslušníkom polície.

Z obdobia pred výtržníctvom v chráme je pre verejnosť asi najznámejšia provokácia členiek skupiny v podobe verejnej súlože v múzeu pod nápisom „J… za následníka medvedíka“ (narážka na vtedajšieho prezidenta D. Medvedeva). „Umelkyne“ sa tam pokúsili vyprovokovať štátne orgány k zásahu kvôli verejnému pohoršeniu a podobne provokatívna bola aj verejná masturbácia mrazeným kurčaťom v obchode s potravinami. Najmä kvôli potenciálne možnej prítomnosti detí v múzeu či v predajni potravín mohlo toto provokatívne správanie budiť verejné pohoršenie, avšak štátne orgány ho nevyhodnotili ako dostatočne závažné pre začatie trestného konania. Pre porovnanie, nedávno na Slovensku odsúdili J. Slotu na dva roky za ohrozovanie mravnej výchovy mládeže, pretože v prítomnosti mladistvých dievčat konzumoval alkohol, platil im alkohol a mal pred nimi sexuálne narážky…

Po neúspechu predošlých akcií sa Pussy Riot pokúsili vyprovokovať štátnu moc intenzívnejšími zásahmi do verejného poriadku. Známe bolo napr. vypustenie troch tisícok švábov v budove Taganského súdu v Moskve. Za najväčšmi odsúdeniahodný čin členiek Pussy Riot pred vystúpením v kostole však treba považovať ich násilie voči policajtkám, ktoré „umelkyne“ z Pussy Riot vykonali v rámci akcií skupiny Vojna v moskovskom metre. Skupina mladých žien, vedená N. Tolokonnikovou, tam vtedy útočila na policajtky a bozkávala ich na ústa. Využijúc moment prekvapenia alebo početnú prevahu sa „umelkyniam“ podarilo niektoré policajtky násilím donútiť k bozkávaniu. Viaceré policajtky sa bránili a proti útokom „umelkýň“ aj fyzicky vzpierali, čo viedlo k následným ruvačkám.

Zaujímavosťou bolo i to, že skupina „umelkýň“ vedených N. Tolokonnikovou si spomedzi policajtov cielene vyberala osoby ženského pohlavia a nie mužov-policajtov. Muži by sa ich útokom zrejme dokázali lepšie ubrániť a bozkávanie cudzích mužov na ústa by nebudilo až takú pozornosť ako bozkávanie osôb rovnakého pohlavia. Je zrejmé, že podobné akcie proti policajtkám by boli v západných štátoch (i v SR) kvalifikované ako trestný čin „útoku na verejného činiteľa“ a začalo by sa trestné konanie. Paradoxne, v Rusku ani takéto správanie „umelkýň“ k trestnému konaniu neviedlo. Je zrejmé, že štátna moc nemala záujem vytvárať nové prípady, ktoré by mohli byť dôvodom kritiky autoritárskej vlády…

Náboženský mier

Ruská prokuratúra nakoniec ako dôvod pre trestné konanie vyhodnotila až vystúpenie Pussy Riot v Chráme Krista Spasiteľa. Dňa 21. februára 2012 preniklo päť členiek skupiny v maskách na rečnícky pult a pred oltár a začali posmešne napodobovať úkony veriacich a vulgárne nadávať „Sraň Gospodňa“. Kvôli tomuto činu boli tri členky skupiny boli neskôr odsúdené kvôli trestnému činu výtržníctva. Spoločenská nebezpečnosť a závažnosť konania skupiny Pussy Riot v kostole sa dá hodnotiť rôzne, určite sa však nedá podceňovať. Kvôli náboženským rozporom vznikajú konflikty aj v súčasnosti a vystúpenie v Chráme Krista Spasiteľa mohlo skončiť oveľa závažnejšími následkami, dokonca krviprelievaním. Aj medzi veriacimi je totiž množstvo ľudí, ktorí by na podobné vystúpenie vedeli zareagovať násilím a niektorí by „umelkyne“ za podobnú blasfémiu boli schopní i usmrtiť. Fakt, že takýto bojovne naladí veriaci neboli v čase vystúpenia Pussy Riot v chráme, treba považovať za šťastnú zhodu okolností.

Pussy Riot pritom aj po vystúpení v chráme vyhlasovali, že chcú vo svojich aktivitách pokračovať. Nedá sa predvídať, aký cieľ by si zvolili, ak by ich neodsúdili, ale keby sa o vystúpenie pokúsili v nejakej čečenskej mešite v Moskve (napr. na protest proti politike R. Kadyrova v Čečensku), zrejme by ku krvavým stretom s veriacimi došlo. Rusko má pritom celkom nedávnu skúsenosť s náboženskými vojnami a tak prejavy náboženskej nenávisti musí brať vážne. Napr. čečenskí separatisti vedení Dž. Dudajevom a A. Maschadovom vyhlásili v 90-tych rokoch v Čečensku islam za štátne náboženstvo a zaviedli islamské trestné právo, ktoré bolo dokonca ešte krutejšie než trestné právo hnutia ISIL v Sýrii a Iraku.

„Umelecké vystúpenie“ Pussy Riot v chráme sa dá v tomto kontexte porovnať aj s konaním osôb ako Sheila Sz., ktorá sa vo svojom videu, zverejnenom na internete, vymočila na korán. Na danú analógiu už poukázali aj viacerí autori na Slovensku. Medzi oboma situáciami síce existujú určité rozdiely, avšak aj konanie Sheily Sz. bolo vyhodnotené ako závažné a reagovala aj NAKA. Pritom z hľadiska závažnosti bolo jej konanie oveľa menej nebezpečné než konanie Pussy Riot: pomočenie koránu totiž „umelkyňa“ neuskutočnila v prítomnosti moslimov, ani za týmto účelom nenavštívila mešitu či nejakú moslimskú modlitebňu. Naopak, členky skupiny Pussy Riot priamo urážali veriacich v kresťanskom chráme a vykrikovali „Sraň Gospodňa“ (Sračky Pánove), čím provokovali násilný stret. Veľmi sporná je aj „umelecká hodnota“ daných úkonov, i keď ani umelecká hodnota nemôže byť dôvodom na útoky voči právam a slobodám iných osôb.

Občianska neposlušnosť?

Za veľmi problematickú možno považovať aj často používanú argumentáciu, že pri konaní Pussy Riot išlo o občiansku neposlušnosť proti režimu, pri ktorej „umelkyne“ cielene porušovali zákon, aby poukázali na problémy v spoločnosti. Lenže Pussy Riot mohli kritizovať režim v Rusku a na problémy poukazovať aj bez útokov na policajtky či na kostoly. Napriek tomu, že v Rusku existujú značné problémy a obmedzenia pri realizácii slobody prejavu, umelkyne mali reálnu možnosť uskutočňovať svoj protest aj mimo kostola. Samozrejme, nemalo by to taký efekt a bez násilných aktov či konfliktu s veriacimi v chráme by Pussy Riot verejnosť nezaujali a nestali by sa ani „celebritami“.

Okrem toho, na ruskom internete existuje veľké množstvo stránok, ktoré kritike režimu poskytujú priestor. Podobne aj mnohé významné médiá sú veľmi kritické voči režimu, napr. Echo Moskvy, TV Dožď, Novaja, Gazeta, Kommersant, atď. Preto nesúhlas možno vyjadrovať priamo tam. Lenže osoby ako Pussy Riot či Sheila Sz. by so svojimi názormi verejnosť zaujať nedokázali. Pritom však v Rusku i na Slovensku existujú aj racionálnejšie a presvedčivejšie kritické názory, ktoré nedostávajú taký priestor, aký si zaslúžia. Keby sa však každý, kto pre svoju kritiku alebo protest nezíska dostatočnú pozornosť verejnosti, začal správať ako Pussy Riot, vznikla by vojna všetkých proti všetkým.

Samozrejme, existujú prípady, kde sa dá diskutovať o legitímnych formách občianskej neposlušnosti proti nespravodlivej vláde a porušovanie zákona možno morálne ospravedlniť. Tradičná forma občianskej neposlušnosti sa však vyznačuje hlavne nenásilím. M. Gándhí alebo M. L. King mali legitímnejšie dôvody pre verejné porušovanie zákona než Pussy Riot, pri svojom konaní sa však zásadne vyhýbali násiliu a šíreniu náboženskej nenávisti. Len ťažko si možno predstaviť, že by v rámci kampane občianskej neposlušnosti schvaľovali sexuálne násilie na ženách-policajtkách alebo výkriky o „sračkách Pánových“ v kostoloch. Ľudia ako skupina Pussy Riot preto diskreditujú aj tých, ktorí oprávnene kritizujú nedostatky súčasného politického systému v Rusku. I medzi ruskými veriacimi existujú kritici V. Putina, avšak vystúpenie Pussy Riot v chráme ich zblížilo s vládnou mocou.

 

Šírenie predsudkov a nenávisti

Mainstreanmové médiá sa o festivale Pohoda snažia vytvárať obraz festivalu lásky. Pozvaniami pre skupiny ako sú Pussy Riot však organizátori vytvárajú pochybné vzory pre mládež, ktoré reprezentujú skôr nenávisť než lásku. Nebudem riešiť zvláštne načasovanie vystúpenia Pussy Riot na obdobie, keď v Rusku prebiehajú MS vo futbale, ale veľkým problémom je to, že festival Pohoda neposkytuje pluralitné a rôznorodé informácie o témach, ktoré sa tam rozoberajú. Preto tí, ktorí budú získavať informácie o Rusku od tam prítomných „umelkýň“ z Pussy Riot, získajú veľmi nevyvážený negatívny obraz. Členky skupiny Pussy Riot otvorene šíria dezinformácie o situácii v ruských väzniciach, ako aj o vlastnom pobyte v týchto zariadeniach. Ich nepravdivým tvrdeniam som sa venoval už v minulosti. Ruské väznice sú síce smutným miestom, plným utrpenia, ale o tom probléme treba diskutovať seriózne a nešíriť fabulácie od Pussy Riot…

Propagácia skupiny Pussy Riot môže aj na Slovensku motivovať tých, ktorí nesúhlasia s režimom, k cielenému porušovaniu práv a slobôd iných. Na Slovensku má mnoho ľudí problém s konaním ministerstva vnútra: môže však preto nespokojný občan zvaliť na verejnosti policajtku a bozkávať ju proti jej vôli na ústa? Alebo môže nesúhlasiaci občan pred oltárom najväčšej katedrály vykrikovať vulgarizmy o „sračkách Pánových“? Problém je v tom, že v spoločnosti existujú rôzne nespokojné skupiny a ich forma protestu môže byť spoločensky nebezpečná: čo ak sa skupina osôb rozhodne uskutočniť svoj protest proti Izraelu v synagóge a bez súhlasu náboženskej obce tam bude vykrikovať o „židovských sračkách“? A čo keď sa tí, ktorí sú nespokojní s politikou štátu v rómskych osadách, začnú násilne vrhať na štátnych policajtov? Zrejme budú označení za extrémistov…

Žiaľ, na Západe si mnohí ľudia protiprávne konania odporcov režimu v Rusku idealizujú. Známy je príklad ruského umelca P. Pavlenského, ktorý na protest proti režimu vykonal niekoľko závažných deliktov, napr. tým, že podpálil bránu budovu Ľubľanky v Moskve. Kvôli hrozbám sankcií v Rusku následne dostal v roku 2017 vo Francúzsku azyl. Keď však začal svoje „umenie“ šíriť aj tam a podpálil pritom budovu Francúzskej banky, reakcia francúzskych štátnych orgánov bola rýchla a tvrdá – skončil vo väzbe a na psychiatrii. Žiaľ, vytváranie morálnych autorít z ľudí ako P. Pavlensky alebo Pussy Riot na Západe upevňuje predsudky o Rusku. Aj festival Pohoda sa vďaka oslave Pussy Riot prezentoval ako festival šírenia predsudkov a nenávisti.

Braňo Fábry

---