Bytová otázka a právo na bývanie kedysi a dnes

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Vážení priaznivci DAV-u DVA

Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.

V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.

Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.

Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712


PREDSLOV
Právo na bývanie je to najzákladnejšie občianske právo. Bez bývania nemožno ani len hovoriť o ľudskej dôstojnosti, ktorá by mala byť deklarovaná každému občanovi na základe Všeobecnej deklarácie ľudských práv z roku 1948. A aj napriek tomu počet bezdomovcov v liberálnej demokracii, ktorá sľubovala blahobyt, enormne pribúda, stále sa mnohí pýšia, že žijeme v tej najlepšej dobe. V nasledujúcej štúdii si porovnáme právo na bývanie kedysi (v rokoch 1945 – 1989), a dnes, teda v časoch globálnej liberálnej demokracie (neoliberalizmu). V najbohatšom meste Slovenska (Bratislave) žije podľa sčítania 2064 ľudí bez domova, z toho 478 našli v ubytovniach, 354 v nocľahárňach, 254 v chatkách, maringotkách a garážach. V Paríži žije 3000 bezdomovcov a v USA dosiahol  podľa sčítania ministerstva bytovej výstavby a mestského rozvoja USA maximálnu úroveň od čias Veľkej hospodárskej krízy: 553,74 tisíce ľudí.  Potvrdzuje sa citát Charlesa Fouriera: „…vidíme, že priemyselné oblasti sú ešte viac zaplavené žobrákmi než oblasti, kde zostali stranou pokroku.“

Je chybou vnímať minulý režim nekriticky, rovnakou chybou ako ho vnímať iba negatívne. Toto historické obdobie treba objektívne analyzovať prostredníctvom faktov.  A to je ambíciou aj nasledujúceho textu, v ktorom budú použité oficiálne štatistiky a zákony. Nasledujúca štúdia čerpá z historických prameňov, analýzy dobových zákonov, oficiálnych štatistík, ale aj sekundárnej literatúry. Cieľom práce nebude glorifikácia minulého režimu, ako túto štúdiu budú pravdepodobne odporcovia interpretovať. Cieľom je poukázať na reálne fakty. Autor si je vedomý všetkých nedostatkov a chýb, ktoré sa pred rokom 1989 urobili, avšak je vrcholne neobjektívne, ak sa minulý režim hodnotí selektívne, jednostranne a pod návalom emócií. Preto budú v nasledujúcej štúdiu uvedené podložené a overené informácie, aby si čitateľ mohol vytvoriť vlastný názor. V úvode by som chcel poďakovať M. Šindelířovi za cenné údaje, ktoré uviedol vo svojej záverečnej práci a z ktorých dominantne čerpá nasledujúca štúdia. Pre obmedzený rozsah článku nebudú uvedené všetky zákony a všetky skutočnosti v oblasti bytovej výstavby, ale iba reprezentatívny fragment kľúčových zákonov a skutočností.


ÚVOD

Aj keď sa to mediálny mainstream snaží všemožne zamlčiavať, je všeobecne známa pravda a overiteľný fakt, že počas rokov 1945 – 1989 sa vyriešil problém nezamestnanosti, bezdomovectva, chudoby, zabezpečila sa prostredníctvom družstevníctva a kolektivizácie potravinová a priemyselná sebestačnosť krajiny, elektrifikácia, vznikla jedna štátna zdravotná poisťovňa a štátna banka, znárodnili sa strategické podniky, prírodné zdroje, vybudovali sa kultúrne a vzdelávacie inštitúcie, priehrady, továrne, nemocnice, výrobné národné podniky a postupne sa strhával rozdiel medzi mestom a dedinou a rozdiel medzi fyzickou a duševnou prácou.

Čl. III. Ústavného zákona č. 150/1948 Sb. Sa jasne uvádza:
Všichni občané mají právo na vzdělání, právo na práci, na spravedlivou odměnu za vykonanou práci a na odpočinek po práci.; ďalej § 12 Všichni občané mají právo na vzdělání; § 26 Všem občanům přísluší právo na práci. Toto právo se zaručuje zejména organisací práce řízenou státem podle plánovaného hospodářství.“ 

Na rozdiel do súčasných liberálnych ústav sa tieto práva aj skutočne dodržiavali aspoň v tej miere, v ktorej to studená vojna a s ňou späté potrebné, žiaľ i negatívne opatrenia, umožňovali. Nikto netrpel sociálnou núdzou, každý mal právo a povinnosť pracovať a tým pádom zabezpečené svoje základné sociálne práva – právo na obživu, bývanie, zdravotnú starostlivosť, vzdelanie a predovšetkým to, čo sa dnes už stáva iba výsadou tých šťastnejších – právo na vlastné bývanie. Pod vplyvom studenej vojny však došlo aj k mnohým chybám, nedostatkom a omylom – o tých však pravicová tlač píše dostatočne často a stali sa už klasickým klišé oponentov. Zamerajme sa však analyticky na bytovú otázku a pozrime sa na konkrétne zákony.

DRUHY BYTOVÉHO VLASTNÍCTVA

Na internete je online k dispozícii štúdia Bydlení a bytová politika v Československu v letech 1960-1980 autora Martina Šindelířa (zameraná hlavne na Česko, ale pre ilustráciu nám to postačí). Podľa Šindelířa, ktorý sa zaoberal bytovou otázkou vo svojej práci, existuje niekoľko druhov vlastníctva bytov:

– nájomné bytové domy (formu a výšku nájomného určoval občiansky zákonník),
– osobné vlastnícke bývanie,
– družstevné (kolektívne, svojim vkladom občan spolurozhoduje o hospodárení),
– štátne a podnikové;
– rekreačné; penizóny, hotely;
– domy slúžiace k zisku a voľnočasovým aktivitám,
– ďalšie…

Úloha štátu by mala v bytovej otázka zohľadňovať sociálne slabších a chudobných, ich možnosť uplatňovať si právo na bývanie na adekvátnej úrovni; cieľom štátnej bytovej politiky by teda malo byť vytvorenie technických, ekonomických a sociálnych predpokladov k tomu, aby si každý občan mohol opatriť byt. (Šindelíř, 2012, 11)

V rokoch 1961 až 1985 existovali podľa Českého štatistického úradu konkrétne byty: podnikové, individuálne, družstevné a komunálne (najväčší podiel mali byty družstevné a komunálne).

PRÁVO NA BÝVANIE A JEHO REALIZÁCIA

Socialistické kuchyne (zdroj, Socikstyle)

Právo na bývanie sa plne etablovalo novelizáciami zákonov v druhej polovici 50. rokov. Po vojne si vláda zvolila 4 vízie: industrializáciu Slovenska, hospodársky rozvoj slabých oblastí, osídlenie pohraničia a využitie priemyselných centier regiónu. Veľmi dôležité je „b. Vládní nařízení č. 01/1956 Sb. o zřízení Státního výboru pro výstavbu, Ústřední správy pro bytovou a občanskou výstavbu a Oblastní správy pro bytovou a občanskou výstavbu na Slovensku (viď Sbírka zákonů. Praha:Administrace Praha, 1956). Úlohou zákona bolo zaistiť vysokú hospodárnosť a technickú pokrokovosť panelovej výstavby. Ďalej existovala vyhláška oslobodzovania budov od platenia v prípade kultúrnych účelov, pre podporu ľudovej kultúry, no a na záver kľúčový zákon e. Zákon č. 41/1964 Sb. o hospodaření s byty. Určoval povinnosť národným výborom (tie hospodárili s bytmi) aby boli určené pre rodiny s nižším príjmom a väčším počtom detí; aby byty prideľovali najdôležitejším národným podnikom a závodom, povinnosť ohlasovať voľné byty (Šindelíř, 2012, 15). Podľa §2 mali podnikové a závodné byty slúžiť zamestnancom, ktorí museli za prácou dochádzať, vznikla tak poradovníky uchádzačov (§ 18) o byt, kde sa bolo treba zapísať a čakať na byt, čo bola asi najproblematickejšia časť. Podľa socialistického zákona je bytom  miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú podľa rozhodnutí stavebného úradu určené k bývaniu a môžu tomuto svojmu účelu slúžiť ako samostatné bytové jednotky. Uspokojovanie kultúrnych a materiálnych potrieb obyvateľstva, medzi ktoré patrila aj bytová otázka, patrili k spoločenskej povinnosti socialistického štátu.

V roku 1954 sa presadil a. Zákon č. 53/1954 Sb. o lidových družstvech a o družstevních organizacích“ a v roku 1959 zákon č. 27/1959 Sb. o družstevní bytové výstavbě, ktorý zaviedol stavebné bytové družstvo, ktoré boli zriaďované zamestnancami podnikov a socialistickými organizáciami. Financie získavali prostredníctvom štátnych dotácií, zvýhodneného úveru a členského podielu. Nevýhodou družstevnej výstavby bola nízka kvalita či nevhodná lokalita bytov. Rozkvet bývania nastal v 60. a 70. rokoch 20. storočia. Vláda si stanovila cieľ do roku 1970 postaviť 1,2 miliónov bytov (Grabmullerová, Bydlení po česku). Posledné dostavby panelových bytov prebiehali v 80. rokoch. Družstevná a kolektívna výstavba, jej kvalita, sa v 60. rokoch rapídne zvýšila.

Dokonca existoval štátny príspevok na stavanie družstevných garáží a sál (Dvořák, Bytové družstvo, 19-20). V 70. rokoch podľa Šindelířa, kvalitu nahradila kvantita, postavila sa stotisíce bytov tzv. panelákov. V tom istom čase sa však Británia, Francúzsko, Západné Nemecko a Dásnko uchyľovali k radikálnemu zvyšovaniu cien bytov (deregulácia nájomného, rozvoj vlastníckeho bývania); v Československu bol vysoký podiel zásahov a nízke nájomné, čo by dnes ľudia mohli len snívať. (Šindelíř, 36) Zároveň však bytová kvalita v západných krajinách dosahovala vyššej úrovne, kým v Československu kvantita na úkor kvality spôsobila časté rekonštrukcie narýchlo postavených bytov. Podľa Českého štatistického úradu bolo postavených za roky 1960 až 1980 celkovo 1, 3 milióna bytov. Podľa jedného z pamätníkov, prideľovanie bytov bolo taktiež podľa podlahovej plochy na osoby – 1 osoba v byte nemohla mať pridelený 3 izbový byt. Väčšia výmera vzhľadom k osobe sa tolerovala len na určitú dobu, tzn. ak bol byt potrebný napríklad pre štvorčlennú rodinu, čakateľovi bol pridelený iný byt. Existovala taktiež povinnosť komplexnej bytovej výstavby stavať občiansku vybavenosť k bytom – školy, škôlky, polikliniky. Základmi bytovej politiky bolo odstránenie núdze, zaistenie prístupu bývania pre každého, byt nemôžu byť tovarom v ekonomickom zmysle (socialistická spoločnosť nemôže počítať so ziskom v tejto oblasti), uspokojovanie potrieb obyvateľov ako úloha štátu, usilovanie o kolektívnu zodpovednosť a kolektívne formy života (Musil, 1985, 36-39). Autor Šindelíř v závere svojho excelentného výskumu dodáva, že cieľ, ktorý si udalo socialistické Československo v oblasti bytovej politiky sa z veľkej časti naplnil: „Dle mého subjektivního názoru, například přidělení bytu spoustě lidem velice pomohlo, a ve srovnání s dnešní dobou, byla bytová politika z pohledu konečných spotřebitelů uskutečňována lépe.“ (Šindelíř, 44)

Na úvod zopár čísel. Štatistiky z roku 1975 o západoslovenskom kraji (Výstavba západoslovenského kraja, kol.aut., 1975) ukazujú,  že počas démonizovanej normalizácie sa vybudovalo len za jeden rok 68 200 bytov; v roku 1975 sa narodilo o 5862 viac detí ako v roku 1971 a novomanželské pôžičky so štátnym príspevkom pri narodení dieťaťa v roku 1975 využilo 18 000 mladých ľudí. Televízor v tej dobe malo 80-90% domácností, elektrickú práčku 80-83%, chladničku 85% a vysávač každá druhá domácnosť, čiže tak „zle“ sme sa mali.

Zdroj: JANČINA, František a ko. ZÁPADOSLOVENSKÝ KRAJ, nositeľ Radu republiky. Tridsať rokov socialistickej výstavby Západoslovenského kraja. Vydavateľstvo Obzor, n.p., Bratislava. 1977. 160 s.

Investície len v západoslovsnekom kraji, v rokoch 1949 až 1960 dosiahli 3,5 mld Kč. Pre zaujímavosť sa len v roku 1975 do užívania odovzdali 4 objekty v školstve, 15 v zdravotníctve a 5 v sociálnej starostlivosti a do prevádzky sa uviedlo 20 priemyselných závodov: Calex v Zlatých Moravciach, Slovenské energetické strojárne v Tlmačoch, Elektrokarbon v Topoľčanoch, Tesla vo Vrábľoch, zrekonštruovali sa Merina v Trenčíne, Chirana v Starej Turej, Elektrosvit v Nových Zámkoch, Slovenská armatúrka v Myjave a Slovenský hodváb v Senici. K týmto podnikom boli samozrejme k dispozícii aj podnikové a družstevné byty pre všetkých zamestnancov.

Pozitívom bolo, že na štátne byty mal právo každý pracujúci občan krajiny, na strane druhej diskutabilnou bola ich kvalita, lokalita a taktiež čakacia lehota na ich odovzdanie. Občan, ktorý dostal byt sa musel zaviazať štátu tým, že bude na určitú dobu pracovať pre konkrétny národný podnik – ku každej fabrike boli viazané vlastné byty, tie boli súčasťou pracovnej zmluvy s možnosťou vziať si ich do prenájmu. Málo sa dnes taktiež hovorí o tzv. mladomanželských pôžičkách, ktoré udeľoval štát a skutočne reálne podporili rodiny a to oveľa viac, než prázdne frázy „kresťanských“ „demokratov“.

Z filozofického hľadiska sa objavuje otázka alebo skôr konštatovanie… Priestor, ktorý človek obýva by mal spĺňať také možnosti, aby sa v ňom cítil šťastný. Šeď panelákových sídlisk preto nemusela byť  zrovna súčasťou ideálnych podmienok pre kvalitný a šťastný ľudský život. Čo by však dnes za tieto byty v ich pôvodných cenách ľudia dali. Taktiež mal každý možnosť postaviť si vlastný dom, čo je v dnešných časoch už iba výsadou majetných prípadne prekliatim zadĺžených. Áno, na jednej strane kvantita prevažovala nad kvalitou, na strane druhej populačný rast tzv. Husákových detí napredoval, takže sa na byty muselo čakať. Ale dnes hladové doliny ako Rimavská Sobota, Veľký Krtíš, Hriňová, ožili vďaka fungujúcim národným podnikom a družstvám, z ktorých zostali ruiny. Ľudia neboli nútení sťahovať sa do Bratislavy, aby našli obživu. Mohli zostať vo svojich regiónoch, kde mohli pracovať založiť si rodiny a žiť šťastný a spokojný život. Dnes majú len dve možnosti: odísť za prácou do zahraničia alebo do väčšieho mesta, robiť otroka nadnárodným korporáciám a podieľať sa na ich nadprodukcie zbytočných a nezmyselných tovarov na ceste k Detroitskému scenáru.

Typické tehlové byty z 50. rokov

Z architektonického hľadiska vznikali dva najrozšírenejšie druhy bytov – tehlová bytová výstavba v 50. rokoch známa z filmu Pelíšky, poznačená socialistickým realizmom, napriek všetkým jeho negatívam, bola viac osobná.  Tieto byty boli vybavené nádvorím/átriom, kde bol dostatok zelene, ihriská pre deti, lavičky a záhradky boli určené ku posilneniu kolektívneho-komunitného medzi susedmi. Tento druh výstavby však vzhľadom ku populačnému rastu nemohol dostačovať a začali vznikať veľké panelové sídliská (o ktorých pojednáva aj film Panelstory), poznačené už neskorou modernou, teda v podstate išlo o maximálne využitie minimálneho priestoru. Vznikli typizované konštrukčné panelové systémy, ktoré dodnes využíva väčšina obyvateľov miest (Ekowatt, Panelové domy): Typ T0xB, Typ T0xB, Typ VVÚ-ETA; v bytoch bola štandardne toaleta, vaňa, kuchynská linka a nielen to. Súčasťou vybavenia bola čalunená pohovka, konferenčný stolík, nábytková stena so zasadenou televíziou Tesla (v roku 1976 ju vlastnilo 78% domácností) (Bydlení. Husákovo 3+1, 2007). Taktiež si Šindelíř všíma tzv. druhé bývanie, určené na rekreáciu a odpočinok, teda chaty, chalupy, ktoré sa rozvinulo podporou autmobilizmu v 60. rokoch; v 70. rokoch bolo až 250 tisíc rekreačných chatiek. (Šindelíř, 34)

Panelák, Košice, 70. roky

Paradoxom je, že napriek tomu, že na typické paneláky ľudia nadávajú (ako na produkt zlých komunistov), tieto byty (ktoré ich dnešní vlastníci buď zdedili alebo získalo za primerane k dnešku smiešne peniaze) sa dnes prenajímajú v astronomických sumách od 500€ do 1000€ za mesiac (podľa lokality) a predávajú v cene rodinného domu na vidieku. Samozrejme, nemožnosť splácať hypotéku či nájom, nedostatok práce vedie ku exekúciám, ale to už je samostatná téma.

PRÁVNO NA BÝVANIE V SÚČASNOSTI

Čl. 12 hovorí Ústavy SR  „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.“[1] Je tomu skutočne v praxi tak?V kontraste exekúcií, bezdomovectva a zúfalstva je dobre pripomenúť, čo by mali tzv. liberálne demokracie zaručovať.

Na konci roku 2017 vyšiel slovenský preklad knihy Ľudské práva Arnda Pollmana a Goerga Lohmanna, kde sa okrem iného píše na s. 275 o práve na bývanie (časť spracovala Barbara Schmitz). Článok začína odvolaním sa na čl. 25. Deklarácia ľudských práv z roku 1948 hovorí čl. 25:

Každý má právo na životnú úroveň primeranú zdraviu a blahobytu jeho i jeho rodiny, rátajúc do toho potravu, šatstvo, bývanie, lekársku opateru a nevyhnutné sociálne služby, právo na zabezpečenie v nezamestnanosti, v chorobe, pri pracovnej neschopnosti, pri ovdovení, v starobe alebo v ostatných prípadoch straty zárobkových možností, ktoré vznikli okolnosťami nezávislými od jeho vôle.“[2] 

Právo na bývanie je teda ľudské právo ako súčasť práva na primeranú životnú úroveň. Autorka sa pýta, čo je primerané bývanie? Iglu, chatrč so slamennou strechou či trojizbový byt? Autorka dodáva, že podľa sociálneho paktu ICESCR zahŕňa právo na bývania viac, než len „strechu nad hlavou“, teda ochranu pred poveternostnými podmienkami, zdravotnými rizikami, prístup k pitnej vode, elektrine, kúreniu, svetlo, hygienické inštalácie.

Podľa Všeobecného komentára 4 má byť zaistená právna ochrana pred vyhnaním a prenasledovaním. Čl. 21 Ústavy SR hovorí o nedotknuteľnosti obydlia, teda nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva. V prípade exekúcií je tu samozrejme poistka (postup exekúcie je podľa Ulmanovej nasledovný „v prípade úhrady dlhu podľa Exekučného poriadku musí dlžník zaplatiť najskôr exekútorovi jeho výdaje, potom veriteľovi pohľadávku, príslušenstvo a ďalšie poplatky. Najskôr je exekúciou zablokovaný účet. Banka si účtuje poplatky, čím sa zvyšuje dlžoba. …  V prípade nebankových spoločností máme zákon, ktorý zakazuje neprijateľné podmienky, ale nedáva sankciu.

Ak by sme sa proti exekúcii chceli brániť Ústavou, je tu sporná tretia veta:
(3) Iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd inýchalebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku. Ak sa obydlie používa aj na podnikanie alebo vykonávanie inej hospodárskej činnosti, takéto zásahy môžu byť zákonom dovolené aj vtedy, keď je to nevyhnutné na plnenie úloh verejnej správy.“

Dokument OSN, Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, čl. 11. hovorí: 1. Štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého jednotlivca na primeranú životnú úroveň pre neho a jeho rodinu, zahrňujúce dostatočnú výživu, šatstvo, byt, a na neustále zlepšovanie životných podmienok. Zmluvné štáty podniknú zodpovedajúce kroky, aby zabezpečili uskutočnenie tohto práva, uznávajúc pre dosiahnutie tohto cieľa zásadnú dôležitosť medzinárodnej spolupráce, založenej na slobodnom súhlase.[3]

Čl. 31 Právo na bývanie Európskej sociálnej charty[4] hovorí: Na zabezpečenie účinného výkonu práva na bývanie sa zmluvné strany zaväzujú prijať opatrenia určené na: 1. podporu prístupu k bývaniu na primeranej úrovni, 2. predchádzanie bezdomovstvu a jeho zníženie s cieľom jeho postupného odstránenia, 3. sprístupnenie ceny bývania tým, ktorí sú bez dostatočných zdrojov.

SR sa nezaviazala na zabezpečenie výkonu práva na bývanie, kým ostatné členské štáty sú viazané.

Právnička Kristína Ulmanová, aktivistka Centra správnej pomoci v januárovom rozhovore pre ZEM & VEK pripomenula:

Právo na bývanie je inštitút, ktorý v slovenskom právnom poriadku nemáme. Štáty ako Nemecko, Rakúsko, Švédsko, Holandsko, Fínsko, Dánsko, Anglicko ho majú. Na Slovensku sa implementovali články od 1 do 30, pričom záhadným či zámerným alebo zvláštnym spôsobom nebol implementovaný článok 31 (nebol ratifikovaný) a iba dvaja politici – Belousovová a Tomanová – pripomenuli, že tento článok nie je v Ústave SR. Pri dodržaní článku 7, ktorý hovorí, že medzinárodné zmluvy a dohovory majú prednosť pred slovenskými zákonmi, by sme toto právo mali mať.“

V roku 2007 chcela Anna Belousovová doplniť do ústavy právo na bývanie, bez výsledku. Brazília má toto právo v zahrnuté priamo v Ústave: S národnou minimálnou mzdou musí byť človek spôsobilý na uspokojenie základných životných potrieb pre neho i pre jeho rodiny, čo zahŕňa náklady na bývanie, stravu, vzdelanie, zdravotnú starostlivosť, voľný čas, obliekanie, hygienu, cestovanie a dôstojné sociálne postavenie s priebežným prispôsobovaním výdavkov na udržanie kúpnej sily.“ Spýtajme sa však sami seba pri pohľade na bezdomovectvo naprieč „vyspelou Európou“, či skutočne aj západná spoločnosť medzinárodné právo na bývanie dodržuje.

Realita je dnes taká, že nájom stojí tak minimálne okolo 300€. Samotár nemá možnosť takýto nájom z minimálnej mzdy splatiť, ledaže by hladoval a tak musí bývať na lacných ubytovniach v hrozných životných podmienkach s prípadným spolubývajúcim na izbe. Ak sa zloží na nájom pár, ledva prežije ak splatí poplatky za jedlo, energie, telefón, lieky a potrebné veci pre domácnosť. Tak mnohí napríklad študenti sú nútení bývať komunitne, čo je v prípade mladosti a nadväzovania kolektívnych väzieb  fajn, no ak si chce niekto založiť rodiny tak sa takto žiť v malom byte jednoducho nedá.

Taktiež treba pripomenúť maximálne využitie starších stavieb na možnosti bývania, čo je možná inšpirácia aj pre dnešok. Napriek 3 miliónom exekúciám, ktoré zužujú Slovenských občanov, je po celom Slovensku toľko opustených stavieb, že by mohol každý jeden človek mať kde bývať. Dokumentujú ich tzv. slovenskí urbexeri (komunita ľudí, ktorí navštevujú opustené priestory). Za socializmu sa vybudovali byty, ktoré sa dnes rozpadajú a chátrajú – dôvod? Ľudská chamtivosť alebo nedoriešené vlastnícke vzťahy. Majitelia nehnuteľností vo svojej bezočivosti nevedia koľko si za byty pýtať a tak zostávajú prázdne. Štát zase nechce prevziať zodpovednosť a necháva vysoké ceny v prospech deregulácie a voľného trhu, inými slovami náboženstvo nedotknuteľnosti súkromného vlastníctva Johna Locka vo svojej reálnej praxi. Sú však aj prvé nádeje. Už dnes vznikajú iniciatívy ako Housing FirstPlatforma pre sociálne bývanie. Tematizujú problematiku práva na bývania.

RIEŠENIA – KRITICKÉ A OFICIÁLNE
Najkritickejším riešením je svojpomoc – zdieľanie bývania, teda komunitné bývanie, ktoré je na úkor súkromia a nie je realizovateľné napríklad pre mladé rodiny s deťmi. Treba však pripomenúť, že komunitný spôsob života má svoju tradíciu aj na Slovensku – menšina tzv. habánov (ľavicová odnož protestantizmu, ktorá sa usadila na západnom Slovensku) žila v komunitných dvoroch, kde spoločne vychovávali deti. Komunitný moment bývania ako zdieľania súkromného života nachádzame aj v iných oblastiach – napríklad u mníchov, umelcov (predovšetkým v 60. rokoch),  ale aj dočasne u vojakov. V rámci krízového stavu existujú bezdomovecké komunity squatterov, ktoré obsadili opustené záhradné chatky, kde si vzájomne vypomáhajú. Nakoľko však ide o nelegálnu činnosť, bezdomovci sú z týchto chatiek často vyháňaní, vo výnimočných prípadoch sú tolerovaní. Ďalším príkladom krízového spôsobu prežitia je praktická aplikácia sociálneho katolicizmu, re-socializačné zariadenia ako je napríklad Inštitút Krista Veľkňaza v Žakovciach, ktorý má „okrem iného v náplni svojej činnosti pomoc chorým, postihnutým, bezdomovcom, deťom z rozvrátených rodín a ústavov, pomoc sirotám, starým, slobodným matkám a všetkým núdznym, ktorí to potrebujú.“ Po svete vznikajú taktiež samostatne fungujúce komunity v prírode (Bergen, Dabrowka, Sieben Linden, 12 tribes, Damanhur, Zegg, Tamera, Hurdal, Marinaleda), ktoré zakladajú ľudia odmietajúci súčasný globálny neoliberalizmus a zvolili si alternatívny spôsob života. Idea svojpomoci sa stáva trendom pre komunitaristov po celom svete, ktorí sa vracajú k prírode a duchovnu v súlade s Rousseaovským odporom k civilizácii.

Pozrime sa však na oficiálne, inštitucionálne pokrytie riešenia bytovej otázky. V roku 1996 bol zriadený Štátny fond bývania ako úverový obrátkový fond a o dva roky neskôr vznikol dotačný fond pre mestá a obec (ten zastrešuje dnes MDVSR); vtedy ešte v podpore 50% príspevku štátu a 50% obce/mesta. Taktiež existuje program, ktorý stanovuje kritériá pri vyhodnocovaní žiadostí obcí o štátnu pomoc na bývanie. (zdroj ) Koncom roka 2017 prisľúbil  Robert Fico, že zmení parametre pri výstavbe nájomných bytov. Obciam a mestám má štát vložiť nenávratný príspevok okolo 30%; zvyšných 70% si obce a mestá berú zo Štátneho fondu rozvoja bývania. Realita je však taká, že v súčasnosti ľudí bez domova, ktorých denno-denne pribúda rieši len charita a biedne nocľahárne. Neexistuje systémové riešenie, ktoré by zabezpečilo právo na bývanie pre každého občana.

ZÁVER

Bez bývania a práva na bývanie nie je možné hovoriť o ľudskej dôstojnosti. Preto je vrcholom pokrytectva, ak si takáto tzv. liberálne demokratická a globalizovaná spoločnosť, hovorí moderná a vyspelá a civilizovaná. Na uvedených príkladoch sme si dokázali, že aj napriek všetkým negatívam minulého režimu (ČSR, ČSSR, ČSFR) bolo právo na bývanie nielen deklarované, ale aj uvedené do praxe. Po roku 1989 sa toto právo značne oklieštilo, no existujú aj v súčasnosti iniciatívy o jeho obnovenie v rámci sociálneho štátu. Napriek tomu, je otázka bývania nedoriešená a štát v rámci trhovej ekonomiky dokázateľne nezabezpečuje právo na dôstojné bývanie pre každého občana, aj keď je to ústavou a medzinárodným právom deklarované.


Lukáš Perný


Literatúra a odporúčané odkazy

ŠINDELÍŘ, M. (autor), ŠEBEŠ, M (školitel): Bydlení a bytová politika v Československu v letech 1960-1980. Jihočeská Univerzita v Českých Budějovicích: České Budějovice, 2012
BIČÍK, I., a kol. Druhé bydlení v Česku. 1.vyd., Praha: Univerzita Karlova, 2001
MUSIL, J. Sociologie bydlení, Praha: Svoboda, 1971
JANČINA, František a ko. ZÁPADOSLOVENSKÝ KRAJ, nositeľ Radu republiky. Tridsať rokov socialistickej výstavby Západoslovenského kraja. Vydavateľstvo Obzor, n.p., Bratislava. 1977. 160 s.
DVOŘÁK, T. Bytové družstvo: převody družstevních bytů a další aktuální otázky. 1. vyd. Praha: C.H. Beck, 2009.
GRABMULLEROVÁ, D. ABF. Bydlení po česku: Hledání průsečíku funkce, kvality a dostupnosti.
[online]. [cit. 2012-04-04]. Dostupné z: http://www.abf.cz/forum/92000/bydlpocesku.asp

Vládní nařízení o zřízení Státního výboru pro výstavbu, Ústřední správy pro
bytovou a občanskou výstavbu a Oblastní správy pro bytovou a občanskou výstavbu na
Slovensku. In: Sbírka zákonů. Praha: Administrace Praha, 1956, č. 1, 1.
Zákon o družstevní bytové výstavbě. In: Sbírka zákonů. Praha: Administrace Praha,
1959, č. 27, 14.
Zákon o hospodaření s byty. In: Sbírka zákonů. Praha: Ministerstvo spravedlnosti,
1964, č. 41, 20
Zákon o lidových družstvech a družstevních organizacích. In: Sbírka zákonů. Praha:
Administrace Praha, 1954, č. 53, 34.
Zákon o územním plánování a stavebním řádu. In: Sbírka zákonů. Praha: Federální
statistický úřad, 1976, č. 50, 9.
Bydlení. Husákovo 3+1: Podívejte se, jak jsme žili za socialismu [online]. 2007 [cit.
2012-04-04]. Dostupné z: http://bydleni.idnes.cz/
ČSÚ. Bytová výstavba v územích České republiky v letech 1997-2010 [online]. 2012
[cit. 2012-04-17]. Dostupné z: http://www.czso.cz/
Ekowatt. Panelové domy. [online]. [cit. 2012-03-25]. Dostupné z:
http://panelovedomy.ekowatt.cz
MMR ČR. Územní a bytová politika [online]. [cit. 2012-04-17]. Dostupné z:
http://www.mmr.cz/
SKULINOVÁ, D. Stavitel. Historie panelové bytové výstavby. [online]. 2004 [cit.
2012-04-04]. Dostupné z: http://stavitel.ihned.cz

[1] https://www.prezident.sk/upload-files/20522.pdf
[2] http://www.upn.gov.sk/data/pdf/deklaracia.pdf
[3] https://www.mzv.sk/zahranicna_politika/ludske_prava-implementacne_spravy_k_ludskopravnym_dohovorom
[4] https://www.employment.gov.sk/files/legislativa/dokumenty-zoznamy-pod/europska-socialna-charta-revidovana.pdf

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


7 thoughts on “Bytová otázka a právo na bývanie kedysi a dnes

  • 18. mája 2018 at 8:51
    Permalink

    ČLÁNEK AUTORA Mgr. Lukáše Perného JE NAPSÁN VÝBORNĚ.

    Mám co posuzovat, poněvadž sám jsem po desítky let i s celou mou rodinou členem SBD Vsetín zde na Valašsku, navíc, byl jsem s mým otcem předsedou domovní samosprávy (36 bytů) pod dobu 20 let, čili, je mi důvěrně znám rozdíl mezi družstevním, jak se hanlivě říká, socialistickým bydlením, a osobním vlastnictvím.

    Pod mým a otcovým družstevním vedením jsme v r. 2000 zřídili domovní plyn. kotelnu (1 GJ tepla za 400 Kč, kotelnu jsem obsluhoval 17 let), která doposud ušetřila domu přes 5 miliónů Kč oproti Zásobování teplem Vsetín (1 GJ tepla za 640 Kč). Jakmile jsem byl z funkce předsedy domovní samosprávy odvolán v r. 2014 dle zásady „za dobrotu na žebrotu“, jelikož jako předseda výboru SBD jsem odmítl vystoupit z SBD s odůvodněním, že já své principy neměním jako ponožky, to když má opozice v domě dychtící po „lepších“ poměrech tzv. soukromého hospodaření mně dala nepokrytě najevo, že s komunisty je třeba zatočit jednou provždy, začaly se dít věci.

    Většinoví os. vlastníci skrze svůj výbor zařídili v domě doslova majetkový převrat, v jehož důsledku nájemné vzrostlo již půl roku po mém odvolání o 1/3. A taky noví páni v domě navrhli v poslední době zrušit po 17 letech provozu levnou domovní kotelnu s odůvodněním, že, cituji jeden z jejich výroků: „Raději drahé topení s drahou TUV se soukromníky, než naopak s komunisty.“ Štvavá antikom. kampaň v domě proti mé osobě a osobě mého zesnulého otce (zemřel krátce před mým odvoláním, dobře, že se toho nedožil) dosáhla natolik neúnosného stavu, že jsem se musel v loňském roce doslova vystěhovat, abych si zachoval alespoň klidné spaní a vůbec své zdraví. A se mnou tak učinila řada mých příznivců, kteří ten dům s novými soukromými vlastníky v čele dnes nenazvou jinak, než jako dům hrůzy.

    Proč jsem však uvedl tato slova? Proto, že na příkladu domu, ve kterém jsem prožil 53 roky mého života, lze naprosto skvěle dokumentovat veškerou PSYCHOLOGICKOU PODSTATU rozbití celého evropského socialismu se SSSR v čele. Tedy, bylo třeba zničit bezkonkurenční sociální systém s vyřešeným bydlením, protože pozlacená hniloba kapitalismu naše národy dodnes láká mnohem více, než sociální jistoty a klid v tvůrčím ovzduší budování. Můj otec, když umíral ve svých 85 letech, mi jednou pravil: „Vašku, nikdy jsem si jako komunista nemyslel, nakolik se naše národy dovedou přetvařovat jako vlk v rouše beránčím.“

    Reply
    • 19. mája 2018 at 9:05
      Permalink

      Pán Vašek, k tomu vlkovi v ovčom rúchu: Teraz, keď sa povyzliekali, aspoň vidíme, kto je vlk a kto ovečka. Všetko zlé je na niečo dobré. Len aby sa tí vlci neprežrali!

      Reply
    • 19. mája 2018 at 13:36
      Permalink

      Fuj, fuj, fuj – kapitalihnus !

      Skutočne – na bývalých socialistických sídliskách tiká časovaná bomba.

      Obyvatelia sídlisk za socializmu boli ako príslušníci masovej triedy pracujúcich zhruba rovnako „bohatí“, pričom naopak, z hľadiska pracovného zaradenia sa jednalo o pestrú vzorku obyvateľstva od jednoduchých robotníkov až po vysoko vzdelaných vedcov či lekárov. Osobitou, ale tiež rozptýlenou, časťou socialistických sídlisk boli rôzni asociáli a neprispôsobiví ( po marxovsky lumpenproleteriát ) . Zaujímavosťou bolo, že v socializme nebolo možné asociálov vyhodiť len tak na ulicu, tobôž nie slušných ľudí, tak ako dnes. Napríklad som „z prvého“ zdroja počul, že sa na Cigánskej otázke riešili prípady neprispôsobivých cigáňov ktorí aj keď pracovali ( veď museli ), aj tak odmietali platiť nájomné. No v žiadnom prípade sa nedalo vyhodiť ho zo štátneho bytu ! Riešilo sa, ako ho donútiť platiť, alebo ako mu nájomné strhávať z platu, alebo aspoň ako mu nájsť náhradné bývanie ( aj keď nižšieho štandardu, najčastejšie v zrúcaninách v strede miest – dnes v najdrahšom bývaní ).

      Po majetkovom kapitalistickom prevrate, sa táto štruktúra spoločnosti, ale aj sídlisk začala búrať a začala sa ponášať čoraz viac na západné bydliská. Tí čo trochu zbohatli, sa presťahovali do novších poprevratových bytoviek, tí čo zbohatli viac, si postavili dom ( najčastejšie na vidieku ) a naopak na staré sídliská prichádzali obyvatelia vidieka a „chudobní“ čo ale mali na byt.

      Bál som sa, aby sa nestalo to, že vzniknú najprv celé bytovky, neskôr sídliská či štvrte, rozdelené podľa majetkových pomerov a sociálneho postavenia obyvateľov, a aby takto nevznikli miesta, kde asociáli či kriminálnici takto postupne vytlačia slušných ľudí z ich vlastného bývania. Napríklad že do bytovky sa prisťahuje jedna neprispôsobivá rodina, či kriminálnici ( napr. drogy ), a z bytovky začnú utekať slušní ľudia – najprv samozrejme tí najšikovnejší a majetkovo najmobilnejší a postupne aj ďalší. A napokon v dome ostanú len tí najchudobnejší, čo nestihli ujsť. A keďže dom, či sídlisko má zlé meno, nikto slušný sa do prázdnych bytov neprisťahuje, zase iba lumpenproletariát. No a kto čím neskôr zdvihne kotvy, tým za nižšiu cenu predá byt. Toto je ten menej obvyklý scenár ktorého sa v súvislosti s kapitalihnusom obávam.

      Ten častejší je presne opačný. Vplyvom čoraz väčších majetkových rozdielov v dome ( napr. dôchodci – mladí, vzdelaní, dobre platení ) začnú vznikať čoraz väčšie pnutia medzi tými čo chcú šetriť a nemôžu, alebo nemajú chuť investovať, a tými, čo si chcú bývanie postupne zlepšovať a investovať doň, aj za cenu vyššieho nájmu, ktorý im nerobí problém.

      V extrémnom prípade som sa bál toho, že „realitní kapitalisti“ začnú skupovať byty v bytovkách, až získajú rozhodujúcu väčšinu ( na Slovensku je väčšinou nadpolovičná väčšina PRÍTOMNÝCH na domovej schôdzi hodinu po jej začatí ) a „nepriateľsky“ vytlačia „neprispôsobivých“ obyvateľov z domu ( napr. neúnosným zvýšením cien ).

      Tohto všetkého som sa obával.

      A z Vášho príspevku som s hrôzou zistil že sa to už deje ! A to ešte s neuveriteľným podtónom antikomunizmu jako vystřiženého ze současného uvědomělého a pokrokového vysílaní pražské…. ehm….české televize.

      A to som si myslel, že Valašsko je regionrazovity – a že primitívny antikomunizmus tam z Prahy nedorazil ( aspoň mezi lidi )….

      Reply
  • Pingback: Posilnenie práva na bývanie v Portugalsku - DAV DVA - kultúrno-politický magazín

  • 9. novembra 2019 at 10:51
    Permalink

    V USA je pol miliona bezdomovcov.Akosi zabudli napisat ze v Rusku je 5 milionov bezdomovcov i ked ma Rusko menej nez polovicu.

    Reply
  • 26. decembra 2019 at 18:41
    Permalink

    Většinoví os. vlastníci skrze svůj výbor zařídili v domě doslova majetkový převrat, v jehož důsledku nájemné vzrostlo již půl roku po mém odvolání o 1/3.

    *************************************************************
    Vlastníci si neplatí nájemné.

    Jasný blud.

    *************************************************************
    Zřejmě nechtěl investovat do zlepšení bydlení.

    ************************************************************

    A taky noví páni v domě navrhli v poslední době zrušit po 17 letech provozu levnou domovní kotelnu s odůvodněním, že, cituji jeden z jejich výroků: „Raději drahé topení s drahou TUV se soukromníky, než naopak s komunisty.“ Štvavá antikom. kampaň v domě proti mé osobě a osobě mého zesnulého otce (zemřel krátce před mým odvoláním, dobře, že se toho nedožil) dosáhla natolik neúnosného stavu, že jsem se musel v loňském roce doslova vystěhovat, abych si zachoval alespoň klidné spaní a vůbec své zdraví. A se mnou tak učinila řada mých příznivců, kteří ten dům s novými soukromými vlastníky v čele dnes nenazvou jinak, než jako dům hrůzy.

    Reply
  • 20. októbra 2022 at 15:09
    Permalink

    Nikdy som si nemyslel, že zverejním túto správu. Stala sa skvelá vec, ktorá zmenila môj svet. Dostal som úver, úspešne som splatil svoje dlhy. život sa teraz cíti dobre. Bol som zadĺžený, súrne som potreboval peniaze. Niekoľko online spoločností, ktoré som kontaktoval, mi nemohlo ponúknuť peniaze, pretože som nemohol zaplatiť poplatok za spracovanie. moja priateľka Emilia ma odporučila na lapofunding960@gmail.com, podal som žiadosť a podpísal som ich zmluvu s právnikom. ak potrebujete čestnú spoločnosť, ktorej môžete dôverovať pri žiadosti o úver, dôrazne vám odporúčam kontaktovať lapofunding960@gmail.com

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *