Cesta ďalej

V týchto dňoch, kedy je písaný tento článok, prebieha niečo ako revolúcia v Rumunsku. Minimálne sú to aspoň masové státisícové protesty za odstúpenie tamojšej vlády. Množstvo reakcií, ktoré čítam, vyjadruje podporu tamojším ľuďom, lebo to, že si tamojšia vláda chcela presadiť, aby korupcia bola beztrestná do celkom vysokej sumy je na tamojšiu krajinu v dnešnej dobe ozaj škandalózne a o niečom zhnitom v ich systéme vypovedá. Paradoxne tu už nejaký ten rok niektorí novinári, či politici ako Kollár, rozprávajú ako sa tam pred pár rokmi vysporiadali s korupciou a zrazu sa tam zas s týmto zápasí. Ale toto nechcem nejak bližšie hodnotiť, lebo daným osobám toho často veľa neverím, čo zo seba vypúšťajú. V článku sa opäť pozriem na nejaké cesty, ako z toho nášho stavu von inak než výmenou politikov alebo revolučnou zmenou s dosadením nejakých iných samozvaných osvietencov.

Ako som v článku „Čím rozumnejšie, tým ťažšia zmena? Chápem ťa!“ spomínal, balansujeme nad priepasťou, kde sa viac sústredíme na záchranu určitých vecí než nad rozvíjaním nášho sveta. Našťastie, to nie je zatiaľ úplne kritický stav, aký tu bol napríklad v 2. svetovej vojne, kedy osud sveta do veľkej miery závisel od toho, či padne Moskva, Leningrad, Stalingrad alebo iné strategické miesto. Veľmi často sa volila taktika, späť ani krok, čo znamenalo zavedenie vojenskej tajnej služby a jej oddielov za vojsko, aby neutekalo naspäť. Často teda vojaci ešte s menším počtom zbraní než za nimi čakajúce oddiely išli na istú smrť, len aby ubránili isté kúsky územia, ktoré by mohli znamenať strategickú výhodu pre nepriateľa. Kvôli morálke obyvateľstva, zdrojom, či kvôli tomu, že nepriateľ plánoval vyhladiť (čo aj na dobytých územiach robil) a ovládnuť dystopickým spôsobom planétu s ľuďmi, ktorí pre neho neboli vyvolení, nechali neskôr víťazné mocnosti zomrieť hladom milióny svojich ľudí, či ľudí v krajinách, kde sa bojovalo, teda nebolo to len o taktike späť ani krok s istou smrťou mnohých vojakov. Neevakuácia Stalingradu, či Leningradu Stalinom, vyhladovanie miliónov ľudí vo východnej Indii kvôli zásobám pre Churchillovu armádu mimo európskych bojisiek (o ktorých sa dokonca hovorí, že neboli nevyhnutne nutné), to všetko boli priam na dnešnú dobu nepredstaviteľné obety, ktoré znamenali, že po víťazstve vo vojne a desaťročiami normalizácie života tu dnes nové generácie majú možnosť sa zamýšľať, aby nespadli zas do tohto boja o holú záchranu životov. Majú možnosť dostať planétu tam, kde bude napredovanie k lepšej zmene priam na dennom poriadku.

V článkoch Ciele a návrhy projektu Venus, Podrobnejšie k Projektu Venus, Kam môžu viesť súčasné trendy, Základné myšlienky Zdrojovej ekonomiky, či Cesta k udržateľnosti som sa snažil načrtnúť systém Zdrojovej ekonomiky ako riešenie pre súčasný svet. Urobil som dokonca na túto tému aj rozhovory s inými jej propagátormi tu, tu, tu, tutu. Uviedol som, čo vidia zástupcovia Projektu Venus, ktorý ju propaguje ako cestu k nej, ale dal som do placu aj nápady, ku ktorým som dospel ja po dlhom zaoberaní sa touto tematikou vzhľadom na okolité deje. Najmä v článkoch o súčasných trendoch a ceste k udržateľnosti. Chápem však, že sa touto témou budem musieť zaoberať viac, lebo dúfať, že si moje návrhy alebo návrhy iných ľudí od Projektu Venus zoberie niekto k srdcu by bolo z mojej strany naivné, ak tak však niekto spraví dopredu, tak ďakujem.

Moja snaha nájsť cestu von a nespoliehať sa na to, že mi nejaký spasiteľ lepší život prinesie ma už zaviedla do rôznych médií, organizácií, kde som vyvíjal alebo vyvíjam osvetu slovami a činom a snažím sa tak ísť aspoň v niečom príkladom, v tom, v čom viem ja. Často sú to cesty, ktoré nevolí veľa ľudí, čo bohužiaľ vytvára skepticizmus, nedôveru, ktorú môžu zachraňovať len výsledky. Priznám sa, že často to nie je nič k oslave. Tento proces hľadania je však ako už raz niekto múdro povedal, potrebné podstupovať znova a znova, lebo je to cesta za dokonalosťou vecí a tie úspechy, či výsledky, ktoré sa dosiahli sú zložené z množstva nedokonalých črepín ciest, ktoré skončili pádom. Snaha zmeniť to, na čom funguje svet je priam sizyfovská úloha, ale mať to ako dlhodobý cieľ vidím ako najrozumnejšie vzhľadom na mne dostupné informácie o dejoch vo svete. Krátkodobé je občas nutné prispôsobovať situácii, veď aj samotná evolúcia človeka je niečím ako prispôsobovaním sa prostrediu.

Jeden z mojich možno najšialenejších nápadov, ktoré som dostal, som nedávno predostrel skupinke anarchistov. Viem totiž o dvoch mužoch zo Slovenska, ktorí odišli žiť do Španielska, jeden z nich dokonca squatovať. Navrhol som im, že keď ich je v súčasnosti tak málo vo svete, oproti časom španielskej občianskej vojny, kedy na strane republikánov bojovali státisíce anarchistov a v Barcelone sa masovo v uliciach lúčili so svojim zabitým druhom Durrutim, nech sa masovo zorganizujú a odídu žiť do nejakého menšieho štátu, ktorý počtami prevýšia a postupne zmenia pre svoje myšlienky. Takým štátom by mohla byť napríklad Bosna a Hercegovina, ktorá si pred pár rokmi zažila svoju revolúciu, ľudia tam majú svoje skúsenosti s kolektívnym spravovaním vecí, priamejšou demokraciou a podobne alebo Slovinsko, či Moldavsko, proste krajiny s množstvom opustených budov, továrňami, priestormi a podobne. Argumentoval som, že keď sú internacionalisti, nemali by mať problém odísť do iného štátu, ak im ide o myšlienku toho čo propagujú, lebo tým, že by tam niečo dosiahli, by sa v ich domovských krajinách práve vďaka príkladu, ktorý by dali, objavili noví podporovatelia a tí by mali už lepší základ pre šírenie myšlienok. Mohli by sa niečím kvalitnejším preukázať, keďže ľudia neveria týmto veciam aj práve kvôli tomu, že nevedia a neveria, že niečo také môže fungovať, čo hlásajú. Taktiež by mohli zobrať so sebou svojich priateľov, lebo predsa asi je málo takých anarchistov, ktorí by boli len osamotení, čiže ani po príchode na miesto by sa nemuseli cítiť sami. Navyše práve spôsob jednania týchto ľudí by mohol zaručiť, že si pomôžu navzájom s prvotným ubytovaním a inými záležitosťami. Z daných štátov by ich dokonca nemuseli chcieť ani vyhodiť, lebo ak by chceli a reálne sa zapojili do zlepšenia danej krajiny pre všetkých, je možné že by boli aj vítaní, nielen ignorovaní. Samozrejme som schytal jednoduché odpovede, že oni chcú veci meniť „doma“, rôzne odpovede, že je to nezmysel, nemožné, plné strachu z neznámeho, no kvalitnejšieho návrhu, akoby chceli presadiť bez toho svoje myšlienky som sa nedočkal. Je to škoda, lebo solidárnymi sieťami, egalitárnymi kooperatívami, zamestnaneckými samosprávami, či syndikalistickými spolkami by mohli vytvoriť jedinečnú alternatívu k súčasnému kapitalizmu vo svete a nebyť už len za subkultúru, či ľavicových extrémistov, akými sa javia pre mnoho bežných ľudí, ktorí o nich majú informácie z médií hlavného prúdu.

Opustime ale ďalší môj nápad ako zmeniť spoločnosť, aj keď ich dávam celkom dosť. V dnešnej dobe sú uznávané skôr tie, ktoré znejú z úst slávnejších ľudí, pričom je často jedno ako danú slávu dosiahli. Stačí začať hlásať to, čo hlavný prúd vytesňuje, čo často cíti množstvo ľudí a po útokoch práve z hlavného prúdu nálepkami, zastrašovaním, vyhrážaním, či činmi s priamym fyzickým dopadom na jedinca sa postaviť do čela ako zástupca týchto ľudí a vašim názorom a návrhom sa prikladá dôležitosť v zmysle, že sa minimálne o nich hovorí aj tak a zamiesť už idú ťažšie než keby boli jednoducho predtým v hlavnom prúde za účasti celej verejnosti vyargumentované. Spočiatku alebo lepšie povedané v nedávnej dobe na tomto bodoval na Slovensku najmä moderátor Norbert Lichtner, ktorý však plný potenciál tejto možnosti veci zmeniť neuchopil tak ako jeden politik a tým je Marián Kotleba s jeho stranou. Jeho rastúce preferencie vyvolávajú oprávnené obavy, aj vzhľadom na jeho minulosť, kedy pri hrobe prezidenta Slovenského štátu Jozefa Tisa kričal pozdrav z obdobia Tisa „Na stráž!“, chodil po Slovensku s mladými na krátko ostrihanými chlapcami s fakľami a v uniformách pripomínajúcich Hlinkove gardy. Chodil robiť „poriadky“ do rómskych osád a dochádzalo k incidentom na demonštráciách, kedy bol aj viackrát zatknutý a jedna jeho organizácia bola aj rozpustená. Veď taktiež nedávno útok ľudí okolo jeho poslanca na moslimskú rodinu, prianie „pekného bieleho dňa“ na demonštrácii, slovník o parazitizme, či statusy na sociálnych sieťach o židoch pobúrili množstvo antifašistov. Títo ľudia sú však dôkazom, že aby ste im zavreli ústa, museli by ste zapustiť totálnu cenzúru, uzákoniť priam totalitné zákony, ktoré by zrejme spravili z tzv. slobody to, čoho sa boja ľudia, že tu zavedie Kotleba. Veď keď sa len objaví na menej známom rádiu Frontinus, za pár dní to má na sociálnej sieti Youtube počúvanosť ako je čítanosť tých najfundovanejších odborných článkov na Slovensku v médiách hlavného prúdu alebo tých vo vedľajšom prúde za týždne.

Podobnú vlnu zachytili rôzne tzv. hejterské alebo neprajnícke stránky na Facebooku alebo stránky venované skrátka len všakovakému humoru. Či už ide o stránky „Prečo ľuďom hrabe“, „Slobodný Vysierač“, „Prečo amerikanofilom hrabe“, „Konzervy“ a mnohé ďalšie. Mnohé vedú medzi sebou vojny, no nanešťastie fanúšikovia týchto stránok často nekriticky hája názory, ktoré sú na nich prezentované a osoby, ktoré za nimi stoja sa stávajú podobnými novými celebritami ako sú rôzni tzv. youtuberi na inej sociálnej sieti. O tom či oprávnene alebo nie písať nebudem, lebo podľa mňa záleží často od osoby a na jednej stránke môžete nájsť dosť kriticky zmýšľajúceho administrátora a aj úplne pomýlených v mnohom. Ešte by sme sem vedeli zaradiť aj weby, ktoré sa venujú úzkej problematike tém a často plnej konfliktov ako Medzičas, Konzervatívny výber a iné. Masy udupávajú a tak keď napríklad admin jednej tzv. hejterskej stránky uverejnil príspevok s kritikou jedného rozhodnutia umelca Russela Branda z jeho života, ktorý podporil v minulosti Venus projekt a niekto tento projekt následne v komentároch skritizoval nezmyslom, mnohí ľudia mu dali aj tak za pravdu. Propagovať racionálne záležitosti chce občas pevné nervy a výdrž a potom príde niekto, kto za chvíľu zničí priam všetko, čo sa dovtedy prácne budovalo, lebo tomu vymyslí strašidelnú nálepku a vytvorí u ľudí blok k týmto informáciám, ktoré následne prehliadajú, aby sa náhodou nezaoberali nezmyslami. Tie jednoduché, ktoré hltajú často nevidia, lebo nechcú vidieť, nemôžu alebo je tu iný dôvod. Tým, že tieto stránky riešenia veľmi neponúkajú, situácia často zostáva v stave status quo, ale nie je to samozrejme len ich vina a ľudia tak opäť stoja po nejakom čase pri voľbách a vyberajú zo strán, či politikov tentokrát na základe toho, kto je ako nenávidený, ospevovaný, v akom tábore sú a podobne a to je voda na mlyn rôznym heslám, či omieľaným poučkám, ktoré by hlbšia analýza už dávno zmietla zo sveta.

Po opise diania by som sa zas rád vrátil k riešeniam, ktoré tu sú akoby na stole. Tentokrát nebudem spomínať tie, ku ktorým sa hlásim, ale tie, ktoré prezentuje práve jedna z osobností, aké som vyššie spomínal, čiže jej budú ľudia načúvať viac. Táto tak celkom nevyrástla na tých vyššie spomínaných trendoch, lebo je známa už dlhšie najmä svojou priam fanatickou zanietenosťou do svojho oboru. Marián Vitkovič na otázku či je riešenie na situáciu, ktorá tu vznikla, povedal v relácii Slobodného Vysielača nedávno, že tu je a treba len použiť klasické nástroje, ktoré sú historicky dávno známe. Nástrojmi a mechanizmami inštitucionálnej a ekonomickej zmeny, hlavne distribučnej.

  • Majú sa odstrániť renty. Ísť po tom, čo vytvára nezaslúžené dôchodky a príjmy realizované súkromnými subjektami akoby z verejnej moci.
  • Získať kontrolu nad kľúčovými sieťovými, nielen energetickými, ale náklady z rozsahu znižujúcimi odvetviami, produktami, vstupmi atď.
  • Maximálne zjednodušiť, stransparentniť a otvoriť verejnú správu, verejné funkcie a prístupy.
  • Zjednodušiť súdny systém a právny systém ako taký. Zrušiť samosprávu sudcov, súdnu radu atď.
  • Prepojiť parlamentný systém s prvkami priamej demokracie.
  • Zreálniť obsah sociálnych, hospodárskych práv, ktoré sú v ústave, naplniť ich číselne. Kľudne experimentovať so základným príjmom namiesto riešenia rôznych odvodových „koliesok“.
  • Dať do poriadku penzijný systém a daňový systém. Školstvo, zdravotníctvo, verejné práce, verejné projekty, stavebníctvo vyriešiť ekonomickými metódami, kombináciou rozumného plánovania a kombináciou transparentných jednoduchých súťažných metód a ich vyhodnocovania, pokiaľ tam má byť pripustený súkromný sektor, pokiaľ ide o nejaké verejné zákazky atď.
  • Tiež otvárať verejnú diskusiu vo verejných médiách.

Toto sú reálne návrhy, ktoré tu už možno dávno mali byť zavedené, lebo tu máme dobu automatizácie. Tá si vyžaduje pomaly už najviac 4-denný pracovný týždeň, 6-hodinovú pracovnú dobu, daňové úľavy na opravovanie tovaru namiesto ďalších spotrebiteľských nákupov, práva na voľne dostupné manuály k opravám elektrických prístrojov, či možnosť kúpi náhradných dielov, knižnice vecí-akési požičovne, či prístupové centrá, väčšie rozšírenie 3D tlače, hydropónie, aquapónie, solárnej či inej obnoviteľnej energie, open source nielen ekonómiu, open access, creative commons možnosti (tu pripomeniem Gatesovu nadáciu, ktorej výskumy sa neuverejnia v prestížnych vedeckých časopisoch práve kvôli ich neprístupnosti pre všetkých, čím Gatesovci inšpirovali ďalších) a mnoho ďalšieho popri snáď najviac spomínanom základnom príjme v rôznych formách, napríklad v nepodmienenej univerzálnej dividende alebo inak. Vitkovič sa týmto témam v tom svojom súhrne síce nevenoval, no doba nás tlačí k ešte väčšiemu počtu opatrení, ktoré by sme potrebovali.

Foto: Piero Teardo, CC

My však nie a nie zaviesť vôbec len opatrenia ohľadom ekonomickej demokracie, družstiev, ktoré by neboli viac akoby skrytými akciovkami. Návrhy v tejto oblasti presadzuje známa Ilona Švihlíková v Českej republike, na Slovensku v niečom Ľuboš Blaha, no hlavne sú to mnohí členovia DAV DVA, ktorí to vidia ako začiatok cesty k ďalším a lepším zmenám. Ja by som bol občas za to vôbec niekde začať. Hoci aj tu, lebo som sa tomu tiež venoval, ale keď vidím koľko je toho potrebného spraviť a ako málo ľudí niečo smerom k týmto veciam robí, zatiaľ čo sa vo svete aj u nás dejú priam strašidelné deje, cítim potrebu nahlas vyzvať ľudí, aby sa zapojili do tejto zmeny. Najmä tých mladých, často ešte nezatrpknutých, nevymytých rôznymi ideológiami, plných elánu a schopných kriticky porovnávať, analyzovať, skrátka hlavne myslieť. Na Slovensku nevidím veľa dejov, ktoré by veci obracali správnejšie, ale nejaké sa predsa nájdu. Začali sa dane vyberať efektívnejšie, otvorili sa nejaké klientské centrá, hnutie Utopia pomohlo rozbehnúť zopár participatívnych rozpočtov, ktoré však narozdiel od mnohých príkladov zo sveta neuvoľňujú na tieto aktivity veľkú časť rozpočtu, no aspoň sa ako tak uchytili v Novom meste v Bratislave, či Trnave. To znamenalo aj spätné podnety k ďalšej skvelej práci v týchto častiach a možno práve vďaka tomu dnes nemajú potrebu robiť vo svojich novinách veľkú informačnú propagandu narozdiel od iných.

Zatiaľ sa tu paradoxne vedú hlavne polemiky ohľadom základnej ekonómie a vecí ako odvodový bonus, ktorý poriadne skritizovali v minulosti Milan Kuruc tu, tu, tutu a po zhruba roku aj Marián Jánoš – tu. Športovci nám utekajú do daňových rajov. U.S. Steel zrejme skončí v čínskych rukách, pričom tzv. ľavica sa nevie rozhodnúť čo s tým, lebo aj keby štát odkúpil, či znárodnil časť tohto podniku, veľmi málo ľudí verí v to, že by za vládou neboli zas len kapitalisti. Zamestnanci zas nie sú pripravení prebrať taký podnik do vlastných rúk. Tiež tu je veľmi malá spolupráca so zahraničím, najmä slovanskými krajinami ako Srbsko, Chorvátsko a ďalšími, čiže sa nedopĺňame skoro vôbec v našich skúsenostiach a to dokonca existuje jazyk, ktorý by nás vedel spojiť viac. Tiež vo svete sú prinášané takmer denne nové objavy napr. v medicíne, viac sa dá dočítať na sociálnych sieťach napríklad od tohto človeka. Takže len sledujem v priamom prenose ako nám uteká povestný vlak, zakiaľ niektorí kritizujú mimovládky takmer denne a vinia ich priam za všetko zlo, aj keď medzi nimi je množstvo poctivých, ktoré svojimi činmi zlepšujú mestá priam na dennej báze. Je čas na odbornosť a prestať riešiť zástupné témy. Problém s jej ignorovaním však vidia mnohé organizácie a ľudia na Slovensku v rôznych oblastiach. Možno potom si tu začnú ľudia všímať tie najkvalitnejšie materiály a kritiku na systém, ktorá vychádza vo svete. No chápem, že ešte bude ľudí potrebné naučiť ako vyhľadávať na internete, lebo toto je tiež ťažkosťou pre mnohých, ktorí riešia hlúposti namiesto toho, aby sledovali veľmi dôležité deje vo svete, ktoré im napríklad môžu napovedať, ako sú sledovaní, manipulovaní, či že doba zrejme dospela do peer-to-peer (r)evolúcie a podobne. Záverom by som preto dodal, že je potrebné vrátiť oborom a do spoločnosti kvalitu, vedu, odbornosť, investovať do vedy a výskumu a počúvať a uplatňovať odtiaľ výsledky, pretože toto nás môže najviac posunúť, ešte viac než uvedené nápady ako ďalej.

 

Vrchné Foto: Bao Pham, CC

Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *