Cesta za prácou (Úryvok z knihy Spoveď opatrovateľky)

Cestu okolo sveta som absolvovala dva krát za desať rokov ! Je to nejakých 160 000 kilometrov . No chyba nastala kdesi v programe, zlyhal ľudský faktor, lebo som navštívila iba pár krajín a opakovane. V tomto ohľade si dovolím teda cynicky prehlásiť, že vediem. Žiadne poznanie, duchaplné zážitky, zato adrenalínu som si užila neúrekom…

Desať rokov som cestovala za prácou na západ, najmä do Rakúska. A podľa mojich chabých výpočtov tie prejazdené kilometre uvili cesty okolo sveta. Občas som nad tým uvažovala aj pragmaticky a dívala sa na nepodarené dni ako na vedecký experiment.Dni v Rakúsku boli dlhé a rutina, vedno s obmedzeným pohybom ma často nútili premýšľať i nad takýmito hlúposťami. Napokon, svet sa skladá z čísel a väčšina miluje plusy, naopak mínusy neradi vidíme a často z nich obviňujeme iných.

Na prácu opatrovateľky som si zvykla, i na tie odchody, príchody, absencie istoty. No na cestovanie, nie. Zakaždým to bolo na pár prosebných modlitieb k anjelom strážnym. Tí mali zrejme zhora príplatky, lebo robili nadčasy a krúžili nado mnou v nepretržitej prevádzke.Dopraváci, po novom TAXI- PREPRAVA ma vyzdvihla vždy pred domom. Poviem si komfort. Sadla som si do vozidla, vybavená balíčkom prvej pomoci ako ostrieľaná cestovateľka. Vankúšik, deka, Kinedryl, MP3 , vrecká a kopec stokrát opakovaných vtipov pre kriesenie vodiča.Vždy mi závideli moje dlhé nohy. Sebavedome som si ich pochvaľovala, kým nevyšla pravda o ich nevýhode na svetlo Božie. Šesťmiestne vozidlo sa zdalo priestranné, krásne, s príjemnou prázdnotou vo vnútri, osvieženou klimatickým zariadením. Aj môj veľký kufor sa stratil v jeho útrobách a nohy sa ešte mohli šikmiť do strán. Väčšinou som nastupovala medzi prvými. Snažila pred cestou nejesť a nepiť, aby som oklamala močový mechúr. Ten to mal, ale na háku a už po hodine ma tlačil, aby mi vrátil nepokoj. Moje dlhé nohy sa nástupom ďalších pasažierov postupne scvrkávali, až zaujali nekompromisný pravý uhol, ktorý tlačil aj kostrč. Tá, akoby sa zakaždým prebudila a demonštrovala pocitom rastúceho chvosta.

Cesta štandardne trvala okolo desať až dvanásť hodín. Podľa dopravnej situácie i ,,schumacherskej“ jazdy vodiča. Extrémisti si sadali vedľa šoféra. Toto VIP sedenie zaručilo poznanie sebareflexie. Vpredu sa adrenalín rozdával podľa chuti. Ak som ešte len šla do Rakúska, mala som akú takú záruku, že je môj šofér čerstvý a zdravo chrumká prítomnosť. Aktivitu vodiča zrejme cítilo aj vozidlo, ktoré rezalo zatáčky, obchádzky, zachádzky, zápchy a serpentíny dravo, podobajúc sa na psa, pred ktorým ktosi ťahá obrastenú kosť na šnúrke. Vtedy sa prispôsobili okolnosti vodičovi a merači rýchlostí, či iných priestupkov by sa teda nabalili!Mnohokrát sa cesta predĺžila vinou neschopného špeditéra, ktorý asi rád hrával piškvorky. Nezmyselné zachádzky, blúdivé cesty od regiónu k regiónu riadne otriasli mojou i vodičovou trpezlivosťou. Po pár hodinách sme už dýchali nedýchateľný vzduch, dúfajúc v absenciu obeda zo strukovín u spolucestujúcich. No, čo si dá brucho roztrhať ? Taký prd by mal byť intímnou záležitosťou, so skrytou identitou. Zvuk sa síce stratí, ale smrad sa nezaprie a bleskovo zamorí vzduchovú bublinu vozidla, ktorá mieša rôzne nepríjemné pachy.

Po zhruba dvesto kilometroch prichádza prvá prestávka. Zastavuje sa na benzínke, a ja som si konečne vydýchla, odľahčila telo od všetkého, čo sa pýtalo von. Kúpiť rýchlu kávu, predraženú sladkosť, cigarety, či núkajúce sa biblie zábavy – krížovky. Na protest vkusu som si vždy šupla aj bulvár, aby som ulahodila škodoradosti. Ešte ubolená si sadám na svoje miesto, natlačím osobný priestor a pokračujeme. Som zakonzervovaná medzi osadenstvom. Som párok v rožku a hamburger.

Rutina náhliacej sa krajinnej scenérie ma už časom len uspávala, čo bolo výhodou. Ak som to prebila Kinedrylom, v správne otupujúcej dávke, vnímam cestu z polospánku. Som mimo.

Bolel ma celý človek a stŕpol mi aj hlas. V ušiach sa striedaním nadmorských výšok usadil vždy útlm, šum a ozvena čudných zvukov. Možno vrava mojich vnútorností. Nos, prejedený suchou klímou, upchal normálne dýchanie a dodal hlasu kačací tón.

Keď sme dorazili do Bratislavy bola som dolámaná. Mnohokrát som z vozidla vypadla, ako zabudnutá handra z pračky. To mi jednoducho vypovedali nohy a tak vlastenecky pobozkali kolenami rodnú zem. Na čerpacej stanici, v hlavnom meste sa vodiči dodnes venujú mágii. Čachre- machre, výmeny, ako obchodníci s bielym mäsom. Popravde si tak pomáhajú a upratujú v nezmyselne poskladaných jazdách. Ešteže aspoň tí chlapi mali zdravý sedliacky rozum.

Potom – smer Rakúsko, Nemecko…

Poznala som okolie veľmi striedmo. Prvé roky som sa snažila, odtrhnúť si aspoň kúsok z rýchlo plynúceho obrazu krajiny. No so stiahnutým žalúdkom a spomalenými zmyslami, sotva stačím na utekajúce stromy, budovy a iné ozdoby ciest, poväčšine diaľnic. Opakovane. Išla som predsa do práce a nie na výlet, tak som si držala vášne na uzde. Do cieľa som dorazila totálne vyčerpaná, aby štafetu prebrala moja striedačka. Vymení môj zadok za svoj a doplnila číslom počty sedadiel.

Spiatočná cesta mávala vyššiu formu adrenalínu. Menia sa striedačky, no šofér ostáva. Má za sebou takmer dvadsať hodín nepretržitej jazdy a kopec nových domovachtivých osôb, ktoré chcú byť čo najskôr na Slovensku. Tá výrečnejšia má zodpovednú funkciu – baviť vodiča. A tak melie a melie a vodič klipká a klipká očami, hlavou, každý podľa seba…

Veď aj auto je len človek. Tu to platilo dvojnásobne. Akosi sa mu zhorší zrak, dravosť a v nádrži pribudne palivo s kofeínom, stojacim za prd. Pláva často na ceste, trasie sa, fučí od preťaženia, pridá, brzdí. Nuž noha je noha.

Naučila som sa časom tváriť sa spiaco. Trochu sme si v aute poklebetili, aby sme oklamali strach, vyčerpané, no natešené z prísľubu domova. Obavy boli opodstatnené a každá smrť na cestách bola hlúpa a zbytočná. Domov nás očakával živé a zdravé…

Opatrovatelia sú rôzni, aj šoféri, autá, situácie, či Murphyho zákony. Dokonca aj možnosti voľby. Väčšinou museli ženy cestovať s dopravcom, spolčeným s ich agentúrami. Prehltnúť a porúčať sa. Takto som cestovala roky. Prvé tri boli poznávacie. No okrem poznania nechuti cestovať, žiadne iné, hodné uznania neprišlo. Šoférov sa vystriedalo toľko, že sa mi miešali ako karty. Našťastie sa mi neušiel ani raz Čierny Peter.

Posledné roky mi priniesli miernu úľavu. Poznala som vodiča i osádku. Boli sme jedna a vždy tá istá cestovateľská rodina. Adoptovali sme si chvíle a starali o seba. Boli sme dobrí známi z auta. Inak sme o sebe nevedeli nič. Nezastavili sme sa niekde v hoteli, či na pláži, aby sme pokračovali vo vymyslenom dovolenkovom ošiali, ktorý by mal prísť. Rozpŕchli sme sa po Rakúsku a pracovali. Len vodič si neustále rozmotával nové príbehy. Precestovala som krížom- krážom Slovensko, Rakúsko, Nemecko i okraje Čiech, Poľska, Maďarska. Bohužiaľ, nie za účelom poznávania, či ukojenia cestovateľskej vášne, lež kvôli práci.

Mnoho chuti mi na cestovanie neostalo. Chronická únava zo sedenia vo vozidle, či mihotania sa obzoru za sklom ma nakazili nevôľou. Som rada, že sedím doma na zadku. Občas sa premôžem a podniknem nejakú dovolenku s blízkymi, no poväčšine sú pre mňa krížovými cestami. Ešte tak nasadnúť do lietadla a nechať sa unášať, skrátiť cestu o pozemské teriganie. To je iná káva !

Ilustračné foto: Commute by Adam Abbott, CC.

Poznámka redakcie:

Ako sme sľúbili, na našich stránkach i vo fyzickej podobe nášho časopisu vám budeme prinášať autentické príbehy reálnych ľudí, pracujúcich a nezamestnaných, boriacich sa s každodennými problémami a statočne bojujúcich s prekážkami, ktoré im kladie pod nohy súčasný systém – neoliberálny kapitalizmus v podobe štátno-korporátnej mašinérie, v ktorej víťazia ostré lakte, cynizmus a mocenské ašpirácie, pričom ľudskosť či empatia s trpiacimi rodinami idú bokom.

Tentoraz zverejňujeme úryvok z knihy „Spoveď opatrovateľky“ od Angie Oravcovej, ktorá sa mimoriadne sviežim a čitateľsky pútavým spôsobom delí s čitateľmi o svoje pracovné skúsenosti – ako desaťtisíce iných žien zo Slovenska či iných krajín bývalého východného bloku ju totiž nepriaznivá ekonomická situácia donútila opustiť vlastnú rodinu a ísť sa starať o penzistov z rozvinutejších kapitalistických krajín.

Jej príbeh v sebe ukrýva svedectvo o všetkých útrapách, s ktorými sa tieto statočné ženy potýkajú pri dennodennom výkone svojho povolania – o nutnosti vycestovať do cudziny za prácou, často nedôstojných podmienkach či neadekvátnom prístupe zo strany zamestnávateľa ako aj klientských rodín a mnohých ďalších problémoch, na ktoré ostáva často jediný liek – humor a nadhľad…

V príbehu autorky sa nepochybne spozná nejedna slovenská žena s podobným osudom, množstvo podnetov a poučení v ňom však nájdu aj ostatní čitatelia – tí najvnímavejší si istotne po jeho prečítaní položia otázku, či skutočne neexistuje iná možnosť ako cestovať za prácou do cudziny, pričom zákonite dospejú k odsúdeniu súčasného ekonomicko-politického zriadenia, ktoré síce štedro dotuje nadnárodné korporácie, skrývajúce sa za honosné termíny ako „zahraničný investor“, ale popritom nedokáže zabezpečiť ani elementárne podmienky na prežitie pre vlastných občanov, ktorých tak okolnosti nútia popretŕhať rodinné väzby, vycestovať do cudziny a zvykať si neraz na nedôstojný spoločenský štatút.

V prvom čísle nášho časopisu, ktoré vyjde na jeseň už aj v printovej podobe, uverejníme pokračovanie príbehu Angie Oravcovej, tentoraz už zamerané priamo na samotnú prácu opatrovateľky.

---