Chleba si posolím diamantama a ovcím dám lízat smaragdy

Žena ako revolučný subjekt.

    Tak ako narastá počet žien v politike, v dozorných radách či na manažérskych pozíciách, stúpa ich množstvo i v rozličných občianskych združeniach, verejných iniciatívach a v treťom sektore. Štatisticky teda určite možno dokumentovať celkový nárast revolučného entuziazmu a záujmu žien o veci verejné. Feministický sen sa, zdá sa, stáva realitou… Naozaj?

Iba zamestnanie…

    Boje vedené mimovládnymi organizáciami možno ťažko vnímať ako emancipačné v zmysle snahy o širšiu spoločenskú zmenu, nakoľko sú pevne späté s určitým „zápasom o identitu“ (práva menšín, práva väzňov, LGBTI a pod.) vo vnútri konkrétneho ekonomického a politického systému. Takýto projekt nie je a ani nemôže byť dostatočne ambiciózny, aby sa snažil prekonať sám seba, aby sa rozšíril, vylial z hrádzí vlastných záujmov a stal sa hlasom širokej masy (ktorej súčasťou v posledku musí byť i jeho vlastný parciálny záujem, ktorý sa snaží presadiť). V jednote takéhoto boja, naproti pluralite čiastkových bojov, vidím podstatu, odlišujúcu emancipačné hnutie od lobbistickej skupiny.

    Tretí sektor však viac pripomína to druhé… Ich boj nie je skutočne politickým, keďže mnohokrát dokonca dochádza k presadzovaniu jedného záujmu na úkor iných osôb a práv (viď. organizácie na ochranu práv nenarodeného dieťaťa a pod.). Navyše, to že určitú agendu podporuje komunita viacerých ľudí, z nej ešte nerobí samo o sebe verejný záujem. Stáva sa iba akousi „zmnoženou“ súkromnou vôľou, čo vedel už Rousseau, keď kritizoval politické strany.

    Nakoľko teda nemožno od organizácií uvedeného typu očakávať viac než len nekonečné „imitovanie“ vlastnej uzavretej identity a inštitucionalizovanú logiku správania, nezlučiteľnú s revolučným procesom vyžadujúcim zapájanie stále širších a širších vrstiev spoločnosti, nie je ani dôvod považovať zapojenie žien do týchto projektov za významné. Nie je v tom revolučný zámer, je to iba zamestnanie…

Soľ nad zlato…

    Kam sa podela Emma Goldman a Rosa Luxemburgová? Kde zmizli literárne archetypy žien z dielne Maupassanta či Tolstého?

    Nájde sa dnes ešte vôbec nejaká neúplatná vdova Kubátová z rozprávky Byl jednou jeden král, ktorá bude vlastným telom brániť hrnček soli pred kráľovskou zvôľou, aby ju potom mohla rozdať obyčajným ľuďom?

    Absencia takejto bytosti v súčasnom spoločenskom vedomí je zvlášť paradoxná, ak si predstavíme, koľko percent najchudobnejších (a teda pre revolúciu najviac perspektívnych) ľudí planéty tvoria práve ženy… Feminizácia chudoby je dnes významným javom, na ktorý prvýkrát upozornila Štvrtá svetová konferencia o ženách v Pekingu v roku 1995 so záverom, že až 70% svetovej populácie chudobných tvoria údajne ženy. (1)

    Dôvodov absencie revolučnej ženy by určite bolo možné nájsť viacero. Debata na túto tému sa však v rukách mužov príliš často zvrháva v obscénnu proklamáciu vlastnej biologickej nadradenosti. Tá môže iba ťažko viesť k pozitívnemu výsledku.

    S použitím korektnejšieho slovníku by snáď bolo možné hovoriť o psychických príčinách nezáujmu žien o „vec revolúcie“, či o určitej „predispozícii“ k duševnej labilite, ktorá v dôsledku generuje výraznou mierou prosystémovosť jednotlivca, keďže tento je natoľko ponorený do svojich problémov a do vlastného univerza, že mu nezostáva síl k politickej akcii. Ak k tomu navyše pridáme ženskú snahu o obľúbenosť, logicky sprevádzanú chorobnou konformitou, zdá sa, že diagnóza je na svete… Bez ohľadu na pravdivosť uvedeného sa však opäť strasme jednoznačných súdov a nepatričných vyjadrení, ktoré odsúvajú nastolenú problematiku do roviny „prírodou danej“ nevyhnutnosti. Ak sa nechceme zacykliť v tautológii typu: žena nie je revolučnou, pretože nie je revolučná, musíme vychádzať z predpokladu, že je plnohodnotným politickým stvorením rovným mužovi.     Akákoľvek asymetria vo vzťahu k „ochote niečo zmeniť“ teda musí nutne prameniť zo spoločnosti a systémových nerovností medzi mužmi a ženami v rámci kapitalizmu – napríklad z utlačivého kultu ženskej krásy. „Prieskumy neustále potvrdzujú, že slobodu väčšiny úspešných, atraktívnych pracujúcich žien na Západe ako jed zabíja ich tajný „skrytý život“:  tmavá žila sebanenávisti, telesných obsesií, hrôzy zo starnutia a straty kontroly, ktorú živia obrazy krásy… Nachádzame sa uprostred vlny protiútoku proti feminizmu, ktorá využíva obrazy ženskej krásy – mýtus krásy – ako politickú zbraň proti pokroku žien… mýtus je politický, nie sexuálny – históriou v oveľa väčšej miere hýbu peniaze ako pohlavie. Nízka sebaúcta žien môže mať sexuálnu hodnotu pre niektorých individuálnych mužov, má však finančnú hodnotu pre celú spoločnosť. Zlý obraz, ktorý dnes ženy majú o svojom výzore, je v oveľa väčšej miere zapríčinený potrebami trhu než súperením pohlaví… Kvalifikácia profesionálnej krásavice udržuje ženy v izolácii. Kolektívna ženská solidarita na pracovisku by prinútila mocenskú štruktúru zaoberať sa nákladnými ústupkami, ktoré sú podľa mnohých ekonómov nevyhnutné, ak majú ženy získať skutočnú rovnosť príležitostí: zariadenia dennej starostlivosti pre deti, pohyblivý pracovný čas, istotu zamestnania po pôrode a rodičovské voľno. Mohlo by to zmeniť aj náplň práce a samotnú organizačnú štruktúru.“ (2) Teda samotný ekonomický systém…

Kráska alebo zviera?

    S triednym útlakom nežného pohlavia súvisí taktiež „typicky ženská“ racionalita a pragmatickosť – snaha zabezpečiť sa, hlboko zakorenená v ich predstavách, či naopak, snaha „ukázať to tým chlapom“, vyrovnať sa im alebo byť lepšou než oni… Táto druhá alternatíva sa môže javiť viac feministicky, avšak to je omyl. Tak povrchná kráska, ako i svedomitá karieristka alebo bezohľadná harpya, obe budujú svoju identitu ako otvorenú stratu „ilúzií o svete“. Život je k nim tvrdý, musia byť i ony k nemu… Na túto tvrdosť niektorých žien potom najčastejšie doplatia iné ženy na pracovnom trhu. Takto formulovaný postoj sa preto absolútne prieči hodnotám solidarity a spoločenského pokroku, ktoré musia byť (revolučnému) feminizmu vlastné.

Subjekt alebo objekt?

    Pôvodným zmyslom feminizmu bolo, jednoznačne, učiniť zo ženy ako objektu práv ženu – subjekt práva. Sexuálna revolúcia priniesla sexuálnu slobodu ženy. Išlo o zbavenie sa tabu ako kultúrneho nástroja nadvlády mužov – teda o možnosť skrze slobodnú dispozíciu s vlastným telom v rovine kultúry, sexu a módy (napr. výmena sukne za nohavice umožňujúce voľnejší a menej zviazaný pohyb (3) ) ovplyvňovať ekonomickú podstatu spoločnosti (zbavenie sa existenčnej závislosti na mužoch a patriarchálne-kapitalistických vzťahoch). Namiesto zmeny: objekt práv → subjekt práv však možno pozorovať skôr zmenu: objekt práv → subjekt na „sexuálnom trhu“. Nakoľko trh odcudzuje bezprostredné výrobné vzťahy, fetišizuje jeho produkty a naopak spredmetňuje skutočné medziľudské vzťahy, a teda z nás všetkých robí, svojim spôsobom, prosté objekty nekonečnej reprodukcie kapitálu, možno povedať, že i dnešné „emancipované“ ženy trh pretvára v komoditu, čím dochádza na pomyselnej „emancipačnej osi“ k návratu od subjektu k objektu – od vedomého „dejateľa“, ktorý aktívne vstupuje a formuje okolitý svet na nevedomého a pasívneho účastníka „opakovania každodennosti“ a statu quo v spoločnosti.

Remeslo má zlaté dno

Táto všeobecná apatia, toto zmierenie sa, ba či až stotožnenie s rolou pasívneho subjektu unášaného na vlnách voľného trhu, počúvajúc na slovo jeho príkaz: užívaj si! je pre súčasnú dobu typickým a vracia bohužiaľ väčšinu žien späť do okov „najstaršieho remesla“, pričom ich kupliarom nie je nikto iný ako sám kapitál.

Táto etika – či skôr estetika – „zlatokopiek“ (spoločnosťou moralisticky odcudzovaná forma správania, ale pritom obecne akceptovaná v rovine estetiky, viď. presexualizovaná móda, silikónové implantáty…) má obrovský vplyv na akési „kolektívne (ne)vedomie“ spoločnosti, ktoré potom ďalej formuje naše osobné názory a presvedčenia. Odraz tejto estetiky je paradoxne najviac zjavný nie u žien (ktoré sami o sebe zmýšľajú inak, než akými v skutočnosti sú, a teda mnohokrát menia i samotnú „skutočnosť“ a dokážu prekonať nelichotivý stav svojho pokolenia), ale u mužov – konkrétne transgender a transsexuálnych jednotlivcov pri sebaprezentácii na dúhových prideoch… Argument ospravedlňujúci provokatívnosť a nevkusnú burlesknosť ich prejavu ako protest (proti spoločenským konvenciám atď.) neobstojí, nakoľko oni/y nevedú boj o zmenu spoločnosti, ale „o uznanie“ v rámci existujúceho spoločenského zriadenia. To možno dosiahnuť iba vyvolaním dojmu: „sme bežní ľudia ako hocikto iný“, nie provokáciou (napokon, ak by sme medzi nimi urobili anketu o spokojnosti s neoliberálnym režimom, dovolím si tvrdiť, že odpovede by zneli jednoznačne kladné – sami sú poväčšine príslušníkmi hornej či vyššej strednej triedy). Myslím, že podstatou ich vystupovania nie je provokácia, ale práve absolútne prijatie povrchne typizovanej feminity z „komixov pre 12-ročných adolescentov“, kde sa to len hemží latexom a silikónom… (typickým príkladom z poslednej doby je uznávaný slovenský dj B-Complex). Ide v podstate o premietanie vlastných sexistických predstáv o žene a zdeformovaného obrazu o ženskosti do svojej identity – otázne nakoľko je teda takáto transsexuálna identita autentická (pôvodná, nezmeniteľná či vrodená) alebo je dobrovoľne zvolená – jej nositeľ je iba recipientom kapitalistických vzťahov (sexuálneho trhu).

    Ženy, hoc sami tiež podliehajú spoločenskému stereotypu „krásky z magazínu“, sa nikdy nedokážu úplne stotožniť so svojim pokriveným predobrazom. Muži, ktorí sa cítia byť ženami áno, pretože nimi v samej podstate nie sú. (4)  Poskytujú nám teda cenný obraz vžitých predstáv o spoločenskej úlohe ženy v 21. storočí… A tá sa javí nie príliš lichotivá.

Cherchez l´homme…

    To, čo v konečnom dôsledku ale najviac znižuje spoločenskú úlohu žien a tým ich následne i odrádza od účasti na revolučnom hnutí je samotné správanie týchto hnutí. Verím, že pomerne často môže u žien dochádzať k odporu voči „maskulinite“ antisystémových skupín. Nejde iba o prostú početnú prevahu mužov, ale skôr o spôsob, akým tieto hnutia rozmýšľajú sami o sebe, v snahe vymedziť sa voči „zženštilosti“ súčasného systému a „dekadencii západnej kultúry“, aby skrze myšlienkovú skratku našli údajné spojenie medzi kapitalizmom a celým ľudskoprávnym diskurzom od 18. storočia (uvedené sa týka tak ultra-pravicových zoskupení, ako i niektorých hnutí považujúcich sa za ľavicu).

    Prostredníctvom tohto článku preto vyslovujem zároveň kritiku pôvodného DAV-u a davistov, ktorým sa nikdy nepodarilo pritiahnuť k úzkej spolupráci nežné pohlavie a zostali teda navždy skloňovaní v mužskom rode… Je najvyšší čas napraviť toto zlyhanie. Nesmie však ísť o nútené gesto v rovine „reprezentatívnych“ úspechov, ako tomu často vídame u mnohých politických strán. Nejdeme si napravovať štatistiky, ani PR… Dav nebude skutočne davom, pokiaľ nezmobilizuje podstatnú časť ženskej populácie a nepomôže jej nájsť cestu zo slepej uličky individualizovanej „účasti“ na systéme vlastného ponižovania (žena vykorisťuje ženu), smerom ku kolektívnemu prekonaniu samotných podmienok tohto poníženia.


1 časopis A2 04/2016, s. 18 – 19

2 WOLF, N. Mýtus krásy. Bratislava : Aspekt, 2000, s. 13, 57, 64

3 v každej patriarchálnej spoločnosti pozorujeme tieto prvky – typickým je napríklad tzv. foot binding v Číne – bolestivé zväzovanie chodidiel žien z vyšších vrstiev na zabránenie ich normálnemu rastu a teda i pohybu žien

4 resp. môžu byť iba „kultúrnou“ ženou – ženou, ako výrazom určitého stereotypu či sociálnej role (ženou pre druhých), nie ženou o sebe. O tejto „nemožnosti“ ženy píše v podobnom duchu napríklad Gilles Lipovetsky vo svojej analýze vzťahu žien k pornu: „Žena v pornografii vlastne neexistuje… pornografická žena je prostým dvojníkom mužskej sexuality a ich inštrumentálnych fantázií.“ In: LIPOVETSKY, G. Třetí žena. Praha : PROSTOR, 2000, s. 40 – v súčasnej kultúre „sexi modeliek“ môže byť teda muž ženou iba ako „pornoherečkou“


Foto: Justin Wolfe, CC

Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *