Čím je nám Alexander Petőfi?

Ladislav Novomeský bol nielen veľkým fanúšikom slovanstva (avšak nie v kontexte nadradenosti, ale v nasledovaní Herderovej myšlienky o šírení dobrého príkladu vzájomnej spolupráce pre ostatné národy), ale ako presvedčený komunista aj internacionálnej spolupráce medzi národmi slovanskými a neslovanskými. V množstve článkov sa venoval osobnostiam literatúry, filozofie, v medzinárodnom, slovanskom, československom a slovenskom kontexte. Jeho obľúbenou témou bol aj rok 1848 a významné osobnosti revolúcie. Za prvého slovenského komunistu považoval Janka Kráľa a jeho maďarského kolegu Sándora Petőfiho. Oboch oceňoval pre spätosť s ľudovými hnutiami a snahu vzbury proti pánom. A práve o Petőfim bude článok z roku 1949:

Po prvý raz v našom literárnom a politickom dejstovovaní pristupujeme s neskrývanými sympatiami k zhodnoteniu veľkej básnickej a revolucionárskej osobnosti Alexandra Petőfiho, keď pospolu so susedným maďarským národom celý kultúrny svet v pietnej úcte spomína sté výročie tragickej smrti tohto vynikajúceho básnika a bojovníka. S vážnosťou primeranou dielu i odkazu Petőfiho sa zastavujeme i my – Slováci – pri jeho živej pamiatke, aby sme si týmto aktom pomáhali prekonávať rozdeľujúcu cudzotu, ktorá oddeľovala náš život od maďarského a i živým obsahom napĺňali bratské spojenectvo, viažúce už dnes naše národy a náš štát československý s ľudovou republikou Maďarskou.

  S literárnym a politickým významom Petőfiho netreba našu verejnosť bližšie a podrobnejšie oboznamovať. Ak už aj doteraz, pri známosti o ňom najmä v pokoleniach, ktoré prežívali éru uhorskú, nepristúpilo sa k takému vzácnemu oceneniu Petőfiho, akého si jeho výnimočná osobnosť zasluhuje, treba si to vysvetliť dvoma príčinami. Dvoma príčinami, ktoré však majú jeden spoločný názov: nacionálny šovinizmus. Na našej strane, okrem vzácnych výnimiek, vystačovalo sa s poznatkom, že Petőfi bol po materi slovenského, či slovanského pôvodu a to nás po desaťročia zbavovalo povinnosti bližšie si všímať jeho básnickú výnimočnosť i politickú jasnozrivosť, lepšie povedané, to nás tlačilo do rezervovanosti voči životu, úsiliam, dielu i osobnej žertve tejto vynikajúcej postavy stredoeurópskych dejín minulého storočia. V našom dejstvovaní stál Petőfi s biľagom renegátstva i na jeho pozoruhodné a veľmi významné dielo politické v revolučných bojoch v polovici minulého storočia. Na druhej, maďarskej strane stál Petőfi ako zosobnenie maďarskej nacionalistickej idey a jej bezvýhradnej vlády nad celým starým Uhorskom.

  Táto jeho podoba sa pestovala tým väčšmi, čím dôslednejšie sa zamlčoval tak v básnickom diele Petőfiho, ako aj jeho politickom odkaze jasný motív sociálny a neskrývaný zreteľ triedny.

  Je jasné, že Alexander Petőfi týmto spôsobom osvetľovaný, či z našej, či z maďarskej strany, nemohol byť nami tak uctievaným básnikom, ako si to inak jeho celistvé, neokyptené dielo básnické i politické zasluhovalo.

  Kto bol a aký bol v skutočnosti Alexander Petőfi?

  Bol výrečným básnickým i politickým apoštolom maďarského národného uvedomenia v takom zmysle, v akom Ľudovít Štúr a jeho družina boli podnecovateľmi a hlásateľmi národného povedomia slovenského.

  A tak najpredvídavejší zo štúrovskej družiny videli v spojení s ľudom možnosti rozvinutia a bezpečnosť národnej myšlienky, aj Alexander Petőfi cieľavedome a zámerne hlásal jediný zmysel a jedinú istotu maďarskej národnej myšlienky v oslobodení ľudu, v jeho zbavení sa nadvlády kráľov, šľachticov i zemanov. Jeho pozícia v maďarskom prostredí bola oveľa ťažšia. Šľacha i zemianstvo si pod zástavou maďarského nacionalizmu vymáhali od viedenského dvora právo na samostatnosť a bezvýhradné právo na utláčanie vlastného ľudu i ostatných nemaďarských národov Uhorska – a ľud, pre ktorý Petőfi horlil celým svojim srdcom, často bez pochopenia sledoval jeho gigantické úsilia. Do prepuknutia marcových politických búrok roku 1848 dýchal jeden a ten istý vzduch slobodymilovnosti náš národný pohyb i národný pohyb maďarský, ako aj revolučné hnutia ostatných národov starého reakčného rakúskeho mocnárstva. Záujmy sa začínajú deliť a rozpory prehlbovať vývojom udalostí po 15. marci 1848, keď mocensky oslabená viedenská reakcia vyhovuje niektorým politickým požiadavkám maďarskej šľachty a nastupujúcej maďarskej buržoázie.

  Vtedy, keď nové maďarské panstvo v Uhorsku začína svoju moc stabilizovať, začínajú prepukávať rozpory medzi nemaďarskými národmi Uhorska a peštianskou vládou, ale začínajú prepukať tieto rozpory aj v maďarskom národe samotnom, medzi pešťianskou vládou a maďarským ľudom. A tlmočníkom záujmov i potrieb maďarského ľudu nie je nik iný než ľudom milovaný, panstvom opovrhovaný básnik Alexander Petőfi. S obdivuhodnou politickou predvídavosťou naliehal na to, aby revolúcia nezostala stáť na polceste, pretože sa nevyhnutne vráti všetko ta, skadiaľ hnutie po oslobodení vyšlo: do starého nevoľníckeho útlaku. V jasnom svetle dnešných čias nevyčnieva snáď už tak vysoko jednoznačná požiadavka, aby boli odstránené šľachtické a zemianske nadpráva a úplne boli oslobodení poddaní. Avšak v tie časy to boli požiadavky ďalekosiahle, smelé, v Uhorsku ojedinelé, ktorým oveľa bližšie stál Štúrov program vymáhajúci zrušenie poddanstva, ako skrytý, neskoršie však už i zjavný zámer maďarskej veľkostatkárskej šľachty zachovať spoločenské pomery pri starých poriadkoch. Je len samozrejmé, že nepriatelia záujmov nemaďarských národov Uhorska, sediaci v pozícii nových samostatných vládcov v Budapešti, boli aj tvrdošijnými odporcami politických a sociálnych úsilí Alexandra Petőfiho, a to nie iba v niektorých nepatrných otázkach, no i vo veciach veľmi vážnych. Azda v priamom boji za maďarskú slobodu nestihli Alexandra Petőfiho také úskoky a toľké údery ako v boji za prehlbovanie maďarskej revolúcie proti tým, ktorých síce revolúcia k moci priviedla, oni však moc im zverenú zneužívali na nahradenie starého útlaku útlakom novým: svojím útlakom.

 V marci 1949 prijíma uhorský snem, zasadajúci v Prešporku, zákon o zrušení poddanstva pod bezprostredným dojmom zlovestnej správy, že kdesi pri Pešti stojí Petőfi na čele ozbrojených sedliackych vzbúrencov. Či bola skutočnosť navlas takáto, ťažko zisťovať. No váhaví snemoví vyslanci, ktorí nikdy nemysleli na zrušenie poddanstva v úplnom rozsahu, nezabudli na strach z vidiny vyvolanej v nich zvesťou o Petőfiho sedliackej armáde. Pre nich a pre všetkých privilegovaných vlastencov po celý čas revolučných zápasov bol Petőfi buď poľutovaniahodnou, buď opovrhovanou figúrou, ktorej rady alebo výzvy si nebolo treba všímať, alebo bolo treba zavrhnúť. V takomto postavení plynul búrlivý život Alexandra Petőfiho až do jeho skorej a záhadnej smrti, ktorej sté výročie si pripomíname.

  Alexander Petőfi nepochybne nestál pri kolíske nášho národného vzostupu. Táto okolnosť nám však nepriznáva právo nepovšimnúť si veľkosť diela a význam jeho zápasov, pretože boli v stálom a dôslednom nepriateľstve s našimi stálymi a dôslednými nepriateľmi. I maďarská kritika vedenia revolučných zápasov z rokov 1848-1849 už konštatovala, že tragický neúspech maďarskej revolúcie spôsobili dve hlavné príčiny: kompromisníctvo so starým sociálnym útlakom v Uhorsku a neschopnosť získať si nemaďarské národy na svoju stranu. O kompomis so starými spoločenským poriadkami-neporiadkami. Z neho vyplynul nepriateľský postoj k maďarskej revolúcii. Dôslednosť revolučného pohybu, nezastavujúca sa pri nijakých spoločenských hraniciach, ako ju hlásal Petőfi, v konečných konzekvenciách bola by zjednotila ľud všetkých národov Uhorska proti rakúskej reakcii, ale i proti maďarským i nemaďarským vykorisťovateľom v Uhorsku. Bez ohľadu na to, že Petőfi bezprostredne apoštoloval len za maďarské národné povstanie.

  Sto rokov po smrti Petőfiho, básnika z rodu veľkých pevcov slobody, akým bol v Rusku Puškin, v Poľsku Mickiewicz, u nás Janko Kráľ, je nám už zreteľná logika vývoja tejto línie. Je už zrejmé, že sociálna sloboda každého národa je východiskom pre družné spolunažívanie národov medzi sebou. A keď teda už raz jestvuje Maďarsko vysnívané jasnozrivou voľou Petőfiho, keď už raz existuje Maďarsko hlásiace sa k jeho politickému odkazu tým, že pozbavilo moc feudálnych latifundistov a všelijakých vykorisťovateľov, jestvuje pre nás hlboký dôvod v úcte sa pokloniť pamiatke veľkého básnika a veľkého revolucionára Alexandra Petőfiho. (Laco Novomeský, Nové Slovo VI, 1949; Pravda č. 180 (2.8.1949)

Prejav bol prezentovaný na oslavách storočnice Petőfiho v Bratislave, 31. júla 1949.

Sándor Petöfi
ČLOVEK

Nie, nemá človek páru v smiešnosti,

v takej žije on pýche, spupnosti!

Ohŕňa gamby nad svetom a sám

dohora dvíha nos až k nebesám.

Jak keby ich chcel zorať nosom tým.

Človeče pyšný, čím sa pýšiš, čím?

Čo kratšie je než oka mihnutie?

Priateľ môj človek, to tvoj život je.

Čas prihrmí a ďalej uháňa,

tvoj povojník on v jednej ruke má,

v druhej háv, čo ti má byť byť umrlčím.

Človeče pyšný, čím sa pýšiš, čím?

A za okamih čože urobíš?

Národy, krajiny si podrobíš?

Podrobiť možno si len zbabelcov,

a vládnuť nad takými je ti cťou?

Len na hanbu je vládnuť zbabelým.

Človeče pyšný, čím sa pýšiš, čím?

A ak si získaš povesť, glóriu?

Tá s tebou mrie, pod zem si vezmeš ju.

Ba snáď, sťa verný pes, ťa k hrobu až

sprevádza, pár sto liet má pri ňom stráž

a raz tam skape hladom večitým.

Človeče pyšný, čím sa pýšiš, čím?

Trvať má tvoja povesť, sláva? Kde?

Krajina, kde svoj ľud dnes vidíš žiť,

morom bola, a zas ním môže byť,

aj zem raz rozsype sa do hmlovín.

Človeče pyšný, čím sa pýšiš, čím?

Sándor Petőfi (Preložil Ján Smrek)

MAĎARSKÝ ZEMAN

(z originálu Petőfi Sándor: A MAGYAR NEMES)

Krvavý meč predkov mojich

z klinca visí na pokoji

hrdzou žraný nocou – dňom.

Ja maďarský zeman som !

Nepracujem, to hneď poviem.

Ja si žijem, keď si hoviem.

Práca patrí sedliakom

Ja maďarský zeman som !

Dobre priprav sedliak cesty.

veď ma po nich povezieš ty

a tvoj potiahne ma kôň

Ja maďarský zeman som !

Mal by som žiť azda vede?

Učenci vždy žijú v biede.

Čítať písať, čo je v tom?

Ja maďarský zeman som!

Pravda, jednu vedu starú

držím a v tej nemám páru:

jesť a piť viem s virtušom

Ja maďarský zeman som!

Dobre, že neplatím daní.

Aj tak dlžôb na imaní

viacej mám než hoden dom

Ja maďarský zeman som!

A že má vlasť na sta strastí?

Čo je mňa do strastí vlasti?

Pominú sa napokon.

Ja maďarský zeman som!

S právom starým, v sídle starom

ak prebafkám lárom – fárom

život, prídem k anjelom

Ja maďarský zeman som!

Foto: Karoly Czifra, CC

4 thoughts on “Čím je nám Alexander Petőfi?

  • 7. novembra 2016 at 13:27
    Permalink

    Poprosím opraviť jeho meno: Sándor Petőfi…. nie Alexander…. Predsa napríklad ani meno Pabla Picassa nepíšeme v slovenčine Picasso Pavol…

    Reply
    • 7. novembra 2016 at 14:42
      Permalink

      Ten článok písal ešte Ladislav Novomeský. V danom čase sa mená prekladali. V predslove, ktorý má Lukáš Perný je meno uvedené ako Sándor, z dôvodu, že v súčasnosti sa už neprekladajú.

      Reply
    • 7. novembra 2016 at 21:12
      Permalink

      Matka Anna Hrúzová…

      Reply
  • 7. novembra 2016 at 21:35
    Permalink

    Pablo Picasso nemal matku Slovenku…

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *