Vážení priaznivci DAV-u DVA
Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.
V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.
Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.
Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712
Už takmer tri dekády dominujú vo verejnom diskurze politicko-ekonomické teórie, podľa ktorých je štát najhorším vlastníkom, mal by vykonávať len také činnosti, ktoré nedokáže robiť súkromný sektor, pričom ideálny je minimálny štát s nízkymi daňami. Daňové zaťaženie je prezentované ako faktor, ktorý môže negatívne vplývať na podnikateľské prostredie a dokonca spomaľuje ekonomický rast.
Dane sú spravidla prezentované ako zlo. O ich prerozdeľovaní rozhodujú „úradníci“. Subjekty verejnej správy sa častokrát správajú nehospodárne. Občanom a podnikateľom znižujú ich príjmy, činnosti financované z verejných zdrojov sú veľa ráz nekvalitné, daňoví poplatníci nedostanú za „svoje“ peniaze adekvátne služby. Platitelia daní by tieto finančné prostriedky vedeli použiť oveľa lepšie.
Odhliadnuc od daňových sadzieb, ktoré môžu byť za určitých okolností skutočne vysoké, či niektorých prípadov nehospodárneho správania vo verejnom sektore, ide o veľmi povrchnú skicu reality. Bez daní a odvodov by nebol v Európe možný súčasný typ modernej organizovanej spoločnosti. Preto ich platia tak občania, ako aj podnikateľské a iné daňové subjekty vymedzené v legislatívnych normách.
Naším zámerom nie je obhajoba daní, aktuálneho modelu daňovo-odvodového zaťaženia či jednotlivých daňových sadzieb, chceme len poukázať na spoločné znaky a rozdiely medzi daňami ako príjmom štátu a ziskom ako benefitom súkromného podnikania. Obe tieto kategórie majú spoločné to, že ich v zásade platia všetci – v závislosti od typu subjektu a druhu dane, alebo v závislosti od typu konzumenta a druhu tovaru, práce alebo služby.
Zatiaľ čo o daniach sa vedú rozsiahle polemiky, lebo štát, prípadne samospráva si z pozície moci vynucuje ich platenia, kontrolu a rozhoduje o ich prerozdeľovaní, na problematiku tvorby a použitia zisku sa nesústreďuje prakticky žiadna pozornosť. Na tvorbe zisku sa pritom podieľa každý spotrebiteľ tým, že kupuje vybrané tovary, práce a služby. Podiel zisku na ich celkovej hodnote – cene, je (v závislosti od odvetvia podnikania) porovnateľný alebo vyšší ako daňové sadzby.
Zisk je rozdiel medzi tržbami a (výrobnými) nákladmi. Predstavuje odmenou za výkon, odvahu a inovatívnosť podnikateľského subjektu. Bežný konzument nemá prakticky žiadny vplyv na mieru zisku a už vôbec nemá možnosť rozhodovať o tom, ako sa bude rozdeľovať. Zisk po zdanení je benefitom podnikateľského subjektu a spravidla slúži na uspokojovanie jeho záujmov a potrieb .
Tvrdenie, podľa ktorého môže konzument ovplyvňovať cenu vyjednávaním na trhu (klesajúcim dopytom) má rýdzo teoretický charakter. Muselo by sa jednať o postoj veľkej skupiny spotrebiteľov deklarovaný v rovnakom čase a na rovnakom mieste. Okrem toho, záujem bežných konzumentov je biologicko-sociálne podmienený a súvisí s potrebami denného, strednodobého a dlhodobého charakteru. Konzumenti môžu skôr rozhodnúť o tom, že nejaký producent alebo produkt zostane na trhu, prípadne zanikne, ak nezodpovedá aktuálnym potrebám. No ich možnosti ovplyvniť mieru zisku, osobitne v rastovej fáze spotrebiteľského dopytu, sú minimálne.
Dane a zisky majú spoločné to, že prispievajú k zvyšovaniu životných nákladov. Na rozdiel od miery zisku, ktorá podlieha len obchodnej stratégii podnikateľského subjektu, o daňovom zaťažení môžu občania rozhodovať (aspoň) nepriamo, teda prostredníctvom svojich volených zástupcov. Jednotlivé politické strany a hnutia alebo samotní kandidáti, uchádzajúci sa o podporu občanov vo voľbách, deklarujú svoje zámery, postoje a stanoviská v oblasti fiškálnej politiky, ako aj v ďalších verejných politikách. Zatiaľ čo druhy, výška a prerozdelenie daní sa tak formálne legitimizujú v procese volieb, stanovenie miery zisku je oddelené od akýchkoľvek demokratických mechanizmov.
Medzi daňami a ziskom je ešte jeden podstatný rozdiel. Z daní, ktoré sú príjmom štátu alebo samosprávy, sú financované verejné politiky. Inými slovami, z prostriedkov získaných prostredníctvom daní (a tiež odvodov) je financované školstvo, zdravotníctvo, sociálne veci či kultúra, ako aj verejná správa, či zabezpečenie vonkajšej a vnútornej bezpečnosti štátu. Naopak, zisky súkromných spoločností sú použité na privátne záujmy a minimálnou mierou sa podieľajú na poskytovaní verejných služieb. Napriek tomu, daňové zaťaženie podlieha podstatne väčšej kritike ako neobmedzovaná tvorba a prerozdeľovanie ziskov.
Prirodzene, niekto by mohol namietať, že súkromný sektor sa prostredníctvom daní, ktoré musí platiť, výraznou mierou podieľa na financovaní verejných politík. A teda bez ich inovatívnej podnikateľskej činnosti by štát nedisponoval takým objemom zdrojov, akým disponuje pri financovaní vyššie spomínaných oblastí. Toto tvrdenie je pravdivé len čiastočne, lebo platí v súčasnej ekonomickej formácii.
Ak by štát nesústredil svoju pozornosť na svoju správu, ale sledoval dominantné postavenie v ekonomickej oblasti, sám by bol vlastníkom výrobných prostriedkov a nepotreboval by zdaňovať prípadné podnikateľské subjekty v takej podobe, ako ju poznáme dnes. To, že platia dane, je výsledkom skutočnosti, že im spoločnosť prostredníctvom štátu prenechala monopol v ekonomických aktivitách uskutočňovaných na jeho území i mimo neho.
V prípade podnikateľských subjektov sú dane protihodnotou, ktorú musia odovzdávať spoločnosti prostredníctvom inštitúcií štátu za to, že sa vzdali, prípadne neprevzali iniciatívu v oblasti výroby, obchodu a služieb komerčného charakteru.
Ide o pokračovanie rozchodu kapitálu so (sociálnym) štátom. Štát mal pritom v prevládajúcom ekonomickom systéme, popri iných funkciách, sledovať napĺňanie požiadaviek spojených s akumuláciou kapitálu. Sprostredkovať súkromnému sektoru vzdelanú pracovnú silu, ktorá bude mať zabezpečenú primeranú zdravotnú starostlivosť. Jeho úlohou je (alebo skôr bolo) udržať zmier medzi zamestnancami a zamestnávateľmi.
Ak je spochybňovaná miera daňovo-odvodového zaťaženia, tak je v ohrození aj rozsah poskytovaných verejných služieb. Takáto sociálno-politická filozofia má viesť k naštrbeniu vzťahov medzi občanmi a štátom ako takým, aby potom vybrané úlohy realizované verejnou správou mohol prevziať súkromný sektor, pre ktorý môžu byť zdrojom stabilných príjmov v nestabilnom svete v prebiehajúcom 21. storočí.
Zužovaním agendy a kompetencií štátu sotva dôjde k zvýšeniu kvality života jeho obyvateľov. Tak, ako ich zaťažuje daňové zaťaženie, rovnako sa skladajú podnikateľským subjektom na zisk. A čo je podstatné, komodifikáciou verejných služieb dochádza k ich nerovnej a nespravodlivej distribúcii, lebo ich poskytovanie za úhradu je spravidla spojené s vyššími peňažnými úhradami, ako keby ich realizoval verejný sektor (z daní).
Ak teda hovoríme o daniach, rovnako je potrebné upozorňovať na zisky. Oboje majú vplyv na výdavky každého občana, pričom z prostriedkov získaných výberom daní sa financuje verejná správa a verejné služby, zatiaľ čo zisky slúžia prevažne na uspokojovanie privátnych záujmov vlastníkov kapitálu.
Marián Klenko (1978) je autorom knihy Politika bez moci
Áno, toto patrí medzi tie základné témy, ktorých by sa mala autentická ľavica držať.
V poslednom čase si všímam, „útok“ pravice smerom k „jednoduchším“ občanom, ktorým sa snaží jednoduchým jazykom komunikovať nosné pravicové témy ako „vysoké“ dane a odvody, v ľúbivom znení : “ pozrite čo vám ukradne štát, a pozrite koľko by ste mali, keby nebolo toho nenažraného štátu“.
Skutočne sa obávam, že vďaka chýbajúcej pluralitnej diskusii, sa chudobní a jednoduchí ľudia nechajú pravicou zmagoriť k chamtivosti a sebectvu.
Úlohou ľavice, je tieto útoky na štát, a jeho sociálne výdobytky odrážať, v tomto prípade napríklad otázkami, či si ten jednoduchý človek vyjedná s kapitalistom taký plat, že sa dokáže uživiť, že zaplatí deťom školné, že zaplatí svojim, na opateru odkázaným rodičom pobyt v starobinci, že zaplatí druhovi liečbu rakoviny, že si z neho ušetrí na dôchodok, bude pravidelne chodiť a platiť za kultúrne podujatia aby udržal našu kultúru pri živote, zaplatí si osobnú ochranu a ešte aj bude platiť za to že chodí v meste po chodníkoch a vozí sa po cestách a diaľniciach…
Treba poukazovať na to, že zisk podniku, či kapitalistu nepochádza „z ničoho“, ale je zadržanou časťou hodnoty práce, odvedenej nimi – pracovníkmi, a teda štát ( =oni ) majú právo, aby aspoň časť hodnoty ich nevyplatenej práce presunuli vo forme daní a odvodov z rúk kapitalistu späť do „ich rúk“.
Je otázne, ak by v rukách kapitalistov zostával väčší zisk ( vďaka nízkym daniam a odvodom ) či, a ako by ich vracali do spoločnosti. Ak by aj, stále by to bolo rozhodovanie jednotlivca ( = dobrého anjela ? ), kam vloží tieto peniaze, na základe jeho „dobročinnosti“, charity, sympatií či iných osobných pohnútok. Naopak, štát ( jeho vláda a parlament ) sú volené občanmi, čiže aj rozhodovanie štátu kam pôjdu dane a odvody, je v prenesenom význame vlastne rozhodovaním občanov, ktorí delegovali radu a nepriamo tak aj vládu vo voľbách ( T E O R E T I C K Y ! ). Takže, treba sa občanov spýtať, chcete aby napr. o sociálnych či zdravotných otázkach rozhodoval nejaký nevolený kapitalista, alebo vy prostredníctvom vedenia štátu ?
Sebeckosť a chamtivosť kapitalizmu vedie len k ničeniu životov obyčajných ľudí a rozkladu spoločnosti. Už len zmienka o hospodárstve založenom na trhovej ekonomike v ústave, by sa dnes mala považovať za viktoriánsky prežitok, nehovoriac o snahách pravicových extrémistov minimalizovať štát a zaviesť trhovú anarchiu okrem hospodárstva a ekonomiky aj do ostatných oblastí (ne)fungovania spoločnosti ( zdravotníctvo, školstvo, … ).
Naopak, šancu na dlhodobú udržateľnosť a zdravý rozvoj má spoločnosť, založená na spolupatričnosti pracujúcich so študujúcimi, mladých so starými, zdravých s chorými a bohatých s chudobnými.