DAV a DAVisti

Zverejňujeme prvý z článkov III. čísla od autora Jaroslava Košeľu.
III. číslo DAV DVA si stále môžete objednať na dav.dva@protonmail.com

DAVANTGARDA, tak znie názov v poradí už tretieho čísla DAV DVA. Modernizmus a avantgarda sprevádzali ľavicovú filozofiu, kultúru a politiku na priesečníku dejín. Aj dnes existuje určitá analógia medzi futuristickými víziami avantgardy 20. rokov a modernými utópiami. Avantgarda symbolizuje  okrok, predvoj a oslobodenie človeka od vykorisťovania a odcudzenia. Tretie číslo DAV DVA je  pomerne pestré. Čitateľ v ňom nájde okrem bohatej kultúrnej rubriky aj témy politické, historické, sociálne, ekonomické, autorskú poéziu, prózu, recenzie, články o reálnych alternatívach, články o DAVe, architektúre, dejinách umenia a nezabudli sme ani na naše hlavné poslanie — príbehy zo života, ktoré tvoria záverečnú časť časopisu. Súčasťou tretieho čísla sú aj rozhovory s osobnosťami: s filozofom a politikom Ľubošom Blahom, filozofom Richardom Sťahelom, odborárom Jánom Šlaukom a právnikom Branislavom Fábrym. AVANTGARDA predstavuje pokrok, boj za sociálne práva, šťastnú budúcnosť ľudstva. Tretie číslo ponúka niekoľko pohľadov na dedičstvo roku 1917 ako prvého pokusu o nekapitalistickú cestu ľudstva.

Jaroslav Košeľa: DAV a DAVisti

Ako to všetko začalo + založenie časopisu DAV

               Ústrednou príčinou konštituovania tejto vznešenej a na svoju dobu vo vtedajších spoločensko-politických pomeroch nevídanej literárno-umeleckej skupiny ľavicového zamerania bolo prostredníctvom svojej tvorby poukázať na nedostatočnú reflexiu sociálnych a ekonomických problémov Slovenska v prvorepublikovom období, ako aj absolútnu ignoráciu sociálneho položenia zbedačovaných vrstiev obyvateľstva. Prvorepublikové Slovensko predstavovalo špecifikum v tom zmysle, že význam chudoby a sociálnych aspektov bol podradený aspektom nacionálnym. Inak povedané, slovenskí politickí predstavitelia tohto obdobia, predovšetkým však ľudáci, uprednostňovali ventiláciu nacionálnych proklamácií pred riešením veľmi ťažkej sociálnej poroby radových občanov v období prvorepublikového kapitalizmu.

       Veľmi účinnou reakciou na uvedené skutočnosti sa stalo sformovanie intelektuálne založenej ľavicovej literárno-umeleckej skupiny DAV v roku 1922 v Prahe na Letnej. Jej zakladateľmi boli Ján Poničan, Vladimír Clementis, Daniel Okáli, Jozef Tomášik, Ľudovít Obtulovič, Andrej Kojnok, filozofi Andrej Sirácky a Alex Križka a chemik i filozof Mikuláš Furdík, ktorí sa spoločne stretli na vysokoškolskom internáte v už spomínanej Prahe na Letnej (ide o lokalitu, v ktorej sa nachádza štadión Sparty Praha, súčasť MČ Praha 7-pozn.aut.). Títo zakladatelia postupom času taktiež spoločne založili Voľné združenie študentov-socialistov zo Slovenska s cieľom pravidelného stretávania sa predovšetkým za účelom štúdia diel marxistickej literatúry a taktiež aj s cieľom pokúsiť sa o navrhnutie efektívnych riešení vtedajších celospoločenských problémov v oblasti umenia, politiky, filozofie a ekonómie v duchu marxistického presvedčenia. Prvé číslo časopisu DAV vyšlo v decembri 1924, pričom jeho názov bol odvodený od začiatočných písmen krstných mien jeho zakladateľov (Spracované podľa: Drug, 1965).

       Neskôr sa členmi DAV-u stávajú Peter Jilemnický, Laco Novomeský, Jarko Elen, Eugen Klinger (Svetlík), Jozef Zindr, Ladislav Szántó a Ján Bohúň (spracované podľa: Drug, 1965, s. 17). Neskôr pribudol aj Edo Urx, ktorý sa neskôr stáva zodpovedným redaktorom a administrátorom tohto časopisu. Všetci zúčastnení členovia tejto kompletnej zostavy si začali intenzívne lámať hlavu nad obsahom časopisu, vydavateľom, grafikou, ale najmä poslaním. Zjednotili sa na názorovej platforme, ktorá postulovala, že „DAV bude štvrťročným zborníkom, revue slovenskej literárnej avantgardy, priebojným orgánom, ktorý má prerážať cestu novým a pokrokovým snaženiam v politike, kultúre a umení“ (Drug, 1965, s. 18). Dodajme, že z hľadiska ideologického malo ísť o ľavicovo orientované periodikum, ktorého ústredným motívom a cieľom, bude apel na mladých, ľavicovo orientovaných intelektuálov na Slovensku v medzivojnovom období.

       Od čias svojho vzniku časopis DAV postupne začína napĺňať svoje poslanie predovšetkým skrz v danom čase odvážnych príspevkov a článkov ľavicovo orientovaných intelektuálov a umelcov.

    Ako sme už uviedli, jeho kľúčovým redaktorom a administrátorom sa stal Eduard Urx, ktorý do prvého čísla prispel programovým úvodom a skvelou kritikou Nezvalovej Pantomímy“ (Šiška, 1987, s. 55). Za vydavateľa bol ustanovený Ľudo Obtulovič. Dnes už možno bez preháňania skonštatovať, že vydanie tohto nového periodika spôsobilo na Slovensku malú revolúciu a stalo sa veľmi odvážnym počinom. K myšlienkam komunizmu sa totiž v danom období začali hlásiť aj významní predstavitelia spoločenského, kultúrneho a umeleckého života, čo vyvolalo silno ambivalentné postoje vládnucich vrstiev, ktoré boli charakteristické svojím spiatočníckym a nacionalistickým zmýšľaním.

       Napokon, veľké obavy u slovenských meštiakov vyvolávali už výroky z redakčného úvodníka, ktoré zneli asi takto: „Prichádzame až po siedmich rokoch. Prichádzame zaťažení vedomím, že staršie generácie ustrnuli v zajatí a lieni starootcovských tradícií. S vedomím, že nevykonali takmer nič, aby doterajší poriadok triedneho útlaku a vykorisťovania človeka človekom bol odstránený.“ (DAV, č. 1/1924).

       Ako však uvádza Štefan Drug, prvé číslo DAV-u bolo len akýmsi výbuchom citového vzplanutia, údajne išlo len o „plamenné výzvy a príhovory a nie o dôsledne vypracované programové štúdie“ (Drug, 1965, s. 21). Možno teda skonštatovať, že prvé číslo ešte takpovediac trpelo mnohými detskými chorobami, ktoré sa však jeho autori v nasledujúcom období pokúsili prekonať.

V roku 1925 vychádza druhé číslo DAV-u, pričom jeho ústredný bod tvorí Okáliho programová štúdia o modernom triednoproletárskom revolučnom umení, vychádzajúca z Leninových myšlienok. Okáli tu požadoval od umenia, aby vyvieralo z triedneho zápasu, aby s ním zrastalo a stalo sa jednou z jeho hybných síl.         

       DAV č. 3 vychádza vo februári 1926 už ako mesačník. Oproti prvým dvom číslam sa podstatne zmenšil rozsah (zníženie zo 64 na 20 strán), bolo evidentné, že ide o literárno-umelecký časopis. Davistom sa podarilo vydať ešte aprílové dvojčíslo 2. – 3/1926, no vtedy nik netušil, že nateraz pôjde o posledné číslo tohto časopisu. Uvedený stav bol pre davistov nepochybne drastickým sklamaním, nakoľko ich ideály a odvážne postoje, vyjadrené v týchto ťažkých časoch prostredníctvom svojho časopisu, boli na istý čas umlčané.

Život DAVu po zániku časopisu

       S ohľadom na vyššie uvedené tézy možno konštatovať, že zánik DAVu predstavoval z hľadiska možnosti prezentácie ľavicových myšlienok na Slovensku veľmi tragickú stratu. V dôsledku nešťastného zániku tohto kvalitného časopisu došlo k podstatnému utlmeniu činnosti ľavicových intelektuálov a k zúženiu možností ich profesionálnej sebarealizácie, hoci nedošlo k úplnému ustrnutiu, nakoľko davisti sa realizovali aj v iných ľavicových periodikách, o čom svedčila aj skutočnosť, že Novomeský a Urx redigovali denník Pravda, pričom Novomeský sa neskôr stáva vedúcim redaktorom Pravdy.

       Davisti dosiahli aj napriek relatívne nepriaznivým okolnostiam, ktoré sprevádzali ich pokusy o obnovenie DAVu prenikavý úspech, keď sa pričinili o založenie „Spoločnosti pre hospodárske a kultúrne styky s Ruskom“ (Drug, 1965, s. 35).

       Časopis DAV začal znova vychádzať od januára 1931, tentoraz však už „v pražskom komunistickom nakladateľstve K. Boreckého“ (Drug, 1965, s. 48), čím sa opäť otvorili nové možnosti pre plnohodnotnú tvorbu davistov vo vlastnom časopise. Tvorba davistov bola v tomto období silno ovplyvnená symptómami celosvetovej hospodárskej krízy a čoraz zreteľnejším triednym bojom v Československu, ktorý bol konečným dôsledkom vtedajšej drastickej vládnej politiky voči pracujúcim občanom. Dôkazom uvedeného je aj reflexia tragickej udalosti v Košútoch z mája 1931, kde došlo k streľbe do vykorisťovaných robotníkov. Ihneď po doručení správy o tejto masakre prišli na miesto činu Ján Poničan s redaktorom Pravdy Moškovičom, aby celú udalosť zdokumentovali. Neskôr za nimi prišla aj „parlamentná delegácia KSČ a s ňou Clementis a Novomeský, aby vyšetrili okolnosti streľby“ (Drug, 1965, s. 53). Ako ďalej uvádza autor, delegácia bola z dediny vykázaná. 3. Júna 1931 bolo vydané dvojčíslo, ktoré bolo venované iba Košútom. Dodajme, že uvedené udalosti svedčia viac ako dostatočne o protiľudovosti a zvrhlosti prvorepublikového kapitalizmu.

       Po vydaní tohto dvojčísla nasledovala trojmesačná prestávka, o ktorej sa možno právom domnievať, že bola trestom za vydanie špeciálneho dvojčísla o Košútoch, hoci ako oficiálna príčina boli udávané finančné ťažkosti. Dôležitou skutočnosťou je aj fakt, že v roku 1931 sa začína vyjasňovať názor davistov na československú otázku. Medzi Poničanom a Urxom dochádza ku konfrontácii ohľadom problematiky národnostnej otázky. Kým Poničan vyjadril presvedčenie, že „slovenská buržoázia zápasí o svoje oslobodenie s buržoáziou českou, ktorá ju utláča a obmedzuje“ (Drug, 1965, s. 58), Urx tvrdí, že „ak chce slovenský národ žiť, vybŕdnuť z hladu a biedy a sám o svojom dejstvovaní rozhodovať, musí najostrejšie bojovať predovšetkým proti vlastnej buržoázii“ (Drug, 1965, s. 59), možno teda konštatovať, že na rozdiel od Poničana uznával myšlienku rovnoprávnosti oboch národov.    

        Roku 1932 sa činnosť DAVu ešte viac zamerala na monitorovanie konfliktov pospolitého ľudu s četníkmi, uvedenej problematike slúžili sociálne riporty, v ktorých reportéri DAVu opisovali priebeh protestov, informovali aj o obetiach na životoch, napr. konflikty v Polomke alebo reportáž o usmrtení robotníka na stavbe železnice Červená Skala – Margecany. Dôležitou udalosťou roku 1932 bolo taktiež „založenie Bloku inteligencie Slovenska“ (Drug, 1965, s. 73), ktorý mal pôsobiť na celom území Slovenska ako jednotný ľavicový blok. Rok 1933 bol charakteristický radikalizáciou vysokoškolskej mládeže, na čo boli nútení davisti taktiež reflektovať. V tomto roku však došlo k opätovnému prerušeniu vydávania časopisu DAV z finančných dôvodov, až v novembri 1933 sa podarilo vydať dvojčíslo, ktoré uzatváralo šiesty ročník. Veľkým nedostatkom však zostávala skutočnosť, že davisti tvorili malú uzavretú skupinku nadšencov, nedokázali nadobudnúť charakter, ktorý by oslovil masy ľudí. Siedmy ročník DAVu bol podľa Druga charakteristický ústupom od politickej tematiky a návratom ku kultúrnym a umeleckým témam, čo bolo do značnej miery spôsobené aktivizáciou ľudáckej reprezentácie. Nemenej dôležitou úlohou davistov bolo objektívne vykreslenie pomerov v ZSSR, ktoré sa značne odlišovalo od oficiálnej ľudáckej propagandy.

       Významnou etapou v činnosti DAVu boli aj parlamentné voľby 1935, v ktorých komunisti dosiahli výrazný úspech, korunovaný štvrtým miestom. Tieto voľby boli zaujímavé aj priamou politickou participáciou významných predstaviteľov DAVu, keď za komunistickú stranu kandidovali davisti Edo Urx a Vlado Clementis, ktorý bol aj zvolený do snemovne. V intenciách uvedeného sa v DAVe udiali výrazné zmeny, keď v dôsledku pracovného vyťaženia bol Clementis nútený opustiť redakciu, pričom ho v tejto funkcii vystriedal Laco Novomeský, ktorý avizoval, že bude nevyhnutné pristúpiť k určitým novým postupom pri praktickej realizácii a k rozšíreniu zorného uhla z hľadiska činností DAVu.

Rok 1937 a definitívny koniec DAVu

       Príčinou zániku časopisu DAV zďaleka neboli len finančné ťažkosti, do značnej miery sa oň pričinila aktivita davistov v iných periodikách a ich účasť na rozličných besedách, manifestáciách a zhromaždeniach mládeže, kde apelovali „za zbratanie národov Slovenska, odhaľovali protiľudovú politiku ľudákov, bili sa za demokraciu a zachovanie republiky“ (Drug, 1965, s. 128). Ako pripomína autor, „z pôvodných davistov musel do emigrácie odísť Clementis, Jilemnického vypovedali do Čiech, Urx pôsobil v Prahe ako vedúci ilegálneho Ústredného výboru KSČ“ (Drug, 1965, s. 129).

       Davistické hnutie ako také sa síce rozpadlo, no v žiadnom prípade nedošlo k zániku komunistických myšlienok, ktoré stelesňovalo. Dodajme, že v svojej dobe išlo o unikátne združenie intelektuálov, ktorých názory, postoje a myšlienky boli v príkrom rozpore s ideológiou vládnucej moci, ktorú predstavovali ľudáci a autonomisti. Napokon, boli to práve davisti, ktorí sa výnimočne zasadili o kooperáciu mladých, ľavicovo orientovaných Čechov a Slovákov v mimoriadne neľahkom období. Bolo by akiste hriechom nespomenúť fakt, že po druhej svetovej vojne sa výrazne pričinili o obnovenie československej štátnosti a vznik socialistického zriadenia na Slovensku, aj keď je pravdou, že v období 50. rokov 20. storočia sa pod vplyvom nepriaznivých okolností museli nútene odmlčať, aby mohli v neskoršom období pokojne pokračovať vo svojej práci.   

Jaroslav Košeľa

Použité zdroje:
Drug, Štefan: DAV a davisti. Československá spoločnosť pre šírenie politických a vedeckých poznatkov. Bratislava. Vydavateľstvo Obzor, 1965.
Klinger, E.: Zrod, vývin a zástoj Davu. IN: DAV. Štúdie a spomienky.
Šiška, Miroslav: Komunistický novinář Eduard Urx. Praha. Vydavatelství a nakladatelství novinář, 1987.
http://www.noveslovo.sk/clanok.asp?id=13388. Dátum stiahnutia: 25. 4.
http://osobnosti.sk/index.php?os=zivotopis&ID=1710&mainkat=3. Dátum stiahnutia: 5. 5. 2009.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *