Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Vážení priaznivci DAV-u DVA

Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.

V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.

Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.

Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712


/Meta-fóry/

Motto:

 Sebectvo, rozprávkový drak,

                                                                                                                                zatienilo slnko ako čierny mrak.

                                                                                                                                Tri hlavy má,

                                                                                                                                trikrát viac je a trikrát viac pije,

                                                                                                                                na úkor iných žije

                                                                                                                                Necíti nič len hlad!

To bolo slávy, keď si bral Ján Cynik, potomok slávneho rodu Chamtivých, Annu Lujzu Nadutú z rodiny miestnych zbohatlíkov. Nevesta bola trochu pri sebe. Nóóó, trochu!!! Nadutosť sa do konfekčného čísla nezmestí, a tak jej šaty museli šiť na mieru, krajčírky spotrebovali úctyhodných sto metrov mušelínu, päťdesiat metrov saténu, osem metrov tylu, metrák nití a pol kila saténových gombíkov. Z kaderníckeho salóna si na hlave vyniesla veľmi čudnú kreáciu, no keďže ju vytvoril kaderník, ktorý študoval v Paríži, vôbec nepochybovala, o tom, že je „glamour“. I vizážistka sa snažila, dymové líčenie malo vyvolať dojem jemnosti. Malo!

Snehobiela nevesta zahalená do astronomickej cifry Oasis of parfums šírila okolo seba vôňu taifskej ruže, pravej ambry a Orientu, svadobný obrad sa mohol začať. Všetko bolo, ako má byť, slnko svietilo, Zem sa točila a vrabce čvirikali. Osemmetrový priesvitný tylový závoj nevesty sa kĺzal po podlahe kostola. Prešlo po nej toľko rôznych ľudí, čestných i nečestných, múdrych i hlúpych, zbabelých i odvážnych, dobrých i zlých a za tie storočia vyleštili podlahu do dnešnej podoby. Keď sa konečne koniec závoja vplazil do chrámu, nevesta už bola dávno pred oltárom. To je nevýhoda malých miest a malých kostolov,  je v nich málo miesta pre elitu, tá potrebuje viac priestoru, oveľa viac priestoru, všetok priestor! Cez vitrážové okná prúdilo do chrámu svetlo, rozptyľovalo sa a magicky chvelo, zachytávalo sa na šatách, svietilo v závoji. Vysoko pod gotickou klenbou sa rozozvučal starý orgán. Bachova Toccata a Fuga d-moll vybuchla z píšťal a rezonovala v chrámovom priestore. Cynika nedojala, nemal hudobný sluch, nemal hudobné cítenie, nemal nijaké cítenie. Nadutú  znervózňovalo, že je tu  niečo, čo ju prevyšuje. Odporovalo to jej filozofii, žiť tu a teraz, a pre seba.

Nevesta cestou k oltáru trochu krívala, v topánke ju totiž tlačila eurominca, dôverovala poverám a verila i tej, že minca v nevestinej topánke veští bohatstvo, a tak si do svojej svadobnej saténovej lodičky vložila rovno euro. Že je to tvrdá mena, to cítila! Nechala jej škaredé otlaky, zatiaľ iba na nohe.

Nevesta dokrívkala k oltáru. Po jej pravom boku kráčal Cynik. Z oltárnej skrine ich pozorovali nadčasové sochy, ktoré z lipového dreva kedysi dávno vyslobodila virtuózna ruka a citlivá duša umelca. Nadutú dráždila ich nadživotná veľkosť, cítila sa pri nich bezvýznamná, a to neznášala. Na rezbárskych skvostoch, ktoré obdivovali ľudia z celého sveta, zaujalo Cynika  iba plátkové zlato, ktorým mali pozlátené rúcha. Sochám ich nezáujem neprekážal, prežili päťsto rokov a prežijú aj ich. Boli, sú a budú tu preto, aby ľuďom ukázali, že pretrvá len to, čo vytvorí ušľachtilé, čisté a citlivé srdce. Aj v tomto okamihu pôsobili tieto staré drevené sochy omnoho emotívnejšie ako snúbenci, mali totiž dušu. Sv. Ján Krstiteľ podozrievavo pozeral na nevestu a v jednej chvíli sa zdalo, že na ňu sprisahanecky žmurkol, bravúrne vyrezané kučery sa trochu pohli a dotkli jemne polychrómovaného líca.

Svadobčanov na chvíľu zahalila vôňa kadidla, esencia korenistej vône myrty a živice sacra omamovala zmysly. Cynik ju necítil. Nadutá ju nevnímala. Hudba stíchla. Ticho chrámu rozbilo rázne Cynikove „ÁNO“. Keby povedal „NIE“, znelo by to úplne rovnako. Povedal však „ÁNO“ a to stačilo Anne Lujze Nadutej na to, aby sa ešte viac nadula. No a s tým krajčírky nepočítali. Prvý gombík vystrelil, zasvišťal okolo uší miestneho pravicového poslanca a trafil pravicovo orientovaného primátora. To bola pecka! Druhý gombík zasiahol pani Nactiutrháčovú. Tretí sa zavŕtal do vysokého zložitého účesu pani Malomeštiakovej, nič nespozorovala, len sa po svadbe  nestačila čudovať, čo robí saténový gombík v jej vlasoch. Ako to len gombíky vedeli, koho  majú trafiť? To je skutočná záhada!

Obrad sa skončil bez obetí a zo slečny Nadutej bola pani Cynická. Svedkovia, Naivný a Povrchná, svojimi podpismi potvrdili, že sobáš bol právoplatne uzatvorený a prihlúplo sa usmievali.

Keď novomanželia vyšli z kostola, slnko vykuklo spoza mrakov a ozval sa frenetický potlesk. Na svadobčanov sa prišlo pozrieť celé mestečko. Kto by si nechal ujsť takú príležitosť, rodiny ženícha a nevesty boli v tomto mestečku veľmi vážené. Iba rodina Humánnych a pán Predvídavý na tento sobáš neboli zvedaví, naopak znepokojoval ich.

Prichádzali gratulanti. Anna Cynická, rodená Nadutá, ich prijímala blahosklonne, dokonca sa na jej tvári objavilo niečo, čo by sa mohlo považovať za úsmev. Obrúčka z osemnásťkarátového zlata jej zvierala prstenník, podľa starých Egypťanov vraj z toho prsta vedie žila priamo do srdca, preto ho potom, po svadbe mala osemnásťkarátové. Obrúčka na slnku žiarila a oslepovala hlavne gratulantky.

Medzi prvými gratulantmi bol pán Bezcharakterný, on sa vždy vedel  prebojovať do predných pozícií, nikto síce nevedel kedy a ako, faktom však bolo, že bol vždy vpredu. K neveste sa blížil pomaly a v hlbokom predklone, zosypala sa mu totiž chrbtica. Medzi gratulantmi nechýbala pani Dvojtvárna, zaliečavou tvárou sa obrátila k novomanželom, odvrátenú by určite v tej chvíli nechceli vidieť. Obráťkabátovci mali na sebe slušivé obojstranne šité kabátiky, modré s červenou podšívkou, veľmi praktické, kedykoľvek sa dali obrátiť. Prichádzali ďalšie postavy a postavičky mestečka, pani Intrigánová, slečna Zákerná, spoza nej sa úlisne usmievala pani Pokorná., pani Pokorná nosila na tvári masku pokory tak dlho, že jej prirástla k tvári, a tak  na nej sedel vždy sladký prihlúply úsmev a s takouto tvárou chodila všade i na pohreby. Pribehla i udychčaná pani Klebetná, práve doručila klebety z jedného konca mesta na druhý, po ceste ich síce trochu domotala, ale svoju úlohu splnila, nasýtila hladné klebetichtivé duše mestečka. Bez nej by mestečko nefungovalo. Pán Dôležitý, najschopnejší a najmúdrejší v mestečku, prišiel s pánom Podlízavým. A tak ako sa Zem točí okolo Slnka, tak po obežnej dráhe pána Dôležitého putoval pán Podlízavý, nespúšťal ho z očí a strážil si miesto po jeho boku. Nafúknutá prázdnota Snobov sa v dave vynímala, na vôdzke viedli dvoch čistokrvných psíkov, Plytkého a Nevidímsiďalejodnosa, malé psíky príšerne štekali a pozlátené zvončeky na ich obojkoch zvonili. Dostavil sa i kompletný mestský klub Zmijí, zvíjali sa, syčali a číhali, koho by uštipli. Opodiaľ stál pán Karierista, blažene sa usmieval, lebo sa mu opäť podarilo vyšplhať hore, spadol odtiaľ už toľkokrát, no vždy sa dostal späť, blažene sa pozeral dole, no kedže sa koleso dejín točí, možno sa z tej výšky pozerá práve tam, kde sa čoskoro ocitne zase. Priplazili sa i prízemní Amoraliti, sami seba poverili strážením morálky mestečka, hoci vôbec nevedeli, čo to vlastne je, kradli, podvádzali, klamali, osočovali, no dávali lekcie zo slušného správania. Ich prevaha spočívala iba v ich počte. Prišla i celá rozvetvená rodinka Fanatikov, ktorá mala v mestečku veľa, veľmi veľa, na také malé mestečko až priveľa príbuzných, pani Zloba sa motala pomedzi nich.

Cynik meravo stál, prijímal gratulácie a nič necítil, ba necítil ani to, že nič necítil. „Prepáčte,“ oslovil pani Sentimentálnu, ktorá mu gratulovala, „niečo vám vyteká z očí, mali by ste sa dať vyšetriť.“ Dáma si zotrela spomínanú slzu, bola taká dojatá, že vôbec nevedela o čom ženích hovorí, lebo tam, kde sa prebúdzajú city, zaspáva rozum. Nevesta sa potom otočila chrbtom k davu, robila to často, ale dnes preto, že išla hádzať svadobnú kyticu. Prehodila ju cez ľavé plece tak, ako to videla vo filme. Kytica letela a skončila v náručí miestnej zlodejky, tá ju schytila a mastila ju speňažiť. Prilepšila si, veď to bola poriadne drahá kytica. Vraj sa do roka vydala za miestneho zlodeja a svadobná kytica ich finančne postavila na nohy, prestali kradnúť, už nemuseli. Družičky sypali novomanželom Cynickým pod nohy krehké lupienky ruží. Úbohé ruže, keby tušili, ako skončia, rozmysleli by si, či rozkvitnú. Novomanželia sa stratili v luxusnej limuzíne. Po boku vyleštenej čiernej karosérie sa chvíľu kĺzalo svetlo, a potom sa slnko stratilo za mrakmi. Dav sa rozchádzal. Svadobné zvony zvonili a maistreamové médiá niesli túto novinu  ponad oblé kopce, tiché údolia, šíre lesy, ďalej ako ďaleko.

Začala najobľúbenejšia časť každej svadby, svadobná hostina. Svorka fotografov z bulváru čakala pred zámočkom na svoju korisť, zaostrila úlisné oči svojich objektívov a pochutnávala si na pikantných detailoch.  Cynik  preniesol nevestu cez prach do luxusu presne tak, ako to písali v lexikóne spoločenského správania, no rozhodne odmietol pozametať rozbitý tanier! Manuálnou prácou pohŕdal, túto časť svadobného rituálu musel realizovať, ako inak, personál.

Ústredným motívom zlatoladenej svadobnej tabule bola päť metrov vysoká svadobná torta, mala sedem poschodí a bola posypaná diamantovým prachom. Každý z nej chcel ochutnať, no ako to už býva, každému sa neušlo, len vyvoleným. Vážila metrák a nasýtila by hladnom umierajúce deti v mnohých afrických osadách. No kto by na to v tejto chvíli myslel, tento problém predsa vyriešia nejaké tie zbierky a Cynickí určite prispejú nejakým tým eurom, ich rodiny sa totiž radi predvádzali v charitatívnych akciách a ani oni určite neporušia túto populistickú rodinnú tradíciu. Takže, bez ohľadu na hladujúce deti, začala gastronomická šou. Predjedlom boli pečené holuby, ktoré padali hosťom rovno do huby! Šampanské vybuchovalo, neodpustiteľne drahé vína žiarili v pohároch a očiach, roztočili svet. Kokršpaniel si pochutnával na ružovom lososovi servírovanom na zlatom tanieriku. I kačke sa dostalo tej cti, že ležala na zlatej mise, škoda, že už o tom nič nevedela, hovela si v ovocnom čatní vedľa krabov, ktorí skončili svoju morskú púť na citrónových palacinkách. Prepeličie potomstvo sa nestačilo vyliahnuť, lebo prepeličie vajcia sa podávali ako špecialita k zelerovému šalátu. Iba kreveta Mantis na stole chýbala, jej klepeto, ktoré sa dokázalo vymrštiť rýchlosťou dvadsaťtri metrov za sekundu a udrieť rýchlosťou guľky kalibru dvadsaťdva, bolo silným argumentom, ktorý presvedčil rybárov o tom, aby ju radšej  nechali na pokoji. A tak si pestrofarebná Mantis pokojne plávala v mori, kým jej menej vyzbrojených  morských súputnikov práve rozkladali tráviace šťavy svadobčanov. A nielen morských! Svadobná tabuľa bola pestrou ukážkou fauny a flóry, kvôli nenásytnosti bohatých sa mnohé z nich určite čoskoro ocitnú na zozname ohrozených druhov. A všade koláčiky, citrónové, kokosové, čokoládové, také i onaké, o akých sa hladujúcim deťom nesníva ani v najkrajších snoch. A aby hosťom lepšie trávilo, hrala im harfistka. Hladom umierajúce deti by ju ku konzumácii určite nepotrebovali, tým by trávilo aj bez hudby, ale koho to v tejto chvíli zaujímalo.Bola to veru drahá svadba, no rodina z vrodenej „skromnosti“ tvrdila, že sú to lži, že vraj iba nebola lacná.

Novomanželia skončili v suchom mori, aby ste tomu rozumeli, v podmorskom hoteli. Svadobná noc stála len niečo vyše päťtisíceur a bola úžasná! Nad preskleným stropom, rovno nad hlavami, plávali žraloky a oni predátorov milovali. S rozkošou pozorovali, ako požierajú malé ryby. Spoza skla podmorskej reštaurácie ich z farbami hýriaceho podmorského útesu sledovali plody mora, budúce delikatesy. V kuchyni práve pripravoval kuchár jednu z nich na večeru, živej languste najprv stočil chvost pod bruchom a zviazal ju, aby nevyskočila z hrnca, vložil ju ešte živú  do vriacej vody a varil…OD-POR-NÉ!  Cynickí sa vôbec nezamýšĺal nad tým, akým spôsobom sa k jedlu dostali, načo aj, pochvaľovali si chutné mäso z klepeta tak, ako si pochvaľovali  život v luxuse, ktorý vznikol asi tak, že niekomu živému stočili chvost pod bruchom, zviazali ho, aby nevyskočil z hrnca a varili…ODPOR-NÉÉÉ!!!

Cestou domov zmerali Cynickí obvod zemegule, otvorili bezpečnostné vchodové dvere luxusnej vily v atraktívnej štvrti a začal sa bežný život. S ohľadom na sociálnu situáciu rodín žijúcich v mestečku je síce slovo „bežný“ krajne nevhodný výraz. Takže, začal sa život.

2.

Mestečko žilo novou klebetou: „Anna Cynická je tehotná!“ Vraj to bolo najkratšie tehotenstvo v dejinách, lebo len mesiac po svadbe sa narodil syn. Cynik ľahostajne zobral na vedomie tento fakt a kúpil matke svojho dieťaťa obrovskú kyticu, spravil tým radosť nielen jej, ale i miestnej záhradníckej firme. Dieťa dostalo meno Egoizmus, no volali ho jednoducho Egon. Po matke zdedil nadutosť, po otcovi chamtivosť a po dedovi z matkinej strany samoľúbosť. Za krstných rodičov vybrali Cynickí Egonovi páni Nenásytnú a pána Militaristického.Na krstinách nechýbala Ľahostajnosť, stará pani, ktorá už dlhšie ovládala mestečko. Každý z nich daroval Egonovi niečo zo seba. Iba tety Emócie na krstinách chýbali, oni vlastne chýbali i na svadbe, nikto ich totiž nepozval. Vedelo sa, že sú hanbou rodiny. Tá ich labilita! Tś, tśś, tśśś!!!  Nielen Cynickí a Nadutí, ale i celé mestečko nimi pohŕdalo, lebo to, čo si myslia také „vážené rodiny“, si musí myslieť i mestečko. Úbohé malé mestečká, sú už také! Myslieť samostane a nezávisle? To sa v malých mestečkách nerobí! To sa v malých dušičkách nerobí!

Egon bol svojské dieťa, nepopierateľnou vlastnosťou Egona bol večný hlad, cítila to najmä pani Cynická, kvôli Egonovmu životnému apetítu jej nadutosť trochu spľasla, no ostalo to v rodine, čo z nej ubudlo, to Egonovi pribudlo. Egon rástol a s ním i jeho hlad. Raz išli rodičia s Egonom po ulici, bolo to niečo výnimočné, lebo obyčajne sa viezli. Mrzlo, chlad prenikal do kostí. V kúte pri starej bráne meštianskeho domu sedel na zemi bezdomovec, v starom špinavom kabáte, v rukách modrých od zimy držal rožok. Egon priskočil a vytrhol mu rožok z rúk. „Egon, fuj!“ zakričala mama. Nemyslela tým samozrejme Egonove nemorálne správanie, ale niečo úplne iné. No Egon sa nehanbil, prečo aj, musel mať všetko.

3.

Egon priberal na váhe a neskôr i na vážnosti. Súkromná základná škola! Súkromné gymnázium! Štúdium v zahraničí! Pobyt v Zámorí! Dozrela duša predátora! Výchova zmôže veľa, veľmi  veľa a u Egona prehĺbila už aj tak dosť hlboký vrodený vzťah k peniazom. Z lásky k nim, z lásky k peniazom, začal podnikať. Vrhol sa na výrobu snov, sny a vízie ľudia milovali, a tak založil sieť firiem Preludárium. Už o rok bolo Preludárium  celosvetovou firmou, najväčším výrobcom a distribútorom snov na svete. Budova, v ktorej sídlila firma, bola postavená modernými technológiami  z modrého  inteligentného skla a kopírovala rotujúce budovy talianskeho architekta Davida Fishera. Jednotlivé poschodia sa otáčali okolo vlastnej osi a menili pozíciu podľa stavu na burze. Cez deň sklo absorbovalo svetlo, v noci svietilo. Hoci bola tma v noci všade, v Preludáriu ju nikto nesmel vidieť. Všade bolo plno svetla, a preto v nej nikto nikdy nevidel tmu.

V najvyššej časti budovy, vysoko v oblakoch, na osemdasiatom poschodí, v priestrannej miestnosti, z ktorej bol krásny výhľad do budúcnosti, sídlil generálny riaditeľ Dravý. Na pracovnom stole svietilo pero zdobené dvadsaťkarátovými  zafírmi. Zo steny oproti stolu sa mu každý deň, každú sekundu prihováralo ústredné heslo podniku: „Všetko ovládajú peniaze, všetko sa točí okolo nich. Peniaze sú naše slnko, okolo ktorého sa točíme.“  No, Galileo by mal radosť! Hneď pod heslom visel Brughelov obraz Podobenstvo o slepcoch. Dravý ho kúpil len preto, lebo sa chcel predviesť v dražbe. Keďže umeniu nerozumel, pokojne si ho zavesil na stenu svojej pracovne. Keby len tušil, ako ho vystihuje! A nielen jeho, ale i celú koncepciu podnikového gigantu. K obrazu dostal i návod na jeho pochopenie, v návode stálo:„Keď slepý vedie slepého, obidvajú spadnú do jamy.“ Generálny riaditeľ však podobenstvám nerozumel, rozumel iba jasnej reči peňazí a z celého obrazu pochopil iba umeleckú hodnotu Brughelovho podpisu, ktorá kolísala od stotisíc eur vyššie.

Niekoľko nižších poschodí slúžilo podnikovému manažmentu, sitom výberového konania prešli len tí najschopnejší: Ing.Šliapempoiných, Ing. Obíďzákon, Ing. Somtánajlepšia a Ing.Nechcemsociálnyštát. Všetci v top modrom outfite. Ich obľúbenou činnosťou vo voľných chvíľach bolo, že sa šplhali jeden po druhom s úmyslom dostať sa čo najvyššie. Často ich bolo vidieť pri tejto obľúbenej hre. Počas pracovnej doby si občas odskočili na obed alebo na golf do Hamburgu.

Podnikový právnik JUDr. Nepoctivý mal pracovňu hneď pod nimi. Jeho jedinou pracovnou náplňou bolo krútiť paragrafy, tvoril na  nich nové slučky, ktoré potom sťahoval okolo krku klientom protistrane.

Reklamné oddelenie zaberalo takmer päťdesiat poschodí, celý podnik vlastne fungoval na dobre premyslenej reklame. Slogan „Dnes sen, zajtra skutočnosť“ bol všade, zo všetkých médií striehol na potencionálnych zákazníkov, olizoval uši, pchal sa do očí, dral sa do srdca, otváral peňaženky, vyťahoval kreditné karty.

Na niekoľkých nižších poschodiach mal kancelárie podnikový psychológ Demagón a jeho team. „Pozitívne myslieť, pozitívne myslieť!“ zdôrazňoval. Vedieť pozitívne prijímať negatívne veci odporovalo logike, no v Preludáriu táto pseudofilozofia fungovala.

Potom nasledovali poschodia konštruktérov a dizajnérov. Konštruktéri a dizajnéri sny navrhovali a vizualizovali, robotníci ich realizovali. Tí pracovali na prízemí, stáli pri ružovom páse a vyrábali dielce snov – skrutky, ozubené kolieska, na inom úseku ich skladali, na ďalšom nafukovali do bizarných tvarov a rozmerov, farbili… Finálny výrobok ,„Sen krásny ako sen“, putoval do baliarne, odkiaľ ho v perfektnom designe expedovali do obchodnej siete.

Sny sa predávali výborne!

Robotníci pracovali od rána do večera, v noci i v nedeľu, v zlých podmienkach a za mzdu, z ktorej sa im ledva podarilo zaplatiť nájomné a ako-tak vyžiť do budúcej výplaty. Napriek tomu boli šťastní, šťastní, že prestali byť číslom na úrade práce a mohli sa pracovne zaradiť. Z podzemia k nim doliehali akési hlasy, bolo ich počuť stále a čoraz naliehavejšie, ale veľmi nezreteľne. Netušili, že dole pod nimi, hlboko v tme, je uväznená Pravda a Spravodlivosť vychudnutá na kosť. To im Demagóg zatajil.

Vedúci smeny Mgr. art. Udavač 1 a  Mgr. art. Udavač 2 dbali na pracovný poriadok:„Nemyslieť, necítiť, pracovať!“ Robotníci sa podriaďovali prísnej pracovnej morálke. Boli i takí, ktorí sa vzopreli. Na takýchto nespokojencov tu striehlo podnikové strašidlo Strachomor, priplazilo sa beztvaré a čierne z najvyššieho poschodia, skĺzlo po inteligentnom modrom skle, mŕtvolne studenými rukami zovrelo hrdlo a zasyčalo zaklínaciu formulku, jednu jedinú vetu:„Vyhodia ťa z práce!“A človek sa zrazu ohol, poddal sa, prestal protestovať. A tak sa ohýnali jeden po druhom, zvykli si. Podriadenosť pomáhal udržiavať podnikový čarodejník Spirit, jeho lingvistická liečebná kúra: „Zmierte sa s osudom a budete blažení!“ pôsobila zázračne upokojujúco a vyliečila nejedného odvážlivca, ktorý sa rozhodol uchopiť osud do vlastných rúk. Každý, kto ňou prešiel, tvrdil, že je všetko ako má byť a tvrdil by to i vtedy, keby visel na šibenici. A bol tu ešte niekto, kto pracoval pre Egona, amorálna eskamotérka Diagnóza. Ak mal niekto iný názor a poburovali ho krivdy a neprávosti, ktoré sa diali v Preludáriu, vypálila mu na čelo znak  F, aby bolo každému jasné, že z neho nehovorí zdravý rozum. Tieto tri obludy strážili modrý podnik Zla. Egonov egoizmus, nenásytný a chamtivý, požierač ľudského šťastia, bol prítomný v ovzduší, bolo ho cítiť všade a nakazil všetkých, prenikol do krvi každému zamestnancovi, ktorý pracoval v tomto podnikovom kolose. Každý myslel iba na seba, tak ako ich to naučili. V zlých  podmienkach začali  degenerovať charaktery, z Citlivej sa stala Bezcitná, zo Šťastnej Zatrpknutá, z Dobroprajnej Závistlivá, zo Vzpriameného Plazivý. Udávali sa, osočovali, donášali na seba, tešili sa z neúspechov iných, podrážali si nohy. A všetci  sa vďaka Demagógovej a Spiritovej propagande cítili v tomto marazme šťastní. V ušiach im znel slogan podniku:„Dnes sen, zajtra skutočnosť!“ A tak v snívaní o budúcnosti, strácali prítomnosť.Vonku rozkvitali orgovány, leto voňalo, divý vinič farbil, vietor preludoval v prázdnych korunách stromov, zima priadla v komínoch, sneh iskril. Nádhera života plynula za inteligentným sklom  modrého podniku nepovšimnutá.

4.

Kým zamestnanci tvrdo pracovali, Egon si užíval: leto v Stredomorí, jeseň v Zámorí, zima na póle, noc v kasíne …možno raz i vo vesmíre.

Deti umierali od hladu vo vydrancovaných krajinách, no Egon si užíval, deti umierali vo vojnou pustošených krajinách, no  Egon si užíval.

Jedného dňa, keď sa vrátil  Egon z Nórska, kam si odskočil len tak na rybačku, vystúpil zo svojho miliónového voza a zbadal ju, slečnu Ušľachtilú, kráčala po ulici krásna ako sen z jeho podniku. Egon si ju nemohol nevšimnúť. Nespúšťal ju z očí, až kým sa nestratila za bránami Preludária. Hľadal ju na všetkých poschodiach, no našiel ju až v prízemí, v baliarni snov. Ušľachtilosť sa na vyšších poschodiach tohto podnikového gigantu jednoducho nedokázala presadiť

Láska sa riadi vlastnými zákonmi, len tú jedinú nikto neovláda, buď je, alebo nie je a násilím ju do srdca nedostaneš, ale ani z neho. Egon sa zamiloval, zamiloval sa tak, ako to vie len egoista – sebecky. Ponúkal jej lepšie platené miesto, ponúkal jej svoje sebecké city. Ušľachtilá všetky ponuky odmietala, neznášala Egona, neznášala jeho egoizmus a všetko, čo s tým súvisí. Egon sa nevzdával, všetko musel mať, tak ako ten rožok, ktorý kedysi dávno ako dieťa vytrhol z rúk hladného bezdomovca.

Ušľachtilá sa spriatelila so slečnou Empatiou, ktorá pracovala vo vedľajšom oddelení, kde sa sny  puncovali. Spoznali sa v miestnom bufete pri „výživnej“ festwoodovej strave a odvtedy ich bolo vidieť často spolu. V ich spoločnosti sa začal objavovať Čestný a Humanista. Iba oni štyria počuli volanie Pravdy a Spravodlivosti zreteľne, iba ich trápil osud Pravdy a Spravodlivosti väznenej v podzemí, iba ich nepresvedčil Demagóg, iba ich neupokojil Spirit. Strach pred nimi ustupoval, bál sa ich odvahy, ktorá rástla s každou krivdou. Snažili sa ľuďom otvoriť oči, ale vplyv Demagóga a Spirita bol silnejší, ľudia stratili vlastný pohľad, pozerali a videli ich očami.

Egon sledoval Ušľachtilú na každom kroku. Cez okná svojho miliónového auta pozoroval, ako kráča v spoločnosti svojich priateľov. Netrvalo dlho a Empatia, Čestný a Humanista dostali výpoveď. To Ušľachtilú pobúrilo. „Nedaj sa ovládať strachom, ovládni svoj strach!“ znelo jej v srdci, keď vošla k svojmu nadriadenému. Vtom zbadala Egona , obišla ho, uprela naňho svoje čisté akvamarínové oči, ktoré v hĺbke potemneli a hodila na stôl výpoveď: „Nebudem pracovať tam, kde nemá miesto Empatia, Čestný a Humanista, nebudem pracovať tam, kde umiera od hladu Pravda a Spravodlivosť, odchádzam z vášho prekliateho podniku a som presvedčená, že sa vám raz všetky vaše modré sny rozplynú a z vášho Preludária ostane len škaredá spomienka.“ Tresla modrými dverami, zbalila si svoje city a odišla. Vo dverách sa ešte otočila, videla iba ohnuté chrbty! Nikto z ohnutých nezdvihol hlavu, len dvojčatá Škodoradostná a Zlomyseľná  sa na ňu hnusne škerili, ich jedovaté fialové oči od radosti sčerveneli.

Ušľachtilá vyšla z podniku  poslednýkrát. Ocitla sa na ulici. Ovanula ju svieža vôňa teplého júlového podvečera, zhlboka sa nadýchla čistého vzduchu, práve kvitli lipy a ich lahodná vôňa upokojovala zmysly, zrazu sa cítila voľná, taká voľná, akoby jej niekto rozviazal krídla. Pobrala sa hľadať stratených priateľov, Empatiu, Čestného a Humanistu. V srdci jej znelo volanie Pravdy a Spravodlivosi z podzemia.

Egonova  ríša Zla zatiaľ rástla …Bez lásky! Lebo tú jedinú si nemožno kúpiť! A ak áno, potom to už nie je láska!

Ušľachtilá hľadala stratených priateľov všade, putovalala horami a dolami, dedinami a mestami, malými i veľkými firmami, no po Empatii, Čestnom a Humanistovi ani stopy, akoby sa po nich zľahla zem.

Epilóg:

SLOVÁ

Plamienky slov a plamene!

Kamienky slov a kamene!

Pramienok, potok, rieka,

do mora voda vteká.

 

Foto: fiction of reality, CC

Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.

 

 

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *