Dvakrát do tej istej rieky zaručene vstúpiš

Alebo aká je skutočná podoba Fukuyamovho ,,konca dejín“

Povedal som si, že napíšem krátku úvahu ktorá sa bude zaoberať aktuálnym fenoménom vzostupu radikálnej a extrémistickej pravice v krajinách Západu najmä, aj keď sa dotknem aj Ukrajiny, ktorá nepatrí úplne do civilizačného okruhu Západu. Nejedná sa o odborný článok, ktorý by vychádzal z akademickej literatúry, ide len o moju úvahu na danú tému.

Karl Marx predpokladal, či už implicitne, ale často aj explicitne, že kapitalizmus musí skončiť, nakoľko má v sebe dostatok protirečení, ktoré ho definitívne zničia. Vychádzal z toho, že industriálny kapitalizmus 19.storočia vo svojej čírej podobe natoľko znivočí pracujúcu triedu, že tá označovaná ako proletariát sa vzbúri a kapitalizmus zničí. Nechcem sa venovať otázke Parížskej komúny a Ruskej revolúcie, sú to prípady sui generis, avšak k tomuto pre kapitalizmus deštrukčnému koncu, aspoň na Západe určite nedošlo, z veľkej časti aj preto, že boli prijaté prvé sociálne zákony, ktoré prijali v prvej vlne konzervatívni politici ako Bismarck, či Disreali, nie že by boli sociálne cítiaci, to určite nie, ale báli sa zmeny statusu quo a socialistickej revolúcie. Mocenský systém určitých protiváh a síl, ktoré držali Európu na uzde pred totálnou vojnou sa definitívne odtrhli a došlo k takzvanej Veľkej vojne, dnes známej ako prvej svetovej vojne, čím sa dramaticky zmenilo mocenské a konštitučné usporiadanie vtedajšej Európy. Je nutné povedať, že táto dovtedy najhoršia vojna v dejinách prišla potom, čo rozpory a nerovnosti vtedajšieho kapitalistického usporiadania dosiahli svoj  vrchol. Vojna ako záchrana systému je v kapitalizme vždy zaručená, obete nie sú podstatné, aspoň nie pre elity, ktoré na vojne zarobili. Po tejto vojne došlo k viacerým zaujímavým javom, išlo v prvom rade o povojnovú krízu, ktorá bola sprevádzaná v Nemecku hyperinfláciou, ešte horší dopad to aj malo v kombinácií so sankciami, ktoré boli na Nemecko uvalené. Tieto udalosti dali krajnej pravici legitimitu vlastnej existencie a vznikli aj rôzne ozbrojené frakcie, ktoré chceli niečo ako návrat poriadku a národnej hrdosti Nemecka, z nenápadnej strany DAP sa podarilo Adolfovi Hitlerovi, ktorú neskôr premenoval na NSDAP urobiť najakčnejšiu frakciu na krajne pravicovej scéne. 9. novembra sa pokúsil o mocenský puč v Mníchove, ktorý však nemal nárok na úspech a Hitler skončil vo väzení. O rok predtým sa Mussolini dostal k moci v Taliansku a zaviedol fašistický režim. Za krátky čas sa Hitler dostal na slobodu, avšak nemal takmer žiadnu podporu, nemal ani dostatok peňazí aby mohol začať úspešné ťaženie k získaniu politickej moci. Na druhej strane Atlantiku začal bujnieť neregulovaný kapitalizmus, ktorí dnes mnohí fanatici obdivujú, keď sa búchajú do hrude, avšak presne tento kapitalizmus viedol k Veľkej depresii, alebo takzvanej Veľkej hospodárskej kríze. Netrvalo dlho a táto kríza sa preliala do Európy, NSDAP začali stúpať preferencie, Hitlerovi sa podarilo dohodnúť s významnými kapitalistami a sľúbil im víziu neobmedzeného rastu v ,,novom“ Nemecku, čo je však príznačné Adolf Hitler sľúbil blahobyt aj pracujúcemu ľudu a čuduj sa svete, ten mu na lep skočil. Netreba zabúdať, kto bol prvý, kto končil v koncentračných táboroch – boli to komunisti, odborári, socialisti a najmä ľudia, ktorí by mohli ohroziť majetok a moc kapitalistov a bankárov. Preto zdravím týmto, ktorí si myslia, že krajná pravica je tu pre ľudí. Hitler pomerne rýchlo upevnil moc a ostatné je už známa história. Frankfurtská škola, respektíve kritická teória spoločnosti, na tento paradox, kde pracujúci ľud volil extrémistov pravičiarov upozornila ako prvá a tým sa aspoň v ich očiach stratila nádej na socialistickú revolúciu (zjednodušujem, tých neomarxistických prúdov bolo viac a spektrum názorov tiež).

Čo nám z toho vyplýva pre súčasnosť? Neobmedzený kapitalizmus a jeho špekulácie viedli ku kríze roku 2008, ktorá sa ešte neskončila a môže mať fatálnu dohru. Americký politológ po páde socialistického bloku ohlásil víťazstvo liberálnej demokracie všade vo svete za ,, koniec dejín“ , čuduj sa svete, čo urobil kapitalizmus ak nemal ,,červeného“ oponenta – deregulácia, privatizácia, liberalizácia a finančné špekulácie doviedli spoločnosti v najvyspelejších krajinách sveta do stavu, keď nerovnosť príjmová je bezprecedentná a tá majetková sa pre istotu ani nemeria. NSDAP považovali jej voliči za reakčnú a pokrokovú silu svojej doby, čuduj sa svete, kde sú reakčné sily dnes? Na krajnej pravici. Jej vzostup je priamo úmerný dĺžke trvania krízy a jej dopadov. Čo robí ľavica? Nič, rieši práva sexuálnych menšín, dobytka a správny výzor ovocia, ak teda priamo už nepaktuje so systémom. Krajná pravica podľa mňa ešte len začala svoje víťazné ťaženie. Ona má rôznu podobu od populistov ako je Farage a jeho strana UKIP či Sulík a jeho krajne pravicová SaS, cez rakúskeho prezidentského kandidáta Hofera, Le Penovej Národný front (tam už nám to trošku prituhuje), cez Wildersa  a podobných, ktorých živí akurát tak utečenecká kríza. Potom máme ešte ,,fešnejších“ ako Zlatý úsvit v Grécku, neonacistickú stranu Kotleba-ĽSNS, ktorú mnohí u nás považujú za reakčné ,,kladivo“ na systém (no určite zdravím bláznov), až po NATO vyzbrojených neonacistov zo strany Sloboda na Ukrajine, ktorá sedí v parlamente. Mimochodom, Sloboda mala rovnaký názov ako Hitlerova strana, ale to asi nikomu neprekáža pri hone na Rusov, ale naši susedia majú aj ďalšie takéto grupy ako napríklad Pravý sektor či Prápor Azov, tam sa hajluje a fakľuje veselo od večera do rána a naopak. Krajná pravica je v súčasnosti aj v prezidentskom úrade USA, má rôzne podoby aj v islamskom svete a všade inde, uviedol som len pár príkladov. Suma sumárum, reakčná sila dneška je opäť krajná a extrémistická pravica. Čo z toho vyplýva…? Posúďte sami, ale definitívne sme druhýkrát vstúpili do tej istej rieky.

Foto: ICP Colombia, CC

Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.

Pridaj komentár