Ekonomická demokracia: prečo ju potrebujeme

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Vážení priaznivci DAV-u DVA

Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.

V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.

Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.

Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712


Súčasný systém, kapitalizmus, sa stáva stále viac a viac obludným. Vytvára nespravodlivé majetkové rozdiely, drancuje zem, spôsobuje nové vojny a nové krízy. Uberá z našich sociálnych výhod, rozbíja rodiny, degraduje celú spoločnosť. A pritom priam prekypuje bohatstvom. Výrobné linky idú na plný výkon, kvantá tovarov sa denno denne distribuujú do regálov, obrovské korporácie a finančné domy priam prekypujú peniazmi. O zisky sa ale nedelí, nikdy nemá dosť, stále chce viac a viac. Začína požierať sám seba. Kapitalizmus je neohrozený pán, a lepšia možnosť nie je, aspoň nám to všetci tvrdia.

Vážne nie je?

Aj o Titanicu všetci tvrdili, že je nepotopiteľný. Najväčší parník svojej doby, plný prepychu a symbol bohatstva. No pri svojej prvej plavbe sa potopil, narazil na ľadovec a ocitol sa na dne oceánu.

A na podobnej plavbe sa nachádza kapitalizmus a my na ňom. Možno už narazil do svojho ľadovca v kríze  v roku 2008 alebo sa ešte len chystá naraziť, každopádne na druhý breh nedopláva.

Záleží na nás, či pôjdeme s ním ku dnu, alebo si pripravíme alternatívu, ktorá nás dostane na druhý breh. Chceme sa potopiť, alebo zachrániť?

V súčasnosti sa nachádzame v stave, kedy je kapitalistická nadvýroba tak vysoká, že už nieje komu ďalej predávať. Nové trhy, na ktoré by sa dalo expandovať, neexistujú. Neobmedzený rast na planéte s obmedzenými zdrojmi predsa nie je možný. Nechcem predpovedať, kedy bude kríza alebo či vôbec bude. Čo chcem povedať je, že súčasný systém prichádza do bodu, kedy už požiera sám seba a celkom logicky to takto ďalej nemôže fungovať.

Dovoľte mi v krátkosti ilustrovať príklad dvoch firiem. Prvou je Mondragon (Španielska družstevná korporácia) a druhým sú JZD Slušovice (politicky zlikvidované v 1990).

Mondragón založil koncom 50-tych rokov miestny kňaz José Maria Arizmendiarreta v Baskicku na severe španielska ako družstvo na princípe zamestnaneckej samosprávy, ktorú vlastnili jeho zamestnanci a demokraticky ho spravujú.
Od roku 1956 sa rozvinul do systému s viac ako sto podnikmi vrátane osemdesiatich priemyselných družstiev vyrabajúcich prístroje, poľnohospodárske zariadenia, automobilové komponenty, strojárske nástroje, priemyselné roboty, generátory, zariadenia pre domácnosti a úrady atď. V roku 1991 sa tieto družstvá, pospájané prostredníctvom banky, formálne zjednotili do Mondragón Corporación Cooperativa (MCC). MCC má teraz 53 tis. pracovníkov, ročný predaj predstavuje 6,6 miliardy a aktíva vyše 13 miliárd dolárov. Je to príklad úspešnej firmy.

JZD Slušovice vznikli v 60-tych rokoch minulého storočia v bývalom Československu . František Čuba (Predseda družstva) z nich spravil socialistický zázrak, výstavnú skriňu socializmu. Za odvedenú prácu členovia družstva dostávali na svoju dobu skutočne nadštandardné platy. Boli družstvom, kde bolo čo závidieť, aj úprimne obdivovať. Ak sa štát chcel blysnúť pred zahraničím svojím vzorovým družstevným hospodárstvom, prezentoval sa Slušovicami, „ako ostrovom nového myslenia v našom poľnohospodárstve“. Stačí spätný pohľad na štatistické ukazovatele nárastu tržieb. Kým v roku 1963 boli tržby len 1,2 miliónov tak v roku 1989 už dosahovali 6,245 miliardy. Dovolím si tvrdiť, že keby neboli v roku 1990 politicky zlikvidované, boli by stále prosperujúcim podnikom.

Obe uvedené družstvá spája úspešný príbeh fungovania v rozličných systémoch. Mondragón je družstevná korporácia fungujúca v kapitalistickom mori. Družstevný agro-kombinát Slušovice bol ostrovom nového myslenia v socializme. Pre obe je alebo bolo jedno v akom systéme sa nachádzajú. Oba podniky fungovali na princípoch ekonomickej demokracie, ich hlavným cieľom nebol zisk pre firmu, ale zabezpečenie potrieb svojich zamestnancov a okolia v ktorom pôsobia.
Ekonomická demokracia je nepolitická ideológia. Je to hospodársky model, ktorý nesľubuje skvelé zajtrajšky. Sľubuje spravodlivé odmeňovanie pracovníkov a rozšírenie demokracie na pracovisko.
Ekonomická demokracia je vítaný kompromis pre dnešnú dobu. Čím si to skôr uvedomíme tým lepšie. Nemusíme čakať, že sa situácia sama zmení, buď zlepší, alebo zhorší. Alebo v inom prípade, že príde revolučná zmena a pôjdeme zase odznova a stratíme niekoľko rokov budovaním lepších zajtrajškov. Už sme sa načakali dosť. Ekonomická demokracia môže vznikať aj v tomto systéme, len jej potrebujeme dať šancu. Už teraz existuje vo svete mnoho firiem, ktoré fungujú na princípe zamestnaneckej samosprávy a dokonca sú veľmi úspešne aj oproti kapitalistickým podnikom (spomínaný Mondragón, alebo Fralib z Francúzska). Takisto v USA je v súčasnosti boom v družstevníctve. Preto si myslím, že je to správna alternatíva budúcnosti.
Foto: Duncan Hull , CC

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


3 thoughts on “Ekonomická demokracia: prečo ju potrebujeme

  • 8. novembra 2017 at 7:26
    Permalink

    Kapitalizmus je trasovisko! A kým sa spoločnosť morálne neobrodí, treba hľadať i čiastkové riešenia a toto je možno jedno z nich. Život nemá reprízy a každý má právo prežiť ten svoj ako plnohodnotný človek, tu a teraz! Bohužiaľ sú tu ľudia, ktorí si bez výčitiek svedomia vystavajú svoje šťastie na nešťastí iných, ktorí si bez výčitiek svedomia postavia svoj komfort na diskomforte iných, skrátka sú tu ľudia, a je ich dosť, ktorí sú schopní, obrazne povedané, postaviť si dom i na masovom hrobe. A dovoľuje im to systém. Títo ľudia sa nezmenia, zmení ich len zmena systému. Kapitalizmus sú luxusné vily, autá, dovolenky, tristoeurové kabelky pre jedných a celodenná drina, cesta za prácou, živorenie bez práce, život na ulici pre druhých. A bohatstvo rovnako ako bieda vedie k úpadku morálky. Daniel Defoe si už pred tristo rokmi v knihe Robinson zauvažoval: „Istý mudrc dosvedčil, že stredný stav je mierou šťastia, a prosil, aby bol ušetrený od biedy i bohatsta.“ A čo je ešte horšie, kapitalizmus potrebuje vojny. Článok prispievateľa DAVu /Jiří Schmied Válka v Afganistánu stvořila generaci dětí závislých na opiu či heroinu/ trhá srdce. Preto áno, treba hľadať alternatívy, hoci problém je systémový.

    Reply
  • 12. novembra 2017 at 14:53
    Permalink

    Družstvá máte aj dnes. Najznámejšie je Jednota. Kedy ste tam naposledy nakupovali? Podľa vás je to normálne fungujúci supermarket?

    Reply
  • Pingback: Ekonomická demokracia: prečo ju potrebujeme – Klub Komunistov Slovenska

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *