Esencia opozičnej úbohosti

V súvislosti s prijímaním aktuálnych sociálnych balíčkov – výraznejšia valorizácia najnižšej mzdy,  príplatky za nočnú prácu či trináste a štrnáste platy – počuť z opozície dvojaký naratív. Ten prvý znie, že vláda si niečo vymyslí, ale zaplatiť to majú iní, rozumej podnikatelia. Ten druhý je zas o tom, že časť tohto zvýšenia miezd, respektíve príplatkov sa aj tak nepremietne vo vyšších príjmoch, pretože  logicky zvýšením  príjmov sa zvyšujú aj odvody. Tak sa na tieto pseudoargumenty pozrime podrobnejšie.

Ten prvý len dokonale ilustruje v zásade sociopatickú poruchu  jej hlásateľov, zároveň však aj mentálne obmedzenie či blok, ktorí si  naši  ekonomickí neoliberáli  nesú vo svojej mentálnej výbave od ranných deväťdesiatych rokov. Ich predstava „nášho“ dobiehania najvyspelejšieho sveta stavia na jedinej komparatívnej výhode a tou je nízkonákladová, rozumej žobrácky pletená , ale pritom vysoko kvalifikovaná a veľmi disciplinovaná pracovná sila. Odhliadnuc od toho, že dlhodobo je toto cesta do Bangladéša, tento model dobiehania sa vyčerpal.

Ak chceme naďalej  ako spoločnosť napredovať, musíme nadnárodným spoločnostiam poskytnúť niečo iné. Efektívnu štátnu správu,  rýchle a férové súdnictvo, plne rozvinutú a kvalitnú infraštruktúru, kvalitné školstvo a v neposlednej miere aj sociálny zmier. Dosiahnuť to je však podstatne komplikovanejšie, ako dlhodobo a systematicky okliešťovať práva zamestnancov, eliminovať vplyv odborov, ignorovať tripartitu a podobne. Pritom treba jasne zdôrazniť, že práve dnes je ten najlepší čas na   zreálňovanie a postupné vyrovnávanie miezd medzi Slovenskom a najvyspelejšími štátmi Európy.

Žijeme v čase dlhodobej a práve progredujúcej konjunktúry. Produktivita práce na Slovensku dnes dosahuje približne osemdesiat percent produktivity práce v Nemecku a v postate je paritná voči Slovinsku. Pritom mzdová úroveň je voči tej nemeckej sotva tretinová a voči Slovinsku sotva polovičná. Prečo to tak je? Pretože nemecké, ale aj slovinské podniky musia dať svojim zamestnancom podstatne viac zo svojich ziskov než na Slovensku. Prečo to robia? Pretože pochopili, čo je to spoločenská zodpovednosť firiem. V konečnom dôsledku vytváranie menších ziskov je kompenzované spokojnými zamestnancami, čo je hodnota, ktorá je pre perspektívu firmy veľmi dôležitá. Čím skôr to zamestnávatelia a ich opoziční adlátusi pochopia, tým lepšie.  

No a teraz poďme k druhému naratívu. Podľa neho si zvýšenie platov aj tak v značnej miere privlastní štát, v hardcore personifikovaný samým „arcidiablom“ Ficom.   Toto tvrdenie je vrcholom či priam esenciálnym prejavom tej najodpudivejšej politickej perfídnosti. Tak predovšetkým, odvody si nikdy neberie štát, ale v lepšom prípade verejné inštitúcie ako Všeobecná zdravotná poisťovňa (VšZP) alebo Sociálna poisťovňa, v horšom prípade súkromné zdravotné poisťovne. Teda prostriedky, ktoré tam idú, sa vracajú svojim platiteľom  – zamestnacom vo forme hradenia zdravotnej starostlivosti alebo akumuláciou prostriedkov na svoj dôchodok.  A áno dodnes je možné, aby si akcionári súkromných zdravotných poisťovní vyplácali nehorázne zisky, ale to len preto, že Ústavný súd SR  zákaz vyberania si zisku zo zdravotných poisťovní vyhlásil za protiústavný.

A práve tu  sa už viackrát  naplno prejavilo farizejstvo našej opozície. Vždy a často pod extrémne trápnymi zámienkami odmietli podporiť vládu pri prijatí ústavného zákona, ktorý by zisk zdravotných poisťovní zakázal, alebo ich obmedzil na správny fond vo výške súčasných troch percent objemu vybratých prostriedkov. Ľudia, samozrejme, majú aj iný nástroj na to, aby si ich odvody neprivlastňovali akcionári súkromných zdravotných poisťovní. Stačí sa prepoistiť do VšZP a každý poistenec vie, že všetky prostriedky, ktoré tam pošle, pôjdu do zdravotného systému.

Podobne je to pri dôchodkovom poistení. Dnes po tom, čo ľudia mohli na vlastnej koži okúsiť, čo „koštujú“ tie barnumskou reklamou ohlasované  švajčiarske dôchodky, každý chápe, že  boli len trápnym marketingovým ťahom.  Politici štyrikrát otvorili systém a umožnili sporiteľom z druhého piliera  vystúpiť.  Pripúšťam, že veľmi úzkej vrstve vysoko solventných mladých sporiteľov, ktorí dokážu aktívne riadiť svoje investičné portfólio, môže druhý dôchodkový pilier aj niečo priniesť. Absolútna väčšina sporiteľov na to však doplatí a smiať sa budú len súkromné správcovské spoločnosti.

Summa summarum, to čo v posledných časoch predvádza opozícia v súvislosti so sociálnymi balíčkami, je prejavom toho najpodlejšieho cynizmu,  najhrubozrnnejšej demagógie a najväčšej politickej nehanebnosti. Hádam to skôr či neskôr pochopí aj časť jej voličov.


Roman Michelko, autor je spisovateľ a filozof
Text vyšiel aj v SNN

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *