Existuje dobrý človek?

Existuje predpoklad, že ľudia sa rodia dobrí, len spoločnosť (resp. nespravodlivý ekonomicko-spoločenský systém) ich skazí. Ako kedysi spieval istý Ivan T. z Prešova: „Ľudia vôbec nie sú zlí, len ľudstvo je príšerné.“

Ja sa skôr prikláňam k tomu, že ľudia sú čosi ako tabula rasa (aj keď, pravda, s istými vrodenými genetickými predispozíciami, atď.) a rozhodujúcou mierou ich formuje okolie, prostredie, výchova i kultúra, do ktorej sa narodia.

Človek sa v závislosti od týchto faktorov môže správať dobre aj zle, lebo máme v sebe dvojaké genetické predispozície:

  • geneticky zakódované živočíšne pudy ako pud sebazáchovy, dokonca aj agresivita, ktorá môže byť za určitých okolností aj užitočná a tak sa evolučne „osvedčila“;
  • ale aj zmysel pre kooperáciu, vďaka ktorému sme ako v podstate slabý a zle vybavený živočích evolučne tak uspeli.

Práve na zmysle pre kooperáciu a kolektivizmus postavil ruský anarchokomunista Peter Alexejevič Kropotkin svoju teóriu o vzniku morálky, kedy človek intuitívne vie, čo je dobré a že spolupráca v kolektíve či obeta v prospech spoločnosti je užitočná. Náboženstvá a zákony vznikli až neskôr a tieto mravné kódy v podstate do seba iba dodatočne poňali (samozrejme, spolu s nimi aj množstvo balastu, dômyselné mechanizmy vládnucich tried na udržanie status quo, atď.).

Hovorí sa, že existuje indiánske príslovie (neviem, či je to autentické, ale ten príbeh je ozaj veľmi výstižný) o tom, že v každom z nás je dobrý aj zlý vlk. A vyhrá ten, ktorého viac kŕmime. Myslím, že súčasný ekonomicko-spoločenský model (kapitalizmus vo svojej prezretej neoliberálnej fáze) podporuje práve toho čierneho, zlého vlka v každom z nás – agresivita, chamtivosť, ostré lakte…

Sociologické štatistiky hovoria o tom, že iba menšina v rámci populácie dokáže odolať tlaku okolností a svojho prostredia (profesor Philip Zimbardo hovorí o 1-30% populácie), to sú tí „každodenní hrdinovia“, ktorí sa dokážu zachovať mravne aj napriek tlaku skupiny, príkazom autorít či v situácii, kedy sa im zrazu dostane istej moci – myslím, že to sú práve ľudia, ktorí menia spoločnosť k lepšiemu.

A aký je teda vlastne dobrý človek? Myslím, že človek spolupracujúci, zohľadňujúci vyšší záujem, teda záujem celej spoločnosti ako aj ostatných pozemšťanov (flóra a fauna). Človek, ktorý sa čo najmenej podieľa na ničení a zabíjaní – v súčasnom chorom systéme je takmer nemožné sa z tejto siete spoluviny úplne vymaniť, ale dá sa to aspoň minimalizovať. Takýmto príkladom sú napríklad ľudia, ktorí si všímajú, čo kupujú a ktorí uprednostňujú fair trade, aby sa nespolupodieľali na vykorisťovaní krajín Tretieho sveta. Ďalej ľudia, ktorí sa snažia čo najmenej podporovať nadnárodné korporácie či špekulatívnych finančných investorov alebo vegani, ktorí nejedia živočíšne produkty. Sem v istom zmysle spadajú aj tí, ktorí sa odmietajú zúčastňovať volieb a teda nevolia vrahov a lokajov nadnárodného kapitálu. A napokon nemožno nespomenúť aktivistov, ktorí sa vo svojom okolí, meste či krajine snažia o zlepšenie situácie (ekonomickej, politickej, ekologickej…).

Tento systém z nás všetkých robí zločincov – rozdiel je iba v miere spoluviny: na jednej strane najväčší vinníci – predstavitelia vojensko-priemyselného komplexu či Big Money a ich prisluhovači v parlamentoch, na opačnom póle napr. ľudia, žijúci na prírodných samotách, ktorí nežijú na úkor nikoho a snažia sa nikomu neubližovať, ale zároveň práve svojou „politickou pasivitou“ (zrieknutím sa vlastného politického potenciálu) umožňujú regeneráciu neutešeného stavu.

Neexistujú úplne dobrí ľudia a ani úplne zlí ľudia. Ide o mieru. Ale čím menej človek ubližuje iným živým organizmom (a vice versa, čím viac sa im snaží pomáhať), tým lepším človekom je. Kritériom na posúdenie je minimalizovanie utrpenia a bolesti, ktoré následne umožňuje prežiť pocity radosti a uspokojenia z plnohodnotného a dôstojného života (bez prvého totiž nemôže existovať ani to druhé).

Zakončím to opäť Kropotkinom – niežeby som sa silou-mocou snažil dať môjmu textu väčšiu váhu nejakou „autoritou“, ale je to naozaj výstižné: ruský anarchista medzi altruizmom a egoizmom nerozlišoval. V jeho ponímaní je totiž kooperatívne správanie užitočné pre všetkých a teda obetavé, altruistické prejavy sú vlastné dobré aj pre jednotlivca (ergo „egoistické“).

„Rob druhým to, čo chceš, aby aj iní robili tebe.“

Foto: Enrique Martinez Bermejo, CC

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *