Fotograf Andrej Palacko: „Život je veľmi krátky, musíme sa prebudiť.“

Andrej Palacko sa narodil 6. mája 1955 v Bratislave do umeleckej rodiny. Venuje sa reportážnej a umelecko-reportážnej fotografii už viac ako 30 rokov. Zameriava sa najmä na zachytávanie života ulice, zákulisia svetových osobností, filmu, divadla, hudby či umenia celkovo. S prácou fotografa začínal v Štátnom inštitúte urbanizmu a územného plánovania. Pracoval aj v časopisoch Mladé rozlety, Rozhlas, Hudobný život, Slovenka či v iných tlačovinách. Spolupracoval s Československou televíziou, Československým rozhlasom, štúdiom Koliba, SND, Umeleckým súborom Lúčnica a mnohými hudobnými festivalmi. V 90. rokoch pôsobil aj v Nemecku. Vystavoval v mnohých krajinách sveta, vrátane Kuby a Číny. V roku 2006 daroval svoje vystavované dielo kubánskemu ľudu, výstava následne putovala po celej Kube. V roku 2014 kandidoval na post primátora Bratislavy. V auguste 2016 sa na Kubu opäť vrátil, keď svoje dielo vystavoval v Pamätníku Josého Martího priamo na Námestí revolúcie v Havane, pri príležitosti 90. narodenín Fidela Castra. Jeho výstavu navštívilo aj niekoľko prominentov, vrátane predstaviteľov kubánskeho ministerstva kultúry, miestnych umelcov a diplomatov z celého sveta. O jeho návšteve informovala aj štátna kubánska televízia či legendárny tlačový orgán Ústredného výboru Komunistickej strany Kuby, noviny Granma. V Bratislave prevádzkuje kaviareň La Fenice, kde sa s návštevníkmi rád delí o svoje zážitky zo sveta. Práve tam som ho navštívil. Tentoraz však nie ako hosť, ale ako redaktor DAV DVA – prikývol totiž na našu žiadosť o rozhovor.

Umelecké gény do vienka

Kaviarnička má svoju neopakovateľnú atmosféru – akonáhle človek vojde, do očí mu udrú autentické autorské fotografie na všetkých stenách, medzi ktorými najviac dominujú podobizne latinskoamerických revolucionárov Fidela Castra, Ernesta „Che“ Guevaru, Huga Cháveza a mnohých ďalších. „Ľudia sú hlúpi – sú otroci a ani o tom nevedia,“ spustil so svojím typickým temperamentom, hneď ako som vošiel do podniku. Keď som rozložil notebook a ostatné nevyhnutné veci, Andrej ma ponúkol jednou zo špecialít zo svojej zbierky vín. A rozhovor sa mohol začať. Prvá otázka smerovala na začiatky jeho umeleckej dráhy – nenechal sa dvakrát prosiť a rovno sa aj rozrozprával: Ďakujem nebohým rodičom, že som zdedil krásne gény. Každý, kto je šikovný, by mal ďakovať rodičom. Fotím už od dvanástich rokov. Moji rodičia boli skutočné osobnosti – otec sa po vojne spolupodieľal ako pyrotechnik či vojenský poradca na nakrúcaní mnohých vynikajúcich filmov, okrem iných ‘Smrť sa volá Engelchen’, ‘Kabitán Dabač’, ‘Prerušená pieseň’, ‘Jánošík’. Brával ma ako malého priamo na pľac, tam som vnímal všetky tie nádherné city a emócie. Otec bol priateľom s mnohými našimi osobnosťami.“ Keď začal hovoriť o svojej matke, dotkol sa pionierskej šatky, ktorú mal na stole: „Mamička bola obrovská osobnosť, pracovala ako riaditeľka pionierskeho domu, môžem povedať, že v tejto funkcii vychovala 10.000 krásnych detí. Ja sa stále považujem za pioniera, preto aj nosím pioniersku šatku. Doma sme mali aj fotoaparáty, rodičia totiž tiež fotili.“ Pamätníci si ešte nepochybne spomenú, že súčasný Prezidentský palác nebol sídlom prezidenta vždy – za minulého režimu v ňom sídlil Ústredný dom pionierov a mládeže. Andrej má preto na súčasného slovenského prezidenta, svojho menovca Kisku, špeciálnu požiadavku: „Odporúčam mu, aby sa presťahoval inde a Grasalkovičov palác vrátil deťom. Tam som sa učil fotiť, keď tam pracovala mamička. Neskôr robila v Ružinove riaditeľku pionierskeho domu.“

Fotil Fidela, Paula McCartneyho i Rómov

fidel-castro-foto-andrej-palacko
Fidel Castro reční – jedno z jeho posledných verejných vystúpení v roku 2006. Túto fotografiu si už, žiaľ, nezopakuje… Foto: Andrej Palacko

Keď sa reč zvrtla na špecifiká fotografie ako umeleckého vyjadrovacieho prostriedku, jeho oči sa rozžiarili: „Čo ma zaujalo? Milióny krásnych fotografií. Venoval som sa aj maľovaniu, nejakých 8-9 rokov, potom som prešiel čisto iba na fotenie, všetko ostatné šlo bokom. Patrím do zvláštnej skupiny fotografov, keďže fotím prakticky všetko – operu, jazz, divadlo, filmy, zákulisie svetových osobností, ako sa trebárs obliekajú, pripravujú na koncerty, atď. Fotil som veľké svetové osobnosti: Stevieho Wondera, Sinead O‘ Connor, Paula McCartneyho, skupinu Roxette, Joea Cockera, Josého Carrerasa, boxerov, svetových športovcov, krásne deti, nádherný život, autentickú ulicu, rečniaceho Fidela Castra, Huga Cháveza, Daniela Ortegu, spisovateľa Gabriela Garcíu Márqueza a mnohých ďalších…“ Počas debaty o fotografii sme sa nevdojak dostali aj k legendárnemu Albertovi Cordovi, dvornému autorovi kubánskej revolúcie a autorovi nezabudnuteľného portrétu Che Guevaru, najreprodukovanejšej fotografie sveta. Sám však žiadny vzor nemá: „Mám vlastný štýl. Nikdy som žiadnych autorov nekritizoval, ale ani som sa ich nesnažil nijakým spôsobom kopírovať. Fotografi, novinári, redaktori, filmári robia o krajine katastrofálne veci, doslova ju ‚ničia‘. Ja sa snažím zachytávať život sám, zviditeľňovať krajinu, vyzdvihovať ju. Mojim cieľom je zachytávať momenty plné života a emócií. Pozitívne emócie, svetlé aspekty života. Pravdivý život. Nefotím bezdomovcov alebo chudobu. Fotil som síce pred vyše 30 rokmi Rómov na východnom Slovensku, ale aj vtedy som sa snažil zachytiť svetlé stránky života. Chystám aj dokument, ktorého koncept bude postavený na tom, že sa na to miesto vrátim s týmito starými fotkami a pokúsim sa odsledovať osudy ľudí, ktorých som zachytil na fotkách.“ Nechce však zostať iba pri fotení, chystaný projekt zahŕňa aj istý emancipačný rozmer: „Zároveň im pomôcť rozvinúť talent, ktorý v sebe majú, odovzdať know-how zo sveta a napraviť verejnú mienku o Rómoch. Za socializmu všetci pracovali, teraz žijú vo veľmi zlých podmienkach. Chcem nájsť šikovné deti a naučiť ich fotiť.“ Počas vysvetľovania mi zároveň ukazuje staré fotografie živých detí z osady a spoločne sa preklikávame aj konceptom chystaného dokumentu.

Výstava v Havane

1
Fotografia s názvom „Oči planéty“, jedna z jeho srdcoviek. Foto: Andrej Palacko

Až teraz sa diskusia zvrtla na jeho srdcovú tému – Kubu. „Opäť po čase som zavítal na Kubu, už po desiatykrát. Absolvoval som tam výstavy, mal som tú časť stretnúť sa so svetovými osobnosťami, vidieť život, ulicu, deti. Bol som tam asi 3-4 týždne, pričom som mal možnosť nahliadnuť aj do zákulisia svetových osobností. Na vlastné oči som tak mohol vidieť revolucionárov Latinskej Ameriky v Havane na koncertoch a iných verejných podujatiach pri príležitosti narodenín Fidela Castra. Bolo to pre mňa špeciálne, lebo ešte 1. mája 2006 som z niekoľkých metrov mohol fotiť Fidela pri jednom z posledných prejavov predtým, ako sa stiahol. Teraz som mal výstavu priamo na Plaza de la Revolución, dostal som priestor aj v celoštátnej kubánskej televízii, v rámci televíznych novín približne o ôsmej večer. Ľudia ma dokonca na druhý deň spoznávali na ulici. Mojich výstav sa zúčastnili aj rôzni herci, umelci, veľvyslanci – z Ruska, Vietnamu, Bolívie i Nikaraguy. Dokonca aj v známom denníku Granma o mne uverejnili článok.“ Keď som sa ho spýtal, či má okrem prevádzkovania vlastného podniku a realizácie umeleckých výstav aj iné aktivity, pohotovo odpovedal: „Ako socialista chcem pomáhať občanom tejto planéty. Hovorím im len pravdu, chcem prispieť k tomu, aby sa prebudilo 98 percent spiacich občanov planéty – hlavne Slovákov.“

„Ľudia nemajú možnosť o ničom rozhodovať, lebo im nič nepatrí!“

plaza-de-la-revolucion-cuba-foto-andrej-palacko-5
Výstava priamo na Plaza de la Revolución v Havane. Foto: archív Andreja Palacka

Tu sme sa už dostávali aj ku dianiu na Slovensku – zaspomínali sme si aj na naše prvé stretnutie, kedy osobne zavítal na protest proti búraniu PKO, ktorý sme organizovali ešte ako neformálna iniciatíva Ľavicové spektrum, predchodca aktivistickej skupiny DAV DVA. „Slovensko je svetová, krásna krajina. Je však rozkradnutá vrahmi a zločincami. Kuba patrí Kubáncom, ale Slovákom už nepatrí nič. Všetky fabriky, hotely, banky, infraštruktúra sú rozkradnuté. Nám už pomaly nepatrí ani vzduch, ani voda a to je tragédia. Všetky zákony sú protiľudské,“ povedal úplne priamo to, čo si myslí väčšina obyvateľov Slovenska, mnohí sa však boja i o to málo, čo majú, a tak len potichu znášajú súčasný stav. V politike má jasno a svojimi radikálne antikapitalistickými názormi sa nijak netají: „Pán politik? Nie – pán odborník. Odborníci v jednotlivých oblastiach by mali riadiť krajinu a nie nejakí skorumpovaní politici, dosadení do zodpovedných funkcií. Tí politici, ktorí rozkradli krajinu, nie sú nič iné iba zločinci a vrahovia! Kapitalizmus neovládajú občania planéty, ale protiľudské zákony, ktoré vytvárajú skorumpovaní politici. Takúto politiku absolútne neuznávam. Uznávam odborníkov a profesionálov.“ Pri zmienke o demokracii sa živelne rozhorčí: „Nežijeme v absolútne žiadnej demokracii, sme otroci! Ľudia nemajú možnosť sa zapájať do riadenia krajiny, lebo im nič nepatrí. Vyše milióna dôchodcov na Slovensku nemá ani na pohreb. Máme trinásť ministerstiev – toľko ich spolu máme, ale reálne ani jedno nefunguje, lebo nám nič nepatrí. Tie ministerstvá, to sú samé miliónové úplatky – ročne nás stoja miliardy, v podstate iba spravujú majetok nadnárodných korporácií. Keby sa tie miliardy ušetrili, zamestnanci by mali niekoľkonásobne vyššie platy a dôchodcovia by boli zabezpečení. Veľa peňazí zbytočne ide na byrokratický aparát a vydržiavanie Penty a J&T, prisatých na štátny rozpočet.“

„Všetky strany sú dobrí kamaráti, voľby sú obyčajný podvod.“

dr-aleida-guevara-foto-andrej-palacko-3
S Aleidou Guevara, dcérou istého Ernesta Guevaru, zvaného Che. Foto: archív Andreja Palacka

Ohľadom možností, ako zmeniť túto spoločnosť, je veľmi skeptický – klasické voľby podľa jeho názoru neriešia nič, keďže skutočná zmena si vyžaduje prebudených a aktívnych ľudí: „Všetky strany sa spolu kamarátia. Oni držia spolu. Voľby sú podvod, zločinecký podvod, kde tie papiere iba vhadzujeme, čím sa vytvára ilúzia toho, že o niečom rozhodujú, ale v skutočnosti tie voľby sú inscenácia, aj tak si elity určujú, kto tam bude a kto tam nebude. Oni určujú počty, kto bude mať akú funkciu, atď. Za 27 rokov sa nič nezmenilo.“ Ako príklad dáva hrdých Kubáncov, ktorí dokážu aj napriek dlhodobým problémom, spôsobeným americkým hospodárskym embargom, odolávať aj napriek tomu, že sa im nežije ľahko – ide im totiž o princíp a nezávislosť. Zároveň však upozorňuje nato, že Kuba môže mať veľké problémy v blízkej budúcnosti a že je otázne, či ustoja tlak zo zahraničia, nakoľko USA sa snažia o zbližovanie s vidinou reforiem. „90 percent Kubáncov milovala Fidela,“ hovorí rozhodne, napokon na Kube neraz bol a vie, o čom hovorí. Hneď však dodáva: „Kuba s USA môžu mať spoločný len turizmus a obchod. Ale žiadna politika z USA nemôže prísť, lebo vyvraždia Kubáncov a rozkradnú štátny majetok. Privatizácia je zločin. Národné a štátne majetky sú patria ľudu, takisto prírodné zdroje. Miliardári sú psychicky chorí sociopati. Tie peniaze a zdroje majú patriť občanom planéty. Návšteva Obamu bola tragédia. Už to je podvod. Amerika 54 rokov likviduje a blokuje Kubu ekonomicky. Prečo tam išiel? Ich zámery sa nezmenili. Ľudia nechcú americkú politiku.“ Aký je teda ideálny scenár? Existuje nejaký kompromis, ako zostať verní socialistickým ideálom, ale zároveň zlepšiť ekonomickú situáciu? „Národný a štátny majetok musí zostať. Kubu som nazval v televízii jediným ostrovom planéty, ktorý má národný a štátny majetok. Keby USA stiahli blokádu a umožnili Kube obchodovať, kubánsky socializmus by prosperoval. Vidíme však, čo sa deje – napr. vo Venezuele je ťažká kriminalita, americké tajné služby tam systematicky operajú s cieľom zvrhnutia tamojšieho režimu. Je to tak krásna krajina, pritom je tam 20.000 vrážd ročne. Chcú destabilizovať Venezuelu a opäť sprivatizovať jej zdroje. Chávez bol podľa mňa zavraždený. Oficiálne správy hovoria o rakovine, ale ja tomu neverím.“

Latinská Amerika ako jedna rodina

manuel-marrero-ministro-cubano-de-turismo-foto-andrej-palacko
S Manuelom Marrerom Cruzom, kubánskym ministrom turistiky. Foto: archív Andreja Palacka

Čo sa týka Kuby, verí tomu, že pomocná ruka zo strany Číny by ich mohla v dohľadnom čase zachrániť: „Keby dostala Kuba z Číny dajme tomu 30.000 traktorov, okamžite by ekonomicky vyskočila. Je to nádherná krajina s obrovským potenciálom, s krásnou prírodou a rozvinutým poľnohospodárstvom. USA zničila 80 percent kubánskych cukrovarov, v celej Latinskej Amerike znížila ceny cukru, a keďže Kubánci vyvážali milióny vagónov do celého sveta vo vysokej kvalite, týmto zníženým cenám nedokázala konkurovať. ČSSR malo svojho času tiež neuveriteľné množstvo fantastického zdravého cukru bez chemikálií z Kuby.“ Palacko je svetoobčan, rád chodí po svete a všade ho vítajú s otvorenou náručou. Scrolluje predo mnou svoj zoznam priateľov na Facebooku, z vyše 3800 je asi 3300 ľudí zo zahraničia, prevažne z Kuby či Venezuely, medzi nimi mnohé mediálne známe osobnosti, zamestnanci denníka Granma a pod. Blízky vzťah má aj k Číne, kde taktiež vystavoval: „Číňania sú pracovití a skromní, nepovažujem ich ani za komunistov, ani za kapitalistov, majú vlastný systém. Milujem Čínu, takisto napríklad aj Rusko. Celú Latinskú Ameriku považujem za jednu veľkú rodinu. To je jedna rodina, ktorá by mala ekonomicky a turisticky spolupracovať, navzájom si vyvážať exporty-importy a pomáhať si. Bola by jedným z najbohatších regiónov sveta. Brazíliu sa snažia teraz destabilizovať, vieme, čo sa dialo v Argentíne, Chile a ostatných krajinách Latinskej Ameriky. Argentína je neuveriteľne bohatá – vína, ovce, kravy, čokoľvek. Mexiko – to je samé umenie, kultúra; tam idem tiež čoskoro robiť výstavu. Celkovo sa v najbližšej dobe chystám tráviť viac času v Latinskej Amerike, plánujem výstavy po celom kontinente.“ K najbližším plánom ešte dopĺňa: „Okrem toho pripravujem ten spomínaný dokument o Rómoch. Popritom sa budem i naďalej snažiť využívať priestor v médiách na šírenie myšlienok, ktoré treba šíriť.“

„Máme sa horšie ako za socializmu.“

teofilo-stevenson-andrej-palacko-to-my-exhibition-havana
Jednu z jeho výstav poctil svojou návštevou aj legendárny boxer Teofilo Stevenson. Foto: archív Andreja Palacka

Minulý režim u nás v bývalom Československu si neidealizuje, v porovnaní so súčasným ho však považuje za nepomerne lepší: „My sa máme 1000-krát horšie ako za socializmu. Boli problémy. Niektoré v podstate maličkosti boli problematické, ale ľudia, keď sa oženili, mali byty. Všetci boli zamestnaní, dokonca aj Rómovia. Ľahšie sa nám dýchalo, vďaka čomu sme mali krásne medziľudské vzťahy, krásne rodiny. A teraz? Každá druhá rodina je rozvedená, čo je tragédia. To je dôkaz, že títo zločinci zničili celé Slovensko. Kapitalizmus ničí rodiny. My sme všetci otroci. Nenávidím kriminalitu, nenávisť, vraždy. Chcem len, aby sa problémy riešili ľudsky a pravdivo. Aby sa to zmenilo, aby sa prebudili miliardári, zločinci a podnikatelia. Ak sa prebudia, aj oni budú šťastní. Oni sú psychopati, nemôžu ísť medzi ľudí, sú izolovaní. Načo sú im tie miliardy, to percento planéty? Možno keby si to uvedomili, boli by sme všetci šťastní,“ zamyslel sa pri poháriku vína. Andrej predstavujete skutočne vzácnu sortu – ako medzinárodne uznávaná osobnosť zo Slovenska opakovane kritizuje kapitalizmus a schvaľuje socializmus. Nedalo mi, aby som sa ho nespýtal, či nemal kvôli tomu nejaké problémy. „Áno mal, znepríjemňovali mi život. Keď som si kúpil v Nemecku auto (Audi), za to, že som dal úradníkovi pri vybavovaní ŠPZ 20 eur, som bol trestne stíhaný. Bol som si iba požičať ŠPZ na mesiac, prišiel som do kancelárie a dal som mu 20 eur na pivo. Som sa mu iba chcel zavďačiť, to nebol žiadny úplatok, iba pozornosť. Keby som to dal vopred, vtedy by to bol úplatok, ja som mu to však dal z vďačnosti, až keď som mal veci vybavené. Je to to isté, ako keď v bare alebo v podniku nechávame tringelt. Následne ma úrady rok týrali, pričom následné procedúry v súdnictve stáli určite nemálo peňazí a to všetko pre obyčajných 20 eur. Sudkyňa mi najsamprv uvalila 350-eurovú pokutu, ja som sa však odvolal a už o dva týždne v Banskej Bystrici na špecializovanom súde som počúval – ‚obžalovaného Andreja Palacka zbavujeme viny‘. Takže zbytočná strata času a energie.“ To však nebolo všetko, pre politickú angažovanosť má aj iné problémy. „Som odpočúvaný a sledovaný. Viackrát na mňa hľadali veci, aby ma skompromitovali, ale nemajú šancu, ja som totiž iba obyčajný umelecký fotograf, ktorý nerobí žiadne podvody, biznisy, úplatky, atď., nemám kontakty na žiadnych zločincov a vrahov.“

O zločineckom Vatikáne

img_0537
Keď sa z umelca stáva artefakt… Foto: archív Andreja Palacka

Pri debate sme neobišli ani tému náboženstiev a najmä ich inštitucionalizovaných verzií – cirkví: „Vatikán, to sú ďalší zločinci. To, čo rozkradli v priebehu 2000 rokov, už nikto nezráta. Načo je nám Vatikán? Nech sú kostoly, farári, veriaci, atď. Tí mi vôbec nevadia. Nech sa ľudia modlia, to nie je problém. Ale načo je nám nejaký Vatikán? Keby sa zrušil, všetky tie obrovské množstvá zlata, ktoré majú v držbe, by pomohli miliónom ľudí na celej Zemi, celá planéta by zažila pozitívne zmeny. Milióny ľudí umierajú pre zlú distribúciu, v podstate sú vraždení, lebo planéta je bohatá a krásna, pre všetkých je dostatok.“ Za skutočnú príčinu väčšiny svetových problémov však považuje samotné kapitalistické výrobné vzťahy, postavené na profite ako hlavnom a nespochybniteľnom cieli. Tento prístup sa následne odzrkadľuje v najrozličnejších negatívach: „Pozrime sa na farmaceutické firmy – vyrábajú lieky, ktoré vraždia ľudí. Nekvalitné potraviny a rakovina ako dôsledok. Všetkým týmto zbytočným zdravotným problémom a úmrtiam by sa dalo predísť, keby nebol hlavným cieľom profit, ale spoločenský úžitok. Niektoré veci v kapitalizme sú dobré, to nepopieram, ale neuznávam ho. Najväčším problémom sú politici, ktorí sa dostávajú do čela štátov a zneužívajú svoje právomoci.“

Alternatíva namiesto „investorských spasiteľov“

Východisko zo súčasnej mimoriadne zložitej situácie slovenských občanov vidí v rozumných investíciách: „My sme tu mali poľnohospodárstvo, ovce, prasiatka, kravičky, družstvá – všetko sa rozkradlo. Takto by sme zamestnali obrovské množstvo ľudí. Fico chce v Nitre postaviť nový automobilový závod. Slovensko má dať firme 350 miliónov eur a Jaguar zamestná 8000 otrokov. Tieto peniaze by sa pritom mohli dať do poľnohospodárstva – milióny kravičiek, oviec, prasiatok, sliepočiek a zamestnali by sme státisíce ľudí… Viem, že mladí sú už absolútne psychicky chorí, nemajú perspektívy, projekty, plány, ale ja by som robil veľké konferencie, kde by som ľudí presviedčal, aby chodili trebárs na východ a budovali družstvá, aby sa tam postavili za naše peniaze domy, materské školy, základné školy, aby sme vytvárali hodnoty – zdravé potraviny, ktoré by sme vyvážali. Títo ľudia by boli šťastní, mali by tam festivaly, koncerty, každý týždeň by sme robili nádherné veci, tešili sa zo života. Bratislava je suché, mŕtve a rozkradnuté mesto. Asi 400.000 otrokov chodí do Bratislavy na päť dní, aby na víkend išli domov. Zarobia 500 eur, z toho 300 eur dajú na nájom, v podstate sa iba najedia, zaplatia čo potrebujú a žiadne úspory, nemôžu pomôcť ani svojím rodinám na východe či v strede.“ V otázke, či sa ešte socializmus môže vrátiť, má jasno: „Socializmus je sociálny, ja sa nepovažujem za kapitalistu ani za komunistu. Uprednostňujem výraz socializmus, lebo je tam zahrnutá jeho podstata – sociálnosť. Socializmus ešte môže ožiť. Aby sa ľudia prebudili, aby išli do ulíc a všetkých zločincov, ktorí rozkradli planétu, patrične potrestali – doživotím. Treba zriadiť špeciálnu skupinu, ktorá bude riešiť celú krajinu a celú planétu, ktorá bude zostavená z odborníkov a čestných ľudí. Ľudia sa musia prebudiť, iná možnosť neexistuje. Nemusíme byť všetci bohatí, ide nám o kľud, o pohodu.“

Bratislava a Fidel

Keď som ho ešte na záver trochu podpichol, aké sú zväčša reakcie neoliberálnych Bratislavčanov na veľký billboard Fidela Castra, ktorý zdobí zvonka jeho kaviareň, vyhŕklo z neho: „Reakcie sú práveže pozitívne, veľa ľudí mi hovorí, že sa im to páči. Snáď státisíce ľudí videli ten billboard, ešte sa mi nestalo, že by mi to niekto vyslovene vytkol. Čo sa týka osadenstva, do kaviarne chodia najmä mladí, ale aj veľa priateľov sem chodí len tak porozprávať sa. Môžem povedať, že väčšina ľudí, ktorí sem chodia, so mnou súhlasí.“ Keďže rozhovor už spel ku svojmu záveru a priestor medzi  mojimi očami a dnom pohára už nevypĺňala žiadna opojná tekutina, pomaly som sa hotoval – predsa len, kaviarnička sa už zapĺňala a ani ostatných návštevníkov som nechcel ukrátiť o historky z Palackových potuliek svetom. Potom ako sme si ešte na rozlúčku potriasli rukami s prísľubom ďalšieho skorého stretnutia, vyprevadil ma so slovami: „Život je veľmi krátky. A ja chcem pomôcť občanom tejto planéty, aby sa prebudili. To je celé.“

Horné foto: archív Andreja Palacka

Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.

One thought on “Fotograf Andrej Palacko: „Život je veľmi krátky, musíme sa prebudiť.“

Pridaj komentár