Hacksaw Ridge: Zrodenie demokrata

Máloktorý film mi zrejme niekedy potvrdil myšlienku o previazanosti formy a obsahu tak, ako práve Hacksaw Ridge: Zrodenie hrdinu

Toto „absurdné krvavé porno“ režiséra Mela Gibsona, plné scén ako vystrihnutých „z nikdy neodvysielaného skeča Monthy Pythonov“, a zároveň „hyperreálneho a smiešne exponovaného násilia“(1), balancuje na pomedzí hlbokého morálneho zdelenia veľkofilmu „starých čias“ na jednej strane a prvoplánového béčka na strane druhej.

Práve ona „béčkovosť“ formy, zrejme neuvedomelá, plynúca zo spontánnej záľuby Gibsona utopiť všetko v krvi (narozdiel od Tarantina, ktorý tú istú metódu používa zámerne ako umelecký prostriedok), diskredituje v konečnom dôsledku celé posolstvo filmu plynúce z deja, ktoré by sa dalo zhrnúť ako výzva k pacifizmu, mieru a nenásiliu. Uberá mu na uveriteľnosti, a tým i úprimnosti, keďže vnímavejšieho diváka necháva na pochybách ohľadom pôvodného režisérovho zámeru… Autenticitu výpovede tak nabúrava lacný marketing. Pri odchode z kina síce „dokážeme povedať, že krvavé jatky sú zlé, ale zároveň nič iného než krvavé jatky nie je dosť dobré, aby sme tomu venovali pozornosť.“(2)

 

Keby boli mobily, točil by si to…

Striktne oddeliť prepálenú a zmysly otupujúcu formu od „dobrého“ obsahu jednoducho nie je možné… Ten už je nadobro „kontaminovaný“ svojou formou.

Podobne sa to má i s hlavným hrdinom príbehu. Vojak Desmond Doss, dobrácky mladík z Virginie, ktorý chce byť „verným synom vlasti“, ale zároveň z presvedčenia odmieta nosiť zbraň je človekom, ktorého v hĺbke celej duše napĺňa pacifizmus.

Ten istý vojak však zároveň (z hľadiska formy) s kľudom prijíma rolu vládneho stroja na zabíjanie – hoci nepriamo, skrze svojich „bratov v zbrani“, ktorí sú tak nútení zabíjať i za neho… Namieste je teda otázka, čím je v skutočnosti Dossov rešpekt pred piatym Božím prikázaním? V plnej paľbe totiž viac než akt individuálnej etiky pripomína „difúziu zodpovednosti“, či „efekt prizerajúceho sa“. Je napokon jedno, či v bitke máte zbraň alebo sa spoliehate, že nepriateľa zastrelia iní.(3) Ba naopak, vlastnou neozbrojenosťou uvádzate do rizika väčší počet osôb, nakoľko sú ostatní nútení okrem svojej bezpečnosti zaisťovať i vašu… Práve preto máte počas celého filmu chuť dať za pravdu všetkým postavám (ktoré Dossa prehovárajú, šikanujú a súdia) okrem Dossa samého. To pre mňa, z pozície diváka, robilo film problematickým, nakoľko značne sťažovalo sebaidentifikáciu s hlavným hrdinom.

Naopak, divácky príťažlivú, určujúcu myšlienkovú líniu príbehu tvorí etická kategória osobnej morálky, či skôr osobnej slobody (byť morálnym) – vojak Doss nikomu „nekáže“, nepoučuje, „nevyvyšuje sa“ (zdanlivo), nekarhá, ako náboženskí fanatici zvyknú. On iba túži po uznaní svojej identity, svojej „inakosti“, po rešpekte kolektívu (nie po morálnej obrode celého kolektívu, hoc i na vlastný úkor). Etická kategória zodpovednosti je teda úplne potlačená.

 

A čo keby, preboha, nezachránil nikoho?

Práve tieto aspekty – efekt prizerajúceho sa, individualizmus a identitársku potrebu prezentácie svojej inakosti – považujem za najtypickejšie pre hlavného hrdinu a zároveň najnebezpečnejšie pre recipientov filmu. Tí však už dávno pred vstupom do kinosál všetkými zmienenými „neduhmi“ pravdepodobne trpeli, a tak vlastne celý film nadobúda kontúry moralizujúceho pátosu, stvoreného v skutočnosti na obraz dnešnej doby, ktorý nenabúrava, ale iba  potvrdzuje divákom ich vlastné presvedčenia plné apatie, pokrytectva a pohodlnosti.

Je to skrátka film o bežnom Američanovi. Avšak nie tak celkom… Bežný upotený obyvateľ karavanu kdesi v Alabame (použijem typický stereotyp európskeho vnímania Američanov, tak ako Gibson vo filme hanebne používa stereotyp barbarských japonských hord), ktorý nevie, že bola nejaká 2. sv. vojna a už vonkoncom netuší, kde leží Okinawa, zrejme nebude analyzovať etickú stránku filmu, ale uspokojí sa s dostatočným prídelom krvi a 75 zachránenými (čo je v kontexte rozoberaného úplne vedľajšie, keďže celé „hrdinstvo“, na ktorom film stojí a ktoré mu dáva punc správnosti, je iba dielom náhody a rovnako tak sa vojakovi-zdravotníkovi nemuselo podariť zachrániť nikoho). S tým sa však už neuspokojí vzdelaný obyvateľ New Yorku, ktorý vyzdvihne práve hodnotovú rovinu filmu a ústavou posvätené právo nechať sa slobodne zabiť bez zbrane na okinawskom pobreží…

 

Individuálne gesto

Film teda nie je tak celkom o typickom „hlúpom“ Američanovi – naivkovi, ktorý verí svojej vláde. Je to v podstate skôr meta-príbeh: príbeh typického Američana reflektujúceho „typicky americké hodnoty“ a v konečnom dôsledku sa s nimi stotožňujúceho. Príbeh človeka, ktorý už vie, že vojna je zlo a preto iba sám nebojuje ale podporuje vojnu; príbeh človeka, ktorý žiada stiahnuť svojich vojakov z okupovaných štátov ale zároveň mu neprekáža financovať ozbrojený odpor proti cudzej suverénnej moci; príbeh človeka, ktorý neznáša kapitalizmus a preto kupuje iba od eco-friendly korporácií; človeka, ktorému vadí vykorisťovanie tretieho sveta a tak zakúpený tovar musí niesť známku Fair Trade; človeka, ktorý upozorňuje na chudobu a uspokojí sa s charitou; človeka, ktorý vidí utečencov a tak ich prosto iba ubytuje; človeka, ktorý vie, že svet je kruté a nehostinné miesto a tak mu stačí utiahnuť sa do svojej meditácie… Desmond Doss je iba absolutizovaným človekom tohto typu.

 

Americký zdravotník a Americký snajper

Tento drobný exkurz do duše hlavného hrdinu a zároveň každého fanúšika Hacksaw Ridge ma privádza k zásadnému porovnaniu s iným, tematicky príbuzným filmom American Sniper Clinta Eastwooda.

Podobnosť je zarážajúca. Oba filmy sú „true story“, obaja hrdinovia majú spasiteľský komplex a obidva filmy sa nesú v konzervatívnom, nacionalistickom a ultra-religióznom duchu. Eastwoodove dielo však aspoň kladie otázky, testuje presvedčenie hlavného hrdinu Chrisa Kylea, namiesto aby ho len prosto potvrdzovalo. Bolo morálne zabiť dieťa s výbušninou? Čo na to asi hovorí Boh?

Kyle, južanský redneck, ktorý s prihlúplym výrazom a naivne dôverčivou slzou v oku sleduje v TV pád yankeeovských barákov tak, napriek svojej podobnosti s Dossom, vzbudzuje aspoň čiastočné sympatie, hoci síce pevne stojí na strane agresora, avšak aspoň na seba prijíma plnú „ťažobu bytia“, zodpovednosť za činy, z ktorých sa raz bude musieť spovedať pred najvyšším. Je zlým a „hriešnym“ a je si toho vedomý (hoci tiež svoje konanie ospravedlňuje – „ovečky, vlci, ovčiaci“). Svätec Doss naproti nemu iba bezstarostne poskakuje po bojisku, sem-tam priloží obväz, vylieči milým slovom, pričom si zachováva svoju morálnu integritu absolútne netknutú. Ako by však konal na streche s puškou a hľadáčikom namiereným na arabské dieťa s granátom? Zrejme by vyčkal, kým výbuch zmasakruje jeho druhov a dieťa zastrelí niekto iný. Potom by sa ponáhľal cez ulicu dať mu obväz na priestrel srdca… Nespochybnil by význam tohto činu pre „ochranu národnej bezpečnosti“, iba by ho odmietol osobne vykonať.

Tu sa dokonale ukazuje dichotómia kultúrnych „archetypov“ amerického hegemonického správania, a americkej politiky obecne (predovšetkým zahraničnej), ktorá sa javí pluralitne, avšak vždy s prakticky totožným vyústením.

Kyle je typický republikán, Doss zasa typický demokrat. Obaja ale robia to isté…

V tomto zmysle je Hacksaw Ridge priamou odpoveďou, na Amerického Snajpera. Je zaplnením prázdneho priestoru; vyťažením nevyužitého „pseudo-ľavicového“ potenciálu Chrisa Kylea, ušitého na mieru tej časti spoločnosti, ktorej sa ako militantný Texasan vôbec nepáčil.

 

Morálka či hygiena?

To čo sa u oboch protagonistov javí ako „princíp“, je v skutočnosti číry egoizmus (ono v zásade morálne správanie v systéme založenom na koristníctve a potláčaní práv obyvateľov väčšej časti planéty ani nie je možné; tým, že bez výhrad obaja prijali jeho formu, stávajú sa súčasťou štruktúry a „kolieskom“, ktoré objektívne funguje bez ohľadov na vlastné ašpirácie a túžby). Pravdu má Kyleova manželka, keď na fňukanie svojho partnera, ako by so sebou nemohol žiť, ak by sa nevrátil do Iraku odvetí: „Budeš musieť…“ Dossova priateľka i s rodinou naopak podporuje nezmyselný boj jej druha. „Zásadovosť“, ktorú na plátne predvádza on je ešte smiešnejšia od Kyleovej, keďže všetok svoj pacifistický odpor nepremieta do vzťahov a do spoločnosti, ale fetišizuje a spredmetňuje do pušky… Namiesto, aby v Training Campe normálne zobral do ruky M1 a zúčastnil sa spolu s ostatnými „športovej“ streľby, v ktorej o nič nejde, on sa na zbraň ani nepozrie. Akoby to nebola zvrátená myseľ mocných, ktorá z obyčajného vynálezu učinila nástroj skazy, ale akoby za to mohol predmet sám… Skoro sa až zdá, že Dossova neochota k strieľaniu ľudí (avšak za ochotnej podpory samotného krvilačného ťaženia) možno ani nemá oporu v morálke, ale je rýdzo hygienická. Usmrcovať iných vyletujúcimi kúskami kovu je prosto veľmi špinavý spôsob. Zabíjať na diaľku riadeným dronom alebo odpáliť nukleárnu raketu stlačením tlačidla sa javí naproti tomu elegantnejším riešením. „Je to pekné, rýchle, čisté a urobí to prácu za nás,“ ako sa spieva v texte Dead Kennedys.

 

Späť k Remarquovi!

Naturalistické a „špinavé“ popisy vojnových hrôz obsahujú už romány E. M. Remarqua, takže v zásade to čo predvádza Gibson, nie je nič nové. Ich účelom ale bolo vzbudiť zhnusenie a pohoršenie, nie ukojiť najnižšie libidózne chute. Remarquove diela navyše vyúsťovali v pointu na míle vzdialenú tomuto filmu.

Človek môže vojnu odmietnuť úplne – neposlúžiť ako „ľudský zdroj“ určený na likvidáciu, ako prostriedok skrze zničenie ktorého kapitál prekonáva vlastné krízy – teda vytvoriť akýsi Nový druh armády(4) alebo ísť a brániť svojich druhov, kamarátov – so zbraňou. Skrze boj tak spoznať jeho nezmyselnosť a dôjsť k záveru, že aj iní chránia iných bratov, a teda sme všetci bratia.

Vojak Doss ale nechráni nikoho, iba vlastné ego, arogantne sa vyvyšujúce. Vykonáva tak dvojitú zradu – zradu svojich druhov a zradu ľudstva a humanizmu ako takého.

(1) http://www.csfd.cz/film/411301-hacksaw-ridge-zrozeni-hrdiny/komentare/ – užívatelia Matty, Zeck, xxmartinxx

(2)  Tamtiež – užívateľ xxmartinxx

(3)  V tejto súvislosti sa mi vnucuje citovať Winnetoua a zákon Apačov: „Ten, kto nezabráni krivde je rovnako vinný, ako ten kto ju spáchal“.

(4) „too smart to fight, too smart to die“ (Anti-Flag: A New Kind Of Army)

 

Foto: Bluedreamer2011, CC

Pridaj komentár