Hlasy pozdvihnuté z ticha 03.10. – 31.10.

Juraj Janošovský (13.10.2016, v reakcii na status Martina Zeleňáka: “V kapitalizme tí čo pracujú, nič nenadobudajú a tí čo nadobudajú, nepracujú!”, pod ktorým vznikla diskusia):

Páni, mám v  tom trocha miš-maš (aj myš-maš). Doteraz som žil s názorom, že “práca” tvorí hodnoty (resp. naopak, hodnota je výsledkom tvorivej práce – aj duševnej, a v informačnej/inovatívnej spoločnosti vo veľkom rozsahu). Za prácu marxisti spravidla nepovažujú duševnú činnosť – manipuláciu s hodnotou, teda kšeft (napríklad, ako čo najlepšie predať diery v syre…). Z toho vyplýva aj úvaha, že v kapitalizme je tvorca hodnoty olupovaný o nadhodnotu (pridanú hodnotu) – výsledky vlastnej práce a „nadobúda“, v procese výroby, len „krivdu“. A naopak, ten, kto „vlastní“ výrobné sily ( producent je nútený sa predávať) a výrobné prostriedky netvorí hodnotu, len si ju „privlastňuje“ (nadobúda). Teda predstava, že Rothschild pracuje, keď organizuje výkup lacnej ryže v Thajsku a jej drahý predaj v newyorskom sushibare, sa mi príliš marxistická nezdá. Ide o to, že makujú thajskí roľníci, námorníci, kuchári a dostávajú menej ako je ich podiel na produkte, kým bankár, ktorý nevidí ani zrnko ryže, ich sústavou finančných operácií (úvery, hypotéky, ceny existenčných potrieb a pod.) donúti predávať sa za ním určenú cenu práce. Teda jeho „práca“ je v ekonomike to isté ako činnosť nájomného vraha alebo profesionálneho vreckára. No a o tom je ten spor…

Juraj Janošovský (9.10.2016):

Na základe výzvy Nora Potočáka vo facebookovej skupine Ľavé spektrum a DAV DVA som dnes (9.10.2016) napísal krátku poznámku k otázke vlastníctva. Rád zodpoviem otázky, lebo formát je skutočne obmedzený.

Domnievam sa, že marxistické (dialektické) je hľadať formy odvodené od technologickej úrovne. Prakticky je možné viesť diskusiu aj o všetkých archaických formách odstraňovania majetkovej (vlastníckej) nespravodlivosti. No podľa mňa dôraz je potrebné položiť na moderné formy odstraňovania exkluzívnych výhod (vrátane majetkovej exkluzivity). Ak viete, koľko strán tvorí Marxov Kapitál, asi si urobíte aj predstavu o potrebnom rozsahu štúdie o vlastníctve. Na druhej strane je potrebné „víziu“ riešenia problému opísať jednoducho, zrozumiteľne a jasne. Nasledujúce je takým pokusom…

  1. Narodením človek práva nadobúda a smrťou stráca. Z uvedeného vyplýva, že základom nespravodlivosti je dedičské právo – jedni dostanú banku a druhí ani handru okolo bokov. Diskusia o dedičskom práve je v súčasnej situácií obmedzená kultúrnymi stereotypmi. Preto (ale nielen preto) bude potrebné odlíšiť osobný majetok a súkromné vlastníctvo kapitálu.
  1. Osobný majetok je všetko, čo človek osobne používa (dom-obydlie, zariadenie, auto, záhradu, dielňu, počítač a primeraný finančný majetok). Osobný majetok by nemal byť súčasťou verejného záujmu a mohol by byť dedený (aby manželka nemusela „nasťahovať“ do druhej polovice cudzieho muža, aby sa deti po smrti rodičov nemuseli vysťahovať z rodičovského domu alebo neprišli o domácu knižnicu či destilačný aparát…).
  1. Kapitál ako súkromné vlastníctvo by nesmelo byť kumulované (a akumulované) prostredníctvom rodinných zväzkov – svadbou, dedením. Kapitál (vrátane finančného kapitálu, cenných papierov a pod.) je to, čo bezprostredne vlastník nepoužíva ako osobný majetok (osobná spotreba a vlastnoručná práca – doprava, dom, záhrada, obrábané pole, dieľňa a pod.) Kapitál by nemohol byť predmetom dedičstva, t. j. na pozostalých by neprechádzali peniaze nad stanovenú hodnotu (napr. táto hodnota by mohla byť naviazaná sumou odvodenou od osobného majetku – 30% nominálnej hodnoty?) Kapitál by sa stal majetkom fondu na zabezpečenie všeobecného vzdelania, všeobecnej zdravotnej starostlivosti, na verejné investície – parky, kúpeľné areály a pod.
  1. Verejné vlastníctvo – prírodné zdroje, energetické zásoby, prírodné prostredie ale aj duševné vlastníctvo alebo využívanie informačného priestoru by malo slúžiť všetkým, teda toto by mal byť zaručený príjem – licencie a poplatky za to, že producenti spotrebovávajú alebo používajú verejné zdroje.
  1. Zdieľané vlastníctvo – všetky informácie by mali byť verejné (ako opak exkluzívne využívaných informácií). V informačnej spoločnosti sa informácie chránia ako zdroj príjmu (marketingové, manipulatívne, a pod.). Na jednej strane by teda všetky informácie mali byť verejne dostupné (a ich zneužitie na poškodenie osôb prísne sankcionované) a na druhej strane šírenie informácií by malo byť obmedzené tak, aby verejný informačný priestor nebol znefunkčnený komerčnými tendenčnými alebo manipulatívnymi informáciami. V zásade je potrebné vysvetliť, že politická rovnoprávnosť bez systému všeobecnej spravodlivosti je nemožná. Že v priestore deformovanom – aktuálne – majetkovou nerovnosťou sa inštitucionalizuje nespravodlivosť. Sociálna, politická, právna, existenčná. Že priamym dôsledkom majetkovej nespravodlivosti je znevýhodňovanie vo vzdelaní, dĺžke života, komforte existencie, zdravotnej kondícií, kultúrnych možnostiach, oddychu a zábave a pod. Toľko „náčrt“…

Áno, je možné hovoriť o odňatí majetku – aj v súčasnej Ústave je zásada, že majetok by mal byť používaný zodpovedne. Teda kto neodvádza dane, kto zisky vyváža a pod. by mal vlastnícke práva stratiť… Áno, v niektorých oblastiach je možné organizovať činnosť ako družstevné spoločenstvo. No tieto akty neriešia základnú otázku: ako odstrániť majetkovú nerovnosť. Zoštátnenie môže viesť k profitu niekoľkých štátnych manažérov, úspešné družstvo môže vytvoriť exkluzívnu skupinu vlastníkov a ostatnú bedač… To neznamená, že sa nejedná v dobre spravovanej spoločnosti o jednoznačne lepšie formy vlastníctva ako je anonymné súkromné vlastníctvo.

Diskusia, ktorá vznikla pod uvedenou Janošovského poznámkou k alternatívnym formám vlastníctva

Vladimír Manda (9.10.2016):

Aj keď s niektorými názormi by bolo možné súhlasiť, tak vyššie rozvedená poznámka na tému vlastníctvo vyvoláva viac problémov, než ich rieši. Autor považuje za hlavnú otázku: „ako odstrániť majetkovú nerovnosť“. Ale predložený návrh zjavne k žiadnej majetkovej rovnosti nemôže nijako priviesť, ani za predpokladu, že kapitál ako „súkromné vlastníctvo“ by sa nesmel akumulovať. Jednoduchým trikom ako kapitál neakumulovať a pri tom zvyšovať majetkové rozdiely spočíva v tom, čo už naši privatizéri dávno zrealizovali, totiž, že „kapitál“ formou tulenovania vlastných podnikov previedli z ekonomickej sféry do osobnej sféry užívania, to jest kapitál premenili na svoj životný luxus, alebo inak povedané, na osobný majetok a svoj „súkromný“ majetok v pohode nechali zbankrotovať. Pokiaľ autor poznámky začína Marxovým Kapitálom, tak tu je potrebné uviesť, že Marxovým hlavným cieľom nebola majetková rovnosť ľudí, ale komunistická spoločnosť, v ktorej každý bude pracovať podľa svojich schopností a každý dostane podľa svojich potrieb. V tejto súvislosti si ani za socializmu mnohí „súdruhovia“ nevedeli predstaviť, čo je jadrom rozdeľovania podľa potrieb a lámali si hlavu nad tým, že ak napríklad bude žena chcieť desať párov čižiem, či ich dostane. Inak povedané, „konzumný“ spôsob života, ktorý so zvyšujúcou sa životnou úrovňou veselo zapúšťal korene aj v socialistickej spoločnosti, sa prenášal do vízie komunistickej spoločnosti, kde hlavnou potrebou človeka nebude „mať“, ale jeho hlavnou potrebou bude jeho vlastná, slobodná, spoločensky zmysluplná sebarealizácia, t. j. práca. Hlavným meradlom kvality a schopnosti človeka nebude majetkové vlastníctvo, jeho zisk a podobne, to z neho žiadne „VIP“ neurobí, ale to, ako svojou prácou (nie majetkom alebo kapitálom) prispeje k rozhojneniu bohatstva spoločnosti. Kontúry takejto „práce“ ako sebarealizácie človeka, kde hlavným meradlom nie je mzda alebo nejaká materiálna odmena, ale vlastná sebarealizácia v prospech spoločnosti, možno pozorovať nie len pri velikánoch minulosti, ale aj v našich podmienkach. Hoci som žiadny sociologický prieskum nerobil, nepochybujem o tom, že viacerí – aj keď šťastnou zhodou okolností – sa dostali k takej práci, kde mzda, pokiaľ dosahuje primeranú výšku, nie je ich hlavným motívom práce, ale ich hlavným motívom je záujem o danú prácu, teda vlastná sebarealizácia.

Juraj Janošovský (10.10.2016):

  1. Mediálna manipulácia pracuje tak, že odstrašuje masy tézou o „zoštátnení“ majetku. Aj preto je potrebné okrádaných ubezpečiť, že kapitalizmus horšie zabezpečuje ich osobné vlastníctvo ako komunizmus. Musíme ukázať, že úžernicko-exekučný systém, pred ktorým ich nikto nechráni, je súčasťou kapitalistického systému. A naopak, že občania si verejným vlastníctvom kapitálu zlepšia osobnú situáciu. T. j., že ich súčasné majetkové pomery ostanú zachované ale pribudne podiel na výnosoch kapitálu (a upozorňujem, že sa nejedná len o finančný kapitál, ale aj o jeho hodnotu v „informačnej“ exkluzivite“). Je jednoducho službou kapitálu dodávať zástancom kapitalizmu muníciu na obranu vlastníckych zmien.
  1. nie som zástancom luxusného osobného majetku, no som presvedčený, že jeho využívaniu je možné zabrániť „daňou z luxusu“. Ale kapitál, ktorý umožňuje privlastňovanie si vytvorených hodnôt, netvoria SUVéčka a zlaté kohútiky v luxusných vilách, ale kontrola výrobných síl. Preto je potrebné odstrániť moc kapitálu a to je možné len vtedy, ak kapitál bude vo verejnom spoluvlastníctve. Bankové impéria sú výsledkom „dedenia“ kapitálu. Ani taký „šikovný“ bankár ako Rothschild nedokáže za svojho života vytvoriť globálnu oligarchiu, tú vytvorili generácie Rothschildov, ktorí dedením kumulovali kapitál a znásobovali svoje zisky.
  1. V náčrte nejde o zmenu „výrobného spôsobu“, ale o vytvorenie „podmienok“, aby k takejto zmene mohlo dôjsť… O tom (o zmene kritizovaného kapitalistického výrobného spôsobu) je Marxov Kapitál. Pokiaľ bude kapitál mocensky kontrolovať civilizáciu, moderné spoločenské vedy (sociológia, psychológia, etológia, politológia, filozofia a iné) mu zabezpečia sofistikované nástroje a postupy ovládania spoločnosti.

Ešte poznámka: kapitál „prevedený“ na osobný luxus už nie je kapitálom, nástrojom na privlastňovanie, stáva sa len provokáciou…

Štefan “Exocet” Buchta (18.10.2016):

Bola to prvá polovica 21. storočia starého letopočtu. Ľudia ešte stále pracovali, aby zohnali veci, ktoré nepotrebovali, ale zároveň museli pracovať, aby zohnali jedlo a bývanie. Bol to problém, pretože už v tej dobe im začali konkurovať stroje, ktoré im pôvodne mali prácu uľahčiť. Ľudia pracovali toľko, že im nezostával čas na vlastné rodiny, na spoznávanie iných ľudí, mimo práce žili uzavretí vo svojich bytoch, kde sledovali obrazovky prístrojov zvaných televízor. Televízory prenášali rádiový signál, vysielaný spoločnosťami, ktoré ľuďom hovorili, čo si majú kúpiť, ako majú myslieť a ku koncu aj to, kto je ich nepriateľ a ako ich ohrozuje. Pretože ľudia nemali inú možnosť, ako sa dostať k informáciám, verili tomu, čo im televízie povedali. Začali upadať do depresie, nevideli zmysel života a prestali veriť, že sa niečo môže zmeniť, keď sa o to pokúsia. Stali sa odovzdanými konzumentmi. V týchto časoch prestával fungovať ekonomický systém, založený na umelom nedostatku a reklamách na zbytočnosti. Ľudia sa začali deliť na extrémne bohatých a extrémne chudobných, ktorých bola väčšina. Aby si extrémne bohatí zabezpečili ochranu svojho bohatstva, financovali zvláštny typ hercov, ktorí si hovorili politici a títo sľubovali ľuďom, že im bude lepšie, za čo požadovali súhlas na vládnutie. Ľudia im tento súhlas dali. Kapitál spoločností však stále nerástol tak, aby to ich majiteľov uspokojilo a títo sa radili, ako by mohli celý systém opraviť. V tej dobe spoločnosti získavali energiu premenou organických nerastov vyťažených zo zeme, ktoré predávali ľuďom, a energie sa spotrebovalo toľko, že sa ložiská týchto nerastov začali míňať. A ľudí bolo na Zemi stále viac. Produkty spaľovania týchto nerastov zostávali v ovzduší, pomaly otravovali planétu a stále rýchlejšie ju zohrievali. Ložiská organických minerálov nakoniec zostali len v častiach Zeme, ktorých vlády nechceli spolupracovať so spoločnosťami, pretože boli samé spoločnosťami a tak spoločnosti prostredníctvom televízií a internetu presvedčili ľudí týchto krajín, aby na svoje vlády zaútočili. Neskôr im ponúkli stroje na zabíjanie ľudí, ľudí vycvičených na zabíjanie ľudí a rozhoreli sa vojny. Existovala jedna krajina, ktorá mala organických nerastov viac ako všetky ostatné a zároveň vlastnila stroje na hromadné zabíjanie ľudí, založené na princípe zlučovania ľahkých prvkov na ťažšie. Tieto stroje vlastnila aj iná krajina, ktorá už o svoje ložiská týchto nerastov prišla a ekonomika tejto krajiny prestala rásť. Jej obyvatelia začali pociťovať nedostatočný prístup k zbytočnostiam a pomaly sa rozháral konflikt so spoločnosťami. Spoločnosti vlastniace túto krajinu začali divadelnými predstaveniami vlády pripravovať ľudí na útok proti tej druhej krajine, kde medzičasom miestne spoločnosti rozohrali hru politikov, ktorej témou bola vlastná nadradenosť nad ostatnými a povinnosť zlikvidovať tú druhú krajinu, pretože je nemorálna. Ľudia v týchto krajinách chceli žiť, ale ekonomika bola pre spoločnosti dôležitejšia, navyše sa spoločnosti začali pohrávať s myšlienkou, že je na svete ľudí zbytočne veľa. V posledných dňoch tohto sveta sa v televízoroch objavovali už len správy o násilí ako o každodennej nevyhnutnosti, vystúpenia politikov o potrebe vojny a reklamy na zbytočnosti. Jedného dňa sa spoločnosti rozhodli, že s týmto ekonomicky málo výkonným svetom skoncujú. Vystrelili na seba navzájom stroje na hromadné zabíjanie ľudí a ukončili existenciu doteraz technologicky najvyspelejšej civilizácie, po ktorej zostali len odpadky, radiácia a zničená Zem. Táto civilizácia bola len krok od ovládnutia blízkeho vesmíru.

Vladimír Manda (18.10.2016, v reakcii na článok Eduarda Chmelára):

Príspevok mi temer vyrazil dych, nie len svojou ideou „sekulárnej etiky“, ktorá je podľa svojho pojmu „kočko-psom“, ale najmä svojimi ódami na morálnu autoritu Dalajlámu, o ktorom autor neváha tvrdiť, že prežil celý svoj život v „mníšskom habite“, hoci je všeobecne známa jeho spolupráca so CIA. Dalajláma XIV. bol od roku 1950 až do roku 1974 podporovaný CIA ročnou sumou 180 000 dolárov ročne (https://en.wikipedia.org/wiki/CIA_Tibetan_program). S takými prostriedkami sa mu v tom „mníšskom habite“ nežilo najhoršie a takýto spôsob života v „mníšskom habite“ by mohol autorovi súčasne kadečo naznačiť o povahe a podstate „sekulárnej etiky“. Autorove „ódy“ na sekulárnu etiku, ktorá by mala byť prijateľná ako pre nábožensky veriacich ľudí tak aj pre nábožensky neveriacich, je v určitých čiastkových praktických otázkach iste možná, ale inak je nerealizovateľná rovnako ako viera v Boha, ktorá by súčasne nemala byť vierou v Boha. Okrem toho je zvláštne, že autor akosi prehliada, že už celé stáročia nie sú schopné sa zjednotiť ani rozmanité prúdy veriacich v rámci jedného náboženstva, napríklad v kresťanstve, tak ako by sa mohli prekonať rozdiely medzi hlbšie odlišnými náboženstvami a dokonca aj etické rozdiely medzi veriacimi a nábožensky neveriacimi? Takéto nereálne vízie zbytočne odvádzajú pozornosť ľudí od skutočných „svetských“ rozdielov, ktoré by bolo potrebné riešiť. To, čo dnes ľudí skutočne rozdeľuje, nie je náboženstvo, ale neustále sa prehlbujúca sociálno-ekonomická nerovnosť a z nej plynúca politická moc v rukách majetných „elít“ a politická bezmocnosť väčšiny obyvateľov. Tieto rozdiely však žiadna „sekulárna etika“ neodstráni.

Štefan “Exocet” Buchta (19.10.2016, o vzťahu medzi projektom Venus a anarchizmom, v reakcii na domnienku diskutujúceho, ktorý prirovnával projekt Venus a zdrojovú ekonomiku k marxizmu):

V článku (ktorý vyjde v I. čísle DAV DVA, pozn. editora) je to rozobraté detailnejšie, ale začnem tým, že zdrojová ekonomika nie je plánované hospodárstvo. V plánovanom hospodárstve sa vyrába na základe výpočtu budúcej spotreby. V zdrojovej ekonomike jednotlivec sám určí svoju potrebu a tá je následne pokrytá výrobou. Peniaze v zdrojovej ekonomike nefungujú preto, lebo vzhľadom na charakter systému nie sú potrebné. Práca je nahradená v maximálnej možnej miere automatizáciou a preto by nebolo za čo si tie peniaze „zaslúžiť“. Preto považujeme napr. bezpodmienečný základný príjem za súčasť prechodného stavu medzi súčasným systémom a zdrojovou ekonomikou. Z tohto taktiež vyplýva, že v zdrojovej ekonomike neexistuje pracujúca trieda a teda pracujúca trieda nevládne. V zdrojovej ekonomike nie sú potrební ideologickí vodcovia, pretože nie je politickým systémom. Je to servisná platforma na podporu intelektuálneho rozvoja ľudstva. Jediné, čo sa dá na zdrojovej ekonomike aspoň čiastočne považovať za politické, je meritokratický spôsob rozhodovania. Preto sa RBE radí medzi anarchizmy. No a za neposledné – zdrojová ekonomika nie je o ekologicky udržateľnom rozvoji, ale o samotnej udržateľnosti. To je z dôvodu, že už dnes sa nachádzame na pokraji krízy prístupu k neobnoviteľným prírodným zdrojom a znečistenie planéty začína prinášať závažné následky.

Dušan Deák (21.10.2016, v reakcii na snahy britskej premiérky Theresy May o väčšie zapojenie východnej Európy do prerozdeľovania utečencov):

Najprv nás vycicali ako trhy, zničili naše hospodárstva, potom nás začlenili do ich štruktúr, aby nás mohli zadĺžiť a ekonomicky vykorisťovať. A teraz chcú bremeno svojej koloniálnej a imperiálnej stáročnej politiky preniesť na nás? Sú toto naši spojenci alebo otrokári? Sme rovnými partnermi či čoraz častejšie neželaným okolím, ktorého potenciál už nemajú ako efektívnejšie žmýkať? No neviem… Ale je mi jasné, že globálny kapitalizmus musí fungovať na postavení centra, periférie a semiperiférie medzi tým. Uvažujte, ich úlohou bolo začleniť nás do centra? Asi ťažko. A s týmto v hlave musíme začať aj akúkoľvek úvahu o našom postavení voči tým, ktorých sme dlhé roky obdivovali, ktorých reality sme sa mali údajne stať súčasťou. Plán bol iný v skutočnosti a verte tomu, že ideme podľa plánu… Neberte to fatalisticky a absolútne, pretože naplánovať univerzálne všetko sa nedá… Ale kľučkovať medzi alternatívami (pre nich zhodnými) áno.

Luboš Blaha (22.10.2016):

Západný svet kritizuje Rusko, že ide dobyť sýrske Aleppo. Vraj to ohrozí civilistov. Tá istá situácia sa odohráva v irackom Mosule, ale pozor – ten sa chystá dobyť americká armáda. Tam už na civilistoch nezáleží, západné médiá plán na dobytie Mosulu vytlieskavajú. Že pokrytecké? Nebláznite. Aké pokrytectvo?! Veď predsa všetci vedia, že naši drahí Američania hádžu „humanitárne“ bomby, kým Putinove bomby sú plameňom zo samého pekla. V Mosule budú civilisti umierať so širokými americkými úsmevmi, kým v Aleppe ich čakajú ukrutné muky kvôli zlému Rusku… Čo na tom nechápete? Ale vážne. Prosím, môže mi niekto vysvetliť, či túto dvojtvárnosť proamerických médií niekto fakt nevidí? Oni si asi naozaj myslia, že ľudia sú úplní idioti. Dokedy bude toto pokrytectvo pokračovať?!

Ivan Lulják (27.10.2016):

Vedeli ste? Privatizácia je lúpež najväčšieho zrna. Svedčí o tom aj slovíčko, z ktorého pochádza. Slovíčko PRIVATIZOVAŤ pochádza z latinského PRIVARE, čo znamená v slovenčine „olúpiť, pripraviť niekoho o niečo.“

Foto: Franco Bouly, CC

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *