HOSPODÁRSKE A SOCIÁLNE PRÁVA SLOVENSKÝCH OBČANOV – časť 2.

ČASŤ 2.: MINISTER RICHTER A LIKVIDÁCIA MEDZITRHU PRÁCE

Keďže väčšina slovenských občanov sa živí prácou, je pre nich strata zamestnania pri extrémne nízkej a de facto protiústavnej úrovni hmotného zabezpečenia zo strany štátu takmer istou cestou do chudoby a sociálnej deprivácie, pokiaľ sa im rýchlo nepodarí nájsť si iné zamestnanie (či prácu). Z ich osobného, ale aj širšieho sociálneho hľadiska je teda dôležité, aby si mohli nájsť prácu čo najskôr, resp. aby medzi púhym poskytovaním sociálnej podpory alebo dávok existoval aj akýsi „medzipriestor“, kde by si mohli udržiavať, prípadne rozvíjať svoje pracovné návyky a zručnosti a ľahšie si potom nájsť nové, plnohodnotné zamestnanie.(1) V odbornej literatúre sa tento „medzipriestor“ nazýva „medzitrh práce“ a budem sa mu venovať v tejto 2. časti môjho textu, zatiaľ čo v 3. časti si všimneme, ako sa slovenskému štátu darí, resp. nedarí pomáhať nezamestnaným pri rýchlom návrate do pracovného procesu.

Pokiaľ ide o samotný medzitrh práce, jeho základné vlastnosti definovala napríklad I. Radičová (2003, s. 102-103), ktorá na základe zahraničných skúseností uzavrela, že do neho spadajú najmä aktivity podporujúce lokálne riešenia a spoluprácu verejného, súkromného a občianskeho sektora, pričom mladí alebo dlhodobo nezamestnaní občania vo viacerých európskych krajinách v rámci nich poskytujú rôzne vzdelávacie, sociálne a zdravotné služby a sú za to odmeňovaní kombináciou mzdy a dávok sociálneho zabezpečenia, resp. rôznymi daňovými úľavami, príjmom z vlastnej zárobkovej činnosti alebo majetku. Pôvodne „sociálne odkázaní“ občania sa takto nielen dostávajú z pasce sociálneho vylúčenia (a s ním spojenej chudoby), ale navyše pomáhajú aj svojim komunitám pri zvyšovaní kvality ich života, zlepšovaní životného prostredia i miestnej infraštruktúry, čím sa zásadne mení ich situácia.

Bohužiaľ, v dôsledku zjavnej politickej objednávky je tento medzitrh práce v našej republike sústavne a zámerne zužovaný či až likvidovaný. Na jeseň roku 2012 totiž podľa všetkého dostal minister Richter príkaz od predsedu vlády R. Fica znížiť relatívne vysokú nezamestnanosť v Slovenskej republike na úroveň európskeho priemeru, resp. ešte pod tento priemer. Nasledovali zákonné úpravy, podľa ktorých od januára 2013 nebolo možné poberať dávku v hmotnej núdzi, príspevok na bývanie a súčasne si privyrábať či zarábať prácou na dohodu vo výške 140 euro mesačne (čo v súhrne dávalo jednej bezdetnej osobe príjem vo výške zhruba 257 až 260 eur mesačne), presnejšie, prestalo to byť pre uchádzača výhodné, pretože zo zarobenej sumy sa mu zrážalo 70 percent, čo si na vlastnej koži vyskúšal aj autor tohto textu, ktorý po dvoch nočných inventúrach v supermarkete zarobil v čistom asi 10 eur.

K ďalšej mimoriadne závažnej zmene v zákone o službách zamestnanosti došlo od 1. mája 2013, keď bol z tohto zákona vypustený ods. (7) § 34, podľa ktorého boli úrady práce povinné „uchádzačovi o zamestnanie najmenej raz za kalendárny mesiac ponúknuť vhodné zamestnanie alebo účasť na niektorom z aktívnych opatrení na trhu práce“ (čím sa myslela rekvalifikácia, resp. verejnoprospešné práce pre obec a i.). Štát sa tak de facto zbavil svojej povinnosti aktívne pomáhať uchádzačovi, ako je zrejmé z nového znenia daného odseku aj paragrafu, platného od 1. mája 2013, podľa ktorého „za preukázateľne aktívne hľadanie zamestnania sa považujú aktívne formy osobného vyhľadávania zamestnania uchádzačom o zamestnanie ustanovené všeobecne záväzným predpisom“, čo je nielen úbohá tautológia, ale aj jasný dôkaz deformácie pôvodne rovnocenného právneho vzťahu medzi občanom a štátom.

Spolu s tým sa začali v dennej printovej i elektronickej tlači čoraz častejšie objavovať články o vyraďovaní uchádzačov z evidencie na základe toho, že odmietli prijať pre nich údajne vhodné zamestnanie, hoci neraz by do neho museli dochádzať desiatky kilometrov denne, pričom nimi zarobená suma by sa po odpočítaní všetkých nákladov blížila k sume životného minima (asi 200 eur mesačne). Tlak na „samovyradenie sa“ z evidencie popritom výrazne stúpol po zmenách v zákone o pomoci v hmotnej núdzi, ktoré síce boli skupinou poslancov Národnej rady SR i vtedajšou verejnou ochrankyňou ľudských práv napadnuté na Ústavnom súde, ale ten ich väčšinovým hlasovaním potvrdil, a tak mnohí uchádzači zrejme radšej opustili Slovensko a odišli pracovať a žiť do zahraničia, len aby nemuseli zhruba od roku 2016 odrábať na tzv. verejnoprospešných prácach pre obec (a štát) 32 hodín mesačne.(2)

Likdvidácia medzitrhu práce a zväčšovanie príjmovej a sociálnej priepasti medzi nezamestnanými a „štandardne“ pracujúcimi pokračovali aj v tomto roku, keď bolo zmenou zákona znemožnené uchádzačom pracovať na dohodu (a zarobiť si 140 eur mesačne) dlhšie ako jeden mesiac počas celého roka, čím sa zamestnávanie sa a zarábanie si týmto spôsobom stalo pre nich krajne nevýhodné a veľmi často im neostalo nič iné, ako uspokojiť sa s dávkou v hmotnej núdzi, príspevkom na bývanie(3) a za priaznivých okolností (pri dostatočných alebo vplyvných známostiach) s účasťou na tzv. aktivačných verejnoprospešných prácach, ktoré teda nielenže nie sú prístupné všetkým uchádzačom, ale podľa viacerých odborníkov majú na osobnosť uchádzača a rozvíjanie jeho pracovnej morálky či zručností skôr negatívny ako kladný vplyv, a sotva teda môžu byť považované za organickú súčasť medzitrhu práce.(4)

Objektívne však musím priznať, že okrem týchto aktivačných prác (odmeňovaných 63 eurami mesačne) sa nezamestnaní môžu uchádzať o účasť na tzv. dobrovoľníckej službe, kde počas šiestich mesiacov dostávajú odmenu vo výške životného minima, t. j. zhruba 200 eur, pričom pracujú len o pár hodín dlhšie, ako je tomu pri aktivačných prácach. Na tejto službe sa však s výnimkou prírodných katastrof či živelných pohrôm môžu zúčastniť (ak sa im vôbec podarí nájsť záujemcu o ich služby, keďže si ho hľadajú, ako inak, sami) len raz za život. To isté v podstate platí aj pre rôzne zamestnávacie projekty (Cesta z kruhu nezamestnanosti a i.), financované zo sociálnych fondov EÚ, ktoré nielenže sú dočasné a limitované rokom 2020, ale často aj nedostupné, pretože zamestnávatelia sa na nich musia finančne spolupodieľať a pokiaľ môžu, radšej dajú prednosť aktivačným pracovníkom, ktorí ich takmer nič nestoja.

Pred našimi očami sa tak definitívne vynára obraz extrémne diferencovaného, ale aj nespravodlivého sociálneho „zabezpečovacieho systému“, v rámci ktorého sa jedni evidovaní musia uspokojiť len s dávkou v hmotnej núdzi, druhí majú nárok aj na príspevok na bývanie či dokonca odmenu za aktivačné práce (čo v súhrne dáva sumu asi 180 eur mesačne – až nebezpečne podozrivo sa blížiacu sume životného minima), zatiaľ čo ďalší sa na čoraz viac sa zmenšujúcom, ba až „degenerujúcom“ medzitrhu práce tešia buď relatívne vysokej odmene za ich dobrovoľnícke služby, alebo „štandardnej“ mzde vo výške 300 až 500 eur v čistom (aj so všetkými odvodmi, ba aj príplatkami na stravu a pod.). Najhoršie zo všetkého však je, ako uvidíme v poslednej, 3. časti tohto textu, že zodpovednosť za hľadanie práce sa čoraz viac presúva na samotných uchádzačov, zatiaľ čo úrady práce ich príliš často už len šikanujú.

(1) Nielen v odbornej literatúre, ale aj v dennej tlači sa už bežne rozlišuje medzi tzv. prekérnymi prácami, najmä prácami na dohodu, čiastočnými pracovnými úväzkami a pod., ktoré umožňujú občanom len trochu si privyrobiť a čiastočne zlepšiť svoju finančnú situáciu, a tzv. normálnymi zamestnaniami (na plný úväzok) alebo prácami (vrátane samostatnej zárobkovej činnosti či podnikania), kde príjem výrazne presahuje sumu, ktorá je potrebná na reprodukciu daného pracovníka (alebo jeho rodiny). Pri takomto pohľade na vec potom môže patriť medzi prekérne práce aj práca za minimálnu mzdu, pretože ak má daný pracovník rodinu, zarobená suma mu sotva vystačí na jej hmotné zabezpečenie, ani nehovoriac o realizovaní jej kultúrnych, politických a iných potrieb.

(2) Štát tak získal alebo „zarobil“ dvakrát, pretože nielenže poklesla miera celkovej nezamestnanosti, čím sa Fico a Richter nerozpakovali opakovane chváliť v médiách, ale Slováci pracujúci v susedných krajinách realizovali veľkú časť svojich zahraničných zárobkov doma zvyšujúc tak domáci dopyt. Domácej ekonomike navyše pomohli aj remitované mzdy z Veľkej Británie i vzdialenejších krajín, hoci ich efekt bude s postupom času čoraz slabší a v ďalších generáciách vysťahovalcov bude prílev v zahraničí zarobených peňazí určite výrazne klesať.

(3) Tieto dve sociálne dávky teda počas ich práce na dohodu od štátu nepoberali. Dodatočným bonusom, ako je tomu pri všetkých evidovaných uchádzačoch o zamestnanie, však bolo (a je) to, že im štát platil zdravotné poistenie, ktoré je dnes pri dobrovoľne nezamestnaných osobách vyššie ako 60 eur mesačne. Pri tomto platí aj tzv. preklápací efekt, ako ho zvyknem nazývať, kedy si ani tak netreba všímať to, koľko štát platí, ale koľko by musel platiť uchádzač, ak by to zaň nerobil štát, pretože potom by nebol de facto v pluse 60 eur, ale v mínuse, ani nehovoriac o tom, že neplatičom je poskytované len nevyhnutné lekárske ošetrenie v prípade ozajstnej núdze.

(4) Napriek tomu však veľmi nenápadne vstupujú do politickej kampane a propagandy vládneho SMER-u, pretože uchádzači, ktorí pracujú v rámci týchto aktivačných prác, nie sú oficiálne evidovaní alebo prezentovaní ako nezamestnaní, čím sa pri zhruba 40 000 osobách de facto falšuje skutočný stav nezamestnanosti na Slovensku, ktorá sa takouto čisto štatistickou úpravou znižuje o 1 až 2 percentá, čo médiá z rôznych príčin drzo ignorujú.

Použitá literatúra

RADIČOVÁ, I. 2003. S.O.S. Sociálna Ochrana na Slovensku. Bratislava : Nadácia S.P.A.C.E. (Centrum pre analýzu sociálnej politiky), 2003. 111 s. ISBN 80-88991-17-X.

Zákon č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Obrázok: Jozef Hanula, Drevorubači, Slovenská národná galéria, SNG , CC

Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *