Igor Melicher: Fašizmus sme zdolali, ale neporazili

Hlboké sociálne nerovnosti a problémy, ľudia bez práce alebo v práci, ktorá by si dala nazvať otrockou. Po veľkej finančnej kríze z 20. rokov 20. storočia upadol svet do biedy. O moc sa postupne začali hlásiť rôzne hnutia, ktoré síce ponúkali jednoduché a rýchle riešenia, no na druhej strane sa netajili popieraním základných ľudských práv a slobôd. V januári 1933 sa v Nemecku chopil moci Adolf Hitler a v Taliansku v rovnakej dobe Benito Mussolini. V septembri 1939 vypukla druhá svetová vojna, konflikt prostredníctvom ktorého sa chcel fašizmus a nacizmus raz a navždy ukotviť vo svete.

Vojna trvala až do roku 1945, kedy sa nám spolu so spojencami – Sovietsky zväz, Veľká Británia, Francúzsko a USA – podarilo Fašizmus a nacizmus zdolať, nie však úplne poraziť. Tieto zvrátené pravicové ideológie prežívajú vo svete, v rôznych podobách, do dnes a hlavne v poslednom období sa tešia u ľudí čoraz väčšej popularite. Na mieste je položiť si otázku, či nám milióny obetí druhej svetovej vojny slúžia ako memento? Či na všetky tie hrôzy zabúdame úmerne s tým, ako svoje životy dožívajú poslední priami svedkovia tohto strašného konfliktu? Vyzerá to tak, že mnoho dobrých ľudí si je stále vedomých zverstiev, ktoré vedia nacizmus a fašizmus napáchať. Postmoderná doba však týchto dobrých ľudí individualizuje, pretrháva kolektívne vedomie a núti ich byť voči menšej skupine fašistických a nacistických fanatikov zdržanlivejšími. Lenže, keď sú dobrí ľudia ticho, tí zlí stvoria netvora. A dejiny sa môžu rýchlo zopakovať.

Klasik hovorí, že dejinné udalosti sa odohrávajú dvakrát. Raz ako tragédia a potom ako fraška. Pri sile, ktorú dnes nacizmus a fašizmus naberá sa však na tieto slová klasika spoliehať nemôžeme. Postmoderný diskurz a fundamentálny liberalizmus rozkvetu fašizmu a nacizmu výrazne napomáhajú. Dôvod je jednoduchý..

Demokracia je široká paleta a liberálna demokracia, ktorú tu máme dnes, nie je jej synonymom, ale len jednou z jej variánt. Skutočná demokratická ponuka sa zakladá na troch ideológiách: konzervativizmus, liberalizmus a socializmus. A práve socializmus, ideológia humanizmu, pôsobí ako najsilnejšia protiváha voči fašizmu, ktorý popiera základné ľudské práva a slobody. V dnešnej postmodernej spoločnosti však vidíme, že liberálna demokracia považuje za prípustný hodnotový politický súboj len súťaž medzi liberalizmom a konzervativizmom, a tým odsúva socializmus mimo demokratického rámca, do ktorého prirodzene patrí. Ak nebude mať konzervativizmus prirodzeného protivníka v podobe socializmu, opäť sa môže stať, že sa premení do formy, akú získal po nástupe Adolfa Hitlera k moci. Liberalizmus je v tomto prípade len ideológiou do dobrého počasia a nápor krajného konzervativizmu by neustál.

Európa po druhej svetovej vojne pochopila, že aby nastal pokoj, spoločenský zmier a vojna sa už neopakovala, musí sa európske bohatstvo prerozdeľovať spravodlivejšie medzi všetkých obyvateľov starého kontinentu, musí sa ľuďom snažiť zabezpečiť blahobyt a dôstojnosť pri práci a v živote. Preto sa v západnej Európe ujal ekonomický model keynesianizmu, ktorý podporoval dopyt (ľudí práce) a nie ponuku (korporácie) a zároveň bol postavený na obrovských, dlhodobých stavebných projektoch a primeraných zásahoch štátu do ekonomiky. Tomuto obdobiu sa hovorí „zlatý povojnový vek“ kedy sa Európa znovu postavila na nohy a ľudia získali významnú sociálnu ochranu a zabezpečenie. Vznikol sociálny štát, ako ho poznáme dnes. Zaujímavosťou je, že počas tohto obdobia tendencie hlásiť sa ku krajne pravicovým ideológiám, ako fašizmu alebo nacizmu, boli zanedbateľné.

Zmenu priniesli takzvané „ropné šoky“ na prelome 70. a 80. rokov 20 storočia, kedy sa moci vo Veľkej Británii ujala Margaret Thatcher a v USA Ronald Reagan. Týmto končí obdobie keynesianizmu a zlatého veku. Narastá sociálna nerovnosť, oslabuje sa sociálny štát, socializmus je vytláčaný mimo demokratický rámec a o slovo sa opäť začali hlásiť krajní konzervatívci, fašisti a nacisti. Podobne ako na začiatku 20. storočia.

Dnešný deň – Deň víťazstva nad Fašizmom – by preto pre nás mal byť pripomenutím a prehodnotením. Mali by sme sa zamyslieť nad tým ako veľmi druhá svetová vojna, rozpútaná nacistami a fašistami, zničila Európu a svet a koľko ľudí v nej zahynulo. Mali by sme sa zamyslieť nad tým, ako sa tieto zvrátené ideológie vôbec dostali k moci. A hlavne, ak žijeme v demokratickej dobe, mali by sme sa zamyslieť nad tým prečo je socializmus ako prirodzená protiváha ideológií, ktoré popierajú základné ľudské práva a slobody, dehonestovaný a odsúvaný na vedľajšiu koľaj. Ak nebude mať fašizmus a nacizmus reálneho protivníka, sme odkázaní si tieto hrôzy zopakovať. Verím, že nikto z nás, dobrých ľudí, nechce byť ticho, aby tí zlí mohli opäť stvoriť netvora.

Obetiam nacizmu a fašizmu v druhej svetovej vojne patrí môj žiaľ a rešpekt. Osloboditeľom moja srdečná vďaka. Nedovoľme, aby sa to znovu zopakovalo! 


Mgr. Igor Melicher, autor je aktivista a politológ

4 thoughts on “Igor Melicher: Fašizmus sme zdolali, ale neporazili

  • 9. mája 2018 at 14:36
    Permalink

    Tie základné ideológie nie sú tri ale štyri: konzervativizmus, liberalizmus, ľavica a pravica. Ľavica (ako aj pravica) môže byť tak konzervatívna ako aj liberálna. Ľavá alebo pravá orientácia je založená na socio-ekonomickej báze a konzervativizmus alebo liberalizmus viac na nádstavbe.
    Mimochodom, sám autor fašizmu B. Mussolini ho definoval takto: „fašizmus by sa mal správne nazývať korporativizmom, pretože je to zlúčenie podnikateľskej a vládnej moci“. A teraz by to chcelo zamyslenie, ktoré politické strany sú dnes vlastne fašistické…?

    Reply
    • 9. mája 2018 at 21:13
      Permalink

      pán Imrich Juhár
      ďakujem Vám za definíciu
      len sa treba pozrieť na výsledky najsilnejšej vládnej strany za posledných 12 rokov
      zlúčenie podnikateľskej a vládnej moci NIKDY nebolo silnejšie a dlhšie trvajúce…

      Reply
  • 9. mája 2018 at 15:03
    Permalink

    Kapitalizmus! To je fašizmus!!!

    Reply
  • 12. mája 2018 at 13:31
    Permalink

    Zaujímalo by ma kde sa ten fašizmus u nás zobral, keď za socializmu som sa asi s ním v živote nestretol. Možno sem len počul o nejakých skínoch a ich kapelách, ale to sa dalo pokladať za pubertálny výkrik.

    Vyzeralo to, že fašizmus je u nás mŕtvy.
    Objavil sa tu až po prevrate. Myslím si, že sa jeho pár semenám tak úspešne podarilo vyrásť na hnojisku slovenského katolicizmu, ktorý keď začne prenikať do svetskej moci ( politiky ), tak sa mení na to také naše slovenské ľudáctvo – za Boha – za Národ.

    Slovenský katolicizmus veľmi rád obviňuje, socializmus z nešvárov dnešnej spoločnosti, ako sú odcudzenie, nezáujem, kradnutie, úplatkárstvo,… – a to aj po štvrťstoročí od jeho skončenia. Už tu vyrástlo jedno nové pokolenie ľudí, vychovávaných v katolíckej láske, ktorá sa však akosi neprejavuje. Aj za to môžu komunisti !

    Vďaka poprevratovej protikomunistickej propagande, mohutne vedenej aj slovenským katolicizmom sa ľuďom hľadajúcim alternatívy k nefunkčnému kapitalizmu ani neprisní prikloniť sa k socializmu. Naopak, ako možnosť sa im javí slovenské ľudáctvo, ktoré oslovuje ľudí prebratou ľavicovou agendou oslovujúcou robotníkov. Tí tak ostávajú v zajatí katolicizmu a často tak nevedomky legitimizujú fašizmus.

    Komunisti môžu úplne jasne poukazovať na to, že materou slovenského fašizmu je katolícka cirkev.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *