Je čas na solidaritu

Pre DAV DVA som mimo rozhovorov, ktoré som robil, napísal v uplynulých mesiacoch niekoľko článkov o tom, ako ďalej, čo treba zmeniť, aké trendy aj v terajšom kapitalizme sú, ktoré sa môžu pretočiť na niečo lepšie. Tiež články o mojich predstavách budúcnosti alebo predstavách budúcnosti od Projektu Venus. No, tieto články aj vzhľadom na náš začínajúci web nedosiahli čítanosť v tisícoch, ale mali čítanosť skôr len v stovkách ľudí. Neboli bulvárneho charakteru, neriešili ani nejak zvlášť aktuálne populárne témy migrantov, vojen a podobne, ale boli skôr o návrhoch ako zmeniť spoločnosť. Boli dlhšie a ľudia keď aj súhlasili, neboli to tí, ktorí by si to mali prečítať, ktorí majú šancu niečo teraz aj týmto smerom zmeniť. To, je v súčasnej konštalácii nie veľmi žiadané. Slovensko a Európa zažívajú pokles nezamestnanosti. Je tu skôr boj ohľadom pracovných práv, platov či miezd. Skrátka, mnohí sú otvorení len veľmi kozmetickým úpravám systému s očakávaniami, že veľké zmeny budú prinášať skôr najväčšie korporácie. Ja ako zástanca Zdrojovej ekonomiky mnohé aj vítam, akurát mnohé kroky zas nie a nevidím tam svetlo, že by sa išlo cestou k ich vyriešeniu, ba naopak, aj pri najväčšej snahe, akú by som vedel vyvinúť, sú dané sily v súčasnosti dosť proti niektorým nápadom a tak možno bude lepšie sa týmto zmenám venovať niekde inde než z rôznych uhlov pohľadu ich omieľať v článkoch. Nakoniec som aktuálny koordinátor sekcie pre praktickú činnosť, kde mám nejaké plánované akcie, či plány na činnosť v najbližšom roku, tiež v sekcii pre ekonomickú demokraciu a bytové družstevníctvo zas spoluorganizujem s tamojším koordinátorom konferencie. Rozhodol som sa teda skôr upozorniť na to, čo by sme nemali zanedbať v týchto časoch určitého zotavovania sa z problémov predošlých rokov.

Nevieme, ako sa bude vyvíjať bezpečnostná situácia v najbližších rokoch. Ukázali to udalosti na Ukrajine, či vojna v Sýrii alebo Jemene. Aj keď súčasní vodcovia jednotlivých krajín a najmä veľmocí vyzerajú, že si skôr rozumejú, podceniť zbrojársku lobby alebo klimatické zmeny, ktoré tiež sú jednou z príčin vojen, nemožno. Materiálne a peňažne bohatšie krajiny by mali práve v týchto časoch myslieť na prevenciu do horších časov. Posledné roky ukázali, že solidarita bola často hraná a nebola pretavovaná do reality kvôli miliónom chudobných, ale kvôli tomu, aby pár vyvolených neprišlo o svoje príležitosti, zdroje a podobne. Solidarita s Gréckom bola do veľkej miery záchranou veľkých finančných domov a ich prostriedkov a teda prostriedkov často pár bohatých Grékov, Nemcov a Francúzov, ale aj iných. Skutočná solidarita pre bežných ľudí akoby nebola, práveže sa znižovali platy vo verejnom sektore, dôchodky, škrtilo sa, kde sa dalo, až sa množstvo ľudí dostalo do existenčných problémov. Začali okupovať podniky, vytvárať solidárne siete, riešiť si problémy čo najviac mimo štát a často aj mimo konkurenčný trh. Alebo solidarita s krajinami západného Balkánu vyzerá asi tak, že v prvom rade sa skúpili ich podniky alebo zavreli a množstvo nezamestnaných odchádza robiť za nízke mzdy na menej kvalifikované miesta v Európe, často aj do strednej či východnej Európy. Riešenie vyrovnávania rozdielov medzi západnou a východnou Európou vyzeralo doteraz asi tak, že sa sem vyvážali menej kvalitné potraviny. Taktiež, ak v západnej si zamestnanci nenechali skákať po hlave, tak sa mnohé firmy zobrali a otvorili svoje centrá alebo pobočky v Poľsku alebo na Slovensku, kde pracovné podmienky sa s tými, čo mali miestni v západnej Európe nemohli a často ešte nemôžu veľmi porovnávať.

Jedna záležitosť však predsa má svoje špecifikum a tou je masová migrácia v posledných rokoch. Najmä z krajín arabského sveta alebo rôznych častí Afriky. Veľmi veľa jedincov z odlišných kultúr začalo vytvárať v Európe svoj vlastný svet, určilo si svoje pravidlá a aj keď to Európa na čas dostala pod kontrolu, je jasné, že podľa príkladu, ak v jednej krajine žili 2 jedinci a nový 1 príchodzí sa prispôsobil, tak ak príde ďalších jeho 5 príbuzných, zmenia veci cez svoju väčšinu na svoje predstavy o systéme, ktoré nie vždy môžu byť relevantné a lepšie než to, čo bolo v danej krajine predtým. Mnohí sa tohto zľakli, no neurobili veľa pre zmenu vo svete, z ktorého len ťažia a využívajú ho, nevracajú späť to, čo je v daných krajinách vydreté ťažkou prácou a hodnoty, ktoré si privlastňujú dosť nespravodlivo, teda často až tak, že sa to odráža na rozvoji a problémoch daných krajín. Napriek tomu, že v systéme Zdrojovej ekonomiky by boli tieto problémy riešiteľné už teraz, nevyzerá to, že by v dohľadnej dobe bez nejakej väčšej zmeny nahradila kapitalizmus. V tom rôzne organizácie vydávajú správy o pokroku v daných krajinách, ktoré hovoria, že nepríde k veľkej zmene a vykoreneniu chudoby ani do roku 2050. Keď to však nejde takto, ide to zrejme inak, čo však spoločnosť dobieha potom inak, aj keď na papieri je to všetko pre niektorých akoby znesiteľné. Takýmto problémom je napríklad zmena toho, ako sa počíta počet hladujúcich, čo naše médiá neriešia resp. riešia veľmi minimálne narozdiel od správ, ktoré spomínajú, že 2 ľudia zomreli vo Francúzsku pri búrke, 8 ľudí ušlapali v Zambii, či pri nejakom teroristickom útoku v Iraku zomrelo 30 ľudí.

V rozhovore pre český časopis Respekt profesor filozofie a medzinárodných vzťahov z univerzity v Yale Thomas Pogge povedal:

„Jenže v roce 2012 se stalo něco dost skandálního. FAO – Organizace OSN pro výživu a zemědělství – změnila způsob, jakým hladovějící počítá. Nově musíte splnit několik podmínek, abyste mohl být prohlášen za podvyživeného. První z nich se řídí tím, kolik jídla zkonzumujete. To je chyba, protože řada lidí v rozvojovém světě trpí trávicími problémy. Mají například parazity, kteří hostiteli vezmou čtvrtinu potravy, již pozře. Za druhé FAO hledí na energii, počet kalorií. To je také chyba, protože hodně lidí v rozvojovém světě strádá spíše kvůli nedostatku vitaminů, jódu, minerálů, bílkovin a podobně. Za třetí jste pokládán za podvyživeného, pouze pokud konzumujete méně než 1800 kilokalorií za den. Je to minimální požadavek na výživu při sedavém životním stylu. Jenže řada lidí v rozvojovém světě tvrdě fyzicky pracuje. Ženy v domácnosti nosí denně vodu, často do kopce, v nádobách na hlavách. Perou v řece, nemají pračku ani myčku nádobí. Pracují na polích. Muži také, kromě toho dřou na stavbách, šlapou do pedálů rikš a podobně. Konečně, abyste byl podvyživený, více než těch 1800 kilokalorií denně nesmíte mít k dispozici po více než rok. To je opět směšné. Po necelých dvou měsících hladovění můžete zemřít. Nová definice je tedy absurdní a vede k těmto nízkým počtům. Díky ní vychází, že podvyživených je na světě méně než 800 milionů. Je to organizace, která dostává všechny své peníze od vlád. Ty také jmenují všechny její vedoucí pracovníky. Když vlády chtějí pozitivní zprávy o tom, jak si vedou, FAO nemá možnost volby, musí předložit povzbudivá čísla. Do doby, než byla nová metodika výpočtu zavedena, počet hladovějících ve světě rostl. Teď klesá. I díky tomu se podařilo téměř splnit takzvaný miléniový cíl, který OSN pro hlad vytyčila. Ve skutečnosti neděláme pro zlepšení těchto věcí dost, neodstraňujeme strukturální překážky. Neblížíme se odstranění chudoby a hladu ani vzdáleně.“

Toto je veľmi smutné, najmä ak je to riešiteľné. Hladomory minulosti by mohli byť definitívne za nami. Veď v posledných rokoch veľmi napomohol rozvoj infraštruktúry, nové technológie, ale práve aj medzinárodná pomoc, solidarita, ktorá aj vďaka moderným technológiám nabrala na obrátkach. Paradoxne aj tieto technológie si vybrali svoju daň spolu s otrokárstvom a vykorisťovaním miestnych pri ťažbe nerastných surovín, farebných kovov a podobne. Mnohé lesy, pôda, biodiverzita, oceány boli buď do veľkej miery vyčerpané alebo zničené. Iste sa teraz povie, že tí čo najviac devastujú, by najviac mali vraciať, s čím súhlasím, ale my by sme sa tiež mali pozrieť na to, ako to dokážeme ovplyvniť a aký je náš podiel na tom všetkom.

Eduard Chmelár nedávno vo svojom článku napísal pre Aktualne.sk:

„Chcel by som pripomenúť, že Slovensko spolu so všetkými členskými štátmi OSN prijalo aj iný záväzok – vyčleniť na rozvojovú spoluprácu 0,7 % HDP. Okrem Dánska, Švédska a Nórska ho z európskych štátov nedodržiava nikto. Slovensko dáva na rozvojovú pomoc až urážlivo malú čiastku – 0,08 % HDP. Pritom si dovolím tvrdiť, že vyčlenenie 0,7 % HDP na rozvojovú pomoc určenú konkrétne na stabilizáciu blízkeho európskeho zahraničia (severnej Afriky a Blízkeho východu) by našu bezpečnosť posilnilo viac ako tá istá suma navýšená na vojenské výdavky.“

Myslím teda, že je čas zasiahnuť. Mnohí pred pár mesiacmi privolávali apokalypsu, situácia sa však pomerne stabilizovala, no nerobí sa veľmi nič proti tomu, aby sa zas nevrátila ešte vo väčšej sile. Kde sú mnohí tí, čo prevolávali stop islamu, migrantom, stavbu plotov, vytváranie prechodných táborov v hraničných krajinách pred posúdením a prijatím migrantov? Prečo nie je teraz počuť hlasy volajúce po pomoci v daných krajinách či už finančne, materiálne, edukačne, zdravotnícky, či inak? Prečo sa netlačí na miestnych politikov, ktorí si užívajú vďaka kontraktom so zahraničnými spoločnosťami, či vládami, ale ich ľudia žijú stále v zlých podmienkach? Prečo tá túžba po krátkodobom zisku zahmlieva to, že v dlhodobom horizonte môžu mať aj tí, čo tam tento stav udržujú a často sú z bohatších krajín, prísť o svoj biznis? Kapitalizmus má podľa mňa dve možnosti najmä kvôli postupujúcej automatizácii. Buď skončí katastrofou alebo sa pretransformuje na lepší systém, ktorý bude viac zohľadňovať racionálnejšie využívanie zdrojov, ich redistribúciu, spravodlivejšie odmeňovanie a podobne.

Toto je teda odkaz tohto môjho článku, v ktorom som sa nechcel venovať už riešeniam, ale len zdôrazniť, čo treba riešiť v súčasnom systéme, aby neskončil ešte horším systémom, nepokojmi, vojnou, utrpením pre ešte väčšie množstvo ľudí, či niečím inak zlým. Proste a skrátka len na tú solidaritu so zvyškom sveta, lebo charita nestačí akokoľvek je myslená a je menej systémovým riešením než všestranná solidarita. Na Slovensku však mám pocit, že aj toto môže byť príliš nedosiahnuteľné, či uchopiteľné. Stačí si len vymenovať družstevnícke hnutia a organizácie v zahraničí ako Mondragón, Bauen, Viome a iné a porovnať s tými našimi skrytými akciovkami. Môžeme sa pozrieť na autonómne solidárne centrá ako Klinika, ktorá je v Česku, či ďalšie fungujúce neďaleko v Slovinsku a to prázdno u nás. Nedávno ma potešila správa, že plánujeme trocha viac pomôcť hladomorom zmietanému Južnému Sudánu, kde trpí množstvo detí, no bude toho treba omnoho viac a nielen tam. Bude potrebné začať meniť naše spotrebné zvyklosti, nesmieme už skĺznuť späť k predháňaniu sa v tom, kto má akej farby BMW a s akými doplnkami, kto koľkokrát letel lietadlom do akej dovolenkovej destinácie. Toto je skrátka za terajšieho stavu neudržateľné.

My v DAV DVA robíme zatiaľ povedzme to reálne okrem slov aj nejaké činy, sú to maličkosti, chceme však prejsť postupne k väčším činom, napríklad možno zrealizovaniu knižnice vecí, či niečoho iného. Vy, ak ste spotrebiteľ a nechcete sa s nami alebo inak organizovať, dbajte viac na to, čo so svojim životom robíte a aký to má dopad a pokiaľ ste podnikateľ detto. Inšpiráciou vám môžu byť tí, ktorí aj keď nemuseli, zapojili sa do zmeny hodnôt, činov, pochopili možno, že sú ľuďmi, aj malými krokmi.

Viď tu: Zákazníci predplácajú pizzu zadarmo chudobnejším návštevníkom.

Alebo tu: Macedónec ponúka pizzu, či kebab zadarmo tým, ktorí nemajú ako zaplatiť.

 

Foto: Phillip Stewart, CC

Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.

---