Demokracia na pracoviskách – juhoslovanský samosprávny model inšpiruje dodnes

Spolu s iným členom našej iniciatívy DAV DVA som nedávno mal možnosť stretnúť sa so zaujímavým človekom – Ľuborom Stupavským, vojvodinským Slovákom, ktorý bol doma v Srbsku riaditeľom veľkého chemického závodu. Okrem toho pôsobil istý čas aj v politike, angažoval sa v prospech slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku. Diskutovali sme s ním predovšetkým o unikátnej forme niekdajšieho juhoslovanského socialistického zriadenia, ktoré bolo diametrálne odlišné od toho, čo sme poznali v ČSSR – bolo totiž založené na myšlienke zamestnaneckých samospráv, kedy boli jednotlivé podniky demokraticky spravované priamo vlastnými zamestnancami.

Ľubor pracoval dlhé roky vo veľkom chemickom závode v Novom Sade na výrobu čistiacich prostriedkov, mydiel, aviváží a kozmetiky, s viac ako 900 zamestnancami, pričom vystriedal niekoľko funkcií – od inžiniera až po generálneho riaditeľa. Má teda priamu skúsenosť so špecifickým samosprávnym modelom, aj keď v čase jeho pôsobenia vo firme (v 90. rokoch) už boli tieto podniky medzitým pretransformované na zamestnanecké akciové spoločnosti. „U nás v Juhoslávii prebiehala privatizácia inak ako u vás, nie tak zhurta a istý profit z nej mali aj občania“, vysvetľuje Ľubor a hneď aj rozmieňa na drobné: „Tradičné samosprávne podniky juhoslovanského typu, ktoré fungovali za socializmu, sa pretransformovali na akciové spoločnosti, pričom ale väčšinou disponovali samotní zamestnanci, menší vlastnícky podiel mali aj externí akcionári, napr. penzisti.“

Vlastná cesta

Obdobie po 2. svetovej vojne bolo v znamení konsolidácie vojnou spustošenej krajiny s veľkými regionálnymi rozdielmi a chýbajúcou infraštruktúrou. 11 percent populácie počas vojny zomrelo, ďalších 25 percent prišlo o svoje domovy. Keďže k moci sa dostali komunisti na čele s Josipom Brozom Titom, prvé roky po vojne charakterizoval príklon k centrálnemu plánovaniu sovietskeho typu. V roku 1948 sa však cesty Juhoslávie a zvyšku socialistického tábora definitívne rozišli. Ani vyše päťročný bojkot zo strany ZSSR a ich spojencov však nezabránil relatívne rýchlej povojnovej konsolidácii – rokoch 1950-1960 iba máloktorá krajna sveta prekonala Juhosláviu v náraste priemyselných výstupov (v absolútnych číslach i v prepočte na obyvateľa). V roku 1950 bol uvedený model robotníckej participácie na riadení vlastných podnikov. Časť plánovania sa tak decentralizovala do rúk robotníckych rád, centrálne autority si však udržali kontrolu nad alokáciou investií a voľbou riaditeľov jednotlivých závodov. Problémom však ostávali veľké regionálne rozdiely, navyše bohatšie a produktívnejšie regióny sa čoraz viac sťažovali na redistribúciu svojich prebytkov v chudobnejších regiónoch, ktoré boli na ich vkus až príliš neefektívne pri zužitkovaní týchto investícií. Tieto problémy mali zmierniť zmeny na začiatku 60. rokov – domáca ekonomika sa mala viac otvoriť svetovým trhom, tarify a obmedzenia pre dovoz sa uvoľnili. Nespokojnosť so stagnáciou vyústila do celospoločenskej debaty za účasti politikov, ekonómov a odborníkov, s cieľom vykoreniť príčiny zlyhaní.

Trhový socializmus

Výsledkom diskusií boli rozsiahle zmeny v roku 1963, kedy Ústava zadefinovala tzv. trhový socializmus. Reformy v roku 1965 tieto zmeny ešte ďalej rozvinuli. Ich nosnou myšlienkou bolo uvedenie trhu ako spravodlivého arbitra pri porovnávaní úspešnosti a efektivity podnikov. Vplyv vlády na určovanie cien, miezd a investícií sa oslabil, pričom i subvencie pre domáce výrobky boli zrušené – namiesto nich nastúpila konkurencia zahraničných výrobkov, ktorá mala donútiť výrobcov k inováciám a racionalizačným opatreniam. Kým do 60. rokov štát určoval ceny na začiatku (pri nákupe surového materiálu) a na konci (predaj konečnému spotrebiteľovi) produkčného reťazca – pričom ceny pri medzičlánkoch určovala ponuka a dopyt, nové reformy mali oodstrániť aj túto formu štátnej intervencie.

Nenaplnené očakávania

Do roku 1965 juhoslovanská ekonomika relatívne prosperovala (s priemerným ročným nárastom HDP o vyše 8 percent v rokoch 1954-1965), reformy však priniesli katastrofu: inflácia i nezamestnanosť v rokoch 1965-1970 prudko stúpali. Príčinou inflácie boli najmä vyššie mzdy, ktoré nekopírovali nárast produktivity, a prehnaná investičná iniciatívnosť – počiatočné pretavovanie novo nadobudnutých slobôd na vyplácanie vyšších podielov sa čoskoro premenilo na investičné nadšenie, spojené s čerpaním množstva pôžičiek. Výsledkom narastajúcej nezamestnanosti bola migračná vlna, najmä do Nemecka a Rakúska. „Množstvo ľudí však emigrovalo aj kvôli dobrodružstvu či pre túžbu spoznávať svet – štát im to umožnil, resp. nebránil im v tom,“ upresňuje Ľubor. Štát začal viac intervenovať, aby zmiernil najhoršie dôsledky reforiem. Zmrazili sa platy, opäť sa zaviedla kontrola cien. Tito napokon bol nútený experiment s trhovým socializmom ukončiť – písal sa rok 1974.

Demokratizácia pracovísk

Nasledovali ďalšie reformy v rokoch 1974-1976, ktoré riešili vzťah medzi samosprávami a centrálnym plánovaním. Okrem toho došlo k úprave politického usporiadania smerom k väčšej federalizácii, kedy sa časť kompetencií presunula z centrálnej vlády na jednotlivé republiky a regióny. Vzťah podnikov k centrálnemu plánovaniu riešila kombinácia povinných a dobrovoľných požiadaviek s cieľom udržať makroekonomickú rovnováhu. Firmy boli rozdrobené na tzv. Základné organizácie pridruženej práce (Osnovna organizacija udruženog rada – OOUR). Tieto dielčie entity (mohli nimi byť menšie podniky alebo oddelenia väčších podnikov) pozostávali z niekoľkých desiatok pracovníkov, pričom disponovali relatívnou nezávislosťou a samostatnosťou. Každý pracovník mal právo zúčastňovať sa zhromaždení OOUR, voliť aj byť volený do vyšších štruktúr. OOUR si z vlastných radov volili predstaviteľov do robotníckych rád, ktoré ďalej volili najvyššie vedenie, vrátane generálneho riaditeľa. Vedenie sa oficiálne zodpovedalo robotníckej rade, ktorá rozhodovala o najdôležitejších otázkach produkcie, plánovania, formulovania investičnej politiky či rozdeľovania zisku. Zároveň schvaľovala rozhodnutia riaditeľa a najužšieho vedenia. Systém OOUR sa uplatnil vo všetkých sférach, okrem výrobnej napr. aj v bankách, zdravotných zariadeniach, na školách či iných verejných inštitúciách.


Celý článok si môžete prečítať v 1. čísle nášho štvrťročníka DAV DVA, ktoré si môžete objednať buď na tejto stránke vpravo hore (cez objednávkový formulár), alebo mailom na dav.dva@riseup.net. Cena za 1 ks: 2,50 eur (plus 0,50 poštovné v prípade doručenia poštou).



Prezentácia 1. čísla (na konferencii Alternatívy pre 21. storočie v Žiline):

Relácia, venovaná 1. číslu DAV DVA:

Foto: WonderWhy, Flickr, CC

Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *