Karol Krpala: „Každý režim má ‘povolený’ rámec kritiky“

Mgr. Karol Krpala, PhD. (1983) Vyštudoval politológiu na Filozofickej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave a Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ako aj sociálnu antropológiu na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK v Bratislave. Po skončení doktorandského štúdia pracoval ako vedecký pracovník SAV. V súčasnosti žije na Slovensku, pracuje v oblasti politickej a sociálnej analýzy. Špecializuje sa na problematiku politickej kultúry, ideológií a politických systémov. Je autorom viacerých vedeckých štúdií. Píše aj publicistické články. Začiatkom tohto roka sa na pulty kníhkupectiev dostala jeho kniha Oficiálna línia, Obraz socializmu v epoche neoliberalizmu (Kalligram 2015).

Karol, na úvod banálna otázka – kde by ste sa ideovo zaradili? Ako ste sa dostali k ľavicovému náhľadu na svet? Ako vnímate súčasnú spoločnosť, úlohu humanistického človeka a aké sú možnosti niečo zmeniť?

Nehlásim sa k ideológií. Každá ideológia ospravedlňuje nejaký spoločenský systém v súlade s normatívmi, ktoré spoločnosť akceptuje. Vykresľuje ho ako „slobodu a demokraciu“. Keďže slobody a demokracie v realite neexistujú, ideológia je falošným vedomím. Opakom toho falošného obrazu sveta môže byť kontraideológia, čiže odhaľovanie falošnosti ideológie. Práve toto mal zjavne na mysli aj Marx, keď hovoril o „proletárskej ideológií“. Za tzv. reálneho socializmu to však zmutovalo do absurdnej tézy, že ideológia ich režimu je tým „skutočným“ obrazom sveta. Namiesto úsilia o legitimitu systému potom usilovali o kvázi vedecké zdôvodnenie toho, že KSČ má vždy pravdu. To je jeden zo zdrojov politicko-technologického zaostávania socializmu počas studenej vojny.

Ste teda ľavičiar?

To, že sa nehlásim k ideológií neznamená, že nemám názor. Naopak. Žijeme v podmienkach systémového kapitalizmu. Alternatíva je systémový antikapitalizmus. Marx ho všeobecne vymedzil ako socializmus bez toho, že by ho podrobne definoval. Medzi systémovým kapitalizmom a antikapitalizmom, sa v zásade odohráva dnešný svet. Delenie v tejto škále je tiež pravo-ľavým delením. Ak sa človek kriticky vymedzuje voči jednému, dostáva sa bližšie ku druhému. To je aj mechanizmus tvorby politických názorov. Tvoria sa na základe zaujatia určitého postoja ku aktuálnemu status quo. Ostatné, vrátane ponuky konkrétnej alternatívy usporiadania, nasleduje neskôr a vo forme, ktorú ťažko určiť dopredu. Ani ja to neviem. Ale je mi jasné, že tadiaľto perspektívna cesta nevedie. Teda som naľavo od status quo.

Nekapitalistická ľavica mechanizmu tvorby názorov ťažko chápe a namiesto kritiky aktuálnej ideológie prezentuje inklináciu ku inej ideológií, teda aj konkrétnemu systému. Často v podobe, z doby ktorá sa už nevráti. To je základný subjektívny problém. Bez jeho prekonania však ťažko čeliť tomu objektívnemu – čiže uzavretosti systému pre kritiku.

Ste mladý vedecký pracovník, ktorý si ako jeden z odvážnych dovolil definovať súčasný neoliberalizmus ako ideologicky „oficiálnu líniu“. Podľa Vašich slov je pre akúkoľvek radikálne ľavicovú alternatívu systém uzavretý. Aké navrhujete riešenia?

Považujem sa za člena vedeckej komunity a ak mi to dovoľujú pomery, snažím sa pokračovať vo vedeckej činnosti. Ale vedecký pracovník už nie som. Zhodou okolností som sa to dozvedel, keď som usiloval o vydanie Oficiálnej línie. Na prekvapenie mňa aj iných, lebo moje vedecké výsledky na ukončenie vedeckej dráhy nedávali dôvod. Oficiálne to nikto nezdôvodňoval. Dnes vedeckí pracovníci pracujú na dobu určitú. Keď sa im skončí zmluva, proste sa nemusí obnoviť. Netreba ich vyhadzovať trápne ako kedysi. Ale žijeme v slobode a demokracii, takže aj v mojom prípade určite ide len o zhody náhod a všetko bolo korektné…

Ku tej radikálnej ľavici. Neviem, v čom je dnešná nesystémová ľavica radikálna. Radikálna je situácia keď je systém otvorený pre modrú i hnedú pravicu, ale uzavretý pre všetko naľavo od Smeru. Nekapitalistická ľavica používa rétoriku a symboliku, ktorá pôsobí dnes už exoticky. Čiže ľudovo povedané „nenormálne“. Sotva však radikálne. Ak chce niekto dosiahnuť zmenu alebo reformu systému, mal by poukázať na to, že „nenormálny“ je systém. Nie reformista. V tom spočíva jeho objektívny radikalizmus. Nie v nálepkovaní sa ako „radikál“.

A v čom teda vidíte problém?

Politické režimy už dávno poznajú rolu „tolerovaného čudáka“. Byť tolerovaným čudákom znamená, že človek môže kritizovať systém, ale musí to robiť tak, aby vyzeral ako exot. Pôsobí to potom tak, že systém toleruje aj „kritiku“ (pozrite akému exotovi sme dali priestor), ale zároveň je neúčinná. Každý kritik systému je pod tlakom byť v tejto pozícií. Potom ho bijú menej, dostane aj nejaký priestor, zasmejú sa na ňom, zaťapkajú mu a hodia omrvinku. Zrejme aj preto je nesystémová ľavica plná pózerov, ktorí potrebujú zdôrazňovať svoju exotickosť a avantgardnosť. Nie však zmeniť situáciu. To by museli pôsobiť dojmom, že oni sú normálni ľudia a nenormálna je situácia a nie naopak.

Ako vnímate rôzne názory na budovanie novej spoločnosti: komunizmus, socializmus, anarchokomunizmus, zelenú ľavicu a priamu demokraciu? Dokážu tieto smery spolupracovať pri systémovej zmene?

Málokoho dnes zaujíma, aký je rozdiel medzi týmito smermi. Okrem malého množstva ich prívržencov. Ak by začali dnes formovať kritiku status quo, tak za dekádu až dve môžu nastoliť otázku reformy – zmeny systému a potom sa dá baviť na tému, ako by mal vyzerať ten nový. Aké budú predstavy ľudí o alternatíve v tej dobe, nevieme. Čiže tieto smery prichádzajú s (niekedy bizarnou) ponukou programu, na ktorý nie je a zatiaľ ani nemôže byť objednávka. Objednávka je po artikulácií kritiky. Lenže ako som už naznačil, tu nejde o reakciu na spoločenskú objednávku. Ale o predvádzanie svojej exotickosti. Oni nemôžu spolupracovať. Iba sa predbiehať v tom, kto je exotickejší. Z pohľadu ľavice, teda systémovej kritiky stojí otázka tak, či sa nájdu rozumní ľudia, ktorí nebudú zdôrazňovať svoju exotickosť, ale pochopia, v akom štádiu sa nachádza vývoj a k čomu smeruje objednávka spoločnosti.

Vo Vašej knihe ste komparovali aj „oficiálnu líniu“ pred rokom 1989 a dnes. Ako funguje súčasná cenzúra na rozdiel od tej minulej?

Každý režim má „povolený“ rámec politickej opozície či kritiky. Tam spadajú tí, čo ho reálne neohrozujú. Tieto názory sa akože kritizujú (čo ich zároveň zvýrazňuje), aby sa vzápätí potvrdila ich tolerovateľnosť. Ak sa nositeľovi takého názoru skriví vlas, zasadá parlamentný výbor pre ľudské práva, tak ako pri pánovi Lackovi. No a potom je reálna, podložená a opodstatnená kritika, na ktorú sa vzťahuje skutočná cenzúra a represia. O nej sa mlčí.

O pomeroch vypovedá aj to, čo spadá do rámca „povolenej“ a nepovolenej kritiky. Koho sankcionujú len naoko a vedie to skôr ku zvýšeniu jeho popularity a koho vyhadzujú z práce naozaj a potichu. Niekto môže vydať knihu s hnedým pohľadom na SNP aj pri negatívnych recenzných posudkoch. Iný má problém vydať prácu aj pri pozitívnych posudkoch od renomovaných recenzentov. Podarí sa mu to len za cenu osobnej obete a vďaka slušným ľuďom – z establišmentu i mimo neho – v ktorých zostali morálne a akademické hodnoty.

Ako vnímate mediálnu manipuláciu? Majú alternatívne médiá potenciál niečo zmeniť?

Médiá až tak priamo nedokážu manipulovať. No vedia isté témy a subjekty urobiť viditeľné v informačnom priestore, alebo ich urobiť neviditeľnými. Ak napríklad určitý politický subjekt nedostane mediálny priestor, tak verejne a teda ani politicky neexistuje. Ak by napriek tomu mal nábeh na získanie určitej podpory, nie je problém postaviť mu niekoľko volebných atráp. Tie rozložia jeho podporu. Tento mechanizmus funguje pomerne deterministicky. Človek si môže uvedomovať jeho pôsobenie, no nemá možnosť sa účinne brániť.

Alternatívne médiá? Budú sa musieť vyhnúť ideologizovaniu a straníckosti, pózerstvu a iným detským chybám. Ale aj tzv. čiernej propagande. Časť alternatívnych webov má v skutočnosti za cieľ kompromitovať názorový obsah, ktorý uvádzajú, tým, že ho asociujú s extrémnymi alebo konšpiratívnymi názormi. Prípadne pôsobia autenticky, ale v istom momente začnú spracovávať svojich recipientov v súlade s inými cieľmi. Nevýhodou internetu je aj vysoká miera informačného šumu. Bez podpory klasických médií alebo informačných postupov je ťažké masovo osloviť verejnosť. Preto by som internet nepreceňoval. Je treba znovu objaviť klasické formy oslovenia verejnosti. „Stenová“ kultúra, plagát, hovorený vtip. Takto sa dajú rozšíriť elementárne významy účinnejšie. Navyše je to anonymnejšie.

Na stránkach Slova sa venujete aj geopolitike. Ako vnímate súčasnú geopolitickú situáciu a rast vojenského napätia vo svete?

Podstatou dnešnej geopolitiky sú obmedzené zdroje a ich vyčerpávanie. Nie je dosť pre všetkých, ak má zostať zachovaná logika systému. Hlavnými protihráčmi sú USA a Rusko. Súperia najmä na dvoch strategických smeroch: východná Európa a Blízky východ. Na oboch to už má povahu zástupného ozbrojeného konfliktu medzi veľmocami. Aktivita sa premiestňuje z jedného na druhý. Po nástupe Clintonovej sa očakáva zostrenie situácie. Náš objektívny problém je, že sa nachádzame uprostred jedného z týchto smerov. Akurát z pohľadu Moskvy v trochu väčšej a pri pohľade z Washingtonu, v menšej operačnej hĺbke. Spor medzi veľmocami asi neprerastie do jadrového konfliktu, hoci vylúčiť sa to nedá. Má povahu „hybridných“ vojen. Bude sa destabilizovať sféra vplyvu nepriateľa, ale aj územie spojencov, ak sa tým budú sledovať určité ciele. Bude nejasná hranica medzi mierom a vojnou. Náš subjektívny problém je, že hoci príprava na tieto udalosti už prebieha aj na našom území, kompetentní sa venujú svojmu obvyklému malichernému politickému biznisu. Ak chceme prežiť ďalší vývoj, bude to vyžadovať pružné uvažovanie a odvahu u súdnych ľudí v establišmente, ale aj u tých, čo majú potenciál osloviť kritické názory. Tie v týchto procesoch zohrávajú podstatnú rolu. Iba tak sme dokázali prežiť podobné situácie v minulosti.

Čo si myslíte o novom projekte DAV – DAV DVA?

Nemám možnosť priamo ovplyvňovať redakčnú líniu. Môžem ovplyvniť len to, čo do DAV/-u napíšem, ak mi to redakcia zverejní. Pokiaľ by som mal dať nejaké odporúčania, tak určite by bolo dobré, aby bol nový DAV – nový. Ten z roku 1925 jasne inklinoval ku určitej ideológií, ktorá však bola vtedy na vzostupe. Dnes by to už nebola optimálna stratégia. Pritom ani prvý DAV nedosiahol veľký informačný efekt. Ale umožnil vyprofilovať sa na úrovni svojej doby pár autorom. Dnes ide o to, aby sme si cez DAV povedali základné veci o súčasnosti. DAV by mal byť priestorom pre reálnu systémovú kritiku. Teda pre široko vymedzenú ľavicu. Nemal by sa pokúšať o formulovanie programu, ktorý ešte nie je aktuálny, ale o artikuláciu toho, čo ľudia chcú, aby bolo artikulované.

Foto a video: Občianska televízia 2, youtube.com 

One thought on “Karol Krpala: „Každý režim má ‘povolený’ rámec kritiky“

  • 15. decembra 2016 at 18:15
    Permalink

    Citujem: „Marx ho všeobecne vymedzil ako socializmus bez toho, že by ho podrobne definoval.“ Obrovský omyl!!! Marx skutočný socializmus vymedzil s milimetrovou presnosťou. Problémom je, že pod pojem socializmus subsumujeme vrátane komunistov prítomných i minulých všetku špinu ktorú sme vyprodukovali pri jeho formovaní a spravovaní!!! V rokoch 1988-89 sme so „škaredou plodovou vodou“ vyliali do historickej kanalizácie aj zdravé dieťa.
    Aby sme to pochopili treba zmeniť metodický prístup k Marxovi a skutočnému marxizmu.

Pridaj komentár