VIDEO: Keď osobnosti slovenskej kultúry zabávali zamestnancov národných podnikov

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Vážení priaznivci DAV-u DVA

Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.

V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.

Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.

Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712


Viete si predstaviť, že by umelci, hudobníci, zabávači dnes zabávali zamestnancov podnikov? Dnes sa to už zdá byť nereálne, ale pred rokom 1989 to bolo bežnou súčasťou pracovného života zamestnancov. Kultúra a umenie posilňujú sociálne väzby medzi ľuďmi. Okrem výchovno-vzdelávacej, kreatívnej-estetickej funkcie má kultúra aj funkciu enkulturačnú a integračnú (integrácia individua do kultúrneho života spoločenstva), adaptačnú, identifikačnú, zábavnú, komunikačnú aj terapeutickú. Niekedy je menej viac. Očakávať od každého zamestnanca, že bude milovať operu či avantgardnú hudbu je naivné, no socializovať ho aspoň napríklad prostredníctvom koncertu Karola Duchoňa, folklórneho súboru Berkyho Mrenicu, orchestru Gustava Broma či vystúpenia známych československých hercov je aspoň malý krok v socializácii zamestnancov.

Kritici by dnes namietali, že išlo o zábavu pre jednoduchého človeka… aby si však človek utvoril objektívny obraz, treba si však spomenúť na úpadkovú kultúru komerčných televízií, ktorou kŕmia divákov už tretiu dekádu a porovnať si to. V socialistickej kultúre dostala popri vtipoch priestor aj vyššia kultúra, populárna kultúra (hudobné skupiny rôznych žánrov od country až po rock), či taktiež ľudová kultúra. Tak sa nenásilným spôsobom dostalo aj vyššie umenie medzi bežných pracujúcich ľudí. Treba však pripomenúť, že národné podniky sa pokúšali aj o ambicióznejšie kultivovanie zamestnancov – divadlá, kiná či Štátna opera vítali zamestnancov podnikov pravidelne. Taktiež sa nezabúdalo na telovýchovné aktivity (vznik rôznych športových krúžkov), pobyty v rekreačných zariadeniach (kúpele), či platené dovolenky v zahraničí (mnohí ľudia dodnes spomínajú na dovolenky v Juhoslávii, Bulharsku či Balatóne). Práve v dnešnej odcudzenej a individualistickej dobe, kedy sa ľudia uzatvárajú, nevytvárajú sociálne väzby je užitočné si pripomenúť, prečo mali socialistické televízne relácie zmysel. Život sa stal jednoducho veselším, vznikli nové priateľstvá, zážitky, a aj to je zmyslom kultúry – nielen vysoké umenie a estetický zážitok, ale aj jeho sociálna funkcia. Možno aj preto dnes mnohí spomínajú na socializmus ako na staré dobré zlaté časy, pretože sa socialistický štát staral aj rekreáciu, teda nielen o výrobu a produkciu ako je tomu v kapitalizme. Samozrejme, netreba zabúdať ani na to, že tieto podujatia preplácali národné podniky a preto si ich mohol dovoliť každý. Hudobníci, herci, umelci mali prácu, zamestnanci podnikov mali sociálne a kultúrne vyžitie.  Isteže, na záznamoch je možné vidieť aj umelcov, ktorí dnes na adresu socializmu nedokážu vysloviť jedno pozitívne hodnotenie, napriek tomu, že mali pravidelné angažmá.

Je jasné, že nič nebolo ideálne. Umelci museli robiť ústupky a samozrejme existovala aj cenzúra, no aj napriek tomu bola kultúra a sociálne väzby v spoločnosti na oveľa vyššej úrovni, než je tomu dnes.

Podľa portálu Vtedy.sk relácia Vtipnejší vyhráva „dokázala zabávať divácku verejnosť v bývalom Československu celých 16 rokov až do roku 1987…vysielanie sa začalo 18.mája 1971. Reláciu moderovala dnes legendárna Oldo Hlaváček a Ivan Krajíček. Divákmi boli zamestnanci národných podnikov, ktoré sa takýmto spôsobom mohli prezentovať. Navyše, tie svojim zamestnancom takýmto spôsobom  ponúkali aj možnosť kultúrneho vyžitia.“  Zamestnanci podnikov boli priamo zapojení do relácie, keď najskôr vedenie hodnotili prezentované vtipy, neskôr dokonca samotní diváci.

Pozri viac na Televíznu reláciu Vtipnejší vyhráva začali vysielať pred 45 rokmi

Archív relácií Vtipnejší vyhráva si môžete pozrieť zdarma na Youtube. Zaujímavosťou je samozrejme aj prehľad československých národných podnikov, ktoré v tej dobe úspešne fungovali a po roku 1989 boli zlikvidované prípadne sprivatizované alebo predané zahraničným firmám. Zábavný program je tak zároveň sondou do československého priemyslu, ktorý nám privatizéri zničili a rozkradli.

Podľa Ministerstva kultúry je kultúra legitímna časť ľudských práv: „Kultúra je hlavným nositeľom humánnych ideí vo svete a efektívnym nástrojom na odbúravanie sociálneho napätia v spoločnosti. Jej sila spočíva nielen v  ochrane hmotného a nehmotného kultúrneho dedičstva – hnuteľných a nehnuteľných pamiatok, písomností, tradícií – ale predovšetkým v zachovaní historickej pamäti, vedomia kontinuity minulého a budúceho. Význam kultúry spočíva najmä v rozvoji tvorivého potenciálu,  v posilňovaní kreatívnych – zmyslových a intelektuálnych – zručností všetkých členov spoločnosti, ktoré vedie k rozvoju  a osvojeniu si skutočných estetických a etických hodnôt – k rozpoznaniu krásy a utváraniu dobrého vkusu, k používaniu kritického rozumu, k sebareflexii a morálnej integrite osobnosti, ktoré spolu s hodnotami pravdy a demokracie vytvárajú spokojné, blahobytné, pluralitné – etnicky, jazykovo, nábožensky tolerantné  spoločenstvo.“ Tieto slova vyznievajú vznešene, no na záver položím otázku: čo sa v národnom meradle urobili po roku 1989 pre kultivovanie bežného slovenského pracujúceho človeka resp. je objektívne človek roku 2017 kultivovanejší, než človek z roku 1973? Odpoveď na otázku nechám na čitateľa.


Vtipnejší vyhráva – ASVŠ Dukla Trenčín, 1984

Armádne stredisko vrcholového športu Dukla Trenčín Účinkujú: Ivan Krajíček, Hryc, Synková, Rapaičová, Hlaváček, Poloczek, skupina Plavci

Vtipnejší vyhráva, StavoIndustria Bratislava, 1975

hostia: E. Križiková, M. Labuda, V. Černý, I. Krajíček, skupina Jazdci a Tatiana Hubinská, strýco Marcin, Ján Berky Mrenica, Pavol Gábor

Vtipnejší vyhráva, ZDROJ, 1986

hostia: Š. Skrúcaný, M. Paveleková, I. Žirková, Statis Prusalis a skupina Ateny

Vtipnejší vyhráva, Vysoké Tatry, 1982

Vtipnejší vyhráva, Vihorlat Snina, 1978

hostia: I. Čilík, V. Černý, F. Papp, J. Stražan, K. Lukošíková, skupina Taktici

Vtipnejší vyhráva, ZŤS Detva, 1984

Vtipnejší vyhráva, Doprastav, 1981

hostia: J. Nagyová, K. Magálová, Z. Studenková, J. Lehotský, F. Ringo Čech, Orchester Vlada Valoviča

Bošany Vtipnejší vyhráva 1977

účinkuje Karol Duchoň

Vtipnejší vyhráva, n.p. Chemlon Humenné, 1979

Vtipnejší vyhráva, ZVL Prešov, 1979

hostia: E. Bindas, M. Paveleková, I. Krivosudský, E. Večerová, P. Mikulík, skupina Bukanýři

Vtipnejší vyhráva, Západoslovenské plynárenské závody, 1985

hostia: V. Hašek, D. Syslová, P. Mikulík, Z. Kolínska, K. Zich a skupina Flop


Mgr. Lukáš Perný
autor je kulturológ

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


11 thoughts on “VIDEO: Keď osobnosti slovenskej kultúry zabávali zamestnancov národných podnikov

  • 30. novembra 2017 at 12:45
    Permalink

    Zabávali! Aj sme si ich vážili! Dnes ich nemôžem cítiť! Do seba zahľadených egoistov!

    Reply
  • 30. novembra 2017 at 17:04
    Permalink

    V porovnaní s dnešným otrasným komerčným brakom plným tragického gýča to bola (a stále je) veľmi vydarená vysoká kultúra, hoci možno zameraná na jednoduchého človeka, no tu treba povedať, že pomerne triviálne zameranie obsahu relácií neznižovalo ich umeleckú úroveň, slovom vzaté, „dalo sa na to pozerať“ a aj ten doktor či inžinier sa dokázali úprimne a od srdca zasmiať a pobaviť.

    V tomto kontexte je smutné vidieť, do akého závozu sa dostala úroveň zábavných relácií za posledných 30 rokov. Táto úbohosť je dôsledkom ponovembrového kapitalistického vývoja, ktorý stavia peniaze na prvé miesto.

    Dnes sa všetky televízne relácie zábavného typu robia prvoplánovo len pre peniaze a kvalita ide bokom. Hlavne, že komerční trapáci za to dostanú zaplatené.

    Reply
    • 30. novembra 2017 at 19:19
      Permalink

      Súhlasím s vami, že „pomerne triviálne zameranie obsahu relácií neznižovalo ich umeleckú úroveň“ a tým, že bolo zamerané na jednoduchého človeka, skultúrňovalo ho, robilo ho vnímavejším, citlivejším, mravnejším, vzdelanejším. A to je, myslím, poslanie kultúry. Pamätám sa na vedomostné súťaže v televízii,obyčajní pracujúci v nich oplývali takými vedomosťami, že by dnes možno zahanbili stredoškoláka. A bol to práve výsledok práce kultúrnych pracovníkov a umelcov. Som bývalá učiteľka a svoju prácu som nevnímala ako povolanie, ale ako poslanie.Viac ako číslo na výplatnej páske ma zaujímalo to, či sa mi podarilo žiakov niečím nadchnúť, obohatiť, otvoriť dvere poznania. Raz po dlhšej peénke mi jeden Róm-siedmak povedal trochu rómskou štylistikou: „Bolo smutno za vás.“ Tú vetu by som nevymenila za žiadne peniaze. Práca kultúry je tiež poslaním. Alebo nie?

      Reply
  • 30. novembra 2017 at 17:40
    Permalink

    Treba ale dodať, že určite to nebolo dobrovoľné, ak by nešli, mali by problémy. Proste časy, kedy aj takéto zabávanie niekde bolo povinné, tak neboli fajn.

    Reply
  • 30. novembra 2017 at 18:15
    Permalink

    Zabávanie bolo povinné? Tak prečo sa boli zabávačmi, aby zabávali sami seba?

    Reply
    • 30. novembra 2017 at 19:12
      Permalink

      Zabávač je povolenie? To nemyslíte vážne! To ako teraz máme začať nútiť hercov a ľudí čo im idú vtipy, aby chodili niekde do fabrík a rozosmievali tam ľudí? Píšťalku do úst alebo na lusknutie prsta nejakého papaláša?

      Reply
      • 30. novembra 2017 at 19:28
        Permalink

        Nie, nie, herci nech sa pekne venujú iba sami sebe, prípadne nejakej tej elite. Za dobre zaplatenú vstupenku nejakého dnešného papaláča urobia hoci i stojku. Mimochodom, kde som napísala, že zabávač je povolanie, prečítajte si môj komentár vyššie a neprekrúcajte.

        Reply
    • 30. novembra 2017 at 20:38
      Permalink

      „boli zabávačmi“ je hore napísané…čiže ešte raz zabávač nie je povolanie, preto to vaše „boli“ je nesprávne a nemôže k ničomu zaväzovať!

      Reply
      • 1. decembra 2017 at 9:58
        Permalink

        Aha! Pardón, myslela som, že reagujete na mňa. K. Paustovskij, mimochodom nominovaný na Nobelovu cenu za literatúru, v knihe Zlatá ruža, píše: „Nenadarmo hovorieval Saltykov-Ščedrin, že ak literatúra čo len na chvíľku zamĺkne-to akoby národ zahynul. Byť spisovateľom -to nie je remeslo, ani zamestnanie. Spisovateľská práca je povolanie…Slovo „povolanie“ vzniklo zo slova „volanie“. Predovšetkým je to volanie vlastného srdca. Hlas svedomia a viera v budúcnosť nedovoľujú skutočnému spisovateľovi, aby žil ako pustokvet a neodovzdal ľuďom v plnej miere nesmierne bohatstvo svojich najrozmanitejších myšlienok a citov, ktorými prekypuje jeho srdce.“ Koniec citátu!
        Spisovateľ je umelec, rovnako ako zabávači, herci, výtvarníci, hodobníci a tí, dúfam, tiež cítia volanie svojho srdca, teda aj ich práca je povolaním. Chytáte autora za slovíčka. Koniec koncov umelci nie sú nadľudia. Každý sa nejaký narodí, niekto s hudobným nadaním, niekto s hereckým, niekto s výtvarným, no a niekto je napríklad dobrý človek, ktorý chce ľuďom pomáhať -to hádam nie je málo. Poznala som upratovačku, ktorá robila svoju prácu s takým zanietením, akoby komponovala symfóniu. Alebo sa umelci pokojne zaobídu bez predavačiek, kuchárov, krajčírov, rušnovodičov, murárov, elektrikárov…sami si postavia dom, vyrobia auto, vybudujú diaľnice…? Každý človek je potrebný! Len taká spoločnosť, ktorá si váži prácu každého človeka je humánna! Môj názor:„Zdvihni cent, možno ti bude chýbať do milióna. Zdvihni človeka, možno ti bude chýbať!

        Reply
  • 1. decembra 2017 at 7:39
    Permalink

    Marek, odpoveď máš v článku, ako som napísal vyššie – je jasné, že nič nebolo ideálne. Umelci museli robiť ústupky a samozrejme existovala aj cenzúra, no aj napriek tomu bola kultúra a sociálne väzby v spoločnosti na oveľa vyššej úrovni, než je tomu dnes. A k tomu vynúteniu, ver mi, že zamestnanci KIA, VW či Samsung by sa radšej nechal nútiť rekreovať, než robiť nadčasy a otrockú prácu. Osobne som poznal prípady totálne vyhorených a psychicky zlynčovaných ľudí, ktorí mali tmavých ranných vlakoch samovražebné myšlienky.

    Reply
  • 5. decembra 2017 at 20:35
    Permalink

    Pamatam si na tie nutene navstevy koncertov ktore nebavili nikoho. Ozaj a pamatate ako si aj na to ako sused udaval suseda ze nepocuva slovensky rozhlas ale slobodnu europu?

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *