Komentár Romana Michelka: Viktor dobyvateľ

Viktorovi  Orbánovi sa podaril hetrik. Tretíkrát za sebou vyhral parlamentné voľby, čo je však ešte dôležitejšie, vyhral ich  tak, že disponuje ústavnou väčšinou. Iste, k tomuto výsledku si dopomohol „politickým dopingom“ – účelovou úpravou volebného systému, ktorý výrazne preferuje veľké strany, a znevýhodňuje tie menšie. A tak aj keď získal len niečo vyše 48 percent  hlasov, v novom parlamente disponuje ústavnou dvojtretinovou, teda vyše 66 percentnou väčšinou, čo je 133 kresiel zo 199. Ale aj tak je to výkon hodným obdivu.

Veľmi zaujímavá a poučná bola aj volebná kampaň. V nej sa naplno ukázalo, že fakty sú vo volebnej kampani úplne nepodstatné, podstatný je umelecký dojem. Inak povedané, celá kampaň sa točila okolo dvoch tém. Tou prvou boli utečenci,  druhou Soros a jeho piata kolóna. Treba zdôrazniť, že vyrobiť z utečeneckej krízy politický problém, bola úloha hodná majstra. Celé politické spektrum v Maďarsku je totiž v náhľade na riešenie tohto problému jednotné. Nikto nechce demontovať plot na maďarsko-srbskej hranici, žiadna z politických strán nesúhlasí s kvótami. Mimochodom, Maďarsko bolo jediné, ktoré sa k nám pridalo v našej žalobe Európskej únie za vynucovanie utečeneckých kvót.

Trocha iná bola situácia  v kauze Soros. Je pravda, že tak, ako v mnohých iných krajinách, má tento miliardár aj v Maďarsku svoje „vplyvové“ agentúry a je pravda aj to, že jeho Nadácia otvorenej spoločnosti (OSF) podporuje rôzne politické aktivity liberálnych a liberálno-ľavicových síl. Na rozdiel od iných krajín strednej a východnej Európy však s veľmi mizivým výsledkom. Otázka je, čo robí Orbán inak ako jeho politickí súputníci v okolitých krajinách? Orbán je bez pochýb veľmi talentovaný politik, ale to je celkom iste aj Fico. Orbán však neváhal pre svoj úspech ísť až na hranu. Ako už bolo spomenuté, veľmi účelovo si upravil veľmi komplikovaný volebný systém pozostávajúci z troch kandidátok, jednomandátových väčšinových obvodov, zo spoločnej celoštátnej kandidátky a z krajových kandidátok, vďaka čomu docielil, hlavne pri jednomandátových obvodoch, silnú dominanciu. V praxi to znamenalo, že aj keď medzi rokom 2010 a 2014 prišiel o viac než 350 000 voličov, na zisku mandátov sa to takmer neprejavilo.

Druhým krokom bolo, že veľmi efektívne a účinne zglajchšaltoval verejnoprávne médiá, ktoré sa v konečnom dôsledku stali hlasnou trúbou vlády a nástrojom veľmi efektívnej a niekedy aj dosť nevyberavej škandalizácie opozície. V tomto bode je slovenská a maďarská realita na míle vzdialená.

No a v neposlednom rade Orbánovi veľmi pomohlo, že opozícia nedokázala vygenerovať osobnosť, ktorá by bola schopná byť jeho reálnym vyzývateľom. Opozičná nejednotnosť, partikulárne stranícke záujmy a v neposlednom rade aj extrémna politická odlišnosť Jobbiku, socialistov či liberálov spôsobili, že napriek istým chabým pokusom sa jednotný opozičný postup ukázal ako nereálny.

Orbán teda začína svoj tretí premiérsky mandát po sebe (celkovo je však už štvornásobným premiérom, keďže prvýkrát sa dostal ku kormidlu maďarskej politiky už v deväťdesiatych rokoch), pričom disponuje ústavnou väčšinou. Má v rukách takú moc, o akej sa takmer žiadnemu premiérovi v demokratickom svete ani nesníva a je len na ňom, či ju využije v prospech Maďarska, alebo len v prospech posilnenia svojej osobnej moci.


Roman Michelko, autor je spisovateľ

Text vyšiel aj na e hodnoty.sk

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *