Kropotkin vs. Darwin – kooperácia ako evolučný faktor

Keď jeden z najväčších velikánov vedy Charles Darwin postuloval svoju teóriu o pôvode druhov, vniesol viac svetla do problematiky evolúcie – tá však stále zostáva obrovským fenoménom, plným záhad. Darwinova presvedčivá interpretácia sa napevno integrovala do populárneho vedeckého folklóru, i do predstáv laickej verejnosti. Vo svete vedy sa však zrodilo aj viacero „kacírskych“ kontrateórií, ktoré darvinizmus dopĺňajú a miestami mu dokonca aj oponujú.

If you use this photo, please link to www.CGPGrey.com for attribution.
Aký tieň vrhá Darwinove dedičstvo? Foto: CGP Grey, CC

Darwinova teória o prirodzenom výbere výrazne naštrbila dovtedajšie (zväčša teologické) predstavy o pôvode všetkého živého a spôsobila doslova revolúciu nielen na poli biológie, ale aj filozofie, teológie či sociológie. Všímavý vedec spozoroval, že mechanizmus dedených vlastností zabraňuje i najplodnejším druhom v exponenciálnom raste, keďže niektorých jedincov v „boji o prežitie a zdroje“ zvýhodňuje, iných zas naopak. Pokiaľ sa niektoré odlišnosti (mutácie) ukážu ako výhodné z hľadiska prežitia, dochádza k postupným zmenám a vývoju nových druhov organizmov. Niektorí teoretici darvinizmus prakticky okamžite aplikovali aj na ľudské správanie, výsledkom interdisciplinárnej interakcie bola i preslávená myšlienka Herberta Spencera o „prežití najsilnejšieho“ a vznik tzv. sociálneho darvinizmu. Poznatok o tom, že každý druh a každý jedinec na Zemi predstavuje agregát rozličných fyzických a mentálnych dispozícií s rôznorodým uplatnením náhodných mutácií a miery zvýhodnenia, poskytol takmer nepriestrelný argument obhajcom tradičného usporiadania spoločnosti, tolerujúcej vysokú mieru sociálnej nerovnosti a chudoby – tie tak mohli bohorovne označiť za nevyhnutnosť, proti ktorej je zbytočné bojovať. Podobné pozície zastával aj Thomas H. Huxley, ktorý si za svoju priam agresívnu obhajobu darvinizmu vyslúžil prezývku „Darwinov buldog“.

Kontrateória

peter_kropotkin_1864
Mladý Peter Alexejevič Kropotkin. Foto: Wiki, PD

Takéto interpretácie darvinizmu dvíhali žlč ruskému anarchokomunistovi, vedcovi, filozofovi a dobrodruhovi Petrovi Kropotkinovi. Rozhľadený burič aristokratického pôvodu, plynulý vo vyše dvadsiatich jazykoch, vzniesol svoje námietky v často prehliadanej, avšak dodnes inšpiratívnej knihe „Pospolitosť: Vzájomná pomoc“ (1902). V tej dobe už mal odžité viac než dosť: mladosť v elitnej vojenskej škole, službu u cára, náročnú vojenskú misiu na Sibíri, niekoľko dobrodružných geografických výprav či sériu revolučných pamfletov a kníh so vskutku širokým záberom (poľnohospodárstvo, ekonomika, sociológia, politológia). Popri tom všetkom strávil pre nekonformné politické názory istý čas v ruskom i francúzskom väzení. Jeho myšlienky o kooperácii a symbióze v prírode výrazne ovplyvnili budúce ekologické hnutie a svojím dôrazom na lokálnu ekológiu, organické poľnohospodárstvo a obnoviteľné alternatívne zdroje energie výrazne predbehol dobu. Nezanedbateľnú stopu zanechal aj v biológii. Kým Darwin videl hybnú silu evolúcie v „boji o bytie“, Kropotkin odpovedal zdôraznením faktoru kooperácie. Jej pôvod u zvierat videl v podvedomej inštinktívnej predispozícii na vzájomne užitočné kooperatívne správanie. Svojho času bola kniha ohromne populárna, v neskoršom období sa však rozšírila mylná domnienka, že predstavuje len zjednodušenú jednostrannú teóriu, ktorá príliš idealizuje vzťahy medzi živočíchmi. Kropotkin získal nálepku evolučného utopistu, ktorý sa silene snaží svoje idealistické predstavy o kooperácii medzi ľuďmi spätne aplikovať na zvieraciu ríšu. Pravda je však uprostred: Kropotkin nikdy netvrdil, že v prírode súperenie neexistuje a s mnohými aspektami Darwinovej teórie súhlasil. Evolúciu považoval za širokú problematiku a evolučný vývoj organizmov definoval ako výsledok komplikovanej interakcie mnohopočetných faktorov. Príčinou jednostrannosti a cieľavedomej predpojatosti knihy je jej mierne satirická povaha, prejavujúca sa v snahe ponúknuť presné zrkadlenie darvinizmu (najmä jeho sociálnej nadstavby) a poukázať na jeho slabé stránky. Slúžila na vyrovnanie dovtedajšieho jednostranného diskurzu (zdôrazňujúceho sebeckosť), pričom zámerne zjednodušeným výkladom a bohatým výpočtom príkladov symbiózy z prírody sa univerzálny teoretik snažil upozorniť na analogické zjednodušenia darvinizmu. Kým horliví darvinisti typu Huxleyho glorifikovali konflikt, Kropotkin odpovedal glorifikáciou kooperácie, aby jeden extrémny pohľad doplnil druhým extrémom a dal tým najavo, že (akákoľvek) jednostranná interpretácia je pritiahnutá za vlasy. Práve v kooperácii rozpoznal prinajmenšom rovnocenný hybný faktor evolúcie, keďže podporuje rozvoj zvykov a vlastností, zabezpečujúcich úspešné prežitie a reprodukciu druhov. Naznačil tiež kontinuitu medzi prirodzeným kooperatívnym správaním zvierat a ľudí: neustály progres ľudských spoločností si vyžadoval stále dômyselnejšie formy spolupráce, ktoré ľudstvu umožnili výrazný spoločenský pokrok.

Altruizmus

Vyhľadávaný motivačný rečník, budhistický mních a Dalajlámov dvorný tlmočník Matthieu Ricard (médiami populárne označovaný za „najšťastnejšieho človeka na Zemi“) sa téme okrajovo venuje vo svojej stále aktuálnej knihe „Altruizmus“. Práve altruizmus považuje za rozhodujúcu tvorivú silu, ktorú ponúka aj ako odpoveď na najvypuklejšie civilizačné problémy: „Hoci súťaživosť samozrejme existuje tiež, len spolupráca je taká tvorivá, že odpovedá vyšším úrovniam komplexity. Sme super-spolupracovníci a mali by sme ísť ešte ďalej!“ Prejavy altruizmu dokladá nielen u detí z rôznych kultúr vo veku 14 mesiacov (vyvracajúc starší mylný predpoklad o detskom egocentrizme v predškolskom veku), ale aj u zvierat. Vyvodzuje z toho evolučnú starobylosť altruizmu, odvoláva sa pritom na mnohých rešpektovaných etológov – okrem Kropotkina aj na Williama Hamiltona, Richarda Dawkinsa, Georgea Pricea či Wardera Clydea Alleeho. Williama Hamiltona považuje dodnes vedecká obec za jedného z najvýznamnejších evolučných teoretikov 20. storočia. Veľký ohlas vyvolal jeho predpoklad, že altruistické správanie zvierat vyvolávajú určité gény. Práve týmto postulátom sa výrazne spolupodieľal na posune genetiky do centra záujmu výskumu evolúcie. Istú protiváhu predstavoval Richard Dawkins, ktorý pre zmenu hovoril o „sebeckom géne“, ktorý stojí paradoxne aj za kooperatívnou zložkou správania zvierat – podľa neho treba hľadať aj za navonok altruistickými prejavmi sebecké motívy. Dokonca i George Price zakomponoval do svojej slávnej teorémy, v ktorej sa pokúsil matematicky opísať evolúciu a prírodný výber, predpoklad genetických predispozícií altruizmu. Primárne si všímal dva vzťahy v rámci skupín zvierat – altruizmus jednotlivca voči skupine a priemerný altruizmus celku. Pod altruizmom rozumel ohrozenie vlastnej prosperity (zdravia, kondície) v prospech prosperity ostatných jedincov. Výrazným faktorom úspechu skupiny sa tak stáva jej schopnosť rehabilitovať obetavé správanie altruistických jedincov, čím sa zvyšuje celková miera altruizmu v skupine, ako aj predpoklad jej úspešnej reprodukcie. V ideálnom prípade sa miera skupinového altruizmu rovnomerne rozvrství medzi jednotlivých príslušníkov skupiny, čím sa dosiahne istá „altruistická uniformita“ – výrazne zvyšujúca vyhliadky na prežitie.

Viac hláv…

9776899801_738e6d265c_o
Budeme len slepou uličkou evolúcie? Máme to vo vlastných rukách… Foto: KylaBorg, CC

Ďalší z menovaných, Warder Clyde Allee, sa taktiež nevyhol podozreniam, že spätne transponuje aspekty svojho oddaného boja za demokraciu a mier do sveta živočíchov. V tom prípade by sa však aj jednostranné zdôrazňovanie konfliktu ako hnacej sily zo strany (sociálneho) darvinizmu dalo označiť za spätné aplikovanie preexponovaného individualizmu ako prevládajúceho spoločenského svetonázoru do vedeckých postulátov. Akokoľvek, Allee prišiel k zaujímavým výsledkom, kedy na vzorke pokusných karasov uskutočnil experiment, pomocou ktorého overil svoju hypotézu, že zvýšenie populácie (resp. jej hustoty) môže vďaka vyššej miere kooperácie paradoxne priniesť vyššiu mieru prosperity pre jednotlivcov. Táto korelácia vošla do histórie pod názvom „Alleeho efekt“. Populácia pokusnej vzorky rýb totiž rástla o to rýchlejšie, čím viac jednotlivcov obsahovala. Na základe zvýšenej miery prežitia dospel k priam heretickému záveru, že kooperácia mohla byť kľúčovým faktorom v evolúcii (a osobitne v evolúcii sociálnych štruktúr). V 40. a 50. rokoch 20. storočia panoval všeobecný názor, že k významnejším populačným prírastkom dochádza pri menšom počte jednotlivcov, keďže „na hlavu“ pripadá väčší podiel na obmedzených zdrojoch. Alleeho odvážne tvrdenia preto vyvolali živú diskusiu, i značnú počiatočnú dávku vzdoru zo strany evolučných dogmatikov. Napriek tomu sa však Alleeho zistenia smelo môžu oprieť o reálie z prírody, ilustráciu predstavujú najmä zvieratá žijúce v stádach a svorkách. Živočíchom s vysokou mierou Alleeho efektu po dosiahnutí istého kriticky nízkeho bodu v populácii klesá miera populačného rastu do červených čísel, z ktorých už nie sú schopné dostať sa. Samozrejme, ani pozitívna korelácia medzi hustotou a prosperitou nedisponuje nekonečnou platnosťou a pokiaľ populácia dosiahne svoj vrchol, limitovaný zdrojmi (v prípade predátorov napr. populačnými limitmi zvierat, ktoré dominujú na ich „jedálničku“), nevyhnutne dochádza k boju o zdroje i v rámci skupiny. Tento horný „bod zlomu“ je však rozdielny a u mnohých zvierat sa pohybuje v obdivuhodne vysokých číslach, kedy k populačnému rastu dochádza i pri extrémne vysokej hustote populácie.

Prapolievka

I najnovšie poznatky z oblasti paleo- a mikrobiológie nahrávajú čoraz rozšírenejším názorom, ktoré symbiózu považujú za kľúč k pochopeniu evolúcie života na zemi. Zem existuje vyše štyri miliardy rokov, z čoho takmer polovicu času jediný prejav života predstavovala koncentrovaná „baktériová polievka“, ktorá čelila extrémnym podmienkam – chýbajúca ozónová vrstva totiž umožňovala prepúšťanie vysokej hladiny silného ultrafialového žiarenia. To neustále poškodzovalo život uchovávajúce reťazce DNA, jedinou možnosťou na prežitie baktérií teda ostala vysoká miera spolupráce. Extrémne podmienky podnietili čulý život v „prapolievke“, kedy sa primitívne baktérie naučili dômyselne vymieňať životodarné informácie – miniatúrne fragmenty DNA. Tie si dopĺňali aj z poškodených a umierajúcich buniek, ale aj rudimentárnych zbytkov na pomedzí živého a neživého sveta, označovaných ako replikony. Niektoré z nich, dnes známe pod menom vírusy, dokonca podnietili kooperatívne vzťahy s baktériami. Hostiteľská baktéria si dopĺňala štruktúrou víru svoju cytoplazmu, kým vírus ju na oplátku mohol využívať na svoju replikáciu. Za miliardy rokov sa tak vytvorila dômyselná celoplanetárna horizontálna sieť, umožňujúca globálnu výmenu genetických informácií a materiálu. Toto prehistorické „genetické inžinierstvo“ umožnilo baktériám prežiť a vytvorilo základné predpoklady pre neskorší triumfálny rozkvet najrozličnejších životných foriem na Zemi.

Evolučný skok

kropotkin1
Jeden z najznámejších portrétov Petra Kropotkina. Foto: Wiki, PD

Genetička Lynn Margulis spoločne so svojím synom Dorionom Saganom (ktorého splodila so svetoznámym astronómom Carlom Saganom) vo svojom veľkolepom diele „Mikrokozmos“ opisuje proces ako tímovú hru: „Baktérie v prírode nikdy nefungujú ako ohraničený jednotlivec. Namiesto toho v akomkoľvek prostredí tímy niekoľkých druhov baktérií žijú spoločne, odpovedajú na zmeny okolitého prostredia, premieňajú ho a navzájom si pomáhajú komplementárnymi enzýmami. Touto zložitou interakciou baktérie obsadzujú a radikálne premieňajú svoje životné prostredie.“ Darwinovu teóriu pokladali za neúplnú, keď skalopevne tvrdili: „Život neovládol celú zemeguľu prostredníctvom boja, ale prostredníctvom sieťového prepojenia.“ Rôzne spoločenstvá baktérií majú schopnosť prirodzene nájsť najlepšie lokálne riešenie v záujme vlastnej prosperity, dôsledkom čoho i prostredie udržiavajú v pohostinnom stave. Pri opise životodarnej činnosti mikroobyvateľov Zeme zachádzajú autori ešte ďalej, kedy ju prirovnávajú k synergickému efektu ľudskej spolupráce: „Chovajú sa ako akási decentralizovaná celosvetová demokracia. Bunky ostávajú oddelené, ale zároveň sú schopné kooperovať pri výmene informácií a génov aj napriek odlišnostiam – podobne ako ľudia, ktorí sú aj napriek samostatnosti schopní vymieňať si užitočné informácie a pomáhať si pri realizácii vzájomne výhodných činností. Uvedomiť si túto podobnosť môže byť prvým krokom smerom k starej múdrosti mikrokozmu.“ Niektoré baktérie sa časom začali špecializovať na využívanie vodíka, vedľajším produktom čoho bolo zvyšovanie množstva kyslíka v atmosfére a bakteriálny holokaust. Prežiť dokázali len tie, ktoré kooperáciu úspešne posunuli na ešte vyššiu úroveň: výsledkom integrácie boli prvé bunky s jadrom. Práve tie spôsobili najväčší evolučný skok v dejinách a umožnili ďalší rozvoj čoraz zložitejších foriem života. Náznaky týchto poznatkov intuitívne poňal do svojej teórie aj samotný Kropotkin: „Najpokročilejšími bytosťami by bez vnútrodruhovej i medzidruhovej solidarity boli tie maličké čiastočky, hemžiace sa vo vode a ledva rozoznateľné pod mikroskopom. Ale existovalo by vôbec aspoň toto? Nie sú samotné najranejšie zhluky buniek príkladom združovania v boji?“ V konečnom dôsledku predstavuje každý zložitejší organizmus kozmos orgánov, ten je kozmom buniek, a tie sú kozmom ešte menších kozmov. Každý maličký svet si zachováva istú autonómiu, no pre prežitie vyhľadáva produktívnu spoluprácu s okolitými svetmi. Výsledkom je komplexný systém, ktorého celkový prospech je nevyhnutne definovaný súčtom prospechov všetkých súčastí, vrátane najmenších čiastočiek organizovanej hmoty.

Kooperácia v prírode

Kooperácia sa rozlišuje podľa toho, či sa jedná o vzťah medzi príslušníkmi rovnakého druhu (altruizmus), alebo viacerých druhov (mutualizmus, komenzalizmus). Protikladný princíp – konflikt – sa tiež delí na vnútrodruhovú a medzidruhovú (vykorisťovanie, resp. parazitizmus) konkurenciu. Kropotkin uviedol vyčerpávajúci výpočet príkladov vnútro- i medzidruhovej spolupráce u zvierat, vrátane spolupráce pri získavaní potravy, kolektívnom zastrašovaní predátorov, výstražných signáloch či koordinovanej obrane stáda. Mnohé ďalšie fascinujúce ukážky kooperácie boli zdokumentované až po Kropotkinovej smrti: napr. prípady cieľavedomej spolupráce kosatiek s ľuďmi-veľrybármi, kedy dravce zahnali veľrybu, na ktorú si samé netrúfli, k lodi a trpezlivo vyčkali, kým ju posádka uloví a spracuje. Následne sa vrhli po nevyužitých kusoch, hodených naspäť do vody. Značný záujem vedcov priťahujú aj lingvistické systémy slonov či veľrýb. Najväčšie suchozemské cicavce používajú na dorozumievanie širokú paletu gest, zvukov či dokonca tzv. seizmických signálov (vibrácií šírených a pravdepodobne aj zachytávaných pomocou nôh), výskumníčka Jayce Poole hovorí dokonca o istom „zmysle pre humor“, ktorý slony rady prejavujú. Veľryby zas preslávili výrazne melodické variabilné zvuky, ktoré majú popri orientačnej či komunikačnej funkcii aj akúsi „umeleckú“ – obzvlášť niektoré druhy, ako napr. vráskavec dlhoplutvý, sa stali známe svojimi „piesňami“, ktoré sú predmetom vášnivých debát zapálených etológov. Príklad prepracovanej symbiotickej kooperácie medzi príslušníkmi rôznych druhov (či dokonca ríš) ponúka vysoko špecializovaná spolupráca medzi stromami a hubami ectomycorrhizae: mikroskopický systém húb je schopný dosiahnuť oveľa hlbšie, ako koreňový systém stromov, čím svojmu hostiteľovi sprostredkúvajú oveľa väčšie množstvo vody. Okrem toho strom chránia pred škodlivými druhmi pôdnych húb a sprostredkúvajú mu niektoré stopové prvky i na menej vľúdnych miestach – huby za odmenu dostávajú dobrú „skrýšu“, ako aj sacharidy zo stromov, nevyhnutné pre ich existenciu. Zaujímavá kooperácia sa úspešne rozvinula aj medzi chrobákmi rodu oncideres a stromami-mimózami: samička chrobáka si pre kladenie vajíčok vyberá výlučne mimózy a keďže larvy po vyliahnutí prežijú iba v mŕtvom dreve, samička cieľavedome poškodzuje vetvy s vajíčkami vytváraním štrbín v kôre, dôsledkom čoho vetva čoskoro odumiera a padá na zem. Takéto prirodzené „prerieďovanie“ vetiev má za následok lepšiu alokáciu živín stromu a napokon jeho dlhší život – dokonca niekoľkonásobne. Už Kropotkin došiel k záveru, že kooperácia predstavuje dôležitú funkciu prežitia, nezaisťuje však automaticky prežitie samotné – ako je totiž známe, tendencia nemusí automaticky viesť k determinizmu (čo platí aj u prirodzeného výberu) a presne tak i prežitie závisí od množstva faktorov, pričom do hry vstupuje často i náhoda. Jeden z najzásadnejších evolučných biológov Theodosius Dobžanskij rozmenil polemiku na drobné a ozrejmil vzťah medzi náhodou a predurčenosťou nasledovne: „Evolúcia nie je nevyhnutná v zmysle predurčenosti, ani nie je záležitosťou náhody alebo nedopatrenia. Jej výsledok je teda z dlhodobého hľadiska nepredvídateľný.“

Vzájomné výhody

Medzi najznámejšie príklady z ríše hmyzu patrí „manželstvo z rozumu“ medzi mravcami a voškami. Vošky, živiace sa rastlinnými šťavami, produkujú sladký nektár, ktorý mravce rady využívajú na kŕmenie svojho potomstva. Spolupráca dokonca dosiahla tak vysokých štádií, že vošky často vylučujú sekrét priamo do ústneho ústrojenstva mravov a na oplátku im koordinované mravčie spoločenstvo zabezpečuje ochranu pred prirodzenými predátormi. Ďalší typický príklad spočíva v odstraňovaní parazitov a otravného hmyzu z povrchu tela väčších zvierat – byvolov, slonov, nosorožcov či žiráf. Špecialistami na tieto práce sa stali rôzne druhy vtákov, napr. kľuvač žltozobý (Buphagus erythrorhynchus), ktorý pojedá hmyz a kliešte z chrbtov spomínaných zvierat, neraz im dokonca ošetruje i povrchové rany, infikované parazitmi. Krokodíliara žltobruchého (Pluvianus aegyptius) zas často spájajú s údajnou harmonickou symbiózou s krokodílmi, kedy majú zlovestným obyvateľom afrických močiarov čistiť zvyšky spomedzi zubov. Často opakované tvrdenie sa však zatiaľ dokázať nepodarilo a zaznamenané svedectvá vedecké kruhy spochybňujú. Isté je, že jedálniček krokodíliarov pozostáva z podobných špecialít, ako v prípade kľuvača – obhospodarúva povrch tela väčších zvierat, ktoré ochotne trpia zákroky malých „ošetrovateľov“. Ešte extrémnejší príklad prináša podmorská fauna: niektoré malé druhy rýb sa v priebehu evolúcie špecializovali na odstraňovanie parazitov a odumretého tkaniva z tela väčších rýb, čo dokonca tolerujú aj inokedy neľútostné podmorské predátory. To však nie je všetko – tieto druhy „ošetrovateľských“ rýb dokonca vytvárajú akési „čistiace stanice“, v ktorých sa väčšie druhy rýb dobrovoľne zastavujú na „protiparazitálne kúry“. Rôznorodosť vzťahov medzi organizmami podčiarkuje aj fakt, že mnohé z nich sa viac ako na vzájomne výhodný mutualizmus ponášajú na istú formu „využívania“ jedného druhu druhým, pričom „využívaný“ jedinec ho z nejakého dôvodu toleruje (komenzalizmus). Veľkú pozornosť zoológov vyvolal vzťah medzi štítovcom (druhom ryby) a veľrybami, delfínmi či dokonca žralokmi. Štítovce disponujú akousi prísavkou na chrbte, ktorá vznikla postupnou transformáciou niekdajšej hornej plutvy. Pomocou tohto evolučného výstrelku sa títo dômyselní obyvatelia oceánov dokážu prisať na kožu svojich hostiteľov a zotrvať tam aj niekoľko dní či dokonca týždňov. Delfíny, žraloky, i veľryby ich prítomnosť na svojich telách tolerujú, a to dokonca aj na miestach, z ktorých by ich mohli odstrániť bez cudzej pomoci. Táto forma spolupráce je pre vedcov stále istou záhadou, predpokladá sa však, že tajuplné štítovce, o ktorých živote sa stále vie len málo, využívajú svojich hostiteľov na „dopravu“, ako ochranu pred predátormi či dokonca ako miesto na socializáciu (v delfíních kŕdľoch dokonca často „prestupujú“ z jedného delfína na druhého). Dlho však nebolo jasné, aké benefity majú z tohto vzťahu hostitelia, najnovšie výskumy však naznačujú, že sa pravdepodobne opäť jedná o odstraňovanie kožných parazitov.

Solidárne divé psy

8654537866_70b7bededc_o
Pes hyenovitý, žiarivý príklad vnútrodruhovej kooperácie a solidarity. Foto: Lip Kee, CC

Vysoko sociálne správanie psa hyenovitého, jedného z najúspešnejších predátorov afrických saván, neprekvapuje, nakoľko sa jedná o charakteristickú vlastnosť psovitých šeliem. Od svojich súkmeňovcov sa však pes hyenovitý líši oveľa voľnejšou hierarchiou, nižšou mierou agresivity vo vnútri svorky či silným citom pre kooperáciu. Priemernú svorku tvorí do 20 jedincov a na jej čele stojí dominantný pár, vychovávajúci potomstvo. Jeho nadradenosť sa však spravidla neprejavuje agresivitou ani zastrašovaním, namiesto toho majú nesmierne bohatý itinerár rituálnych zvykov a hravých spôsobov vzájomnej interakcie. Pri prenasledovaní koristi sa spoliehajú na vytrvalosť, kedy ju prenasledujú i niekoľko kilometrov – počas lovu sa pritom striedajú na strategických pozíciách, podobne ako cyklisti v pelotóne, čím sa sily a zodpovednosť rovnomerne rozložia medzi jednotlivcov. Skutočný unikát predstavuje delenie koristi – prednosť pri kŕmení majú mláďatá a ich matka, ktorá sa od nich nepohne ani na krok (a teda neloví). Na kŕmení (prostredníctvom vyvrhnutej potravy), ale aj na výchove mláďat, sa spolupodieľajú všetci členovia svorky. Výsledkom vysokej miery kooperácie, ako aj spravodlivej distribúcie potravy, je obdivuhodná úspešnosť lovu – fenomenálnych 80%, pri ktorej blednú závisťou aj silne hierarchické levy (10%). Vysoko solidárny systém s dôrazom na zabezpečovanie prežitia najmladších členov svorky predstavuje nielen prínosný, ale zároveň aj esenciálny prvok v stratégii prežitia týchto šeliem. Avšak necitlivé zásahy ľudí do ich prirodzeného životného prostredia, ako aj snaha ochrániť dobytčie stáda, výrazne okresali ich celkovú populáciu. Keďže ide o typického predstaviteľa druhu s vysokou mierou spomínaného Alleeho efektu, zmenšenie svoriek znamená výrazný zásah do ich kooperatívneho spôsobu života. Ich celková populácia v Afrike dosiahla bod, kedy sa stavy obnovujú už iba veľmi ťažko, na niektorých miestach sú už na pokraji vyhynutia.

Socializácia

Fascinujúci rozmer pridáva do polemiky aj spoločenské správanie zvierat, ktoré neprináša navonok žiaden úžitok a nijakým spôsobom nezvýrazňuje šance na prežitie. Rozdiely medzi princípom vzájomnej pomoci ako evolučnej stratégie, prinášajúcej isté výhody, a koncepciou spoločenskosti (združovania) opäť najlepšie ilustruje príklad z prírody: hviezdice, živočíchy obývajúce dná oceánov, sa ukázali ako vysoko spoločenské, pri zrýchlených záberoch je viditeľné, ako sa neustále ku sebe približujú, jemne do seba štuchajú, dotýkajú sa navzájom a líhajú na seba. Takéto chovanie pritom evidentne nemá žiadnu funkciu z hľadiska zvýraznenia šancí na prežitie („spoločnosť pre spoločnosť“). Sociálne aktivity teda nemusia vyvierať len z recipročnej užitočnosti, ale tiež z potreby potešenia zo spoločenského života. Kropotkin: „Ťažko povedať, čo vedie zvieratá k spoločenskému správaniu – potreba vzájomnej ochrany alebo jednoducho potešenie z obklopenia ďalšími príslušníkmi svojho druhu. Spoločenskosť, čiže potreba združovania, sa prejavuje vo výmene dojmov, hraní, vyvádzaní alebo jednoducho v potrebe pociťovať blízkosť ďalších živých bytostí rovnakého druhu. Predstavuje špecifickú súčasť života, ktorá sa vyvíja a dosahuje krásneho vyjadrenia u cicavcov.“ Vedné disciplíny ako sociobiológia sa snažia spoločenské správanie zvierat vysvetľovať ako geneticky predprogramovanú funkciu prežitia, podľa ktorej možno akékoľvek sociálne prejavy interpretovať ako dôsledok pudových tendencií zachovať gén. Nevyhnutne tak dochádza k redukcii vnímania spolupráce na egoistický kalkul. Zdôraznenie príkladov nefunkcionalistickej spoločenskosti však podobné mechanické redukcionistické koncepcie usvedčuje z omylu. Dlhodobo sa veľké polemiky vedú okolo príčinných súvislostí spoločenskosti a inteligencie. Predstavuje spoločenskosť prejav inteligentného kalkulu alebo je to skôr naopak a sociálna interakcia, rozvíjajúca čoraz dômyselnejšie komunikačné vzorce, umožnila rozvoj inteligencie až do rozmerov Homo sapiens? Kropotkin bol zástancom tej druhej myšlienkovej línie, aj keď si uvedomoval existenciu výnimiek, potvrdzujúcich pravidlo, napr. v podobe živočíchov, u ktorých sa vysoká inteligencia skĺbila s minimálnou mierou spoločenskosti (chobotnica). Podporný argument poskytuje aj významná filozofka biológie Mary Midgley: „Prečo dlhé zoznamovacie procedúry živočíchov? Prečo vzájomné čistenie, prečo hra? A vlastne – prečo i my, ľudia, trávime toľko času rôznymi formami neproduktívnej komunikácie, neformálnym klebetením, piesňami, tancami, rozprávaním príbehov či rozličnými obradmi? Inteligencia samotná by nevygenerovala tieto účely, iba by ich spätne pretransformovala do prostriedkov. Tieto veci sa však odohrávajú kvôli nim samotným. Pokiaľ je tu jedna zásadná, poháňajúca sila, je to spoločenskosť. Práve z nej vyviera postupné zosilňovanie komunikácie, poskytujúce vzorec pre inteligenciu.“

Prehliadaný

Nadčasovosť Kropotkinovho príspevku do evolučnej teórie dokumentujú aj slová Stephena J. Goulda, jedného z najuznávanejších evolučných biológov. Keď natrafil na „stratenú-nájdenú“ Kropotkinovu publikáciu „Pospolitosť: Vzájomná pomoc“, sypal si popol na hlavu, že ju neobjavil skôr. Dokonca ju označil za nesmierne dôležité dielo, ktoré je však nepochopiteľne prehliadané. Ruský polyhistor naznačil cestu, po ktorej neskôr vykročilo množstvo biológov, genetikov a evolučných výskumníkov. Tí potvrdili dôležitosť kooperácie, ktorá popri tradičnom konkurenčnom boji zohráva rozhodujúcu úlohu v evolúcii i civilizačnom spoločenskom progrese. Nad tým, čo by znamenal návrat k výraznejšej kooperácii pre ľudské pokolenie, sa opäť zamýšľa tibetský mních Ricard: „Máme čakať na nejaký ľudský altruistický gén? To by trvalo možno 50.000 rokov, pridlho na naše životné prostredie. Našťastie existuje aj kultúrna evolúcia. Ako ukázali odborníci, kultúry sa vyvíjajú rýchlejšie ako gény. Dobrá správa. Zmena jednotlivca a zmena kultúry sa navzájom formujú. A naozaj môžeme dosiahnuť altruistickejšiu spoločnosť.“

peter_kropotkin_circa_1900
Kropotkin v jeseni svojho života. Foto: Wiki, PD

Celé meno: Peter Alexejevič Kropotkin
Narodil sa: 9. 12. 1842 v Moskve
Zomrel: 8. 2. 1921 v Dmitrove
Korene: potomok Rurikovcov, jednej z najstarších ruských šľachtických rodín
Vzdelanie: elitné vojenské štúdiá v Petrohrade
Povolanie: cárov komorník, vojenský dôstojník, geograf, vedec, filozof, aktivista, revolucionár, ekonóm, evolučný výskumník
Dedičstvo: vplyv na budúce ekologické hnutia, organické poľnohospodárstvo, alternatívnu energetiku, anarchokomunistické teórie o politicko-ekonomickom usporiadaní spoločnosti, evolučný výskum

Pozn. autora: alternatívny, ale o to zaujímavejší pohľad ponúka vo svojom článku Tomáš Klimek: http://klimeux.blogspot.sk/2016/11/dialektika-ludskych-pudov_6.html

Foto: Wiki, PD

Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.

2 thoughts on “Kropotkin vs. Darwin – kooperácia ako evolučný faktor

  • 17. decembra 2016 at 22:44
    Permalink

    Veľmi dobrý článok, ktorý by som ako človek, ktorý vyštudoval zoológiu a zaujíma sa o.i. o alternatívne ekonomické a politické systémy, rád ešte o niečo doplnil.
    V prvom rade treba pravičiarom zdôrazniť, že obhajoba darwinizmu a individualizmu ešte NIE JE obhajobou kapitalizmu, tobôž dnešného finančného systému, na ktorom dnešný KPM stojí a padá.

    Čo sa týka darwinizmu, teda evolučnej teórie, ktorej základ predstavujú génové mutácie a následná selekcia jedincov na základe ich lepších/ horších génov, treba si uvedomiť, že v dnešnom ekon. systéme nie sú zvýhodňovaní ľudia s lepšími génmi. To je snahou eugeniky, nie dnešného KPM-u. Tí, ktorí sú dnes najbohatší, a teda najúspešnejší, sú takými len na úkor druhých, ktorých keby nebolo, tak by skapali hladom, pretože sami nič nevytvárajú. Takže skutočnosť je presne opačná – tí najúspešnejší (čo toho najviac vytvoria) sú dnes spravidla na tom najhoršie, a tí najneschopnejší najlepšie. Len vďaka systému, ktorý je uzákonený vládami reprezentujúcimi celé štáty (ku ktorým sa pravičiari nezvyknú moc pekne vyjadrovať), no konajúcimi v ich neprospech. U zvierat, napr. škrečkov, ale prakticky u všetkých druhov, sú najúspešnejší tí, ktorí najviac vytvoria (nazhromaždia si najviac zásob na zimu). Ak je lasica A úspešnejšia než lasica B, znamená to, že loví s väčšou efektivitou, že je schopná uloviť viac. Nie to, že si vie zohnať inú lasicu, ktorá bude loviť miesto nej 🙂

    Keby teda boli postupne v dlhšom časovom horizonte dnešní „neúspešní“ ľudia (t.j. najmä manuálne pracujúci) totálne vyselektovaní, tak tí dnešní „úspešní“ by následne pokapali a ľudský druh by vyhynul, keďže by ich nemal viac kto živiť. Vidno tu teda priamy rozpor s darwinizmom v prírode, kde tí neúspešní/ neschopní postupne síce vykapú, no tým schopným to nevadí – práve preto, že sú schopní, prežijú 🙂 Dnešní „schopní“ by však bez tých „neschopných“ neprežili. Resp. by museli prebrať ich funkciu, začať sa živiť vlastnou prácou, následkom čoho by ich majetky (a teda „šikovnosť“) klesli na nepoznanie – a boli by radi, ak by sa vôbec udržali nažive.

    V 2. rade treba vedieť, že o spoločenskom systéme (ktorý má byť takto propagovaný) sa možno baviť LEN V RÁMCI 1 DRUHU. Akékoľvek vzťahy medzi rôznymi druhmi sú teda z tohto pohľadu bezpredmetné. Pretože či už tu máme KPM alebo by sme chceli SOC, KOM, ekon. demokraciu alebo čokoľvek iné – vždy to má slúžiť len jednému druhu, nám. Áno, ekosocialisti hľadia i na ostatné živé tvory – ale len v tom zmysle, aby náš spôsob života mal na ne čo najmenšie negat. dopady (kvôli morálke, ktorá je podľa môjho názoru ako nematerialistu atribútom duše; nie z vypočítavosti a prospechárstva pre našu fyzickú schránku), nie však v zmysle, aby oni mali čo najspravodlivejší alebo najefektívnejší systém. Oni majú svoje vlastné „systémy“ (principiálne odlišné od KPM-u) a tie im nijaký ekon. či polit. smer druhu Homo sapiens meniť nehodlá.

    Jediná životná stratégia podobná KPM-u v živoč. ríši je parazitizmus, aj ten je však v prírode takmer výlučne medzi rôznymi druhmi, nie v rámci 1 druhu. A aj tam 1 parazit parazituje súčasne len na jednom hostiteľovi – kdežto dnešný systém umožňuje parazitovať súčasne na tisícoch jedincov. Niečo takéto príroda nepozná. Navyše neviem, či by bol nejaký pravičiar hrdý na to, že jediný náprotivok jeho ideálneho systému v prírode je parazitizmus 🙂 Čuduj sa svete, aj oni sa oháňajú morálkou. Veď keď hovoria o Stalinových a iných zločinoch, na čo narážajú? Len na morálku. Nepovedia „za Stalina mali Rusi najvyšší hosp. rast“. Poukážu na zločiny voči ľudskosti. A oprávnene. Pokiaľ však má ísť o zločiny KPM-u, tam sú zrazu slepí, resp. tam ide morálka do úzadia a je propagovaný „zákon džungle“ či heslá typu „silnejší vyhráva“… Nuž, Stalin bol očividne silnejší… Ach, ako si len serú do huby…

    Takisto predácia je takmer výlučne medzi rôznymi druhmi. V rámci 1 druhu sa vyskytuje v nepatrnej miere, napr. keď samec medveďa zabije medvieďa samice, s ktorou sa chce páriť (ináč by nemala záujem, keďže by musela vychovávať to mladé) – nejde však o zabitie kvôli prežitiu, ale kvôli odovzdaniu génov. Keby však túto stratégiu aplikovali dnešní „silní“ a zabíjali by deti tých „slabých“, opäť by si tým podpílili vlastný konár, na ktorom sedia, keďže by následne nemal na nich kto robiť. Na silného medveďa však slabý medveď robiť nemusí. Práve preto je silný, že si dokáže sám zaobstarať dostatok potrovy a v pohode prežiť.

    Keď sa teda snaží niekto obhajovať dnešný KPM obhajobou konkurencie ako významného faktora evolúcie, mal by si uvedomiť 1 zásadný rozdiel: V prírode keď silnejší zničí slabšieho, nevadí mu to. Naopak, o to viac zdrojov ostane pre neho. U nás však keby všetci tí „najsilnejší“ zlikvidovali tých „slabých“, zlikvidovali by tým aj sami seba.

    A navyše: v rámci 1 druhu DRVIVO prevláda v prírode kooperácia nad konkurenciou. A keď tam konkurencia i je, tak stále sa dotyční jedinci živia sami. Neživí ich iný jedinec ich druhu (jednou z mála výnimiek sú levy, kde samce lovia len málokedy, napriek tomu žerú korisť ako prví – no stále ostane dosť aj leviciam a ich kalorické príjmy sú úmerné ich biologickým potrebám – čo je črtou komunizmu. Žiadne astronomické rozdiely ako v KPM-e tam nie sú. Neexistuje jediná levia svorka, kde by bol jeden lev obézny a nejaká levica by hladovala. Buď sa darí všetkým alebo sa nedarí nikomu).

    Hlavne si však treba uvedomiť, že o „systéme“ možno hovoriť práveže iba u zvierat, kde existuje kooperácia! Drvivá väčšina živočíchov sa totiž dokáže uživiť sama a nevyžaduje pre svoju existenciu prácu iného jedinca svojho druhu. Akurát pre odovzdanie génov potrebujú sexuálneho partnera, to je jasné, ale nie na svoje samotné prežitie. Niekto to nazve možno individualizmom, no tento idnividualizmus je ZÁSADNE odlišný od toho, ktorým sa demagógovia snažia ospravedlňovať KPM. Totiž v prírode sa všetky individualisticky žijúce druhy živia sami, čiže sú nezávislé jeden od druhého (napr. jazvec, rys, medveď, líška, kuna, veverica, plch, zajac, jež, myš, skoro všetky vtáky, plazy, obojživelníky, väčšina rýb i bezstavovcov). No životné stratégie tých druhov, ktoré žijú v určitých skupinách, sú všetky založené na kooperácii. Či už kvôli obrane, resp. minimalizovaniu pravdepodobnosti útoku predátora (koordinované húfy rýb – zmätenia útočníka, ktorý má väčší problém zamerať sa na jednu konkrétnu rybu, stáda kopytníkov či svište – viac očí si skôr všimne predátora), zháňaniu obživy (svorky vlkov, psov hyenovitých (pozn. – než ich zdecimovali západní belosi, mávali až do sto kusov!), šakalov, kosatky, delfíny,…) alebo oboje súčasne (napr. naši najbližší príbuzní – šimpanzy. Jednak si skôr všimnú v pralese leoparda, v prípade menších predátorov sú ich schopné aj zahnať, jednak kooperujú pri zháňaní potravy, napr. pri love gueréz – menších obratnejších opíc, ktoré šimpanzy chytia len vďaka špičkovej kooperácii) alebo celkove kvôli ich prežitiu (mravce, včely, termity,… – totálny komunizmus). U týchto druhov je konkurencia nanajvýš pri pohl. výbere (čo ale nesúvisí s hospodár. systémom) alebo medzi jednotlivými skupinami (keďže skupiny sú samostatné sebestačné jednotky, mohli by sme ich prirovnať k dnešným štátom). A keďže ľudia sú totálne závislí jeden od druhého, patria do druhej kategórie a KOOPERÁCIA je u nás teda nielen možná, ale NEVYHNUTNÁ. A aj ju koniec koncov máme, akurát že veľmi nespravodlivú. A hospodárska konkurencia môže byť teda nanajvýš medzi štátmi, nie v rámci nich.

    Ďalej: najdôležitejšia selekcia je pri pohlavnom výbere. Darmo že nejaký jedinec je schopný prežiť, ak sa nerozmnoží, svoje gény ďalej neodovzdá. To však nesúvisí s tým, aký máme ekon. systém. Ľudia si budú hľadať partnerov nezávisle od toho. Navyše v KPM-e je z hľadiska prežitia druhu ako-takého problém, že tá preferencia sa môže nakloniť (a aj sa nakláňa) v prospech bohatých, ktorí však nedisponujú zároveň najlepšími génmi – a teda môže dôjsť k opačnej selekcii ako v prírode, čiže k uprednostneniu geneticky neobdarených! Našťastie len teoreticky – realita ukazuje, že najviac potomkov majú tí „sociálne najslabší“ (čo však tiež nemusí byť dobré, keďže paraziti nie sú len tí najbohatší, ale sú hojne zastúpení aj medzi tými chudobnejšími, obzvlášť v strednej a južnej Európe).
    Tak či tak ani individualizmus, ani konkurencia ešte nie sú argumentom za KPM. Ako som písal vo svojom článku „KPM ako legalizovaná krádež I.“, KPM je len určitou formou obchodu, nie jeho synonymom. Aj napr. v ekon. demokracii funguje konkurencia (medzi jednotlivými podnikmi), avšak zároveň i kooperácia (v rámci podnikov) a takisto je to trh. KPM je veľmi špecifický typ trhového systému, v ktorom je umožnený zisk na základe vlastníctva – niečo, čo príroda nepozná.

    V prírode ak aj je konkurencia (potravná, keďže iné tovary zvieratá väčšinou nepotrebujú), tak funguje asi takto: Predstavme si nejaký kanadský národný park, v ktorom žijú o.i. zajace a rysy. Pre vysvetlenie pointy si teraz všetky ostatné zvery odmyslime. Zajace žerú rastliny, rysy žerú zajace. Zajace však v ňom nie sú zastúpené rovnomerne, ale koncentrujú sa viac v nižších nadmor. výškach, kde je viac kalorických plodín. Čím vyššie ideme do hôr, tým je ich menej. Logicky sa aj rysy budú snažiť dostať sa nižšie – tam, kde je najviac zajkov. Konkurencia medzi nimi spôsobí, že silnejšie rysy sa dostanú nižšie, kde sa im bude ľahšie vodiť, a slabšie rysy budú nútené vystúpiť vyššie do hôr, kde je potravy menej. No všetky rysy, silné i slabé si budú loviť zajace samé! Každý bude pracovať iba na seba! Keď to prirovnám k nám, v KPM-e je to však tak, že sa vyčlení skupina ľudí, ktorí loviť nebudú a budú na nich loviť druhí – ktorí si na dôvažok všetkého nechajú len zlomok z toho, čo ulovia a väčšinu dajú tým, ktorí nelovia. A konkurencia spôsobuje nanajvýš to, kto sa stane tým, ktorý loviť nemusí, bo naňho lovia iní. Ide teda o niečo diametrálne odlišné. O totálnu zvrátenosť.

    Sebecký gén sa takisto nevylučuje s kooperáciou medzi jedincami. Naopak, iba vďaka koooperácii sme vôbec prežili, bo človek samotný by v prírode nikdy neprežil. Čiže prežitie génu jedného jedinca je plne závislé od prežitia iných jedincov, ktorí musia tým pádom kooperovať. Keď aj boli vyselektovaní slabší jedinci u opočloveka, neboli zlikvidovaní konkurenciou svojich súkmeňovcov, ale väčšinou predátormi (pomalší nestihol utiecť), fyzickou nešikovnosťou (nedokázal sa v prípade nebezpečenstva vyšplhať na strom), zdravotným hendikepom, resp. zlým zdrav. stavom (mal zlý zrak, sluch, rôzne choroby) alebo pohlavným výberom (nebol atraktívny pre samicu). Nie tým, že by mu ostatní členovia neumožnili loviť (t.j. „nezamestnali“ by ho) alebo by mu síce umožnili, no niekto by mu vzal toľko z jeho úlovku, že by mu to sotva stačilo na prežitie. Nič takéto. Naopak, naši mužskí predkovia chodili spoločne na lov, ženy zas spoločne vykonávali iné práce (práca bola teda povinnosťou i právnom zároveň, nulová nezamestnanosť) a aj sa spoločne o všetko delili – vedeli, že raz skolí lovné zviera Ferko, raz Jožko, inokedy Miro či Dušan. No ostatní museli pri tom kooperovať, pomáhať. Že sú jeden od druhého závislí. A delili si veci rovnomerne, nanajvýš s prihliadnutím na biologické potreby (žene stačí menej mäsa než mužovi, decku ešte menej), šlo teda de facto o komunizmus. Len vďaka ktorému sme prežili celé státisícročia aj napriek tomu, že sme boli fyzicky oproti ostatným zvieratám obdobnej veľkosti mimoriadne slabí, pomalí na zemi i vo vode a nešikovní na stromoch. No mali sme rozum, ktorým sme vynašli nielen oštep a oheň, ale i premyslenú a mimoriadne efektívnu kooperáciu.

    Reply
  • 18. decembra 2016 at 12:11
    Permalink

    Dobrý a potrebný článok, na úrovni.
    Osobne by som k tomu poznamenal, že obidve teórie sa nebijú, ale skôr dopĺňajú. Darwinizmus možno pochopiť ako len čiastkovú súčasť celkových vývojových procesov. Kropotkin celkový obraz vývojových procesov dopĺňa. Pokúsim sa naznačiť ich súvislosť, aj keď sa obávam, že pre dnešné indeterministické myslenie (neuznávanie zákonitosti vývoja), to bude neprijateľné. Zákonitosť nechápem ako fatalizmus, osudovosť, ale len ako proces, kedy systémy, ktoré majú vyladenú formu s vyvíjajúcim sa obsahom (Marx na základe toho formuloval zákon súladu výrobných vzťahov s úrovňou výrobných síl), sú efektívnejšie a preto aj konkurencieschopnejšie. Nemusíte teda nič rešpektovať, žiadny smer, žiadnu zákonitosť, ale začnete byť v konkurenčnej nevýhode. Aby som ukázal, že ten smer nie je až tak náhodný, tak prirovnám dejiny ako proces vývoja a zmien spoločenských systémov. Tak ako si môžeme vývoj chemických prvkov (Mendelejevovu tabuľku prvkov) predstaviť ako sklad s regálmi a šuflíkmi, ktoré sa postupne zapĺňajú protónmi, neutrónmi a elektrónmi a musíte preto postupovať ďalej a ďalej k neobsadeným šuflíkom (Pauliho princíp), podobne si aj dejinný proces môžeme predstaviť ako podobný sklad, kde zapĺňaním šuflíkov musíte postupovať ďalej a ďalej. Feudalizmus, kapitalizmus, či socializmus v tomto sklade predstavujú len regále s určitým počtom šuplíkov. Môžete sa síce pokúšať do jedného regálu natlačiť toho viac, ako sa to pokúšajú stúpenci kapitalizmu, ale v tej časti skladu vám vznikne chaos a bordel, stratíte prehľad a systém sa vám začne rozpadať. Čo sa deje dnes s Európskou úniou a západným kapitalizmom. Toto by bolo vcelku v súlade s Darwinom.
    Lenže zároveň vstupujú do hry aj iné procesy. Konkurencia ako hlavná tendencia je výhodná voči cudzím, vonkajším subjektom, nie vnútri vlastného systému. Konkurencia v sklade síce bude trochu fungovať medzi zamestnancami, ako súťaženie, kto je šikovnejší, ap., ale rozhodujúca v sklade je výborná kooperácia, spolupráca, aby všetky zložky skladu výborne kooperovali a poskytovali rýchle služby zákazníkom. Konkurencia ako rozhodujúca tendencia tu nefunguje v rámci skladu, ale voči vonkajším subjektom, iným skladom.
    Lenže ak je firma šikovná, konkurencieschopná, postupne zaplní všetky šuflíky v sklade. Môže síce nemeniť formu, obal, zostávať stále na tej istej úrovni, ale preplňovaním skladu začne chaos, rozklad firmy. Cestou je zmena kvality systému (zmena kvality, podoby spoločenského systému), kedy sa viacero konkurenčných skladov spojí do jednej siete. Vo vnútri začne kooperácia, deľba práce, spolupráca, vylaďovanie vnútorného fungovania väčšieho systému, siete skladov. V zmysle Darwinovho výberu tu sa presadia systémy, ktoré rešpektujú túto tendenciu, pretože sa stanú konkurencieschopnešie voči širšiemu okoliu. Spolupráca, deľba práce, kooperácia si teda neprotirečia s Darwinovým výberom, len opisujú inú stránku toho istého procesu.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *