Kto z koho?

Svet 21.storočia sa mení rýchlejšie ako si uvedomujeme. Paradoxne s vysokou technológiou dostupných informácií degraduje ľudský potenciál myslenia. Je to preto, že zmeny prebiehajú nepozorovane, pod lampou, kde zvykne byť najväčšia tma. Málokto si všíma rozdiely medzi včerajškom a dneškom, hoci denne klesá životná úroveň a jej následkami sa zvyšuje i úmrtnosť tých, ktorí tvoria piliere spoločnosti po všetkých smeroch. Donekonečna však volíme tých istých ľudí, čo šliapu po našej dôstojnosti a bezohľadne využívajú svoje postavenie na úkor väčšiny. Ctižiadosť a pýcha elitárskych politikov sa znásobuje túžbou zapáčiť sa tým, ktorí im zabezpečia moc, postavenie, komfort. Kolosálna tragédia. Civilizácia tak smeruje k svojmu smutnému finále. Aby sme ako tak pochopili rozmery tejto tragédie, musíme zhasnúť povestné svetlo pod lampou a v tme nahmatať jej príčinu. Len vtedy, ak budeme cítiť zmyslami túto obludnosť, padnú masky a my môžeme pochopiť, čo manipuluje našim vedomím v slede udalostí, v ktorých prežívame svoje životy.

Politika ovplyvňuje náš každodenný život, či chceme alebo nie. Podstatou politiky vo všeobecnosti je boj o zdroje a udržanie kontroly nad nimi. Všetko ostatné, metódy a formy sú len povestnými trieskami pri rúbaní lesa. Je ako šachová partia, jej hre možno nazrieť cez zrkadlo geopolitiky. Likvidácia súpera hocakými prostriedkami cez jeho vnútorný rozklad totižto patrí k základným metódam geopolitického boja. Akýkoľvek chaos v krajinách protivníka nahráva súperovi, ktorému ide o moc. Prevraty, ktoré nasledujú, však neprídu sami od seba. Mojou pointou však nie je geopolitika a úvaha o jej hre na moc, ale chcem bližšie poukázať v tomto dave figúr a pešiakov na štatistov, komparz a nás divákov v hľadisku.

Kontakty s vonkajšími nepriateľmi štátu sú podmienkou, ako možno rozdúchať skazonosný požiar. Zápalnou látkou podľa stupňa horľavosti je výška čerpania financií na výpomoc založenia ohňa, pričom nasleduje dominovým efektom oslabenie zmätkom zachvátenej krajiny. Prevraty sú navyše lukratívny biznis, ekonomicky výhodné, avšak nie pre krajiny, v ktorých sa odohrávajú. Provokatéri sa našťastie na vlastnú škodu správajú a konajú tak zarážajúco rovnakým spôsobom, že dnes už možno pri troche intelektu pochopiť, kedy sa požiar zakladá a kto je jeho iniciátorom. Iniciátor tak využíva zmätok na sústredenie strategických bodov do svojich rúk za silnej podpory piatej kolóny a revolucionárov orientovaných k jeho smeru. Scenár je pripravený a prevrat môže začať. Rafinovaná hra s premyslenou pointou definitívneho cieľa.

A teraz niečo k jednoliatosti daného scenára, ktorý sa opakuje už únavným spôsobom, avšak práve tým, že ide presne podľa zaužívanej a ničím nemenenej schémy, býva tragicky úspešný.
K uskutočneniu akéhokoľvek prevratu je potrebná, ako som už naznačila, tzv. piata kolóna, čiže skrytí zradcovi nasadení zvonku. Bez ich pomoci by sa totiž nič nepodarilo. Je to ona, ktorá pomáha vonkajším silám nájsť zámienku pre otvorený diplomatický alebo tajný zákulisný tlak na štátnu moc. Medvediu službu pritom predstavuje protestujúci dav, čiže ulica, ktorá symbolizuje stupeň „celonárodného“ nepokoja s danou mocou v krajine. Jej aktérmi a „buditeľmi“ sa stáva časť miestnej elity, ktorá za pomoci neviditeľného sponzora pripraví kulisy a stáva sa dočasnou ikonou rozdávajúcou pouličnú demokraciu, čím zároveň reguluje úroveň národnej nespokojnosti k vôli svojho chlebodarcu. Keď nestabilita dosiahne svoj vrchol, zákulisným ťahom v podobe diplomacie nestojí nič v ceste.

Tá časť elity, ktorá je ešte lojálna sa čoskoro rozoštve v protichodných názoroch i skutkoch, a moc dostáva veľkoryso na výber v dobrovoľnom vzdaní sa svojej funkcie. Elita, ktorá však bola nápomocná pri nenásilnom prevrate tak získava lukratívne miesta od svojich sponzorov, dielo sa dokončilo. Týmto scenárom si prešlo aj Ćeskoslovensko v 89 roku. Prevrat nebol krvavý, lebo socialistický majetok patril štátu, súkromné zlaté bane u nás ešte neexistovali.
Čo však s národom, ktorý tvrdo odoláva know-how piatej kolóny a jeho scenáristovi, a hoci je nespokojný, nenechá sa tak ľahko zmanipulovať a podviesť? Nič, len sa pritvrdí. Postup je ukážkovo rovnaký, touto tortúrou si úspešne prešli všetky štáty, ktoré mali nad sebou takzvaného diktátora. Máme piatu kolónu, máme miestnu úplatnú elitu, máme svoju ulicu.

Ulica vo svojom zložení však nesie prvky inakosti ako v prvom prípade. Ide o to, že takzvané rozhorčenie nespokojného davu nemusí byť bezpodmienečne výsledkom ich beznádejného útlaku. Najdôležitejšou podmienkou nespokojnosti musí byť nanútený pocit, že sú podvedení a o niečo ukrátení. Je to jediná vec, ktorá dokáže ulicu udržať pod kontrolou a riadiť ju. Tu je dôležité si uvedomiť, že v každom takomto proteste a pokuse o prevrat sú nespokojní tí, ktorí sú sýti, dobre oblečení ľudia živiaci sa aj prácou, zapojení do štátneho sociálneho systému. Vďaka manipulácii a propagande sú však presvedčení, že zmena zdvihne ešte viac ich celkom slušnú životnú úroveň. Skutočne utláčaný človek takéto nezmysly nerieši. Buď si utiahne opasok a robí všetko preto, aby prežil on i jeho najbližší, alebo naopak, ak vkročí na ulicu a zamieša sa do davu, začne rozbíjať všetko, čo mu príde do cesty a fyzicky napádať tých, ktorých považuje za príčinu svojho hnevu a útlaku. Zúčastňovať sa na námestiach na koncertoch politicky angažovaných kapiel, komediantov , či diskutovať o politike a načúvať novodobých agitátorov za spravodlivosť na tribúnach, to mu je vďaka skutočnej beznádeji a depresii absolútne cudzie. Takýto festival vzdoru však nesmie zašpiniť trávniky a majetok miestnej elity, ktorú si piata kolóna kúpila. Riskovať blahobyt, ktorý im zabezpečil režim nebude a na povel môže hocikedy zlyhať. Preto reálna hrozba musí prichádzať zvonka, spoza hraníc.

Jedine takáto hrozba vonkajšieho agresora je zárukou, že scenár vyjde tak, ako je napísaný. Preto sa nám do ulice primieša ďalšia časť nespokojných. Toto krídlo však nie je súhrnom náhodných síl rodiacich sa v utláčanej spoločnosti. Je to priamo bojový a veliaci oddiel provokatérov, ktorý nepokoje sofistikovane roznecuje. Maskujú sa ako bežní demonštranti, ale sú najatí a zaplatení niektorou so štruktúr, ktoré sa cielene orientujú na vonkajšie sily. S krviprelievaním sa v tomto scenári samozrejme počíta. Ako sa dav dopracuje k takémuto hnevu a strate sebakontroly? Nič, len násilie a informačné manipulovanie národa dáva zelenú zabíjať. Živým príkladom je dnešná Ukrajina, kde sa podporuje celosvetovo fašizmus. Žánrová klasika.

Potom už iba záleží na vedení, ako sa postaví k nepokojom a horúcemu prevratu. Ak sa nechá potľapkávať po pleci svojim katom a ak obetuje záujmy svojej krajiny, blahosklonný scenárista bude zhovievavý, i keď iba dočasu. Závislá bábka čoskoro spozná rub svojho omylu a začne preklínať deň, kedy začala vyjednávať s tým, ktorý všetko zorganizoval. Možno doslova povedať, že dni tohto jedinca budú spočítané. Mená tých, ktorí túto fatálnu chybu urobili, poznáme všetci. Ja spomeniem len jedného z nich. Líbya, kedysi najprosperujúcejšia krajina a jej líder Muammar al-Kaddáfí.

Ak sa však líder tvrdo postaví proti svojmu žalobcovi a neobetuje seba ani svoju krajinu, stáva sa z neho silný protivník a vtedy nastupuje ďalšia fáza. Tou fázou si prechádza svet dnes. Tí lídri, ktorí kedysi so scenáristom vyjednávali, hoci neskôr si chybu uvedomili a postavili sa na odpor, sú už dnes po popravách a ich krajiny sú mementom humanitárnych bombardovaní, zničenia, sebadeštrukcie, ktoré bábkové európske modré vlády odobrili a odobrujú. Sú však aj takí, ktorí sa vlkovi v ovčom rúchu postavili. Takým, ktorí si stoja za svojim národom a svoju zem geopoliticky, ale ani ľudsky neobetujú pre cudzie záujmy. Slabosi ako modrí politici nemajú potenciál postaviť sa na odpor diktatúre USA. Iba traja muži tohto času sú schopní nedať sa potľapkávať zradne po pleci a preto ich kolenačkový svet označuje ako monštrá – sú to Baššár al-Asad, Vladimír Putin a Kim Čong-un. Boh im žehnaj.

Foto: Sonka Valovič Sazama

One thought on “Kto z koho?

  • 2. októbra 2017 at 23:30
    Permalink

    Už ste niekedy rozmýšľali nad tým, ako by asi u nás vyzeral prechod k socializmu ?

    Predstavte si, že by nadpolovičná väčšina obyvateľstva chcela zmeniť základy tejto spoločnosti z „trhovej ekonomiky“ na „socializmus, založený na pevnom zväzku robotníkov, roľníkov a vzdelancov“.

    Čo by robili veľko i malo kapitalisti, „podnikatelia“, trafikanti a iní daňoví ulievači, zabezpečená buržoázia – skrátka tí veľmi radi samozvaní „slušní“ ľudia, pod vedením tej v článku spomínanej „piatej kolóny“ v podobe rôznych „novinárov, aktivistov, umelcov“ – veď viete, tú prešporskú pravicovú perepúť, rôznych šebejov, dostálov, naďov, sybilov, hríbov, kordov, stankeov, tatárov, demešov, bútorov, čurindov, lipshitzov, sľiskov, a čo ja viem akých iných zradc-ov – ej, ale že ich je…

    Iste ich všetkých viac či menej poznáte a viete, že ich (de)mentálne nastavenie je také, že nič okrem ich tunelového videnia sveta neexistuje – nič iné nie je možné – za žiadnu cenu.

    Ak by teda v našej spoločnosti došlo ku hnutiu za zmenu spoločnosti na socialistickú, títo „ľudia“ by situáciu „se vši zuřivosti“ bičovali do krajnosti, až do občianskej vojny, až do horiacich barikád, až do preliatej krvi, až do obetí. Videli sme to vo svete, keď menšina sa snažila diktovať väčšine. Majdan je toho dobrým príkladom, alebo prevrat v Líbyi. Pre nich by to bolo – buď kapitalizmus, alebo spálená zem.

    Toto sú tí pravicoví extrémisti – taký náš pravicový ďumbiertaliban…

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *