Vážení priaznivci DAV-u DVA
Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.
V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.
Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.
Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712
Len pripomínam všetkým pravičiarom, čo vybľakujú o roku 1968, ako by patril im: v roku 1968 sa odohral súboj medzi dubčekovským reformným a brežnevovským ortodoxným krídlom komunistov. Ešte raz pre tých menej chápavých – obe tieto krídla boli komunistické. Išlo o ideový súboj dvoch verzií ľavice.
Netuším preto, z akého dôvodu si dnes reformný rok 1968 privlastňuje pravica. Tou v tom čase všetci pohŕdali, vrátane Dubčeka. A ja ňou ako ľavičiar pohŕdam ďalej, rovnako ako väčšina Slovákov.
Rok 1968 je náš, nie ich. Je ľavicový, je (česko)slovenský, je pokrokový. Zatiaľ čo oni sú pravicoví, americkí a spiatočnícki. Tanky Varšavskej zmluvy zastavili našu ľavicovú víziu, nie ich kapitalistické pravicové šialenstvá. Tak nech si dajú pohov, na Kiskove či Budajove drísty o roku 1968 nikto nie je zvedavý.
Vyberám z môjho vyjadrenia pre médiá:
„Hlboko si vážim Dubčekov odkaz a naďalej verím myšlienke demokratického socializmu. Rok 1968 už navždy ostane symbolom pre túto krásnu myšlienku, ku ktorej sa – ako verím – jedného dňa ľudstvo dopracuje.
Ak chce niekto 50.výročie 68-eho zneužívať na to, aby šíril nenávisť voči Rusku, považujem to za prejav najnižších pudov. Dúfam, že sa k tomu nikto z politikov na Slovensku nezníži, bolo by to lacné a stupídne.“
Keď pozerám seriál Minútu po minúte, ktorým si redakcia SME pripomína 21.august 1968, možno by sa patrilo pripomenúť aj trochu širší kontext toho historického obdobia – len aby sa nezabúdalo:
Január 1968: Americká armáda, ktorá už roky plieni Vietnam, sa dostáva do defenzívy po tom, čo vietnamskí komunisti začali s ofenzívou Tet. Americký generál Westermorelanf žiada totálne zničenie Vietnamu, prenesenie vojny do Kambodže a Laosu a použitie jadrových zbraní.
Február 1968: Americká armáda kompletne zničila 35-tisícové mestečko Ben-Tre, tisíce ľudí zhoria zaživa po použití napalmu, strašnou smrťou umierajú ženy a deti. Predstaviteľ americkej armáda prednesie pamätnú vetu: „Jediný spôsob ako zachrániť Ben-Tre pred komunistami je zničiť ho.“
Marec 1968: Vo vietnamskej dedinke My Lai bol spáchaný jeden z najobludnejších vojnových zločinov americkej armády – povraždených bolo 500 neozbrojených detí a žien, ďalšie ženy a deti boli surovo znásilnené a znetvorené. Američania nevinné obete mučili a zohavovali.
Apríl 1968: Rasizmus v americkej spoločnosti dosiahol nový vrchol – zavraždený bol Martin Luther King, afroamerický líder, ktorý bojoval za rovnosť a odmietal kapitalizmus a vojnu. V ten istý mesiace nemecké médiá Axel Springier rozpútajú agresívnu kampaň proti lídrovi študentského hnutia Rudi Dutschkemu, ktorého noviny žiadajú zlynčovať. Na výzvu zareaguje pomätenec v Berlíne, ktorý Dutschkeho postrelí pred lekárňou, kde Dutschke nakupuje lieky pre svoje deti. Dutschke našťastie prežil, ale už nikdy sa zo svojich zranení nepozviecha.
Máj 1968: Vo Francúzsku naplno prepukla študentská revolúcia, mladí ľudia zaplavili ulice a bojujú proti vláde, proti vojne vo Vietname, ako aj proti kapitalizmu. Francúzsko sa ocitá na pokraji občianskej vojny a dôjde k brutálnym zásahom polície a armády. Študentské rebélie sú krvavo potlačené.
Jún 1968: V Paríži, západnom Berlíne a Ríme vrie študentské hnutie proti vojne, ktoré zachváti celú západnú Európu. V USA mladí ľudia demonštrujú prakticky každý deň a volajú známy pokrik na prezidenta Johnsona: „koľko detí si dnes zavraždil?!“
August 1968: Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Reakcia západných vlád je vlažná a už o niekoľko týždňov Washington a Bonn ponúkne Moskve nové obchodné dohody a pôžičky.
Americká vojna vo Vietname ďalej pokračuje a denne sú masakrované tisíce ľudí. Po celej Európe prebiehajú brutálne zákroky proti študentom, obzvlášť kruté zásahy s desiatkami mŕtvych sa odohrajú v Mexiku, brutálne strety s políciou sú hlásené aj z Japonska.
V americkej vojne vo Vietname zomrie približne dva milióny ľudí, z toho okolo stotisíc detí.
Toľko k roku 1968 a mierumilovných dobrotivých Američanoch a západných mocnostiach. Seriál mesiac po mesiaci na dnešný deň ukončujem, ďakujem za pozornosť.
V Kiskovom prejave dnes ani raz neodznelo, že si váži Alexandra Dubčeka, zato nezabudol spomenúť NATO. Vraj pilier našej prosperity a bezpečnosti. Bože, to je tragéd! Toto povie pri príležitosti výročia vpádu vojenského paktu – on oslavuje iný vojenský pakt. Zlý sen!
Nuž ale tak ho to naučili. V roku 1983 podával prihlášku do KSČ a vzdychal, ako nás v 1968 vojská Varšavskej zmluvy zachránili. V roku 2018 pre zmenu vzdychá, aký bol rok 1968 hororový film. Naučili ho vzdychať tak, aby sa zapáčil mocným. Ak raz budú vo svete vládnuť Číňania, tak bude vzdychať, že vždy miloval ryžu a svojho kocúra nazve Mao.
Kiska je proste úplne prázdny. Na rozdiel od neho mal Dubček odvahu, víziu a vlastné presvedčenie.
Mal odvahu robiť politické zmeny aj proti vôli veľmoci. To Kiska nikdy nemal.
Dubček mal víziu socializmu s ľudskou tvárou, čo bola vízia, ktorú si dodnes pamätá celá Európa. Kiskova „vízia“ je trčať z útrob Američanom.
Dubček mal ľavicové presvedčenie do konca života. Kiska mení svoju ideológiu zakaždým, keď sa zmení režim.
Dubček bol osobnosť, Kiska je niktoš.
Bol som si dnes ráno uctiť pamiatku Alexandra Dubčeka a položiť ruže na jeho hrob. Spoločne s jeho synom Pavlom, jeho vnučkou, s jeho celoživotným priateľom Ivanom Laluhom a svojimi priateľmi a súdruhmi, s Gabikou, Makom, Mirom, Martinom a ďalšími úprimnými ľavičiarmi. Pretože tak to cítime.
Rok 1968 bol rokom Alexandra Dubčeka a jeho vízie demokratického socializmu. A my túto víziu ďalej budeme nosiť v srdciach, kým iní budú ešte aj v dnešný deň tárať o NATO.
Česť pamiatke Alexandra Dubčeka!
Doplnené:
To je gól! Najväčší ponovembrový hrdina slovenskej pravice Kiska si podľa médií 50.výročie vpádu vojsk nepripomenul na Slovensku, ale bol na dovolenke a včerajší televízny príhovor prednahral. Čistý fail!
Ja len, že ak niekto s takým oduševnením odsudzuje augustové udalosti, možno by si mohol dovolenku naplánovať aj na iný termín… Len tak nesmelo podotýkam… Ale Kiskovi to pravicová tlač samozrejme odpustí, ten by pokojne mohol aj kachličkovať kúpeľňu, on je ich macko Pú, on môže všetko.
Len je možno trochu zvláštne, že tých, ktorých majú penťácke média za najstrašnejších komunistov, si včera okrúhle výročie uctili kyticou ruží na hrobe Alexandra Dubčeka v Bratislave. Ale veľký bojovník za “slobodu a demokraciu“ si užíval dovolenku v zahraničí. Ups!
Je azda trochu zvláštne, že najstrašnejší marxista Blaha pred rokom 1989 nemal s normalizáciou nič spoločné, zatiaľ čo najväčší hrdina slovenskej antikomunistickej pravice žiadal v roku 1983 o členstvo v KSČ, bol mládežníckym komunistickým funkcionárom a pochádzal z rodiny, ktorá prenasledovala ľudí za ich vieru. No proste výstavný kus. To taký Čarnogurský je len obyčajný ruský komunista, kým Kiska je ten najsladší disident. Ach!
Ja teda nechcem pridávať slovenskej pravici soľ do rán, ale to si už fakt ako svojho maskota nemohli vybrať niekoho, koho to aspoň trochu baví? A nepôjde na ich najväčšie výročie na dovču? Niekoho, kto nebol pred 89 ťažký aparátčik? Niekoho, kto nie je čistý oportunista? Preboha, však to aj ja mám z hľadiska bývalého režimu lepší profil ako Kiska. Ups 
?
No nič, zaželajme pánovi prezidentovi príjemnú dovolenku a pláže s ľudskou tvárou 
?
Ľuboš Blaha
Plný súhlas.
Dúfam a pevne verím, že sa nikdy k neznížime k žiadnemu „demokratickému socializmu“ (rozumej „trhovo buržoáznemu“ ) tzn. progresínemu „trhovému „socializmu“ s privilégiami pre mestskú vyššiu strednú triedu, ku ktorej sa Blaha imanentne hlási.
Po „ľavicovom demokratickom“ progresivistovi Štefunkovi ďalší ľavicoví progreívci svojimi blabolami magoria „progresívne“ Slovensko.
Čím reagujem na tieto bláhové Ľ. Blahové blaboly:
„Hlboko si vážim Dubčekov odkaz a naďalej verím myšlienke demokratického socializmu. Rok 1968 už navždy ostane symbolom pre túto krásnu myšlienku, ku ktorej sa – ako verím – jedného dňa ľudstvo dopracuje.“
Trošku som sledovala včerajšie vyjadrenia politikov, „osobností“, médií…
Z prejavov mnohých zaznievala obrovská nenávisť voči Rusku, komunistom a protiruská propaganda bežala na plné obrátky.
Ľudia bažiaci po moci sa neštítia ničoho a dokážu zneužiť všetko vo svoj prospech.
Okupáciou z roku 68, sa dlhodobo snažia zakrývať súčasnú okupáciu, ktorá je ohavnejšia a nemorálnejšia ako tá, ktorá nám priniesla ešte 20 rokov normálneho, slušného a pokojného života…
Socializmus s ľudskou tvárou bola utópia, po ktorej túžili ľudia aj po 89-tom.
Aká je však skutočnosť vidíme dnes na každom kroku.
Máme takú slobodu a demokraciu o ktorej sa nikomu z nás ani len nesnívalo…
Súhlas
Súhlas pán Blaha.
Navrhujem, aby sme ostro sledovali, či tí dnešní strojcovia antiruského orgazmu august 68, budú tak mohutne odsudzovať aj Mníchov 1938, ktorého následky boli pre nás neporovnateľne horšie. Tiež sa blíži okrúhle výročie.
Pamätáte si ako Dubček varoval pred nástupom kapitalizmu a bojoval za zachovanie socializmu, po roku 1990 ?
Vážený pán blaha .
Súboj v roku 1968 NEBOL. Nebolo možné postaviť sa k ničomu inak ako ZSSR !
Prečítajte si Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti.
To bol oficiálny DOKUMENT Komunistickej strany.
Žiadny iný dokument nebol.
Komunistická strana a sily Národného frontu pod vedením Komunistickej strany mali od roku 1968 do roku 1989 spoločnú podporu ľudu keby pri vyše 99 percentnej účasti na voľbách mali 99,9 percentnú PODPORU všetkých obyvateľov ČESKOSLOVENSKA !
Máte spoločné s kiskom to že on nikdy nebol členom komunistickej strany LEBO ho nevzali aj keď sa hlásil a VY ste neboli lebo ste sa ani nehlásili !
Penťácke médiá ?
Hovoríte o tej PENTE ktorú hlasovaním v NRSR a podoporou vlády robíte z roka na rok bohatšou?
Píšete o tých členoch PENTY ktorým sa NIKDY tak ekonomicky nedarilo ako za vlády smeru, ktorý ideologicky zastrešujete?
Aká je teda Vaša vízia ľavičiara marxistu a antiglobalistu?
Vám sa najviac páči sociálno demokratický model vo Švédsku !
Len či ste nezabudli že Švédsko je kráľovstvo !
PS: Kiska aspoň pochopil že ako prezident neurobil nič pre občanov Slovenska a nebude kandidovať.
Vy ste neurobili nič pre občanov SLOVENSKA a ani ste nič nepochopili.
Reči sa hovoria a chlieb sa je. Nepozerajme kto hovorí, ale ako hovorí a či aj tak koná.
Samozrejme, väčšine ľavičiarov sa Blahov prejav páčil, pretože bol kritický ku Kiskovi. Z tohto hľadiska Blahov prejav pohladil naše ego. Kiska je skutočne vnútorne prázdny človek a má najmenšie morálne právo vôbec sa k niečomu vyjadrovať.
Z vecného hľadiska však to bol jeden z najslabších Blahových prejavov, bol vedený emóciami a nie hlbokým uvažovaním nad významom formulácií. Týmto prejavom urobil socializmu medvediu službu.
Tanky VZ určite nezastavili ľavicovú víziu, to prehnal Ľuboš Blaha . Ľavicovej vízie by sa okolitý socialistický svet nebol bál, pretože prakticky všetky socialistické krajiny prechádzali zmenami, reformami, Maďari ich dotiahli ďalej ako Československo. Prišli sem z obavy o osudy socializmu v Československu, ale hlavne z obáv o narastanie nestability stredoeurópskeho priestoru a ohrozenie ich hraníc. Bol to hlavne geopolitický problém.
Medveďou službou socializmu je aj tvrdenie, že išlo o súboj medzi dubčekovským reformným a brežnevovským ortodoxným krídlom komunistov. Tým ignoruje chápanie socializmu ako vyvíjajúceho sa systému, čo je v rozpore s marxizmom. Reformný proces v r. 1968 bol prirodzený, bol súčasťou premeny socializmu z jeho prvého utváracieho štádia s jeho silne centralizovanou podobou na demokratickejšiu podobu. Demokratickejšiu podobu v súlade s možnosťami, Táraniny o úplnej slobode a demokracii, nebyť viazaný nikým a ničím, hoci sme boli ekonomicky, politicky, bezpečnostne boli viazaní zmluvami na socialistický priestor, reformnému procesu silne uškodili. Brežnevovská podoba socializmu bola takisto zmenou oproti silne centralizovanej stalinskej podobe socializmu, hovoriť tu o konzervatizme vyplýva z utopického pohľadu na socializmus ako idealizovanej spoločnosti. Brežnevovská podoba socializmu a vývoj našich susedov zodpovedal historickej norme, ak sme sa vedome postavili proti nim, tak vlastne Ľuboš Blaha priznáva, že ten reformný proces nebol v poriadku a nešlo o revolučný pohyb, ale kontrarevolučný. Uvediem tu jeden pohľad bežného sovietskeho človek, N. N. Barkara, sovietskeho vojnového veterána, ktorá poukazuje na reálne, nie utopické, vysnívané zmeny: „Po vojne som ostal obyčajným človekom… Robil som ako otrok. Nebol som v strane, manželku mám poľskú katolíčku, ale s úprimnou snahou som budoval socializmus, len aby nám už konečne bolo lepšie. Plahočili sme sa, pretože syn študoval. Za Brežneva sa už konečne dalo žiť. Dokonca aj oddychovať. Ale potom prišla tá žobrácka perestrojka…“ (Pavol Vitko: Príbeh obyčajného vojnového víťaza, Pravda, 4. 5. 1996).
To myslí vážne Ľuboš Blaha, ak tlieska tomu, že Dubček mal odvahu robiť politické zmeny aj proti vôli veľmoci? Je to príliš hlúpa myšlienka a vyjadruje hlavný problém reformného procesu. Že bol zahľadený sám do seba a nevšímal si nikoho a nič okolo seba. Nezohľadňoval záujmy susedov, veľmoci, jednoducho si ich nevšímal. Nezohľadňoval možnosti socializmu v tej dobe, v tých historických a geopolitických súvislostiach. Z jednoduchého dôvodu – celý proces sa dostal pod kontrolu spisovateľov, umelcov, novinárov, nie politikov. A niektorí politici snívali, namiesto toho, aby uvažovali štátnicky. A. Dubček bol dobrý človek, ale dobrým človekom nestačí byť, ak chce byť človek politikom, chýbal mu rozmer veľkého štátnika, schopnosť uvažovať v širokých, strategických súvislostiach. Noam Chomsky porovnal správanie sa USA k svojim susedom a ZSSR k svojim susedom, ukázal na diametrálny civilizačný rozdiel. Nemali sme nejaký dôvod ísť proti záujmom veľmoci a záujmom susedov, to bol len taký detský rozmar, nie štátnický čin.
Pán Blaha, ak sa označujete za marxistu, mali by ste vedieť, že marxizmus vychádza z dialektického chápania slobody – ako poznanej, rešpektovanej a cieľavedome uplatňovanej nutnosti, teda zákonitostí, súvislostí. Pripomeniem v tejto súvislosti slová veľkého Napoleona, ktorý sa stal fakticky vládcom Európy. Vraj čím väčšiu moc získava, tým je menej slobodnejší vo svojom rozhodovaní, pretože musí rešpektovať množstvo geopolitických súvislostí. To si uvedomuje napr. aj malé Fínsko, ktoré tieto geopolitické súvislosti dlhodobo rešpektuje a vydobylo si určité uznanie a postavenie. Všimnime si toto umenie u V. Putina, ktorý rešpektuje obmedzenia, neprekračuje svoje možnosti, kalkuluje, získava. Len „hrdinské“ malé Československo sa zahralo na svojom detskom ihrisku a vyskúšalo si nerešpektovať záujmy susedov a vôľu veľmoci.
Keby bolo československé vedenie pravidelne konzultovalo sporné otázky so susedmi a Sovietmi, rešpektovalo ich záujmy, žiadni vojaci VZ by sem neprišli. To, čo nám však nahovárajú niektorí ľavičiari o tom, že socializmus nemôže byť iný ako demokratický a to plne demokratický, plne slobodný, prekračovalo možnosti vývoja po r. 1968, nezohľadňovalo stupeň vývoja socializmu, jeho sociálno-ekonomickej základne, geopolitické súvislosti a zaviedlo reformný proces do slepej uličky.
Ako to vypadá, ak politici nerozmýšľajú štátnicky, nedržia sa princípov, ale snívajú, rečnia o slobode a demokracii, ukázalo konanie M. Gorbačova. Ktorý to tiež možno myslel úprimne, ale nezohľadňoval strategické súvislosti, a najmä potrebu ohromnej akumulácie zdrojov na prestavbu socializmu, rozpustil zdroje ZSSR v prospech podnikov, firiem, súkromníkov, čo sa im síce páčilo, bolo to „demokratické, slobodné“, ale znamenalo nakoniec úpadok ZSSR. Takto by bola dopadla aj tzv. ľavicová vízia A. Dubčeka.
Ani na Tvoje drísty súdruh Blaha nie je nikto zvedavý.