Lukáš Perný: 1968: Zrod novej ľavice a pokus o reformu socializmu

Článok nájdete aj v augustovom čísle ZEM&VEK. 

Úlohou predloženého článku bude pokus o čo najobjektívnejší pohľad bez legiend, emócií, osobných zaujatí či zjednodušujúcich záverov s cieľom ukázať čitateľovi množstvo neprehľadných záujmov, mocenských bojov a predovšetkým sporu medzi pragmatizmom, idealizmom a geopolitickou realitou v udalostiach roku 1968. Článok bol konzultovaný s historikom Michalom Macháčkom.

Rok 1968 na Západe

Západným revoltám 1968 som sa venoval vo svojej prvej monografii (Perný, 2014, s. 13-31). Z roku 1968 vzišla v USA nová ľavica, ktorej dôsledky dnes poznáme v politike západných sociálnych demokracií; v posune od sociálnych tém na liberálne, univerzalistické, netriedne a postmoderné témy, ktoré presadzuje najmä buržoázna stredná trieda a ignoruje otázky sociálnej nerovnosti (filozof Slavoj Žižek hovorí o „zdegenerovanom odkaze roku 1968“; na príklade Billa Gatesa ukazuje príklad falošného antikonformizmu generácie 68, bývalých revolucionárov, dnes milionárov, ktorí kritizujú kapitalizmus).

Hlavný ideový zdroj novej ľavice bola kniha Herberta Marcuseho Jednorozmerný človek: na jednej strane kritizuje odcudzenie od práce pod vplyvom automatizácie výroby, na strane druhej ponúka abstraktné riešenia v akomsi bližšie nešpecifikovanom oslobodení človeka. Ešte väčší vplyv mali na tento trend feministky, anarchisti a freudo-marxisti ako napríklad Wilhelm Riech, ktorý tematizoval otázku sexuálneho oslobodenia a sexuálnej revolúcie (zničenie tradičnej rodiny a pod.). Tieto tézy majú len pramálo spoločné s Marxom, nakoľko Marxova kritika rodiny sa zameriavala len na buržoáznu rodinu, nie rodinu všeobecne. Ďalej je to práca Nová trieda Milovana Djilasa, ktorá dávala socialistické režimy do kontextu s označením „byrokratický aparát“. Taktiež tu bol silný vplyv spisovateľov existencializmu (Sarte, Camus) a filozofov (Althusser, Badiou, Foucault).

Hippies a študentské hnutia ovplyvnené Frankfurtskou školou mali s československými disidentmi spoločný odpor proti sovietskemu modelu socializmu (predovšetkým jeho byrokratizmu, Rudi Dutschke práve preto podporil Pražskú jar), na druhej strane boli západné revolty inšpirované Maom so silným zameraním na ľud, čo rozhodne malo pramálo spoločné s reformným modelom, ktorý presadzovali Dubček, Šik, Mlynář a ďalší. Faktom však je, že informácie o československom socializme boli v prípade západných marxistov sprostredkované a preto situáciu nemohli objektívne zhodnotiť (dokazuje to aj najnovší rozhovor s Alainom Badiouom pre ČT). Na vznik novej ľavice mali vplyv aj aktivisti, študenti a  bojujúci umelci z kruhov hippies.

Na rozdiel od dneška, ešte v 60. rokoch mali kultúrne témy svoje opodstatnenie, nakoľko boli dôsledkom tvrdého amerického neokonzervativizmu, tvrdej segregácie černochov a menšín v USA (Truman, L. Johnson, Nixon). Bolo to obdobie po tvrdých represáliách mccarthyzmu a Výboru pre neamerickú spoločnosť, ktorý prenasledoval každého, kto nesúhlasil s politikou USA, obdobie po invázii v Zátoke sviní, hrozby jadrovej vojny, smrti J. F. Kennedyho a obdobie imperiálnej vojny USA vo Vietname. Reakciou bol vzostup nonkonformnej generácie, ktorej typickým znakom bola vzbura proti autoritám a vojne. Po opadnutí emócii kvetinovej revolúcie sa aktivisti novej ľavice usadili v sociálno-demokratických stranách a stali sa súčasťou establišmentu.

Ľuboš Blaha pripomína, že sa anti-systémoví študenti stali súčasťou systému a pomohli v 70. rokoch vykopať hrob západnej európskej ľavici, ktorá sa po zglobalizovaní trhu odklonila od sociálnych tém k tretej ceste. (Blaha, 2010, s. 119-130) Avšak revolty vo Francúzsku a Nemecku mali aj sociálny rozmer. Už v roku 1967 sa stal Paríž centrom pre revolučné aktivity, ktoré však rozhodne neboli homogénne – nachádzali sa tu maoisti, trockisti, leninisti, ekosocialisti, feministky, anarchisti, ale aj nová ľavica. Protesty vyvrcholili obsadením univerzity, čo bol akt proti de Gaullovi (proti zatknutiu francúzskych komunistov). Do ľavicových revolt sa pridali filmári, aktivisti, študenti, ale aj robotníci v hnutí 22. marca založenom Cohn-Benditom. Sociálny rozmer francúzskej revolty bol májový generálny štrajk, do ktorého sa zapojilo 8 miliónov Francúzov a k solidarite sa pridali aj Nemci. Ako však pripomína Jan Keller, „V Paríži a Berlíne sa v roku 1968 mladí ľudia pokúsili zvrhnúť systém a nikto im to nepovolil. Nezvrhli a vďaka tomu sa v ňom naučili žiť.“ (Keller, 2002)

Mimoriadne zložitá situácia bola v Taliansku: na konci 60. rokov tu boli masívne štrajky vo fabrikách na severe krajiny. Jednou z požiadaviek bol 40 hodinový pracovný týždeň a zvýšenie platov, to sa na koniec protestujúcim podarilo presadiť. Ešte v roku 1947 mala talianska komunistická strana 2 milióny členov, čo vyvolalo silný tlak na pravicové sily. Od 60. do 80. rokov sa vývoj v Taliansku niesol v duchu silných nepokojov, pouličných bojov a nestability, všeobecne nazývaných ako Olovené roky.

Nemecké hnutie viedol Rudi Dutschke (SDS), ktorý zorganizoval už roku 1966 masívnu demonštráciu proti vojne vo Vietname a o rok neskôr demonštráciu proti návšteve perzského šáha, kde západoberlínsky policajti zastrelili študenta Benna Ohnesorga. Pre zaujímavosť, revoltné hnutia sa v tej dobe postavili proti bulvárnemu tlačovému nakladateľstvu Springer. Nemecká ľavica vyšumela do stratena po anarcho-komunistických revoltách Baadera a Meinhoffovej v 70. rokoch. V tej dobe sa ešte liberálni ľavičiari otvorene postavili proti konzumu a americkému imperializmu. Hlásili sa k Ho Chi Minhovi (vietnamský revolucionár) a Che Guevarrovi, ktorý bol zavraždený agentom CIA v Bolívii, roku 1967 (protesty v Británii organizoval Tariq Ali; v USA Guthrie, MacDonald, Hoffman, Savio a ďalší; veľkým protivojnovým manifestom boli festivaly Woodstock, Isle of Wight a Monterrey).

Sumárne by sa dalo povedať, že rok 1968 a jeho kultúrno-politický odkaz na Západe mal dve roviny. Sociálnu, environmentálnu a anti-imperialistickú (usilovanie sa o zlepšenie existenčných podmienok pracujúcich na Západe, vzdor proti vojne vo Vietname) a kultúrno-liberálnu (v tej dobe ešte oprávnená požiadavka na práva menšín, ale aj kritizovaná individualistická sexuálna revolúcia a postmoderné témy). O roku 1968 sa pejoratívne hovorí aj ako veľkej individualistickej revolúcii alebo estetickej revolúcii. Ako pripomína Marek Hrubec:

Zlyhanie revolt v roku 1968 pramení z libertariánskych myšlienok (láska, sloboda, voľnosť) a nedostačujúceho definovania pilierov programu revolučnej zmeny, ktoré neskôr využili neoliberálne politické strany k dosiahnutiu moci.“ (Perný, 2014, 79)

Revolta v Československu, Pražská jar, Akčný plán a intervencia

„Bola to intervencia a po nej okupácia.“ (Gustáv Husák v rozhovore 18. mája 1990)

Situácia v Československu bola výrazne odlišná než na Západe. Spoločným znakom východných aj západných revolt bolo, že išlo o generáciu, ktorá nepoznala hrôzy svetovej vojny. Kým na Západe boli mladí ľudia priamo konfrontovaní s dôsledkami kapitalizmu a imperiálnou vojnou vo Vietname, v Československu túto skúsenosť mladá generácia nemala. Ladislav Novomeský už na začiatku 60. rokov upozorňoval na chyby a nedostatky, ktoré robí komunistická strana vo vzťahu k mládeži a vulgarizácie učenia o socializme, ktoré bolo spôsobené 50. rokmi. (Perný, 2017, s. 20)

Novomeský pripomínal nesprávny prístup k hodnotovému vzdelávaniu mladej generácie, čo sa napokon potvrdilo v roku 1989, a napokon už v roku 1968 v túžbe po konzumných preferenciách. Československá Pražská jar usilovala o reformný model socializmu bližší k demokratickému socializmu (hybridný model kapitalizmu a socializmu), západné revolty bojovali naopak z pozícií radikálne ľavicových, významný vplyv mali predovšetkým vo Francúzsku maoisti (vidíme to vo filmoch Jean-Luca Godarda ako Weekend a Číňanka). Napriek tomu, že západná ľavica kritizovala konzervatívny socializmus, po ekonomickej stránke by rozhodne nesúhlasili s reformným programom, ktorý by považovali za buržoázny a smerujúci k obnove kapitalizmu. Západné revolty ale neboli jednotné a zápasili v nich rôznorodé ideologické prúdy.

Aj keď sa ikonou pražskej jari stal Alexander Dubček, ekonomické reformy Tretej cesty vypracoval predovšetkým ekonóm Ota Šik (Akčný plán). Pre zaujímavosť: podieľal sa na nich aj Alois Indra a funkcionári, ktorí boli proreformní, ale neskôr sa stavali proti vývoju Pražskej jari. Program zdôrazňoval demokratizáciu, zmiernenie vplyvu komunistickej strany, právo na zhromaždenia a dobrovoľné organizácie bez byrokratizácie, slobodu prejavu a tlače, zvýšenie platov a žiadosť o hospodársku reformu – odstránenie plánovanej ekonomiky, zavedenie podnikových rád pracujúcich, spolupráca so zahraničnými kapitalistickými podnikmi (…vhodné formy úvěrové a kapitálové spolupráce se zainteresovanými zeměmi), získanie úverov zo Západu, zameniteľnosť koruny v zahraničí a povolenie súkromného podnikania po vzore Poľska, NDR a Maďarska. V pláne sa píše: „Máme však na mysli nikoliv kapitalistický, ale socialistický trh, a nikoliv jeho živelné, ale regulované využití.“

Súčasťou plánu bola aj federácia, tento bod sa stal realitou až po roku 1968. Duchovným a reálnym otcom federalizácie bol predovšetkým Gustáv Husák (Macháček, 2018, s. 378). V téme federácie dochádzalo v kontexte ekonomických otázok k stretom – fakticky sa jednalo o spúšťač konfliktu medzi Dubčekom a Novotným na konci roku 1967, nakoľko Šikova reforma bola zjednodušene povedané nevýhodná pre Slovensko. Dubčeka aj Husáka pred rokom 1968 (Macháček, s. 372) spájal odpor k Novotnému, Husák sa stal slovami Macháčka tribúnom ľudu proti Novotnému (jeho Husákovou zbraňou bola slovenská otázka). Ešte v roku 1967 poslal Husák Dubčekovi list, kde mu blahoprial a vyslovil sa za odstránenie kultúrneho, politického a nacionálneho útlaku, pre demokratizáciu a nové zamyslenie nad českou a slovenskou otázkou. Z požiadaviek roku 1968 sa federalizáciu podarilo presadiť. Novomeský ju nechápal ako separáciu, ale ako vyšší stupeň syntézy a demokratizácie medzi Čechmi a Slovákmi – symbolicky hovoril o nelúčení (Novomeský, 1992, s. 276).

Po ekonomickej stránke bol socializmus s ľudskou tvárou v podstate model trhovo-socialistickej ekonomiky. Mimoriadne závažnou otázkou je, či reformný socializmus nemal byť v konečnom dôsledkom predstupňom na prerod k liberálne-trhovému modelu. Podľa Slavoja Žižeka vstup vojsk Varšavskej zmluvy zachránil „utópiu socializmu s ľudskou tvárou“ (ako alternatívu reálnemu socializmu aj reálnemu kapitalizmu). Ak by sily Varšavskej zmluvy nezakročili, české komunistické vedenie by muselo zaviesť obmedzenia, stalo by sa liberálnejším komunistickým režimom alebo by sa „zmenilo v normálnu západnú kapitalistickú spoločnosť, možno s výraznejším škandinávskym soc-dem. nádychom.“ (Žižek, 2007, s. 95)

Žižek ďalej dodáva, že západní ľavičiari sa zriekajú socializmu a dávajú prednosť liberálnemu kapitalizmu akonáhle niekto naruší ich samoľúby sen. Havla považuje za exemplárny príklad predstaviteľa falošného interpasívneho socializmu západnej akademickej ľavice uzavretej v dobre platených akademických kariérach. Súčasní pravicoví novinári sa netaja tým, že rok 1968 bol pre nich nádejou na obnovu kapitalizmu (v ich slovníku „slobody“ a „demokracie“). Na túto otázku nám odpovedá vývoj trhového socializmu v Juhoslávii, ktorý vyústil prostredníctvom pôžičiek zo Západu do liberálneho kapitalizmu. Deregulácia ekonomiky viedla v Juhoslávii k strate sociálnych výdobytkov, ktoré plánovaná ekonomika v ČSSR dokázala do roku 1989 zabezpečiť. Dokonca aj M. Kusý priznáva, že životná úroveň v 70. rokoch na Slovensku rástla a prosperita vrcholila (Kusý, 1991). V JSFR sa už v 80. rokoch vrátili k súkromnému farmárčeniu, životný štandard klesol o 40% a finálnym vyvrcholením bola pôžička od MMF a zadlženie – podpis finančnej injekcie od USA podmienenej privatizáciou, liberalizáciou a úspornými opatreniami. Demokratizácia a samosprávne riadenie podnikov je teda dobrá myšlienka, ale v časoch studenej vojny nezrealizovateľná – osud JSFR dokazuje, že demokratický socializmus nie je možný v časoch studenej vojny a logicky vyústi do liberálneho kapitalizmu. Západné sociálne štáty (Keynes, Beveridge, Myrdal) sa udržali iba vďaka „červenej hrozbe“, ktorá nútila západné krajiny vyrovnať sa sociálnym výdobytkom Východu.

Je zaujímavé, že kult Dubčeka je dodnes oslavovaný ľavicovými politikmi a spisovateľmi, ktorí ho vnímajú ako nádej na trvalo udržateľný model demokratického socializmu (Jurík, Leikert, Laluha, Šik, Mlynař, Blaha, Muranský, Fico, Paška, Špaček, Rothmayerová, Weiss, Migaš, Ďurkovič), ale aj tvrdými pravičiarmi a pochybnými postavami (Soroš, Thatcherová, Michník, Gorbačov, Alberto Roversi Monaco, Radičová; viď Benčík, s. 325-335), ktorí v ňom dodnes vidia nádej na obnovu kapitalizmu (ich slovami slobody a demokracie).

Faktom zostáva, že reformy boli ukončené 22. augusta vstupom vojsk Varšavskej zmluvy s oficiálnym odôvodnením zastavenia kontrarevolúcie. Už predtým však bola pripravená akcia Dunaj, ktorá mala byť reakciou na prítomných špiónov, diverzantov a sklad amerických zbraní v ČSSR. (Benčík, s. 32)

Sám Gustáv Husák v knihe V. Plevzu pripomína:

Priestor pre verejnú mienku sa otvoril nielen komunistom… ale aj antisocialistickým silám… A my sme nenašli dosť politických prostriedkov na zápas s týmito silami, či to už boli rozličné kluby – K231, KAN …išlo o pokusy najmä v českých krajoch o obnovenie sociálnodemokratickej strany atď.“ (Plevza, 1991, s. 111)

Američania mali jasné inštrukcie: podporovať maximálne ľudí, ktorí podporovali Západ a kritizovali ZSSR, čo dokazujú archívy tajných služieb. Boli však veľmi opatrní, nakoľko v kontexte vojny vo Vietname bola verejná mienka naklonená proti nim, takže nemali záujem o eskaláciu ďalšieho napätie a reakcia na vstup vojsk bola vlažná (nakoniec iba stiahli svojho konzuláta v Kyjeve).

Aj Laco Novomeský si uvedomoval antisocialistické tendencie, ktoré v roku 1968 začali ovládať verejný priestor a preto na protest odchádza spolu s Válkom, Husákom a Mihálikom z redakcie Kultúrneho života a obnovuje Nové Slovo. Novomeský napriek udalostiam roku 1968 podporil krídlo vedené Husákom vo viere, že reformy programu spred roku 1968 budú kontinuálne pokračovať. (Kučera, 2004)

Protisocialistické prvky vniesol do spoločnosti aj Klub nezávislých spisovateľov na čele s V. Havlom. Bývalí väzni združení v K-231 na čele s Karlom Nigrinom za pár mesiacov vytvorili organizácie a po celej republike, takmer v každom okrese, mali pobočky. Nazbieralo sa ich 80 tisíc, ostro vystupovali proti KSČ a proti socializmu. Člen kontrarozviedky Papánek pripomína:

„…na jar 1968 bolo na území Československa taktické cvičenie spriatelených armád. Proreformné sily žiadali urýchlený odchod z nášho územia. Sovieti nás neustále varovali, že na hraniciach s NSR je pripravená armáda NATO v počte 500 tisíc vojakov.“

Oficiálny výklad (Špiecz, Dejiny Slovenska, 1999) roku 1968 rozhodne nehovorí nič o detailoch akčného plánu a ich možných následkov: „V pražskom prostredí sa pripojil (Dubček, pozn. autora) k myšlienke obrody socializmu, rozhodol sa vrátiť mu ľudskú tvár.“ (s. 259)

Husák je vykladaný v tých najčiernejších farbách (napríklad, že sa stal priateľom Brežneva a Biľaka; a že odobril zásah ZSSR), čo na základe dôkazov a podrobného výskumu popierajú nové štúdie historika Michala Macháčka: Husák trikrát požiadal Sovietov, aby z Československa odišli a jeho vzťah s Brežnevom rozhodne nebol priateľský, zblížili sa až oveľa neskôr (to dokazujú Moskovské archívy). Napokon významným prameňom sú slová samotného Husáka:

O koho som sa mal oprieť? O Brežneva? O Ulbrichta? O Gomulku, ktorý Brežneva v zásahu proti nám tiež vehementne podporoval? … Ale štát bolo treba udržať, museli sme žiť, potrebovali sme pokoj. … V tomto zmysle som robil konsolidáciu s Dubčekom. Kadár mi rozprával, koľko hrôz, obetí na životoch, krvi a potom popráv zažilo Maďarsko od roku 1956. … Chceli sme zabrániť zatváraniu ľudí a politickým procesom. … Bol som presvedčený, že keď sa to podarí, odídu aj vojská.“ (Plevza, 1991, s. 129)

Ďalší dôležitý citát Gustáva Husáka dokazuje jeho odpor k Brežnevovi, ale aj politický pragmatizmus:

Koncepcia normalizácie nebola mojim výmyslom. … Keď niektorá krajina zažije zemetrasenie – čo robí? Snaží sa normalizovať život.“ Husák pripomína, že Brežnev a po ňom aj Andropov a Gorbačov odďaľovali odsun vojsk a ďalej pokračuje: „A čo Amerika? Čo celý Západ? Prezident Johnson sa dohodol s Brežnevom a vzal okupáciu Česko-Slovenska na vedomie. Formálne protestoval, ale ináč nepohol ani prstom.“ (Plevza, 1991, s. 110)

Sumárum výkladov udalostí roku 1968

Zo všetkých výkladov, čo sa dialo pred, počas a po roku 1968, treba hneď v úvode pripomenúť hlavné témy a interpretácie týchto udalostí (je ich samozrejme viac, vybrané boli najdôležitejšie). V kontexte Československa to boli nasledujúce udalosti:
1, oživenie národnej otázky, usilovanie o federalizáciu, pro-národný komunizmus, rozvíja sa Matica Slovenská, odpor proti pražskému centralizmu (federácia sa podarila presadiť 1. januára 1969);
2, odpor proti byrokratizácii, pokus o demokratizáciu správy podnikov, zavedenie podnikových rád;
3, kresťansko-marxistický dialóg – snaha o zmierenie kresťanstva a socializmu, (v roku 1968 bola obnovená grécko-katolícka cirkev; v roku 1977 vzniká zásluhou Gustáva Husáka, slovenská katolícka cirkevná provincia; evanjelické provincie na Slovensku už existovali);
4, demokratizačný proces (pri tomto slove vznikajú rôzne interpretácie, čo vlastne demokratizácia je);
5, sloboda tlače a sloboda médií (vrátane anti-socialistických); 
6, zvýšenie platov a žiadosť o hospodársku reformu;
7, spolupráca so zahraničnými kapitalistickými podnikmi (pozri Akčný plán).

Z toho vyplývajú protichodné interpretácie udalostí v roku 1968:
1, išlo o pokus návratu k demokracii a slobode (pravicový výklad, ktorý poznáme z propagandy Denníka N, SME a podobne, ktorí sa snažia z  Dubčeka vytvoriť pravicového liberála);
2
, išlo o pokus nastoliť reformný, demokratický socializmus (naopak, opozičníci tejto tézy hovoria o pokuse obnoviť kapitalizmus, resp. západnú trhovú ekonomiku; socializmus s tzv. ľudskou tvárou bol po ekonomickej stránke trhový socializmus s maloburžoáznymi prvkami);
3, kontrarevolúcia a plánovaný rozvrat socializmu (normalizačný výklad, na druhej strane výraznú prítomnosť antikomunistických síl dokazujú historické pramene);
4, westernizácia východných krajín a snaha vyrovnať sa západným konzumeristickým preferenciám, čo napokon dokazuje ponovembrový vývoj a stav súčasnej komerčnej masovej kultúry (tá je následkom kultúrneho vyrovnania sa zo Západom; Macháček pripomína, že to už bola prakticky politika Chruščova);
5, návrat k neostalinizmu (Stalinov kult osobnosti oficiálne zaniká v roku 1956 na zjazde strany; sám Husák bol jeden z obetí 50. rokov, nakoľko bol spolupracovníkom časopisu DAV; otázkou však je, ako si súčasná propaganda vykladá slovo stalinizmus a neostalinizmus, pravdepodobne tým kritici myslia konzervatívny socializmus bez liberálny prvkov, silný vplyv strany a centrálne plánovanie);
6, Dubček bol komunista a idealista, ale slabý politik, nakoľko bol zneužitý na špinavú hru pravicových síl (túto tézu dokazuje vývoj po roku 1989, kedy ho V. Havel jednoducho oklamal, keď tvrdil, že nechce byť politikom; viď seriál České století); Husák bol politický pragmatik, ktorý si uvedomoval na jednej strane dôsledky studenej vojny, na strane druhej rozvrat republiky zvnútra, preto zvolil kompromisné riešenie;
7, západné aj východné revolty boli súčasť jednej vlny (s tým súhlasí odpor proti byrokratizácii a sovietizácii, snaha o revolúciu zdola, išlo o tú istú povojnovú generáciu; naopak nesúhlasí to s cieľmi revolt na Západe, ktoré boli z ľavicového pohľadu radikálnejšie; v Československu bola silná túžba po západných konzumných hodnotách kapitalizmu, na Západe túžba po vybudovaní maoistického komunizmu);
8, intervencia bola opatrením, ktoré bolo následkom krvavých udalostí z 50. rokov v Maďarsku s cieľom im zabrániť (v tej dobe padlo 350 príslušníkov bezpečnostných zložiek);
9, geopolitický boj Východu a Západu;
10, vnútorný boj o vplyv v KSČ a KSS.

Vyššie uvedené tézy dokazujú, že vykladať zjednodušene udalosti z roku 1968 je neprípustné.


Mgr. Lukáš Perný, člen DAV DVA

Mgr. Lukáš Perný je slovenský kulturológ, hudobník.  Je absolventom bakalárskeho štúdia kulturológie na Katedre kulturológie Filozofickej Fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre (2011-2014) a magisterského štúdia kulturológie na Katedre kulturológie Filozofickej Fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (2014-2016). Výskumne sa orientuje na tému sociálnej spravodlivosti, dejiny sociálnej filozofie a filozofiu kultúry.

One thought on “Lukáš Perný: 1968: Zrod novej ľavice a pokus o reformu socializmu

  • 11. augusta 2018 at 23:13
    Permalink

    Dobrý článok Lukáša Perného, s množstvom zaujímavých informácií.

    Ja osobne by som mal len jednu pripomienku k metodologickému východisku, prístupu k r. 1968, aj so ohľadom už na samotný nadpis, kde sa hovorí o pokuse o reformu socializmu.

    Jedným z nedostatkov tzv. reformátorov bol predpoklad, že vývoj socializmu v Československu od začiatku bol zlý a treba ho napraviť, teda demokratizovať, poľudštiť. Toto bola zásadná chyba, ktorá sa odrazila v hodnotení minulosti – a prenasledovaní jej predstaviteľov – z ktorých si tým urobila nepriateľov. A samozrejme, z úst spisovateľov, novinárov,( ktorí fakticky určovali dianie v Československu a nie politici, ktorí to mali v popise práce) potom zaznievali také nezmysly, ako utvorenie úplnej demokracie, absolútnej slobody.

    Mám dobre preštudované dejiny ľudskej spoločnosti (a prírody) a dá sa v nich objaviť v podstate jednoduchý vývojový program:

    1. V prvom utváracom štádiu systém v nepriateľskom prostredí môže mať len autoritatívnu podobu, inak neprežije (viď neúspechy Lumumbu v Kongu a Allendeho v Chile). Zároveň potrebuje akumulovať veľké finančné, hospodárske, ľudské zdroje na prestavbu spoločnosti a to v liberálno-demokratickom prostredí nejde. Lukáš Perný to tiež naznačil poznámkou, že v období studenej vojny socializmus nemohol mať liberálno-demokratický charakter.
    Samozrejme, dali sa odsúdiť jednotlivé problémové akcie stalinského obdobia, ale stalinizmus vcelku zodpovedal plne norme historického vývoja, všetky systémy v dejinách sa tak vyvíjali (nevoľnícky systém vznikal za pomoci despocií, tyraníd, kapitalistický systém vznikal za pomoci absolutizmu).

    2. Toto obdobie v r. 1968 končilo, diktatúra proletariátu vyčerpala v r. 1968 svoju efektívnosť. Bolo skutočne potrebné systém demokratizovať, v podstate utvoriť systém socialistickej parlamentnej demokracie. Keby boli reformátori povedali, že si vážia výsledky budovania socializmu doteraz, sú vďační robotníkom, roľníkom za odvedenú prácu, ale v súlade s marxistickým chápaním dejín, zákonom súladu VV úrovni VS je potrebné zmeniť formu socializmu – a oni k tomu prizývajú aj prvotných budovateľov socializmu, namiesto ich prenasledovania, verejného šikanovania (boli napr. aj samovraždy) – zmena podoby socializmu mohla byť hladšia.

    Rok 1968 je pre socializmus podobným zlomom od autoritatívnej správy k demokratickejšej forme vlády, ako pre nevoľníctvo obdobie okolo r. 550 p.n.l. (podobné vzplanutie a nástup celej plejády klasikov-mysliteľov), alebo pre kapitalizmus rok 1688 (Slávna revolúcia v Anglicku, ktorá znamenala prechod od absolutistickej podoby kapitalizmu k parlamentnej kapitalistickej demokracii.
    Stačí si všimnúť len tento prelom po r. 1688, že sa neutvárala žiadna úplná sloboda, úplná demokracia, 150 rokov malo politické práva asi 5 percent obyvateľov, trochu ich rozšírili buržoázne demokratické revolúcie v r. 1848 (ale znovu nešlo o absolútnu demokraciu, len určitý posun). A liberálno-demokratická podoba kapitalizmu sa utvorila až po r. 1968, teda 280 rokov po začiatku demokratizácie kapitalizmu – a čo je dôležité, za hranicami klasického, teda pravého kapitalizmu.

    Problémom pohybov r. 1968 teda neboli len kontrarevolučné snahy, ale podľa mňa ešte viac utopizmus, absolutizmus, anarchizmus požiadaviek. Tieto požiadavky nemohli byť v tej dobe splnené, neboli na programe dňa a rozložili by spoločnosť.

    Za hlavný problém teda považujem neschopnosť vidieť aj socializmus vo vývoji, ktorý neodráža subjektívne želania, požiadavky nejakých spisovateľov a novinárov, ale predovšetkým vývoj výrobno-technologickej základne civilizácie. A to je hlavný problém ľavice aj dnes – kedy socializmus nechápe vecne, vedecky ale ideologicky, ako náboženstvo, vieru.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *