Médiá menia chod dejín

Svet vo svojom niekdajšom ponímaní prestal existovať. Technologické vynálezy a objavy čoraz dômyselnejších foriem prenosu informácií neustále posúvajú hranice jeho vnímania, pričom do reťazca medzi vysielateľom posolstva a jeho prijímateľom vkladajú čoraz viac medzičlánkov – každý z nich pritom danú informáciu posúva (a interpretuje) špecifickým a sebe vlastným spôsobom.

Podľa filozofov ako Marshall McLuhan či Neil Postman v sebe zahŕňa každý jeden ľudský nástroj a vynález aj istú myšlienku, ktorá presahuje poslanie veci samotnej, vďaka čomu človeku nielen slúži, ale zároveň spätne ovplyvňuje ľudský pohľad na celú škálu problémov. Vynález okuliarov zrazu narušil totalitu anatomických predispozícií či negatív starnutia – presvedčenie, že prírodou dané telesné obmedzenia nemusia byť nevyhnutne nemenné, napokon poskytlo impulz k rozvoju rôznych vedných oborov. Existujú i názory, že objav mikroskopu, ktorý zrazu umožnil nahliadnuť do mikrosveta, vnukol bádateľom otázku, či i ľudská myseľ nemôže obsahovať rôzne skryté štruktúry – následne vznikla psychoanalýza. Ďalším ilustračným príkladom môžu byť hodinky – tie neboli iba nástrojom na zjednodušenie zachytávania plynutia času (predtým sa ľudia orientovali podľa vesmírnych telies, striedania dňa a noci, a pod.), zároveň totiž svojím explicitne matematickým prístupom spätne vplývali na prístup k vnímaniu času – pojem večnosti sa zrazu stal ťažšie uchopiteľným, čas sa mechanizoval a predstavu súvislého koherentného toku času nahradila predstava reťazca nezávislých sekvencií. Z nástroja (hodinky) sa tak stala metafora, ktorá svojou sugestívnosťou fixovala isté významy v našej mysli, až napokon výrazne ovplyvnila celú ľudskú kultúru. Inak tomu nie je ani v prípade médií (nosičov).

Médium je posolstvo

Kedysi bývalo zorné pole človeka obmedzené iba na to, čo dokázal reálne poňať vlastnými zmyslami, bez možnosti vymaniť sa z totality časopriestorového ukotvenia. Každý vynález nového média (od písma a tlače cez fotografiu a TV až po IT a internet) však priniesol možnosti expanzie perspektívy – zrazu mohol človek (aj keď sprostredkovane) vidieť či počuť aj niečo, čo nemal možnosť vnímať bezprostredne. Prekonávanie čapriestorových obmedzení však išlo nevyhnutne ruka v ruke aj so „skresľovaním“ zdieľaných informácií, ktoré nesúviselo iba s vynárajúcou sa hrozbou manipulovania dát (falšovanie fotografií, šírenie klamstiev), ale vychádzalo zo samotnej podstaty čoraz komplikovanejšieho procesu šifrovania a spätného dešifrovania dát. Každý jeden komunikačný prostriedok okrem zjednodušovania rozličných aspektov ľudských životov zároveň prinášal aj výrazné zmeny, spätne vplývajúce nielen na charakter zdieľanej informácie, ale zároveň aj na ľudské zmýšľanie či kultúru ako takú. Napr. telegraf znamenal v porovnaní s dymovými signálmi, poslíčkami so správou či poštovými holubmi obrovský progres – zrazu sa naskytla možnosť prenášať správy dovtedy nevídanou rýchlosťou cez celé kontinenty. Daný objav však spolu s ďalším súdobým objavom – fotografiou – navykol ľudí na informácie, ktoré boli v kontexte ich životov v podstate irelevantné: kováč z Utahu sa zrazu z miestnych novín dozvedal o bankových krádežiach kdesi v New Jersey či o lúpežných prepadnutiach skupinami banditov kdesi na juhu. Senzačné perličky nemali pre kováča žiadny praktický význam, ale sprievodná fotografia, znázorňujúca opisovanú postavičku z opačného konca krajiny, neexistujúci kontext opätovne rekonštruovala – zrazu príjemca správy „vedel“, o kom je článok, lupiča z Jersey „poznal“ vďaka zmyslovému vnemu a nič nehovoriaca informácia znenazdajky nadobudla „zmysel“.

Epocha obrazu

4999935997_cf4956279c_b
Čo je realita a čo je „znak odkazujúci na znak“? Foto: zeevveez, CC

Tento navonok nenápadný a neškodný vplyv nových médií mal ďalekosiahle dôsledky pre zmýšľanie ľudí a v konečnom dôsledky i na celkovú kultúru – kým predchádzajúca epocha písma podnecovala hlboký diskurz a živú výmenu názorov v každej oblasti života (s dôrazom na racionálnu argumentáciou a dôsledný výklad), bleskové šírenie irelevantných informácií (pseudoudalostí) pomocou telegrafu, znásobených špecifikami fotografie, pozornosť obrátilo na povrchné spravodajské „jednohubky“ s pochybnou informačnou hodnotou, ľahkou stráviteľnosťou a nízkymi nárokmi na zapojenie rácia. Na začiatku éry bulvarizácie teda stáli nové materiálno-formálne podmienky, pričom ešte vypuklejšie sa tento fenomén prejavil po objave a rozšírení televízie. Statika fotografií vytrhnutých z časopriestorového kontextu, fragmentovitosť a nesúrodosť vzájomne nesúvisiacich informačných čriepkov a ich chýbajúca hĺbka na jednej strane, a fascinujúci zážitok vo forme obrazových vnemov na strane druhej, mali ďalekosiahle dôsledky na celú ľudskú kultúru, predovšetkým však na spôsob učenia a prijímania informácií (epistemológia). Napokon vyústili aj do zmeny vnímania pravdivostnej hodnoty – kým v časoch orálnych kultúr sa najvyššia pravdivostná hodnota prikladala rozličným prísloviam a múdrostiam dedeným z generácie na generáciu, po objavení písma „uveriť“ znamenalo prečítať si, overiť a spätne zhodnotiť. Ďalší vývoj doplnil tento aspekt aj o silnú vieru v čísla – ak sa niečo podloží kvantifikovateľnými empirickými dátami vo forme číselných hodnôt, kritérium pravdivosti je takmer nepriestrelné. Zub času však časom nahlodá každý z týchto prístupov a tak i objav fotografie napokon vyústil do zmeny – „uveriť“ už neznamenalo podrobiť hlbokej analýze, „uveriť“ zrazu znamenalo „vidieť“. Ani tento typ zmýšľania však nemal nekonečnú platnosť – expanzia informačných technológií a impozantný nástup internetového veku ho neľútostne roztrieštili, v ére dômyselných editorov videí a fotografií, ale aj softvérov, ktoré dokážu mimiku sledovaného človeka (vrátane pohybu úst) vierohodne transponovať do mimiky tváre kohokoľvek iného, už i ono „uveriť znamená vidieť“ jednoducho prestáva platiť. Pravda sa jednoducho nezjavuje „nahá“, musí byť aj patrične „oblečená“, pričom „módne predstavy“ závisia od dobových špecifík.

Vplyv na kultúru

Svet nevyhnutne spoznávame cez jazyky a iné vžité semiotické systémy, keďže nám sprostredkúvajú všetko poznanie. Naše mentálne predstavy sú teda jazykového charakteru, z čoho vyplýva, že sú podmienené existujúcou kultúrou (dominantným jazykovým systémom, resp. médiom), teda sú kultúrnym konštruktom. Svoju úlohu zohrávajú aj naše túžby, ašpirácie a očakávania, ktoré sú opäť produktom kultúrnej klímy. V tomto svetle sa teda ukazuje absolútne kľúčová úloha jazykových systémov, médií a s nimi spojených technologických vynálezov (nielen jazyka ako takého vo svojej ústnej či písomnej podobe, ale aj tlače, fotografie, rozhlasu, kinematografie, televízie, PC, internetu, atď.) pri tvarovaní ľudského zmýšľania – charakter média určuje spôsob poznávania, charakter samotnej výpovede a napokon aj mediovaný obsah, čím ovplyvňuje celú ľudskú kultúru a tým aj naše individuálne mentálne mikrosvety. Každá doba zároveň favorizuje iný typ ľudského intelektu. Kým v orálnej kultúre sa najviac presadzovali ľudia obdarení výnimočnou pamäťou (tí, ktorí si kedykoľvek dokázali vybaviť stovky rôznych prísloví, porekadiel a iných morálnych normatívov, sa tak stávali šamanmi, kňazmi či dokonca panovníkmi), neskoršie obdobie písma a tlače začalo uprednostňovať ľudí s výnimočnými analytickými schopnosťami – čítanie s porozumením, orientácia v abstraktných pojmoch či schopnosť analyzovať a interpretovať prečítané. Zároveň písmo ako externý nosič dát výrazne znížilo význam ľudskej pamäte. V digitálnej dobe sa však na piedestál dostáva schopnosť porozumieť rýchlemu sledu obrazových vnemov či technologická gramotnosť. Ak by sa opäť reinkarnoval kráľ Šalamún, so svojou povestnou pamäťou a schopnosťou zreprodukovať rozličné príslovia a nepísané zákony (podľa Postmana ich vraj ovládal vyše 3000) by síce nepochybne zaujal a odrecitovanie celých zborníkov a encyklopédií by sa vnímalo ako milá bizarnosť, väčšia relevantnosť by sa však tomu neprikladala. V súčasnosti by ste nejakou veršovačkou presvedčili možno dieťa, avšak na súdnom procese, ktorý si vyžaduje seriózny, striktne logický a patrične podložený argumentačný aparát, by ste sotva pochodili – zákony a súdne procesy sú totiž už produktom epochy písma a zachovávajú si isté špecifiká. Napokon oba príklady – detské veršovačky i súdne pojednávania – dokazujú svojou existenciou v digitálnej ére obrazových vnemov, že staršie formy komunikácie so svojimi špecifikami a preferenciami pretrvávajú v menšej miere aj po zmenách paradigmy.

Kaleidoskop

10559888406_e5e964fe7e_k
Nové médiá – svetlo či tieň? Foto: sasha diamanti, CC

Medzi nepríjemné dôsledky technologického vývoja patria predovšetkým fragmentovitosť a rozkúskovanosť kedysi koherentného, jednoliateho myšlienkového sveta. Postman prirovnal televíznu kultúru 20. storočia ku kaleidoskopu – hračke, pri ktorej sa prepínaním striedajú jednotlivé farebné obrazce. Internetový vek tieto tendencie ešte umocnil: po niekoľkých minútach našej pozornosti, venovanej závažnej svetovej udalosti (vojna, terorizmus, živelná katastrofa), prelaďujeme na „niečo veselšie“ – nezáväzný pokec s príslušníkom opačného pohlavia na sociálnej sieti nám spestruje vizuálne lákavá personalizovaná reklama, ktorú hneď vzápätí strieda najnovší produkt hollywoodskych štúdií, fascinujúci svet interaktívnych hier či prečesávanie fotoalbumu akejsi hviezdičky. Pritom všetkom vlastne ani nie sme viazaní na konkrétne miesto (v porovnaní s „prehistorickou“ televíziou), pričom ovládač nahradilo preklikávanie na notebooku či ťukanie do dotykových displejov. Tento „kaleidoskopický svet 2.0“ však negatíva svojej predošlej verzie výrazne prevyšuje – „veľký obraz“ sa v dôsledku informačného pretlaku vytráca, pričom nás bombarduje obrovské množstvo povrchných, dexkontextualizovaných a navzájom nesúvisiacich informačných fragmentov. Závažnosť a kvalita prisudzovaná jednotlivým udalostiam nivelizuje na jednu úroveň, keďže rýchly sled informácií vytvára dojem rovnocennosti informácií. V dôsledku toho sa stráca citlivosť voči negatívnym obsahom a schopnosť rozlišovať relevantné od irelevantného. V takomto svete sa dôležitý príspevok z konferencie o hladomore v krajinách Tretieho sveta, správy o poľutovaniahodných praktikách ziskuchtivých korporácií nivočiacich indonézsku biosféru či virálne video, dokumentujúce hrubý policajný zákrok voči afroamerickému mladíkovi kdesi v Chicagu, stávajú napokon iba ďalším kúskom do obrovského, nesúmerného a nesúrodého „zábavného“ toku informácií, resp. ďalšou scénkou kabaretného vystúpenia, ktorého zmyslom nie je vyvolať istú aktivitu v oblasti reálne ovplyvňujúcej naše životy, ale iba poslúžiť na „zabitie času“ či „uspokojenie potrieb konzumenta“. Stráca sa schopnosť vnímania kontradikcií či reťazenia udalostí, niekdajšie hodnoty sa stávajú morálne opotrebovanou príťažou a duchaplné ašpirácie strháva divoký tok virtuálnych jednotiek a núl.

Mágia vizuálu

Štylizácia aj tých najnegatívnejších správ, plných násillných scén, do vizuálne atraktívnej podoby pódiových kreácií, ktoré striedajú často tie najbanálnejšie odľahčujúce správy, napokon vedú k postupnej atrofii schopnosti objektívne vnímať závažnosť udalostí. Isteže, problémom nie je a nemôže byť „lacná zábava“ – tá je tu odjakživa a bez nej by bol ľudský život prázdny, nudný a strohý. Problémom sa stáva, keď získava štatút priority – a svet bezhraničného zmyslového opájania jej vytvára priam živnú pôdu. I samotný Postman svojho času výstižne poznamenal: „Hrať sa s kaleidoskopom prirodzene nie je nič zlého. Ani na zábave nie je nič zlého. Ako hovoria psychiatri, všetci si staviame vzdušné zámky. Problém nastáva vo chíli, keď sa v nich snažíme žiť.“ Žiaduci je dynamický sled podmanivých obrazov a silné emočné pôsobenie, pričom i tie najserióznejšie informácie sú podávané vizuálne pútavým (a predajným) spôsobom. Cieľom nie je zmysluplná diskusia ani snaha prísť veciam na koreň, ale aplauz na konci show. Nevyhrávajú argumenty a racionalizmus, ale vnem a dojem. Trendom je zostručňovanie a zjednodušovanie, čím sa kruh uzatvára a s konečnou platnosťou sa vraciame do éry dymových signálov – diskusie na sociálnych sieťach si vyžadujú skratkovitosť, hutnosť a údernosť, svojou formálnou stránkou teda de facto vylučujú možnosť ísť v akejkoľvek téme viac do hĺbky (forma teda vylučuje isté obsahy). Prechod na novú paradigmu sa totiž vyznačuje potrebou „preformátovania“ a „skonvertovania“ starých obsahov (politika, náboženstvo, a pod.) do pojmov, ktoré sú kompatibilné s novými technologickými podmienkami. Počas tohto procesu však dochádza k nevyhnutným obsahovým „stratám“: kým napr. politické diskusie prebiehali v USA 19. storočia na pôde extrémne náročných, niekoľkohodinových verejných názorových polemík, epocha obrazu si vyžiadala svoju daň a politický diskurz ohlodala až na kosť. Voľby napokon nevyhrávajú tí, ktorí ponúknu najlepšiu analýzu existujúceho stavu, ale tí, ktorí vyzerajú najlepšie vo svetle kamier a dokážu najpohotovejšie a najvtipnejšie reagovať na obmedzenom, časovo stiesnenom teritóriu. Posadnutosť emocionalitou a obrazmi ochudobňuje mediálne obsahy o hĺbku, analýzu a komplexnosť. Ľudia strácajú prehľad, prijímajú extrémne zjednodušený mediálny obraz sveta, až napokon prichádzajú o kritické myslenie a schopnosť utvoriť si vlastný, nezávislý názor. Namiesto neho nastupuje premenlivá emócia – človek nemá vlastné, pevne ukotvené názory, podložené hlbším zamyslením a racionálnymi argumentami, pod vplyvom emočných dojmov ich amputuje, pričom ich nahrádza vysoko flexibilným súborom akýchsi pocitov, meniacich sa snáď aj podľa smeru vetra.

Digitálna éra

9105929623_5a5ffedf1c_k
Jednotky a nuly – oslobodenie a okovy zároveň. Foto: stanjourdan, CC

Éra informačných technológií, miniaturizácie, zvyšovania rýchlosti prenosu dát, budovania sietí, vyvíjania čoraz výkonnejších počítačov, mobilných telefónov, GPS zariadení, dômyselných softvérov či najrozličnejších aplikácií výrazne ovplyvňuje spoločnosť a to až do takej miery, ktorú si dnes môžeme iba sotva predstaviť. Akcelerácia vývoja je natoľko výrazná, že reflexia v podobe filozofie médií a príbuzných odborov jednoducho nestíha – iba za niekoľko rokov sme sa čo do vynálezov prakticky vyrovnali celej doterajšej histórii ľudského rodu, pričom množstvo informácií v obehu nemá historickej obdoby. Nedávno zosnulý taliansky spisovateľ Umberto Eco dokonca raz prirovnal súčasnú informačnú presýtenosť k ekvivalentu hluku vo svete akustiky – tak ako sa v hluku ťažko rozpoznávajú jednotlivé zvuky, podobne sa aj v informačnom pretlaku stráca zmysel pre rozpoznanie tých najdôležitejších informácií. Symptómom doby sa tak stala neschopnosť využiť disponibilné informácie na vyriešenie najpálčivejších civilizačných problémov. Dnes iba málokto dokáže aspoň čiastočne predpovedať budúci sled udalostí a aspoň zhruba načrtnúť kontúry sveta, ktorý nastane za niekoľko desiatok rokov. Nakoľko fenomenálny mediálny teoretik Neil Postman už nie je medzi nami a málokto z novej generácie analytikov sa mu dokáže rovnať, môžeme len hádať, ako by hodnotil súčasný informačný boom – či by ho chápal v rámci kontinuity „epochy obrazu“ s dominantným vplyvom televízie ako jej prirodzené vyústenie s rozvinutím jej tendencií, alebo či by sa dopracoval k podobnému záveru ako Jean Lohisse, teda že nastala kvalitatívne diametrálne odlišná epocha so špecifickými následkami pre budúcnosť ľudstva…

E-vzťahy

Medzi špecifiká doby patrí mobilita pripojenia – kým kedysi bolo pripojenie na internet obmedzené na domácnosti, pracoviská a internetové kaviarne, rozvoj novej generácie kompatibilných zariadení (vrátane mobilov) a bezdrôtových sietí zásadne zmenil celú situáciu. Ľudia sú tak neustále pripojení na sieť, čím sa stali najmenšou, ale pritom nesmiernou vitálnou a dynamickou jednotkou celosvetovej decentralizovanej informačnej spleti – e-maily a správy si môžeme vybaviť cestou do práce, dlhú chvíľu v čakárni môžeme zefektívniť vybavením nutných záležitostí na internete či online nákupom, vďaka rôznym šikovným aplikáciám sa nestratíme ani v cudzom veľkomeste a zábavný obsah (hudba, filmy) máme k dispozícii na virtuálnych úložiskách. Užívatelia pritom dáta nielen prijímajú, ale aj zdieľajú a všetkými smermi posúvajú ďalej. Poniektorí si natoľko zvykli na paralelný svet jednotiek a núl, že i život v reálnom časopriestore potrebujú aktívne prepájať s kyberpriestorom. „Za našich čias sme sa aspoň normálne bavili a dnešná mládež iba čumí do tých mobilov,“ povzdychne si nejeden kritik pri pohľade na súčasných tínedžerov, ktorí sa nerozpakujú ani počas osobných stretnutí kdesi v kaviarni či podniku surfovať na najnovších hi-tech hračkách, takže sú v tom istom čase paralelne na dvoch miestach súčasne (na konkrétnych časopriestorových koordinátach, ale zároveň aj v kyberpriestore). Tento fenomén ilustruje sugestívnosť technologických vynálezov, ktoré svojím duchom výrazne zasahujú do všetkých sfér ľudského bytia.

Virtuálna realita

17190334762_12e37248e3_k
Simulácia reality – fenomén dnešnej doby. Foto: UTKnightCenter, CC

Elektronické médiá majú už od čias prvých videohier na Atari či Commodore 64 čiastočne substitučný charakter – zaceľujú isté medzery v medziľudských vzťahoch, pričom tento jav sa ukazuje ako čoraz vypuklejší. Svoju úlohu však zohráva aj ďalší faktor – decentralizácia mediálnej moci. Monopol nad generovaním mediálnych obsahov mali kedysi najvyššie poschodia nablýskaných budov mediálnych gigantov, nástupom internetu sa však táto moc čiastočne „rozliala“: komunikačné kanály sa už neomedzujú na sto kanálov v ponuke káblovky, keďže prijímateľ si vytvára vlastný záujmový svet, pričom sám sa rozhoduje, do ktorého zákutia morí jednotiek a núl načrie so svojím kremíkovým krčahom. Tok dát sa zbavil jednosmernosti, zvýšila sa interaktivita a napokon sa z pasívnych konzumentov stali aktívni spolutvorcovia mediovaného obsahu a správcovia globálneho toku dát (bloggeri, vloggeri, tvorcovia stránok, zdieľané obsahy na sociálnych sieťach, rozličné online komunity a pod.). Vtiahnutie i dovtedy pasívnych „divákov“ do diania malo za následok to, že tí začali samých seba chápať ako súčasť „inscenácie“, čo vyústilo do javov typických pre postmodernú dobu – odstup, nezainteresovanosť a (seba)irónia. Dianie sa presúva z reálnych súradníc do virtuálneho priestoru – človek tam nielenže vykonáva množstvo činností (práca, nákup, zábava, oddych, štúdium), ale i časť emócií „prekonvertoval“ do e-formy – stáva sa to zakaždým, keď vkladáme do správy či SMS emotikon („smajlík“), pričom sa však fyzicky nesmejeme / nesmútime / neplačeme, atď. Ani zážitky nestačí „iba“ zažívať, je nutné ich okamžite zachytávať a „zavesiť“ na sociálne siete (fenomén selfie), koncerty už nestačí sledovať, návštevník má totiž v ruke mobil so štadardným vybavením, pomocou ktorého si podujatie nielenže zvečňuje, ale eventuálne ho aj v reálnom čase posiela ďalej. Akoby sme samých seba z diaľky sledovali, pričom touto „kolektivizáciou“ našich zážitkov kladieme na oltár pokroku časť nášho autentického prežívania. Dôležitejšie je byť vo virtuálnom dianí, ako byť prítomný duchom v hmotnej realite. Ľudia sa tak paradoxne aj napriek zdanlivému dôrazu na prežívanie emócií dobrovoľne zbavujú časti autentických zážitkov, „uploadovaných“ na internet. Medzi dôsledky patria aj javy ako chýbajúca zainteresovanosť, pasivita a apatia – človek, z odstupu sledujúci i samého seba, totiž nebude vnímať dokonca ani javy a procesy, ktoré sa ho bytostne dotýkajú (či ho dokonca ohrozujú), ako impulz pre reálne činy. Tento odstup možno vnímať ako detskú chorobu „emancipovaných“ užívateľov médií – „emancipácia“ (resp. posun k interaktivite) totiž nebola výsledkom premysleného boja, ale technologického pokroku.

Kyberporno

Žijeme dobu v znamení triumfálnej jazdy sociálnych sietí, pričom z inovátorov, ktorí včas nasadli na trend, sa v priebehu niekoľkých rokov stali giganti a miliardári. Facebook, Instagram či Twitter sa stali neodmysliteľnou života ľudí 21. storočia, pričom sa im snažia konkurovať aj novšie služby ako Snapchat, u ktorého sú špecifiká dnešnej doby – okamžikovosť, zážitkovosť a dekontextualizovanosť – ešte vypuklejšie. Vývoj neustáva ani v hráčskych komunitách – jeden z najnovších počinov firmy Nintendo, aplikácia Pokémon GO, sa stala v uplynulých týždňoch celosvetovou senzáciou – získala štatút jednej z najrýchlejšie expandujúcich appiek, pričom v rekordne krátkom čase dokázala v užívateľských rebríčkoch zariadení Android predbehnúť Facebook, Instagram či Tinder. Tajomstvom úspechu je prepojenie virtuálnej reality s hmotnou. Hra fungujúca na báze GPS totiž spočíva v lovení Pokémonov priamo v teréne – v skutočnom svete, pričom virtuálne postavičky vsádza priamo do reálnych ulíc, kam sa hráč musí fyzicky vybrať, aby v hre postupoval. Kým táto novinka vyvoláva skôr pobavené úsmevy na tvárach, pokrok v iných oblastiach miestami až desí. Keď si renomovaného novinára Raymonda Wonga začiatkom roka zavolala spoločnosť Naughty America, jeden z pornografických gigantov, na otestovanie svojho najnovšieho produktu – virtuálneho porna, žurnalista sa nestačil čudovať jeho hodnovernosti. Stačilo si nasadiť okuliare Samsung Gear VR a spustiť film prispôsobený požiadavkám virtuálnej reality (jediným obmedzením bol 180-stupňový uhol, teda ak by sa vo virtuálnej realite otočil, nevidel by za sebou nič): „Keď som sa pozrel dole, zrazu som videl svalnaté mužské telo. ‚To nie je moje telo‘, pomyslel som si. Bol som najprv zmätený. Potom som si uvedomil, že teraz som bol ‚ja‘ tým ‚telom‘. Potom začala dvojica žien-pornohviezd tohoto virtuálneho chlapíka – teda vlastne ‚mňa‘ – orálne uspokojovať. Aj keď som si uvedomoval, že tie pornohviezdy tam neboli a že to mužské telo v skutočnosti nebolo moje, aj tak sa ma čoraz viac zmocňoval dojem, že je to realita.“ Pochopiteľne, záujem o túto technológiu sa prudko zvýšil, pričom sa očakáva, že medzi najväčších investorov bude okrem pornopriemyslu patriť aj filmový či herný priemysel. Podľa analytikov firmy SuperData by sa hodnota biznisu spätého s touto technológiou mala do roku 2020 vyšplhať na astronomických 40 miliárd dolárov. Vo svetle týchto noviniek zrazu povestný koncept simulakier Jeana Baudrillarda nadobúda úplne iné dimenzie – hyperrealitu, o ktorej tento francúzsky filozof hovoril ešte pred vyše troma desaťročiami, opisoval ako svet simulácií, ktorý sa stáva „reálnejší ako samotná realita“.

Paralelný život

8583949219_9e7df7c399_h
Koľko profilov máš, toľkokrát si človekom. Foto: Jason Howie, CC

Tento vývoj predstavuje obrovskú výzvu pre doterajšie chápanie pojmu identity. Identita ako proces sebapoznávania a vytvárania obrazu o sebe samom nie je absolútna, práve naopak – keďže sa realizuje v širšom spoločenskom kontexte na priesečníku indivídua a spoločnosti, je živá, dynamická a premenlivá. Virtuálny priestor, ktorý simuluje reálny svet, ale zároveň vytvára i svet čírej fantázie, priniesol fenomén multiplikácie identity – človek žije svoj život v hmotnej realite (ktorá je však samotná čoraz viac „virtualizovaná“ – online práca, online štúdium, atď.), zároveň však vedie paralelné životy v kyberpriestore. Prijíma nové identity, neobmedzované fyzickými či štrukturálnymi bariérami, pričom tie spätne vplývajú i na pôvodnú identitu, ukotvenú v telesnosti a interpersonalite. Ako raz poznamenal Wolfgang Welsch, z človeka sa stáva „kočovník“, ktorý „kočuje“ medzi jednotlivými „svetmi“. V kyberpriestore kolabujú konzervatívne predstavy o časopriestore: rýchlosť prenosu dát sa blíži rýchlosti svetla, priestor sa marginalizuje, svet sa stáva „globálnou dedinou“ a čas prakticky absentuje (neexistujú mechanické pohyby, pomocou ktorých by sa dal čas merať – ako napr. otočenie Zeme okolo vlastnej osi, teda deň).  Vnímanie času sa tak redukuje na okamžikovosť („tu a teraz“), stagnuje, nemá cieľ, minulosť a budúcnosť sa banalizujú. Pôsobenie v kyberpriestore sa tak stáva vyprázdneným, samoúčelným, ľahkým a povrchným, svojím spätným vplyvom na realitu však vyvoláva efekt rýchlosti a hektickosti. Ľudské myslenie sa stáva obrazové, okamihové, sekvenčné a diskontinuitné, naša myseľ sa prispôsobuje „mysleniu surfovania“, skáče z jednej myšlienky na druhú bez ich dlhšieho podržania a rozvíjania. Prispôsobujeme sa technojazyku, stávame sa čoraz viac technologicky gramotní, zároveň však náš záujem o dejiny či tradičné hodnoty upadá. Virtuálna realita svojím odpútaním sa od tradičného sveta vytvára nové vedomie – univerzálne, avšak odideologizované, oprostené od hierarchických vzťahov a dejinnej kauzality. Kultúrne identity viazané na geografické ukotvenie sa rozleptávajú, užívatelia sa prepájajú do horizontálnych sietí a narúšaju hegemóniu hierarchických vzťahov, charakteristických pre predošlé storočia. Podľa analytikov ako Jean Lohisse je iba otázkou času, kedy začne spoločenské usporiadanie kopírovať tieto zmeny v ľudskom zmýšľaní (kolektívnom vedomí) – hierarchický, prebujnený kolos, ktorý sa jednoducho zosype pod ťarchou vlastnej komplexity a rozľahlosti, bude musieť ustúpiť novej, celulárnej spoločnosti, založenej na horizontálnom prepojení jednotlivých buniek (komunít, asociácií, fyzicky izolovaných ľudí, prepojených IT technológiami).

Hybná sila

Medzi špecifiká kultúry ako takej patrí aj produkovanie rôznorodých, často protikladných tendencií. Popri prvkoch, ktoré zabezpečujú jej stabiltu, sa tak objavujú aj také, ktoré sú zo svojej podstaty subverzívne. Niektoré prejavy a inštitúcie (napr. politické útvary či mocenské systémy) majú tendenciu reprodukovať sa za každú cenu a udržiavať status quo, pričom ich modlou je stabilita. Kultúra je však zároveň endogénne sebazničujúca, keďže produkuje aj protikladné fenomény s tendenciou rastu a prísľubom radikálnej zmeny. Tieto progresívne prvky predznamenávajú nový svet a vytvárajú jeho zárodok v zahnívajúcich útrobách starého. Stávajú sa nositeľom nových kvalít a iniciátorom ďalekosiahlych celospoločenských zmien. Medzi tieto patria i technologické vynálezy, vrátane médií, ktoré svojou sugestívnosťou dokážu transformovať spoločenský diskurz i spôsob poznávania. Médiá sú teda v tomto zmysle produktom, ale zároveň aj tvorcom kultúry. Sú dôsledkom vývoja, ale zároveň vystupujú ako konštitučný, aktívny a spoluvytvárajúci faktor dejín. Definovať, čo má v ohýbaní dejín prvotný vply (kultúra, obsah médií, myšlienky na jednej strane, matéria, hmota, technicko-organizačné usporiadanie na strane druhej), je ako s konečnou platnosťou rozseknúť gordický uzol, či bola skôr sliepka, alebo vajce. Vzťahom medzi médiami, kolektívnou mentalitou a spoločenskou štruktúrou sa zaoberá odbor filozofie médií, ktorej dôležitosť sa ukazuje čoraz nástojčivejšie.

Decentralizácia

14359007359_3149ee0534_b
„Áno, cenzurujeme!“ Turecký protestujúci ironizuje známe obamovské „Yes, we can!“ Foto: Global Panorama, CC

Decentralizačné tendencie, predznamenávajúce nástup Lohisseovej celulárnej spoločnosti, sa začínajú uplatňovať v najrozličnejších sférach. Ľudia v čoraz väčšej miere obchádzajú štátne či korporátne autority, narúšajú monopol centrálne emitovaných peňazí pomocou kryptomien (bitoin) či iných decentralizovaných alternatívnych mien, kolektívne vytvárajú rozličné produkty nie s cieľom profitu, ale pre uspokojovanie potrieb (ako napr. Linux v IT sfére či iné open-source riešenia) a dopyt po kapitále riešia pomocou crowdfundingu či mikrofinančníctva (ako napr. tzv. P2P bankovníctvo), obchádzajúc klasické banky. Napokon i Wikipedia, jedna z najväčších zásobární informácií v súčasnosti, je kolektívnym, celospoločenským výtvorom – „od nás, pre nás“, pričom dotvárať ju môže prakticky hocikto. Mnohí ľudia využívajú svoju kreativitu v prospech vytvorenia zdravej, prirodzenej ekonomiky pomocou svojpomocných systémov LETS či iných alternatívnych modelov, ktoré sa vymykajú klasickej kapitalistickej logike – dôrazu na profit. Silnejú i hlasy volajúce po zospoločenštení myšlienok (nápadov, vynálezov, atď.), teda zrušení patentov či iných inštitútov „duševného vlastníctva“, v súlade s názorom, že myšlienka je špecifickým typom suroviny, ktorá sa ako jediná používaním neopotrebúva, práve naopak, zdieľaním sa znásobuje – ak sa podelím o nápad, iní mi ho pomôžu dotvoriť, rozvinúť. Po oslobodení produktov kreatívnych myslí z pasce súkromného vlastníctva by sa potenciál ľudstva zrazu začal napĺňať oveľa rýchlejšie – rozličné vynálezy a nápady by opustili prísne strážené korporátne trezory a sprístupnili by sa verejnosti, pričom každý človek by ich mohol dotvárať. Okrem toho silnie i hnutie požadujúce posilnenie inštitútov priamej demokracie pomocou výdobytkov modernej techniky, zavádzanie elektronických volieb či participatívnych rozpočtov – tzv. e-demokracia, ktorej prívrženci rátajú s podobným „open-source“ legislatívnym procesom. V ekonomickej sfére sa zas po celom svete hlásia o slovo prívrženci kooperatívnej (participatívnej) ekonomiky – teda ekonomickej demokracie, požadujúcej transformáciu hierarchicky organizovaných firiem na decentralizované, kolektívne vlastnené a kolektívne organizované podniky. Vynálezy ako 3D tlač zas predpovedajú narušenie výrobných monopolov – čoskoro bude možné naprogramovanie výrobkov pomocou individuálnych parametrov a online databázy špecifikácií a postupov. Spoločné črty týchto tendencií (svojpomoc, uspokojenie potrieb namiesto profitu, kolektivizmus, kooperácia, celularizácia a narúšanie hierarchického prístupu) budú viesť časom k rekonfigurácii celého spoločenského zriadenia a to aj napriek pokusom mocenských aparátov o ich brzdenie, resp. ich podchytenie a usmernenie „želaným“ smerom. V prípade toku dát na internete sa jedná najmä o špehovaciu mašinériu, ktorej kolosálne rozmery odhalila až kauza bývalého pracovníka NSA Edwarda Snowdena. Dá sa predpokladať, že prebujnený odpočúvací aparát (už v čase kauzy hovoril Snowden o 100.000 zamestnancoch – či už štátnych, alebo kontraktorov) čoskoro dospeje pre príliš ambiciózne ciele (uniknuté interné obežníky NSA hovoria o snahách „zachytiť celý tok dát“) do bodu, kedy sa jednoducho pod vlastnou ťarchou zosype – fenomén whistleblowerov a „hacktivistov“ je len prvým prejavom. Ak padne povestný panoptikon Michela Foucaulta (metafora permanentného dohľadu autorít), resp. Orwellov Veľký brat, odstránia sa posledné prekážky na ceste za slobodným internetom, čo urýchli proces spätného vplyvu technologickej sugestívnosti na myslenie ľudí.

Príde kolaps?

Obdobie, ktorého sme svedkami, sa najviac ponáša na povestné „interregnum“ talianskeho filozofa Antonia Gramsciho, ktorý kedysi napísal: „Interregnum – teda obdobie medzivládia – je doba, kedy vládnuca elita stráca svoj konsenzus, t. j. už nevedie, už iba dominuje vynucovaním svojej mocenskej presily. Znamená to, že masy sa začínajú vzďaľovať tradičnej ideológii a strácajú dôveru v nej. Kríza spočíva v tom, že staré odumiera, ale nové sa ešte nestihlo zrodiť; tento stav sa prejavuje množstvom morbídnoch symptómov“. Po vystúpení Veľkej Británie z Európskej únie jej hrozí kolaps ako ďalšiemu z množstva neúspešných projektov minulosti, proklamujúcich „univerzálne hodnoty“. Stále sa úplne neotriasla z následkov finančnej krízy, mnohé krajiny (od Grécka až po Portugalsko) sú v permanentnom útlme, na kondícii jej navyše nepridáva ani polarizujúca utečenecká kríza či očakávanie jej prehĺbenia (migrácia sa v budúcnosti ešte podstatne zvýši z ekologických dôvodov). Dôvera občanov v súčasné zriadenie je čoraz viac naštrbená a šíria sa námietky voči extrémne flexibilnej interpretácii demokracie – tá je „v poriadku“, pokiaľ sú výstupy v súlade so želaniami „elitných strážcov demokracie“, ale keď si obyvateľstvo zachová aj napriek masívnej mediálnej masáži nežiaduce stanoviská, prichádzajú na rad iné, značne nedemokratické metódy vysokej variability – od opakovaných referend (ako v Írsku v prípade ratifikácie Lisabonskej zmluvy) až po nerešpektovanie výsledkov referenda (kroky gréckej vlády po OXI referende). Nelogická fiškálna politika, povrchné ekonomické riešenia, umelo vylepšované ukazovatele, záchranné balíčky pre zbankrotované banky, likvidačné úsporné opatrenia i pokusy o direktívu z bruselského centra vyvolávajú veľkú nevôľu občanov a pochybnosti o západnom modeli zastupiteľskej demokracie, s politickými stranami ako účastníkmi „politickej súťaže“ (v skutočnosti skôr uhladenými PR pracovníkmi „vyšších záujmov“). Fakt o zlyhaní neoliberálnej doktríny napokon iba pred niekoľkými týždňami neochotne priznal aj Medzinárodný menový fond (MMF): „Namiesto toho, aby podnecoval rast, (…) iba prehlboval nerovnosť. Táto nerovnosť sama osebe mohla rast zväzovať.“ Vládnych predstaviteľov dokonca MMF (zrazu!!!) rozpačito nabáda, aby „k otázkam redistribúcie pristupovali s otvorenejšou mysľou ako doposiaľ.“ Burzy sa pravidelne otriasajú a vykazujú rozličné anomálie, pričom mnohí analytici upriamujú pozornosť na strategickú Deutsche Bank, ktorá sa ocitá v čoraz väčších problémoch – podľa prognostikov by bol oproti jej prípadnému pádu bankrot Lehman Brothers a finančná kríza z roku 2008 iba „čajíčkom“… Ukazuje sa, že dlhodobá kritika narastajúcej nerovnosti zo strany renomovaných ekonómov nie je iba mlátením prázdnej slamy – poniektorí (vrátane držiteľov Nobelovej ceny Paula Krugmana, Amartyu Sena či Josepha Stiglitza) dokonca zachádzajú ešte ďalej, keď otvorene hovoria o prezretom kapitalizme, ktorý sa prehupol do svojho záverečného dejstva. Krízu prehlbujú aj vynárajúce sa fenomény ako napr. tzv. technologická nezamestna(teľ)nosť spojená s priemyselnou revolúciou 4.0, teda akceleráciou na poli technológií, kybernetiky a robotiky. Očakáva sa, že v blízkej budúcnosti zanikne z týchto dôvodov až 40 percent pracovných miest, pričom neexistuje žiadny nový sektor, ktorý by takto uvoľnené pracovné sily prichýlil (ako keď sa následkom tretej priemyselnej revolúcie veľké množstvo ľudí presunulo do sektoru služieb). Kompotentní na ekonomických fórach ponúkajú opäť iba záplaty – nepodmienený príjem či tzv. helikoptérové peniaze.

Kríza ako katalyzátor

„Všetky krízy sveta, spojete sa!“ – takto nejako charakterizovali poniektorí poitickí analytici so zmyslom pre humor vývoj v posledných rokoch. Práve čoraz väčšie ekonomické problémy, prakticky neriešiteľný celosvetový dlhový problém, zmrazené globálne trhy s čoraz menšou ochotou absorbovať prebytky, napätá geopolitická situácia, hroziaci rozpad štruktúr a šíriace sa sociálne nepokoje (najmä vo Francúzsku, ale aj v Grécku, Čiernej Hore, Mexiku, Čile a ďalších krajinách) budú po dosiahnutí istého kritického bodu jazýčkom na váhach ďalšieho vývoja. Stanú sa katalyzátorom, ktorý výrazne zasiahne do spoločenského života, prinavráti letargických konzumentov, bezcieľne blúdiacich virtuálnym priestorom, do neúprosnej reality a donúti ich začať využívať nové celulárne štruktúry, komunikačné kanály a digitálnu infraštruktúru v prospech celej spoločnosti – až potom sa naplno prejavia zásadné zmeny v toku informácií, najmä výhody interaktivity a demokratizácie informačnej sféry. Pod vplyvom ekonomicko-existenčných tlakov sa príznačný odstup zruší a zainteresovanosť sa opätovne začne zvyšovať (napokon, v spomínanom Francúzsku sa to už aj deje, rozbuškou bol návrh „flexibilného“ zákonníka práce, pripomínajúceho Manchester 19. storočia). Atomizovaní – zdanlivo izolovaní – jedinci, zoskupení v komunitných bunkách, navzájom prepojených globálnou komunikačnou pavučinou, položili zárodky nového sveta. Nastávajúce dejinné udalosti umožnia plný rozkvet zreteľných decentralizačných tendencií digitálnej epochy a vyústia do nových politicko-ekonomických modelov, ktoré rozleptajú doterajšie paradigmy – preexponovaný neoliberálny individualizmus ako aj kolektivizmus. Výsledkom bude zlatá stredná cesta: prirodzene kooperujúca ľudská spoločnosť, ktorá bude vťahovať masy do rozhodovacích procesov, až napokon uprednostní celospoločenský prospech pred materiálnym profitom jednotlivcov.

Koncept neospoločnosti

Často sa tvrdí, že „kapitalizmus kopíruje prirodzené – egoistické – správanie ľudí, preto je najlepším zriadením.“ Toto tvrdenie je samo osebe diskutabilné, ale keby sme mu aj prisúdili istú váhu, platí iba obmedzene. Isteže, kapitalizmus mal svoje historické opodstatnenie, ako aj iné dobové paradigmy, vývoj však neustáva. V súčasnom globalizovanom a extrémne prepojenom svete, v ktorom je možné zničiť planétu stlačením jediného tlačidla, sa kooperácia a solidarita stávajú principiálnou otázkou prežitia každého jednotlivca. Možno ich teda vnímať ako súčasť rozšírenej interpretácie egoizmu a pudu sebazáchovy, veď napokon o „sebeckom géne“, podnecujúcom spoločenské správanie a kooperáciu, hovoril už aj Richard Dawkins. Do hry však vstupuje technológia – vzhľadom na stupeň technologického pokroku sa inšitucionálne ukotvená dravosť, egoizmus a individualizmus (pod rúškom „voľného trhu“) stávajú nezlučiteľné s prežitím ľudskej civilizácie. Preto môže jedinú odpoveď z hľadiska pudu sebazáchovy každého jednotlivca ponúknuť iba požiadavka kvalitatívne odlišného usporiadania spoločnosti.

Utópia alebo dystópia

Vízie budúcej spoločnosti patria od nepamäti medzi vďačné témy spisovateľov či filozofov. V zásade možno povedať, že sme na križovatke: buď sa vyberieme za hľadaním utópie („Ostrov“ Aldousa Huxleyho), alebo uviazneme v pasci dystópie (Huxleyho „Prekrásny nový svet“). Medzi špecifiká masovej informačnej epochy patrí aj objavenie potreby reflexie a zachytenia tohto vývoja – otázky o realite, podstate poznávania či úlohe médií pri sprostredkovaní (a spoluvytváraní) poznatkov podnietili vznik vedných odborov ako napr. filozofia médií. Aj keď tá je stále podceňovaná, ľudstvo si bude musieť uvedomiť potrebu filozoficky a vedecky podchytiť problematiku akcelerácie technologického vývoja a jeho odrazu na ľudskú kultúru, aby sme včas spozorovali existujúce tendencie, dokázali predvídať vývoj a neutralizovať prípadné negatívne dopady. Správanie letargickej mládeže, žijúcej paralelné životy vo virtuálnom vesmíre, môže zdanlivo evokovať pasivitu, ktorá vyhovuje politicko-ekonomickým elitám. V skutočnosti sa však zmena paradigmy (s prejavmi ako zosieťovanie a decentralizácia) posúva nezadržateľne dopredu a keď raz súčasný mocenský kolos, zúfalo sa pokúšajúci udržať čoraz komplexnejší svet v mantineloch starých štruktúr, odumrie, základy nového sveta už budú položené. Čo príde po vyčerpaní neoliberálneho globálneho modelu? Nech to bude čokoľvek, bude musieť ísť nevyhnutne o zriadenie, ktoré bude kopírovať myšlienkový svet nových generácií, formovaný novými technológiami.

Horné foto: byung chul kim, CC

Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.

Pridaj komentár