Michal Dieneš: AUGUST 68 VERSUS NOVEMBER 89

Výročia pripomínajú udalosti, v ktorých sa vždy riešil istý druh konfliktov. Od názorových, hodnotových až po územné, národnostné a i. Z toho vyplýva aj ich rozdielne historické (i osobné) hodnotenie, neraz protichodné, až antagonistické. Nie je to náhoda, lebo na ich pozadí vždy boli triedne záujmy. Čo ako maskované, napr. vojnami či národnostnými nepokojmi, nakoniec vždy išlo o moc v prospech vládnucej triedy; o jej udržanie, rozšírenie alebo pád. Hodnoty víťaznej triedy potom determinovali ďalší vývoj, osudy jednotlivca, národa (etnika, rasy) i spoločnosti ako celku.
Aj vznik samostatného Slovenska je toho dôkazom. Resuscitovaná buržoázia len využila národnostné ambície, aby si rozdelila trhy a mohla na svojom teritóriu neobmedzene vládnuť. S deštrukciou socializmu, s likvidáciou moci v mene a v prospech pracujúcich, bol zánik spoločného štátu len otázkou času. Stál sa nevyhnutným. Z obáv o výsledok, kapitálo-tvorná vrstva, budúcich hlupáčikov nepripustila ani len k referendu. Hra na slobodu a demokraciu má svoje nepísané, ale o to drzejšie a bezohľadnejšie pravidlá.

Štefánikov osud je rovnakým dôkazom. Bol spolutvorcom vzniku ČSR, ale svoje légie poslal proti Leninovi, proti ruskej revolúcii. Zabíjať. Za to je dnes, za kapitalizmu, medaila. Za socializmu len strohá pripomienka. O našu ČSR sa zaslúžili aj Francúzi, aby nás o 20 rokov neskôr podhodili Hitlerovi. Výročie Mníchovskej zrady sa dnes nepripomína. Lebo nateraz, spolu s Talianmi, Angličanmi a Nemcami, sú naši včerajší zradcovia našimi triednymi spojencami v NATO a únii. U nás i tam vládne trieda kapitálu, taká istá, aká zradu na našich národoch spáchala.

Za vstup vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 68 nesie zodpovednosť vtedajšie vedenie KSČ, na čele s A. Dubčekom. Pražská jar bola roky a dobre pripravovaná akcia Západu. Nikdy sa nezmierili so socializmom ako slobodnou voľbou pracujúcich vo februári 48. Skúšali to v Maďarsku 56, v Poľsku takmer nepretržite, donútili sovietov k výstavbe berlínskeho múra; ale kľúčové Československo nie a nie načať. Pochopili, že pevnosť sa najlepšie dobýja zvnútra.

Pražská jar bol útok na socializmus, tak ako november 89. Ani on, ani november nezačínali otvorenými atakmi na systém. Až na výnimky, v oboch prípadoch začínal trójsky kôň ako kôň klasický. Voľná hra politických síl, ako jedna z požiadaviek na reformu socializmu s ľudskou tvárou, sa po novembri stala normou. Ukázala, o čo išlo už v pražskej jari; aby po novembri 89 ukázala kam až pokojnú a vyspelú krajinu možno doviesť. Do akého rozvratu, úpadku a do akých spolkov.

Pre bratov Čechov bude tento august pamätný aj tým, že im v Afghanistane zabili troch vojakov (celkom na misiách už 28). Padli pri internacionálnej obhajobe záujmov, presnejšie zločinov, USA. Našich, slovenských žoldnierov padlo 57. Z tých istých príčin. Padnúť v takejto vojne nie je hrdinstvom, hrdinstvom je nedať sa do nej vtiahnuť. Za socializmu vojaci slúžili svojej vlasti, teraz podpisujú kontrakt. Kontrakt na čo, na hrdinstvo?

Vstup vojsk na územie ČSSR nemožno pravdivo a objektívne vysvetliť, a tak pochopiť, bez kontextu vtedajšej medzinárodnej situácie. Svet bol permanentne, od konca druhej svetovej vojny, vinou Západu, na po-
kraji novej. Odtajnené dokumenty len dokazujú, ako sa na to pripravovali. Na Prahu, už v roku 1956, bolo našimi milými Američanmi, naplánovaných 56 atómových úderov, na Bratislavu 24 – zničili by aj neutrálnu Viedeň – na Brno 28, na historickú Banskú Štiavnicu dva, a celkom len na Slovensko, bez Čiech a Moravy, 170 atómových bômb! Toľko Hiroším a Nagasaky nám malo zaručiť, vo svete bez ľudí, návrat demokracie a slobody.

Kľúčovým plánovačom i hráčom boli USA. Doláru v tej dobe nehrozila klinická smrť, ba naopak. Stačilo len vkladať papier do rotačiek a financovanie vojen, zbraní, prevratov, vrážd nepohodlných politikov, a všetkých možných darebáctiev, korupciou počínajúc a skupovaním mozgov končiac, bolo len za cenu onoho papiera. To sa vládne!
A morálka? Jej piliere zatĺkli kolonizátori, ctení Angličania, Francúzi, Nemci, Španieli, Portugalci, Holanďania a i. Od začiatku bola postavená na brutálnom násilí a vyvražďovaní pôvodných obyvateľov. Zelení, spolky na ochranu zvierat, i účastníci Pohody, by mali vedieť, že vystrieľali aj milióny bizónov. Aby zlikvidovali hlavnú obživu Indiánov. A táto znôška, už bez krvavých skalpov v ruke, naprataná do drahých oblekov a šiat, sediac vo vedení NATO a únie, je dnes našim povinným priateľom. Našimi vzormi v obhajobe ľudských práv. Spolu s nimi bojujeme proti extrémizmu, ktorý oni zasiali a oni generujú. Britský parlament dnes rieši brexit, ale pred pár rokmi – také isté papierové hlavy – hlasovali o výške odmeny za zabité (!) indiánske dieťa, ženu, dospelého. Vyrobili na to aj cenník. Pripomína im tieto výročia niekto?
60-té roky minulého storočia začali rokom Afriky, formálne padol celý koloniálny vykorisťovateľský a utlačovateľský systém. Kolónie dostali vlajku a hymnu, ale potešeniu žiť na úkor druhého sa kapitál nevzdával ľahko. Po zverstvách Francúzov v Alžírsku, a nie len v 50-tých rokoch, rabovačku preniesli aj do Vietnamu. Až po výprasku pri mestečku Dien Bien Phu sa stiahli. Vojny radikalizovali domáce nepokoje a veľa nechýbalo, aby došlo k zmene systému. Komunistická strana Francúzska bol vtedy pojem, ale ešte väčší zasiahol spoza oceánu.

Vietnam svojim potenciálom i polohou lákal. Sebavedomé a nenásytné USA sa rozhodli, že namiesto Francúzov mu slobodu a demokraciu dostrieľajú oni. Začali okupačnú agresívnu vojnu aká v novodobých dejinách nemala obdobu. Len stručne, zhodili tam viac ako tri milióny ton bômb, rozmenené na kilogramy sú to miliardy, a je to takéto desivé číslo:

3.000.000.000 ! Nadrogovaný a alkoholom omámený výkvet Ameriky používal napalm proti všetkým, aj proti civilistom; presne ako Nemci svojho času plameňomety. Nasadili aj zbrane hromadného ničenia. Chemické zbrane v takom rozsahu ešte nikto dovtedy nepoužil. A to aj keby sa zarátal použitý i plánovaný plyn v nacistických koncentračných táboroch. Na pokojné obyvateľstvo Vietnamu, na jeho pôdu, vodu, na lesy, na všetko
živé i neživé, zhodili viac ako 75.000.000 litrov toxických látok! Skúšali aj biologické a geofyzikálne zbrane. Len pre to, aby si udržali koloniálne postavenie, aby mohli žiť na úkor iných. Nič nepomáhalo, ani modlenie vo-
jenských kaplanov.

Aj taký bol vonkajší svet v roku 1968. A len naivní si mohli myslieť, že nás sa to netýka. A čo dianie v Latinskej Amerike, kde USA podporovali všetky krvavé a diktátorské režimy? A okrem Fidelovej Cuby (59/60), také
boli prakticky všade.

Socializmus, a nie len u nás, hľadal – za takýchto zložitých vonkajších okolností – nové cesty, nové riešenia stáročných (!) sociálnych a národnostných problémov. Zároveň zápasil s nepriateľmi, i teroristami, doma i vonku. Ale i s radikálmi vo vlastných radoch (poručíme větru, dešti; ako symbol). Nie vždy bolo jasné, kto je aj doma, vo vlastnej strane, priateľ alebo zločinec. Znova treba pripomenúť, že socializmus nemohol byť lepší, dokonalejší : nie cieľmi, ale prostriedkami ich dosahovania – teda humánnejší a demokratickejší – než bola doba, v akej vznikal. Niesol všetky jej odtlačky, jej problémy, neistotu, rozpory, nedostatky i nádeje. Takým bol aj náš rok 68.
Drvivá väčšina spoločnosti si úprimne želala socializmus a netúžila po návrate predfebruárových pomerov. Dubček to vyjadril heslom: socializmus s ľudskou tvárou. Aby sa odlíšil od etapy radikalizmu, od chýb a tragických omylov, ktoré boli po vojne a do začiatku 50-tých rokov súčasťou rodiaceho sa systému.

Nepriatelia socializmu snahy o očistu, o renesanciu socializmu pochopili ako príležitosť naň zaútočiť. Spochybniť a rozvrátiť. Sebakritiku považovali za slabosť, nie ako podmienku prekonania chýb. Našu spoveď ponúkli diablovi. Svoji svojim.

x x x

Ako ilustráciu uvediem osobnú spomienku z futbalového štadióna Slovana Bratislava. Ako 15 roční žiaci vojenskej strednej školy z Nového Mesta nad Váhom sme boli na veľkom zápase Československa. Hlásateľ privítal Alexandra Dubčeka, prvého tajomníka ÚV KSČ. Preplnený futbalový štadión začal skandovať Nech žije Dubček, Nech žije KSČ! Ohúrila neuveriteľne spontánna atmosféra. A taká bola celá spoločnosť. Fandila Dubčekovi, i socializmu. Máj 68.

x x x

Československo bolo súčasťou zoskupenia, ktoré – či sa to dnes niekomu páči, alebo nie – bolo jedinou silou, ktorá mohla čeliť a zabrániť agresii USA. Dôkazom je vlastne dnešok, lepšie povedané doba po deštrukcii svetovej socialistickej sústavy. Koľko krajín, USA spolu s Anglickom, Talianskom, Francúzskom a ďalšími našimi priateľmi, rozvrátili, zbombardovali a zničili, len aby si uchovali moc a diktovali svetu? Kto spočíta desiatky miliónov ich ponovembrových obetí? A čo migrácia; kto a prečo ju vyvolal? Kto a prečo ju nechce zastaviť? Triedne ciele kapitálu,
napriek majstrovskému maskovaniu, boli a sú v rozpore so všeľudskými hodnotami, lebo sú totalitaristické. Dejiny sveta sú dôkazom. To, čo sa dialo u nás v 68, nebolo len našou vnútornou záležitosťou. V hre neboli len naše ambície, ale aj ambície celej sústavy socialistických krajín. Politické a vojenské vedenie Sovietskeho zväzu bolo k takýmto
zmenám veľmi citlivé. Boli to ľudia, čo prežili fašistické besnenie a jeho zverstvá. Aby diabla, a jeho spojencov, vyhnali z krajiny, denne videli zomierať svojich vojakov, svojich občanov. Milióny! Len v Leningrade ich

hladom a zimou zomrelo viac ako 2.000.000; dva milióny detí, žien, bezmocných a chorých stareniek a starčekov. Kto, než oni, poznali lepšie cenu mieru, ale i jeho krehkosť? Voľba, pred akú postavil Dubček Brežneva, bola nakoniec voľba Sophiina! Pravdepodobne sa čakalo len na podnet. A pravdepodobne, takým bolo Memorandum Vojenskej politickej akadémie v Prahe. Akokoľvek dobre myslený dokument, ako príspevok k tvorbe čs. vojenskej doktríny, nemohol nebrať do úvahy vonkajší svet. Jeho vojenskú, ekonomickú, politickú či duchovnú (psychologickú) realitu. Naše miesto i našu zodpovednosť.

To bola jeho základná teoretická, politická i vojensko-strategická chyba. Naivita (?) poslúžila ako rozbuška, a vývoj dostal svoj autonómny, a neželaný smer. Pre nás, i pre našich spojencov. O tento stav sa, pravda, veľmi pilne usilovali „tenkrát na Západě.“  Všade naokolo nám tlieskali a povzbudzovali nás, aký sme majstri sveta. Pestovanému ošiaľu uverili aj mnohí vzdelaní ľudia, vrátane spomínaných vojenských špičiek. Hlavný ekonóm, Otta Šik, napríklad vyhlasoval, že naša koruna sa do piatich rokov vyrovná americkému doláru! Kto by ho nemiloval? Takmer na Nobelovú cenu.

Pochybnosti budili aj iné výroky a osobnosti, predseda parlamentu Smrkovský – ktorý ako jediný politik na svete podpísal s fašistickým Nemeckom, ako predseda ČNR, pred koncom vojny, separátny mier – spochybňoval naše spojenectvo so Sovietskym zväzom. On?

Kvantita naivity, ale aj zahraničných a domácich provokácií, chýb, ale i otvorených útokov sa blížila k bodu zlomu. Vojenský zásah je vždy krajným a nebezpečným riešením. Alternatíva už nebola. A nebyť toho, ako ukázal vývoj po novembri 89, tento dnešný chaos, by sme tu mali už od roku 68! Len s inými maskami. Novembrový prevrat 89 bol len zavŕšením udalosti spred augusta 68; teraz už dokonale pripravený, zrežírovaný a zinscenovaný. Tak, aby vyzeral ako dielo domácich majstrov. Urob si sám. November vlastne – po rokoch – potvrdil, že vstup spojeneckých vojsk bol oprávnený, že zabránil rozvratu a deštrukcii socializmu v ČSSR; zabránil občianskej vojne. Nepripomína sa, že vtedajšie sovietske vedenie navrhovalo našej vláde, práve s ohľadom na medzinárodnú situáciu, iné riešenie. Aby sa

predišlo vojenskej agresii NATO cez Nemecko, sovieti navrhovali, že západnú hranicu, našu i socializmu, budú na svoje náklady strážiť oni. A my, aby sme takto uvoľnené dve divízie, cca cez 30 tisíc vojakov, využili pre potreby národného hospodárstva; pre výstavbu bytov, ciest a diaľnic, pre obnovu železníc a pod. Kto nám, a prečo našepkával a radil, aby sme to neprijali?

x x x

Západ v auguste 68 pochopil, lepšie povedané skúsil a overil, že rozvrat jednotlivých socialistických krajín, per partes, nie je možný; nedá sa. Trvalo im približne 20 rokov, aby pripravili útok na všetky socialistické krajiny naraz. Využili k tomu aj Hitlerov návod z Mein kampf-u: ako zapojiť mládež, ako narýchlo vytvoriť lumpenproletariát, i ako zastrašiť masy nimi samotnými. Potrebnú lumpeninteligenciu si pestovali na diaľku. Parta 77 bola praktický v každej krajine. Zradcovia, karieristi, prebehlíci a pobehlice sa vždy nájdu; v každom národe. Prevrat, a tak plánovaná deštrukcia socializmu, sa v podstate urobila naraz vo všetkých socialistických krajinách. V Nemecku využili múr, v
Poľsku cirkev a kostoly, u nás popularitu hercov a umelcov, v Rumunsku maďarský nacionalizmus, pričom Maďarsko samotné už predtým chytili do dlhovej pasce atď. Na Juhosláviu si akoby počkali, tam mali iné plány, a
podarili sa. Neoceniteľnú prácu pre úspech akcie vykonal poľský pápež. Aby sa neskôr, než ho určili za svätého, zaradil medzi veľkých kritikov kapitalizmu, svojho životného diela. Zdá sa, že ani Stvoriteľ to so svojimi
podriadenými nemá ľahké.

V každej krajine sa niečo našlo, vlastné chyby, vlastné krivdy, nadutosť, povrchnosť, nesplnené ambície jednotlivcov, staré účty, ale najmä roky pestované, a denne omieľané lži a klamstvá. Vyhrali v psychologickej vojne, ktorú sme celkom nepochopili. V nej nás uzbrojili, našimi ideálmi, našou vierou v lepší a spravodlivý svet. Dnes Nemci z NDR plačú za svojim socializmom, za Ruskom, Maďari boli prvý, ktorý zrušili plot so Západom, a teraz sú prvý, ktorý ho znova – a aký – postavili. Rumuni, Bulhari majú chudoby a problémov toľko, že by z toho postavili rebrík na Mesiac. Zatiaľ si vystačia s americkými základňami proti Rusku, ale dočkajú sa. Poliaci si Walesov chaos vymenili za chaos únijný. Ako vždy, potrebujú k tomu Rusko ako nepriateľa; biskupi útočia na pápeža, že im svojou skromnosťou nedá žiť. Aby prestal, lebo ich viera je ohrozená. Nuž, bratia v Kristu, život je aj materiálny. A kresťania ako politici, či
ako podnikatelia a privatizéri, ako veliaci vojaci, to len dokazujú. Vedú v chamtivosti, egoizme a v zločinoch. Bombardovanie Juhoslávie bol len skromný príspevok na ich neodvratnej ceste do pekla. Aj so svojimi
voličmi?

Pád socializmu – symbolicky spájaný s pádom berlínskeho múru – odštartoval však neodvratný pád kapitalizmu. Načas si svoje problémy vyviezli vonku, aj k nám, ale priestor sa zužuje. Aj preto, že hranice Ruska už druhýkrát jeľcinovský neprekročia. A socialistická Čína im ide v ústrety. Koľko času zostáva americkému doláru? Na rozdiel od Krista nevstane z mŕtvych, lebo jeho hodnota stojí už len na vojnách, na zbraniach a zabíjaní.
Čína, Vietnam i Cuba nepodľahli Gorbačovskej perestrojke. Dokázali, že systém je reformovateľný, i keď to nie je jednoduché, ani samočinné. Čas ukáže, či u súdruha Gorbačova išlo o zradu, alebo len o naivitu Dubčekovského typu. Napáchané škody, a vonkoncom nie len materiálne, a nie len u nich, či u nás, už teraz sú nevyčísliteľné.

x x x

Česká i slovenská televízia nám už dlhšie pred výročím augustových udalostí pripomínajú ako a čo sa stalo. Pamätníci striedajú pamätníkov, vzdychajú a spomínajú, vyťahujú staré fotografie, články a iné relikvie. A
ako tradične, na striedačke je vždy pripravený, a v dobrej kondícii (už) profláknutý Golonka. Áno, spomínať treba. Ale ucelene, a teda pravdivo. Inak je to len formát o zbabelosti autorov, a príklad vymývania mozgov.
Obe televízie, a nie len ony, majú vo svojich archívoch aj dokumenty tej doby z diania vo svete, osobitne z vietnamskej vojny. Nech seriálovo, pararelne, ukážu ako statoční americkí chlapci oslobodzovali Vietnam od
komunizmu, ako masakrovali deti a ženy, osobitne v dedinke My Lai, ako B 52 z bezpečnej výšky hádzali tony bômb na ľudí dole; nech pripomenú ako horí napalm na ľudskom tele. Aby aspoň trocha ukázali na rozdiely v
okupácii u nás a tam, vo Vietname. Kde vojenskú akciu viedli naši dnešní triedny bratia z USA. Tí, ktorí si od novembra 89, potichu a plazivo, budujú okupačné body na našom území. Normalizujú, len inak. Verejnoprávne televízie majú príležitosť – ak slúžia pravde a verejnosti – ukázať a porovnať konanie dvoch veľmocí v rovnakom historickom čase. A mohli by to pripomínať každý rok, a nie len 21. augusta. V prestávkach medzi augustami by mohli pripomínať, obrazom i zvukom, Irak, Afghanistan, Juhosláviu, Sýriu, Líbyu , Chile a i. Falošní proroci ovládli veľkú časť sveta, kde egoizmus, chamtivosť a najmä bezohľadnosť sú podmienkou úspechu. Hlúposť a neznalosť, hore i dole, podmienkou moci. Svet bez ľudí sa stáva globálnou realitou. Náš príspevok k nej začal novembrom 89. Ale mohol i skôr.

Hlupákom stačí kapitalizmus. Múdri a čestní ľudia chcú viac.

8. augusta 2018
PhDr. Michal Dieneš, CSc.

5 thoughts on “Michal Dieneš: AUGUST 68 VERSUS NOVEMBER 89

  • 11. augusta 2018 at 15:50
    Permalink

    Obhajovať boľševický režim pred rokom 1989 nemá zmysel, lebo čas nikto nevráti späť! Skôr by sme si mali položiť zásadnú otázku, či kontinuálna strana Smer SD, ktorá evolučnou pokračovateľkou KSČ, cez SDĽ pod vedením ústredného tajomníka, či skôr birmovaného boľsevika uvedomelého oportunistu Róberta Fica tlaciaceho vychudnutú slovenskú kozu do jadra EÚ. Sme národom vlastizradcov a kolaborantov, ktorých ospevovanē vládnuce špičky za judašských 30 strieborných zradia a zapredajú západu alebo východu politický neuvedomelý a zotročený národ! Fico s kumpánmi nemá problém zahlasovať za vyslanie 150 vojakov provokovať RF. Národniar Zelník a neoboľševik Blaha odídu do parlamenného bufetu, čím sa vyhnú hlasovaniu s ktorým nesúhlasia alebo by ich diskreditovalo. Ale ich príslovečný oportunizmus im nedovolí viac ako zdržať sa alebo vyhnúť hlasovaniu, keď treba hlasovať NIE! Slovensko nemalo, nemá a asi takto nebude mať elity, len vychcaných oportunistov hrajúcich sa na ľavičiarov a zvysoka NR SR serúcich na pracujúcich, vysťahovalcov za prácou a nedbrovoľných nezamestnaných!
    Stačilo by ti od našich národov žiadal T. G. Masaryk: Nebáť sa a nekradnúť a to či žiadal v článku obrblaný M.R. Štefánik, aby sme zadstavili tiahnutie Teutónov na východ! Nie si ako idioti kupovať ich ultra predražené západné zbrane s ktorými budú vládni žoldaci hroziť slovanským bratom Rusom na Pobaltí! Kde ostala naša národná hrdosť?

    Reply
    • 11. augusta 2018 at 22:23
      Permalink

      Peter Poliak, tomuto textu ani divá sviňa neporozumie. Rád by som vedel ideologické východiská, lebo je to taká zmes všetkého možného, ale pre mňa absolútne nezaujímavé.

      Socializmus po r. 1968 od Vás ani nikto nežiada, aby ste ho obhajovali, on sa postupne obháji sám. Ja chápem jeho hodnotu a nepotrebujem k tomu Vaše odobrenie. Existuje totiž objektívny chod dejín, ktorému naši Izraeliti, ktorí sa zabudli v dobe pred 2700 rokmi, ťažko môžu porozumieť.

      Reply
  • 11. augusta 2018 at 17:35
    Permalink

    Toto by malo byť povinné čítanie pre dnešnú mladú generáciu. A dnešní naši politici, či už vládnuci alebo opoziční, sa môžu pridať.
    Je len toľko …

    Reply
  • 17. augusta 2018 at 15:59
    Permalink

    Tento clanok je len pokusom o vymyvanie mozgov. Tupa proruska propaganda.

    Ziadny zlocin nie je mozne ospravedlnit poukazovanim na ine zlociny.

    Obhajovanie okupacie vlastneho statu by sa malo povazovat za vlastizradu.

    Reply
    • 18. augusta 2018 at 22:47
      Permalink

      Slováci ako malý národ by sa mali hlavne naučiť geopolitickému štátnickému zmýšľaniu a neviesť puberťácke reči o vlastizrade, okupácii. Tie puberťácke reči z nás robia malý nesuverénny národ, ktorý potrebuje tútora.
      Keby sme boli rozmýšľali štátnicky v geopolitickom rozmere aj v r. 1968, keby boli Československo riadili politici a nie umelci, spisovatelia a novinári s typickými puberťáckymi rečami o úplnej slobode, úplnej demokracii, o nezávislosti na iných krajinách, na svojich susedoch, na socialistickom tábore, o vystúpení z Varšavskej zmluvy, a inej orientácii, nemuseli sme zažívať pokoru, že za nás museli rozmýšľať štátnicky naši susedia. Veď by sme uviedli do pohybu a chaosu celú strednú Európu a možno aj celý svet. Po r. 1968 svet, Slovensko a susedné krajiny zažili zrejme najblahobytnejšie, najstabilnejšie a najspokojnejšie obdobie v doterajších dejinách, keby sme boli priniesli chaos, zrejme by sme padli hlboko už po r. 1968, nieže po r. 1989.
      Slováci a Česi by mali prestať vyplakávať ako malé decká, ktorým niekto zobral cumlík a oni sa preto cítili neslobodnými a začať uvažovať ako suverénny národ.

      Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *