Naša terajšia kríza

      V revolučnom roku 1848 napísal nemecký filozof Karol Marx vo svojom Komunistickom manifeste túto slávnu vetu: „Po Európe mátoží strašidlo — strašidlo komunizmu. K svätej honbe proti tomuto strašidlu spojili sa všetky mocnosti starej Európy, pápež i cár, Metternich i Guizot, francúzski radikáli i nemeckí policajti.“ Dnes v hypertechnologickom a konzumnom 21. storočí môžeme konštatovať: „Po Európe mátoží strašidlo — strašidlo neoliberálneho kapitalizmu. K svätej obrane a za jeho ideologickú propagandu  sa spojili všetky mocnosti novej Európy, finanční oligarchovia a skorumpované parlamenty, mediálny a finančný biznis a konzumná masa obyvateľstva, ktorá poslušne ide s duchom doby.”

    Náš slovenský mikrokozmos nie je výnimkou, len sa to u nás prejavuje vo vypuklejšej podobe. Po roku 1989 prebehla u nás vlna divokej privatizácie a rozkrádanie verejného majetku. Tento stav má ale hlbšie korene. Prebehla u nás privatizácia verejného sektoru, kde hlbšou príčinou je privatizácia nášho myslenia a života. Postupne sa vytráca záujem o verejný život. Chýbajú nám osobnosti, ktoré by hájili verejný priestor. Boli by príkladom  a mali určitú víziu smerovania našej krajiny.

    Namiesto toho sme ťahaní globalizačným samoúčelným samopohybom, ktorý sa už vymkol spod akejkoľvek ľudskej kontroly, kde na konci tejto cesty môže byť – expresívne povedané, ak pôjde tento vývin aj naďalej – globálny holokaust. Globálne otepľovanie, zhoršujúce sa klimatické zmeny, narastajúca strata biodiverzity, kde zanikajú celé druhy organizmov, rastlín a živočíchov či zrýchľujúce sa vyčerpávanie nerastných surovín naznačujú, že smerovanie našej civilizácie je slepá ulička.  Náboženstvo voľného trhu a neustáleho ekonomického rastu v konečnom prostredí našej planéty zlyháva. Utopistická ilúzia 18. storočia, ktorá verila, že vďaka vede a technike bude človek pánom celého tvorstva, padla. Systém vytvorený človekom, ktorý mu mal slúžiť, sa obrátil a systém začal ovládať človeka. Stali sme sa kolieskom v gigantickej mašinérií, kde systémový moloch kapitalizmu požiera svoje vlastné deti.

      Cieľ smerovania už nepoznáme a vládnu  nad nami samoúčelne prostriedky, ktoré sme mali mať vo svojej moci. Systém je poháňaný imperatívmi sebectva, chamtivosti, dravosti  a bezohľadnosti. Sú to palivá, aby motor tohto systému stále bežal na plné otáčky. Neprichádza kapitalistický raj  a happy end. Opak je pravdou. Všetci akosi jasne cítime, že tento stav nie je v poriadku. Tento systém je v ekologickej, ekonomickej, morálnej a hlavne v kultúrnej kríze. Žijeme na potápajúcom sa Titanicu, pričom pasažieri tejto lode si to nechcú pripustiť a radšej si to vytesňujú  a aj naďalej holdujú a zabávajú sa až dovtedy, kým nepríde ku konečnej katastrofe. Titanic ako symbol ľudskej pýchy na výdobytky techniky je vypuklým zrkadlom našej civilizácie.

     Po Európe sa v súčasnosti šíri ako epidémia akýsi pocit prázdnoty a nezmyselnosti bytia.  Podľa svetovej zdravotníckej organizácie WHO  na svete trpí depresiou vyše 650 miliónov ľudí a toto číslo neustále narastá. Je to choroba nášho storočia. Depresia má viacero príčin, ale  vzniká  aj z narastajúceho tlaku na pracovný výkon a čoraz väčšieho nároku na nás. To má ale za následok, že ľudia sa medzi sebou čoraz menej stretávajú, nemajú na seba čas a zvyšuje sa ich osamelosť. Postupne z nás tento systém vyciciava životnú substanciu a strácame čistú radosť zo života. Podľa  súčasného českého psychológa a lekára Jana Hnízdila väčšina našich telesných chorôb má pôvod v našej psychike. Ak naša psychika nie je v poriadku, tak naše telo stráca imunitu a je viac náchylnejšie na choroby. Choroba je vlastne informácia, čo robíme zle. V minulosti ľudia zomierali na rôzne infekčné ochorenia, ktoré sa vďaka modernej medicíne viac-menej podarilo potlačiť. V súčasnosti sú to skôr ochorenia psychického rázu. Hnízdil to pripisuje súčasnému stresujúcemu spôsobu života. Tvrdí, že ,,náš způsob života je nesmírně stresující. Jsem přesvědčen, že drtivá většina našich nemocí je ze stresu. Je ztělesňováním nadále neudržitelného způsobu života.“  Ako ďalej tvrdí: ,,Jsme nemocní, protože svět je nemocný Globální krize je společenskou rakovinou, nemilosrdným zrcadlem naší bezohlednosti a pýchy.“ Ľudský organizmus preto iba reaguje na podmienky, ktoré nie sú k životu. Chorá spoločnosť vytvára chorých ľudí, kde zdraví jednotlivci musia mať silnú integritu a osobnosť, aby odolali.

      Ako tvrdí súčasná americká psychologička Sue Gerhardtová v knihe “Sebecká spoločnosť: Ako sme sa prestali milovať a namiesto toho sme začali zarábať peniaze” (vyšla aj v češtine), podľa najnovších poznatkov v neuropsychológii človek, ktorý žije pod neustálym tlakom a stresom, čelí z dlhodobého hľadiska možnosti zhoršenia jeho mozgových funkcií.  Mení sa postupne chovanie neurotransmiterov – životne dôležitých látok, ktoré pôsobia ako určitý druh biochemických tekutín, pomáhajúcich udržiavať spojenie medzi jednotlivými časťami mozgu. Ak sa človek dostane do stresu, tak ukľudňujúci neurotransmiter serotonín sa spotrebuje, úroveň jeho hladiny klesne a úroveň motivačného neurotransmitera stúpa, čo môže mat za následok neústupné až agresívne chovanie u človeka. Prečo teda pokračujeme stále v tom istom sebadeštruktívnom spôsobe života?

    Nemecký psychológ  a filozof Erich Fromm tvrdil, že každá spoločnosť, aby mohla fungovať, potrebuje určitý spoločenský charakter. Je to súbor hodnôt, noriem, do ktorých sa jednotlivci socializujú, či už od svojich rodičov, učiteľov alebo médií. V pätdesiatych rokoch minulého storočia vyšla kniha od amerického sociológa Davida Riesmana s názvom Osamelý dav. V tejto štúdii autor tvrdí, že v Spojených štátoch po druhej svetovej vojne vznikol nový sociálny charakter, ktorý sa neskôr rozšíril po celom Západe – iným riadený človek (other-directed). Je to jednotlivec, ktorého riadia druhí, pretože nemá v sebe kompas, ktorý by ho viedol a preto iba pasívne prijíma usmernenia druhých. Takýto človek sa predovšetkým usiluje páčiť sa druhým a chce, aby ostatní schvaľovali jeho konanie. V súčasnosti sú to rôzne sociálne siete ako Facebook, Twitter alebo Instagram, kde hlavne súčasná mládež  ako seizmograf sleduje dobové trendy, ktoré sú aktuálne v kurze. Klasická reklama sa vytráca a namiesto nej sa prostredníctvom sociálnych sietí nepriamo propagujú životné štýly, ktoré sú  v kurze, prostredníctvom priateľov, rôznych skupín, atď. Tradičný pocit viny, či človek  náhodou neprestúpil nejaký vyšší príkaz, bol nahradený obavami a znepokojením nad tým, či bude sledovať usmernenia buď okolia, alebo skupiny do ktorej patrí. Človek má v sebe inštinktívny strach z osamelosti a preto má potrebu niekam patriť. Tragédiou ale je, že tento dav je v skutočnosti osamelý, pretože ho riadia povrchné záujmy namiesto toho, aby sa stretávali v hĺbke svojich osobností, na úrovni Ja a Ty.

      Tento systém preto potrebuje ľudí, ktorých jediným zmyslom života bude potreba sa predať ako nejaký tovar na trhu a neustále bezmyšlienkovo konzumovať. Ak by začali ľudia kriticky myslieť, boli asketickí a uspokojili sa s tým, čo majú, systém by sa zrútil ako domček z karát. Preto súčasný postmoderný človek musí byť neustále indoktrinovaný reklamou, prostredníctom slasti. Už nad nami nevládne totalitárny diktátor železnou päsťou, ale ľudia si sami zamilovali svoje otroctvo. Metóda manipulácie sa zdokonalila, pretože prostredníctvom rozkoše sa lepšie ovládajú ľudia ako prostredníctvom útlaku a teroru. Ako tvrdil ruský spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Alexander Solženicyn, ,,náš súčasný politický systém je unikátny v dejinách preto, lebo okrem fyzických a ekonomických obmedzovaní od nás vyžaduje, aby sme mu dali aj svoje duše; aby sme sa nepretržite a aktívne zúčastňovali na tej všeobecnej, vedomej `lži` „. Namiesto toho sme začali zarábať peniaze a ľudia v tejto kultúre žijú uprostred relatívneho materiálneho blahobytu a fyzického bezpečia, čo sa ich predchodcom mohlo iba snívať. Napriek tomu stále konáme tak, akoby nám niečo chýbalo. Skutočný dôvod je ten, že sa nám čoraz menej dostáva citové bohatstvo. Ak chýba, tak ľudia ho hľadajú v hmotných statkoch.

       Mať alebo byť?  Odpoveď už dávno poznáme, pred tým, akoby sa nás na ňu niekto opýtal. Je ňou MAŤ!  Namiesto toho, aby sa ľudia vzdelávali, starali sa o svoju dušu, boli naplnení bytím, tak sa zapredávajú za lacný mamon. Nemecký filozof Friedrich Nietzsche koncom 19 storočia vyhlásil: ,,Boh je mŕtvy! A vy ste ho zabili!“ Čo tým autor chcel povedať? Nadčasovo konštatoval, že nastane éra, keď nepodstatné prevládne nad podstatným, neautentické nad autentickým, relatívne nad absolútnym a časové hodnoty nad nadčasovými hodnotami. Dnes ľudia každým dňom zabíjajú Boha, keď si vytvorili novodobé pohanstvo kultu peňazí a konzumu. To je to zlaté tela, ktorému sa klania a ktorému dnešný postmoderný človek  zapredal svoju dušu . Tak nakoniec prichádza ku ,,smrti človeka“ a k jeho postupnému ústupu z dejín.

    Preto dnes by sme mali opäť prevziať kontrolu nad svojimi životmi a začať sa čoraz viac nad sebou a svetom zamýšľať, lebo ako už povedal antický filozof Sokrates, život nepreskúmaný nie je hodný žitia… V otázke je niekedy paradoxne obsiahnutá  aj odpoveď. Treba sa preto naučiť pýtať na základné podmienky nášho bytia, lebo to je to, čo nás ľudí, Homo sapiens, charakterizuje a spôsobuje, že neprijímame svet ako daný a vieme, že naše bytie smeruje k smrti a nemôžeme svoj život len tak premárniť. Ako tvrdí český undergroundový  filozof Egon Bondy, vlastným menom Zbyněk Fišer: „Základním, určujícím a nejvýznamnějším problémem třetího tisíciletí n. l. nebude expanze do vesmíru, ale hledání odpovědi na to, proč tu vůbec lidstvo je a proč tu vůbec má i být dál. Hledání důvodu pro existenci lidstva a smyslu existence lidstva. S touto otázkou je lidstvo konfrontováno poprvé, ale začíná a bude s ní konfrontováno s neoddiskutovatelnou naléhavostí.“ Nás druh je jediný v celom vesmíre, ktorý si sám seba uvedomuje  a dokáže reflektovať svoje okolie pomocou svojho rozumu. Ľudstvo, ktoré podniklo zázračné výdobytky na poli vedy a techniky, stále čaká, kedy rozvinie svoj humanistický a kultúrny potenciál. V západnej civilizácii musí preto prebehnúť nová renesancia – renesancia rozumu. Ak ku tomu nedôjde, tak povedané nemeckým filozofom Martinom Heideggerom – už iba nejaký boh nás môže zachrániť…

Foto: Eddi van W., CC

One thought on “Naša terajšia kríza

  • 20. novembra 2016 at 21:32
    Permalink

    Páčil sa mi tento koment!

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *