Neoliberálny kapitalizmus zlyhal. Ako ďalej?

To, pred čím si celý svet dlhé roky zatváral oči, sa zrazu stáva dôležitou témou v médiách aj analýzach globálnych finančných inštitúcií: neoliberalizmus ako paradigma, dominujúca vo svetových ekonomicko-politických vzťahoch viac ako tri dekády, očividne naráža na svoje limity. Zrazu aj najrenomovanejším analytikom dochádza, čo bolo zástupom ľudí, v minulosti onálepkovaných za „antiglobalistov“, „ultraľavičiarov“ či večne nespokojných „antiestablišmentových“ rebelov, od počiatku jasné – na fyzicky konečnej planéte je „neobmedzený ekonomický rast“ jednoducho nonsens. Neoliberalizmus zlyhal v napĺňaní svojich pompéznych sľubov, veľkohubé reaganovsko-thatcherovské prehlásenia o „prekvapkávaní“ a „presakovaní“ obrovských ziskov miliardárov smerom dole k menej majetným triedam dnes už takmer nikto neberie vážne a jediné, čo táto doktrína v priebehu posledných troch desaťročí dosiahla, je hrozivé roztvorenie povestných nožníc medzi kapitalistickou triedou a zvyškom populácie. Fakt o zlyhaní neoliberálnej doktríny, pozostávajúcej z rozpočtových škrtov (povestného „uťahovania opaskov“), obmedzovania národných regulačných mechanizmov a zavádzania tzv. liberalizácie, privatizácie a flexiblizácie pracovných trhov, napokon pred niekoľkými mesiacmi neochotne uznal aj Medzinárodný menový fond (MMF): „Namiesto toho, aby podnecovala rast, (…) iba prehlbovala nerovnosť. Táto nerovnosť sama osebe mohla rast zväzovať.“ Vládnych predstaviteľov dokonca (zrazu!!!) rozpačito nabádajú, aby „k otázkam redistribúcie pristupovali s otvorenejšou mysľou, ako doposiaľ.“

Dôsledky neoliberalizmu

Neoliberalizmus III
Nad finančným systémom sa zmráka. Foto: Medzinárodné finančné centrum, Hongkong. aotaro, CC.

Neoliberálny katechizmus o „slobodnom trhu“ podnietil rozvoj outsourcovanej ekonomiky, kedy sa korporáciám najviac oplatí kúpiť si hotové tenisky od otrokárov kdesi v Kambodži, nalepiť na ne logo vlastnej značky a následne ich predať v Európe či Severnej Amerike za 30-násobnú cenu. Vytvoril absurdné zvrátenosti ako napr. pálenie prebytočných zásob potravín v snahe udržať hladinu cien na želateľnej úrovni (pričom 1,4 miliardy ľudí na svete hladuje). Medzinárodná konfederácia Oxfam, ktorá sa zaoberá chudobou a nespravodlivosťou vo svete, ešte začiatkom roka zverejnila informáciu, ktorá bola na spadnutie už niekoľko rokov: najbohatšie percento celosvetovej populácie sa veľkosťou svojho majetku vyrovnalo zvyšným 99 percentám! 62 najbohatších ľudí sveta vlastní toľko, čo chudobnejšia polovica, pričom vystaveniu miliónových más chudobe sa nedokážu vyhnúť dokonca ani „najrozvinutejšie“ kapitalistické krajiny ako USA, kde je podľa údajov OSN každé štvrté dieťa odkázané na potravinové kupóny. V roku 2008 dostalo neoliberálne popustenie uzdy „kreativite v tvorbe finančných produktov“ (obľúbený eufemizmus pre svojvôľu bánk a finančných inštitúcií) celý svet takmer na kolená. Tie isté toxické deriváty sa vytvárajú stále, napr. i vo forme európskych dlhopisov, ktoré pod iným označením používajú ten istý princíp. Finanční giganti si dokonca prenajímajú služby kvantových fyzikov (!!!) na administráciu finančných nástrojov a čoraz komplikovanejších matematických vzorcov, lebo ich už sami prestávajú chápať. Celosvetový dlh sa neustále navyšuje, vrátane astronomického 20-biliónového dlhu v podaní USA – ten v špecifickej kombinácii s obchodným a štátnym deficitom neveští nič dobré…

Varovné hlasy

Hroziaci kolaps systému nedá spávať mnohým. Až udalosti posledných rokov ukázali, že dlhodobá kritika narastajúcej nerovnosti zo strany renomovaných ekonómov nie je iba mlátením prázdnej slamy – poniektorí (vrátane držiteľov Nobelovej ceny Paula Krugmana, Amartyu Sena či Josepha Stiglitza) dokonca zachádzajú ešte ďalej, keď otvorene hovoria o prezretom kapitalizme, ktorý sa prehupol do svojho záverečného dejstva. Neoliberálnu dogmu otvorene kritizujú už i najväčšie kapacity sveta ako napr. Stephen Hawking („Väčšina ľudí môže skončiť v biede a chudobe, ak budú vlastníci strojov úspešne lobovať proti redistribúcii bohatstva“). Na vývoj finančnej krízy citlivo reagovala aj svetová verejnosť, protestné hnutie Occupy sa prehnalo vyše osemdesiatimi krajinami na všetkých kontinentoch, veľký vplyv si získala aj celosvetová antikapitalistická decentralizovaná sieť Anonymous. Dôvod, pre ktorý sa po usadení rozvíreného prachu napokon nič zásadného nezmenilo, najlepšie vystihla jedna z líderských osobností Occupy Wall Street, anarchista David Graeber: „Každému je jasné, že kapitalizmus nefunguje, ale takmer nikto si namiesto neho nedokáže nič iné predstaviť.“ Krízu prehlbujú aj vynárajúce sa fenomény ako napr. tzv. technologická nezamestna(teľ)nosť spojená s priemyselnou revolúciou 4.0, teda akceleráciou na poli technológií, kybernetiky a robotiky. Očakáva sa, že v blízkej budúcnosti zanikne z týchto dôvodov až 40 percent pracovných miest, pričom neexistuje žiadny nový sektor, ktorý by takto uvoľnené pracovné sily prichýlil (ako keď sa následkom tretej priemyselnej revolúcie veľké množstvo ľudí presunulo do sektoru služieb). Objavujú sa rozličné nekonvenčné návrhy riešení ako napr. základný nepodmienený príjem či tzv. helikoptérové peniaze, o ktorých sa debatuje v kruhoch Európskej centrálnej banky (ECB) – spočívajú v doplnení klasických postupov uvoľňovania peňazí do obehu (kvantitatívne uvoľňovanie či nákup vládnych dlhopisov) o „rozdávanie“ peňazí priamo občanom, v snahe rozhýbať stojaté vody svetových trhov a stimulovať ekonomiku.

Progres vs. brzda pokroku

Aj napriek zdanlivej absencii alternatív (o ktorej nás rady presviedčajú ideologické aparáty neoliberálnej mašinérie) sa však vynára niekoľko možných scenárov, ako zabrániť kolapsu a následnému rozvratu spoločnosti, sprevádzanému vojnami a hladomorom. Žiaden z nich sa však nezaobíde bez redistribúcie bohatstva, ktoré je v súčasnosti sústredené v úzkych kruhoch de facto dedičných elít, pričom tie vďaka privilegovanému postaveniu disponujú rozhodujúcim podielom na moci – z politikov sa stávajú bábky lobistov a z demokracie iba vyprázdnená floskula. Ekonomické elity môžu rátať s pákami na ovplyvňovanie legislatívnych procesov, vďaka čomu systematicky ohýbajú právne rámce jednotlivých štátov v záujme zakonzervovania status quo a svojho mocenského postavenia. V tomto zmysle štandardná sociálna demokracia nepredstavuje žiadnu alternatívu: dokáže síce progresívnym zdaňovaním prerozdeliť istú časť ekonomického bohatstva v prospech spoločnosti, nerieši však samotnú podstatu a tak iba pristupuje na „hru“ elít.


Celý článok si môžete prečítať v 1. čísle nášho štvrťročníka DAV DVA, ktorý si môžete objednať buď na tejto stránke vpravo hore (cez objednávkový formulár), alebo mailom na dav.dva@riseup.net. Cena za 1 ks: 2,50 eur (plus 0,50 poštovné v prípade doručenia poštou).


Prezentácia 1. čísla (na konferencii Alternatívy pre 21. storočie v Žiline):

Relácia, venovaná 1. číslu DAV DVA:

Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.

Horné foto: grécki demonštranti, nespokojní s úspornými opatreniami. Joanna, CC.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *