Neomarxizmus – prečo sa autentická ľavica musí vzdať tohto pojmu

Komunisti, radikálni ľavičiari, anarchokomunisti, komunitaristi či zelená ľavica sa bude musieť vzdať a dištancovať sa od slov ako kultúrny marxizmus, neomarxizmus a frankfurtská škola. Nie je to vinou pôvodných predstaviteľov týchto termínov, ale ich nasledovníkov, ktorí ich otočili naruby, čo využila konzervatívna kritika, aby z nich vytvorila pejoratívum. Dnes je už neskoro rehabilitovať tieto pojmy, avšak vzdelávať sa treba a tento článok venujem najmä konzervatívcom, aby pochopili, že pôvodní neomarxisti nie sú LGBTI aktivisti, multikulti fanatici, ani tí, ktorí nadraďujú práva menšín nad práva majority či ignorujú priepastné triedne rozdiely v spoločnosti. Vznikla tak sekta sociálnych inžinierov a fanatikov predovšetkým z mimovládnych organizácií, ktorí chcú anomálie stanoviť za oficiálne kultúrne smerovanie, stotožnené s tzv. európskymi hodnotami. Kvôli karnevalizácii a fanatizmu niektorých aktivistov sa hanbia samotní čestní a slušní predstavitelia týchto menšín.

Už niekoľko rokov sa stretávam s nesprávnou, resp. selektívnou interpretáciou pojmu neomarxizmus a predovšetkým jeho najvýznamnejšieho prínosu – teórie o kultúrnej hegemónii. Určité ideologické prúdy si totiž vykladajú kultúrnu hegemóniu a neomarxizmus po svojom, predovšetkým pod vplyvom jeho dedičstva v liberálnej novej ľavici (obšírnejšie som sa venoval novej ľavici v knihe Hudobná kontrakultúra 60. a 70. rokov; avšak keby som mal možnosť svoje texty dodatočne opraviť, tak dôsledne oddelím neomarxizmus od novej ľavice a to z viacerých dôvodov – jeden z nich je aj dôvod napísania tohto článku). Viac svetla do pochopenia významu neomarxizmu a kultúrnej hegemónie som získal po dôslednom štúdiu filozofie Antonia Gramsciho (profilovú štúdiu o Gramsciho teórii som publikoval v Studia Politica Slovaca). Konzervatívne kruhy spozornia už pri slove neomarxizmus. Tibor Moravčík vo svojom mikroblogu Newspeak neomarxizmus píše o neomaxizme ako newspeaku, ktorého cieľom je miasť ľudí a presvedčiť ich, že nám vládnu marxisti a žijeme v neokomunizme, aby sme nastolili ten pravý kapitalizmus (súkromné nemocnice, súdy, políciu, sprivatizované slnko, vzduch či dážď). Moravčík sa pýta: „Je snáď dnes sociálne inžinierstvo neomarxistov motivované k lepšiemu životu pracujúcich alebo za účelom ovládania masy oligarchiou (kapitálom)?“ V alternatívnych kruhoch sa často hovorí o EÚ ako neomarxistickej a dokonca ju prirovnávajú ku ZSSR a RVHP. RVHP bolo založené na vzájomnej hospodárskej pomoci, pričom EÚ je založená na voľnom trhu, čo je diametrálny rozdiel. Argumentom týchto kritikov je väčšinou zjednodušená predstava o totalitarizme a komparácia sovietskeho centralizmu s centralizmom bruselským. Keby však EÚ bola „neokomunistická“, nebol by tu diktát finančných trhov, bieda, vláda bánk, korporátna lobby, privatizácia, nezamestnanosť či koloniálne vojny a národy by žili v blahobyte.

Druhá rovina – hodnotová, ktorá sa však iba čiastočne zakladá na pravde, je predstava prevzatia kultúrnej hegemónie novoľavičiarmi v EÚ (postindustriálna ľavica kultúrnych marxistov, mylne označovaná ako neomarxisti), teda aktivistami refugees welcome, feministkami, homosexuálmi a príslušníkmi menšín, ktoré požadujú uprednostňovanie pred majoritou. Najväčšie pokrytectvo týchto ľudí spočíva v tom, že sa odvolávajú na ľudskosť, empatiu, toleranciu, lásku, pričom na internete šíria tie najväčšie svinstvá (písal som o tom obšírne aj s dôkazmi na svojom blogu). Túto „kaviarenskú“ logiku v uplynulom období najlepšie vystihol český prezident Miloš Zeman – opis toho, čo označuje za „pražskú kavárnu“, sa dokonale hodí i na tú „našu“, bratislavskú:

Ideologie pražské kavárny je totalitní ideologie… Jsi můj přítel, pokud máš stejný názor jako já. Pokud ho nemáš, jsi agent nějaké cizí moci. Nikoho nenapadne, že ten člověk má prostě vlastní nezávislé myšlení a nechce být v tom stádu nebo spíš stádečku; protože jich je strašně málo a nafukují se, aby vytvořili dojem, že jsou masa… Ono to neni think, ani tank. Jsou-li evropské hodnoty vedeny pornohercem, je to tak trošku komická scénka, ale nic víc… Tá víra – ‚já jsem myšlenkově nad vámi‘ – znamená obvinění všech ostatní, že oni nemyslí. A to je strašlivá urážka.“

Bohato financovaní tretím sektorom úspešne pretvárajú predstavu ľavice z roviny triedneho boja do roviny akejsi multikulti dúhovej spoločnosti, ignorujúcej triedne nerovnosti súdobej spoločnosti. Žižek túto deformáciu nazýva depolitizovaným odkazom roku 1968, teda dedičstva revolty kontrakultúry a hippies, ktorá sa stala iba formálnym módnym výstrelkom bez triedneho aspektu. Americká oficiálna história tak prevzala do svojej kultúrnej stavby M. L. Kinga či Woodstock spolu s bojom proti rasovej segregácii ako súčasť jednotnej histórie USA. Potom vidíme pomýlené decká s kvetmi vo vlasoch či tričkami Woodstock na Pohode počúvať „osobnosti“, interpretujúce odkazy vládnucej triedy s voličským lístkom pravicovo liberálnych strán. Avšak za toto nemôže samotný neomarxizmus, ale iba jeho konkrétna a účelová interpretácia.

Nadraďovanie kultúry menšiny je scestné a extrémistické

Treba si hlavne uvedomiť, že teória o kultúrnej hegemónii je popis prístupu, nie návod na sprisahanie. Hlavná podstata tejto teórie nespočíva len v hodnotových, ale predovšetkým v triednych kontextoch. Čo je to kultúrna revolúcia?

Podľa definície z knihy Vedecký komunizmus je to premena duchovného života v procese budovanie novej spoločnosti, ktorá vyjadruje záujmy pracujúcich a slúži týmto záujmom (všeobecný rozkvet národného vzdelania a kultúrnej úrovne pracujúcich). Je záujmom slovenských pracujúcich nosiť dúhové vlajky, keď nemajú z čoho zaplatiť nájom alebo nemajú prácu? Nie. Ide o záujem mnohých mimovládnych organizácii, ktoré účelovo ignorujú podstatné, teda triedne problémy spoločnosti.V konečnom dôsledku teda presadzovanie témy LGBTI vyhovuje vládnucej triede, čím sa stáva reakčným. Socialistická kultúra zahŕňa podľa Lenina to najlepšie, čo vytvoril ľudský um a talent, pričom sa stáva majetkom všetkého ľudu. Patrí presadzovanie homosexuálnej lobby ku najvyšším hodnotám, ktoré vytvoril človek? Keby sme išli do detailov, tak nezáleží predsa na kvalite diela? Ak je kvalitné dielo, nezáleží, či ho vytvoril bisexuál Oscar Wilde alebo promiskuitný heterosexuál Miloš Kopecký. Prečo by sme mali niekomu liezť do súkromia? Vyzdvihovanie sexuality v kultúre či dokonca jej vnímanie ako súčasť „európskych hodnôt“ je choré, scestné a svojim spôsobom diskriminačné voči majorite. A to, že sú tieto veci ignorované, nie je prejav nenávisti, ale prejav zdravej spoločnosti, rešpektujúcej súkromie.

Skutočná socialistická kultúra

Lenin písal o teórii dvoch ľudových kultúr: kultúry utláčaných, teda proletariátu (demokratická socialistická kultúra) a kultúry buržoázie (vládnuca buržoázna kultúra). Po víťazstve socializmu vzniká jednotná kolektívna kultúra s internacionálnym dosahom, patriaca všetkým (teda nie iba privilegovaným). Na princípoch humanizmu garantuje slobodný rozvoj kultúr, národov, národností a skupín, avšak nikde sa nepíše o nadvláde niektorej z týchto kultúr nad inými. Cieľom je taktiež prekonať rozdiely medzi mestom a dedinou, zbližovanie fyzickej a duševnej práce.

Po víťazstve socialistickej kultúry je jej úlohou osvojiť si kultúrne hodnoty minulosti, vytvoriť formou a obsahom novú národnú a socialistickú kultúru všetkých národov, formovať inteligenciu oddanú pracujúcim, šíriť vedu a taktiež organizovať duchovný život. Štát po víťazstve revolúcie znárodňuje a zároveň vytvára nové kultúrne inštitúcie. Ďalším z mýtov je totálne popieranie starého, ktoré si osvojilo hnutie proletkult a bolo súčasťou hnutia. Avšak sám Lenin proti tomuto prístupu bojoval a poukazoval na to, aby proletárska kultúra nahromadila a rozvíjala všetky poznatky, ktoré ľudstvo získalo: „Treba zobrať všetku kultúru, ktorú zanechal kapitalizmus, a z nej budovať socializmus.“ Tzv. buržoáznu inteligenciu teda nemá zlikvidovať, ako si to priali fanatici, ale prevychovať, aby slúžila ľuďom. Iná však bola teória a iná zas prax, prispôsobená historickým okolnostiam, čo vytvorilo veľké jazvy týmto veľkým myšlienkam.

Čo na to Marx a Gramsci?

Podľa Marxa je nadstavba (ktorú tvorí duchovná kultúra, inštitúcie, umenie, náboženstvo, štátnosť a myslenie) určovaná ekonomickými prostriedkami. Zásadný a prelomový prístup neomarxizmu spočíva v tom, že Marxom definovaná nadstavba nie je vytváraná iba ekonomickými, ale aj duchovnými faktormi (Gramsci bol hegelián, prívrženec Croceho a idealista vychádzajúci z predstavy dejín ako kultúrnych cyklov). Antonio Gramsci ako sčítaný pokrokový intelektuál túto teóriu rozvinul do podrobných súvislostí. Podľa neho je práve prevzatie kultúrnej hegemónie prostriedok, ktorým sa vládnuca trieda dostáva k moci – uchopením dominujúceho spoločenského konsenzu (diskurzu, paradigmy). Gramsci vychádza z Guicciardiniho, podľa ktorého pre chod štátu je podstatné mať vládu nad vojskom a náboženstvom. Masa dospeje prostredníctvom ideologických aparátov ku „spontánnemu“ všeobecnému súhlasu. Tento súhlas existuje paralelne popri donucovacích represívnych zložkách aparátu. Na rozdiel od priamej dominancie vytvára konsenzuálnu spoločnosť, kedy sa spájajú konkrétne záujmy panujúcej skupiny a podriadených skupín, pričom kľúčový je hospodársko-korporatívny záujem. Kultúrna hegemónia je problémom štrukturálnym, dotýka sa každodenného myslenia, noriem, zvykov, životného štýlu a toho, čo je dovolené a spoločensky akceptované. V hegemónii majú významnú rolu intelektuáli, ktorých Gramsci delí na tradičných (produkovaní štátnym aparátom a hegemónnymi doplnkami) a organických, ktorí formulujú nové požiadavky – teda požiadavky novej, rodiacej sa spoločnosti.

Komunizmus a homosexualita – ďalší mýtus

V spoločnosti sa zakorenila mylná predstava, že neomarxista je automaticky človek, ktorý uprednostňuje postindustriálne témy, predovšetkým fanatickú podporu menšín, homosexuálov a ideológiu melting pot. Dlhodobo na tento problém poukazuje aj Ľuboš Blaha, ktorý je veľkým kritikom západnej ľavice, odpojenej od reality. Na druhej strane konzervatívni myslitelia šíria predstavu, že pod slovom neomarxizmus sa skrýva masívna homo lobby a doslova diktatúra menšín, ktoré sú uprednostňované pred majoritným obyvateľstvom. Taktiež sa zakorenila predstava, že neomarxizmus je akýsi sprisahanecký plán na likvidáciu tradičnej rodiny, ktorú nahradia homosexuálne páry v registrovaných partnerstvách. Je pravda, že neprirodzené a masívne pretláčanie homo lobby v spoločnosti existuje. Dostali sme sa do fázy, kedy sa stáva homosexualita módou a je masívne propagovaná práve v prostriedkoch kultúrnej hegemónie – teda v médiách, ktoré vlastnia finančné skupiny a ekonomické elity (teda ekonomickí hegemóni). Podobným spôsobom sa cielene vštepuje umelá európska multikulti identita a násilné ničenie príslušnosti k národom či kmeňom. Sme toho dennodenne svedkami, takže sa dá pochopiť radikálna reakcia konzervatívnych kruhov, ktoré za tým vidia sprisahanie akýchsi neomarxistov. Pravda je však iná. Ide o zlyhanie dôsledkov západnej ľavice. Ide o exces, anomáliu, ktorá je v rozpore s pôvodnými myšlienkami marxizmu. Aj povojnoví filozofi chceli dôsledkom nacizmu zavrhnúť kompletne celé vlastenectvo, lebo jeho najreakčnejšia vetva zapríčinila vzostup Hitlera. Výsledkom toho vznikol opačný extrém – radikálne popieranie vlastenectva a multikultúrny fanatizmus, vytváranie umelých identít a duchovne vyprázdnený svet. Ako dodáva Tomáš Bóka (ktorý tento článok komentoval pred jeho vydaním): „V časoch, kedy mali černosi v USA zakázané cestovať v autobuse s bielymi, prirodzené prejavy sexuality boli vnímané ako absolútne spoločenské tabu (čo často viedlo k rozličným komplexom, atď.) a homosexualita bola ilegálna či trestaná, neomarxistický dôraz na boj za práva menšín či nabúranie konzervatívnych stereotypov mal svoje oprávnené opodstatnenie – podľa ich mienky by totiž triedny boj nebol úplným bez emancipácie jednotlivcov, resp. zrovnoprávnenia príslušníkov rozličných rás, etnických či náboženských skupín, rôzneho pohlavia alebo sexuálnej orientácie. Nikdy však nehovorili o nadradení záujmov jednej skupiny nad záujmy druhej, veď napokon práve proti tomu bojovali.“

V Číne bola homosexualita dekriminalizovaná až v roku 1997, pričom ešte do roku 2002 bola evidovaná ako duševná choroba. Kuba vnímala homosexualitu ako výsledok kapitalistickej spoločnosti a z nej prameniacej dekadencie (zdroj: Hocquenghem). Fidel Castro dokonca považoval gayov za agentov imperializmu. Práva LGBTI boli na Kube podporené až dcérou Raula Castra, Maurielou Castro. Socialistický Vietnam považoval homosexualitu donedávna za zlo podobné hazardným hrám, v nedávnej minulosti však homosexuáli získali práva podobne ako na Kube. V NDR bola homosexualita dekriminalizovaná v roku 1967, v KĽDR je homosexualita dodnes tabu. Homosexualita bola nelegálna aj v Československu, konkrétne do roku 1961.

A čo na to pôvodní myslitelia? Marx sa homosexualite nevenoval, Lenin síce dekriminalizoval rozvod, potraty a homosexualitu, avšak rozhodne sa nedá o ňom hovoriť ako o nejakom horlivom zástancovi „dúhových pochodov“. Stalin v roku 1933 homosexualitu opäť kriminalizoval a označil ju za poruchu (čl. 121). Zákon odvolal až Boris Jeľcin. Friedrich Engels údajne v súkromí kritizoval homosexualitu, súvisiacu so starogréckymi pederastmi. Homosexualita bola dokonca dôvodom vylučovania z komunistickej strany, na druhej strane existovali zástancovia práv homosexuálov aj v komunistických stranách. Zmena v kurze nastáva v 60. rokoch, kedy McCarthy spájal komunizmus a homosexualitu ako príčiny ohrozenia amerického spôsobu života v rámci svojej fanatickej antikomunistickej kampane. Spojenie homosexuality a komunizmu bol teda výplod demagógov z antikomunistického tábora.

Podpora homosexuálov z radov utopických socialistov je prevrátený mýtus. Súvisí to s Fouriérovou tézou o potláčaní vášne a priznaním spektra vášní, ktoré môžu existovať. Nebolo tu však explicitne povedané, že ide o homosexualitu. Medzi zástancov homosexuality patril Oscar Wilde (dielo Duša človeka v socializme), aktivista Bayard Rustin a mnohí ďalší. Radikálna feministka a socialistka Victoria Woodhull bola vylúčená z Prvej internacionály v roku 1871 pre zdôrazňovanie voľnej lásky a súvisiacich činností z jasného dôvodu – dôraz na problémy, ktoré nesúvisia s triednym bojom. Oslobodenie žien a dôraz na sexuálnu revolúciu priniesli do ľavicového spektra najmä extrémne feministky, ktoré inšpirovali niektoré Engelsove spisy a utopickí socialisti. Avšak nie sú feministky ako feministky. Aj tu nachádzame veľké osobnosti bojujúce za oslobodenie žien, ale aj pomýlené fanatičky bojujúce proti mužom ako takým.

Následky, ktoré sa pre súčasnú ľavicu javia ako katastrofálne, majú korene až v 60. rokoch, kedy sa západná ľavica zamerala na sexuálnu revolúciu. A tomu pomohli práve niektorí zástancovia kultúrneho marxizmu, resp. toho, čo ho zdeformovalo. Vinníkom je aj sám Herbert Marcuse, autor na jednej strane vynikajúcej knihy Jednorozmerný človek, no na druhej strane aj knihy Eros a civilizácia, spájajúcej Marxa a Freuda. Alebo Wilhelm Reich – propagátor freudomarxizmu a sexuálnej revolúcie. A práve tu začína tragédia európskej ľavice. Gay aktivisti sa odvolávali práve na túto líniu, ktorá je skutočnou príčinou kritiky konzervatívcov. Dedičstvo generácie hippies dostalo svet do materialistickej pôžitkárskej dystopie, proti ktorej sama bojovala.

Vráťme sa však k Marxovi – jeho odpoveď na list od Karla-Heinricha Ulrichsa a Magnusa Hirschfelda: pederasti sú proti prírode, ide o otočenie oplzlosti do teórie. Samozrejme, pre Marxa bola táto téma absolútne okrajová a aj tento výrok treba chápať v dobovom kontexte, kedy homosexualita patrila medzi marginálne a tabuizované témy. Dokazuje však, ako veľmi sa mýlia konzervatívne kruhy, ktoré si marxizmus apriórne spájajú s pretláčaním práv homosexuálov. Boli časy, kedy by som patril k horlivým zástancom slobody, avšak dekadencia, úpadok a individualizmus, ktorý degradoval sexualitu na konzum, iba nahrávajú rôznym exhibicionistom, prezlečeným za ľudsko-právnych aktivistov, ktorí zároveň cynicky ignorujú skutočné problémy – biedu, nezamestnanosť, nezmyselnosť práce v kapitalizme, odcudzenie od práce a pod. Súčasnému systému totiž vyhovuje, keď odpútava pozornosť od skutočných problémov pracujúcich pomocou tzv. postindustriálnych tém, vďaka ktorým je ľavica v kontrarevolučnom úpadku.

Kultúrna hegemónia – nadstavba

Podstata prevzatia nadstavby v marxistickom zmysle znamená prevzatie hegemónie proletariátom, vystriedanie kultúry utláčateľov za kultúru utláčaných más. Noam Chomsky, z ktorého vychádza Ľuboš Blaha v knihe Matrix kapitalizmu, zadefinoval niekoľko ideologických aparátov systému: právny a politický systém, občianska spoločnosť (mimovládne organizácie), ideológia, interpretácia histórie, morálka, veda, náboženstvo, rodina, masmédiá, PR, výskumy verejnej mienky, marketing, etablovaní intelektuáli, školský systém, jazyk, inšitucionálne pravidlá, šport a princíp lotérie. Nad tým všetkým stojí diverzia. Chomsky ju definuje ako odpútanie pozornosti od dôležitých problémov, ohlupovanie más. K neomarxistom, liberálnym ľavičiarom a novej ľavici sú zaraďovaní aj teoretici frankfurtskej školy či birminghamskej školy. Extrémne vyústenie týchto teórií samozrejme predstavuje z hodnotového hľadiska to, čo si konzervatívci generalizovane vykladajú ako odkaz všetkých týchto teoretikov: zánik prirodzených rolí muža a ženy, zrelativizovanie pohlavia a pod, zánik národov, zánik rodiny. K tomuto úpadku samozrejme dochádza, ale rozhodne to nie je zásluhou frankfurtskej školy. Ide o zakorenený mýtus tých, ktorí tieto knihy snáď ani nečítali.

Neomarxizmus – pričom ide o novú ľavicu – zdiskreditovali vďaka svojim zvráteným aktivitám aj také osobnosti ako Daniel Cohn-Bendit či Allen Ginsberg. Tomáš Bóka dodáva: „Kým Cohn-Bendit prevádzkoval v 70. rokoch neslávne slávnu experimentálnu škôlku v Nemecku s veľkým dôrazom na sexuálnu výchovu detí predškolského veku, Ginsberg sa angažoval v americkej organizácii NAMBLA, propagujúcej ‚pederastiu‘ (alebo lepšie povedané pedofíliu).“ Konzervatívni kritici neomarxizmu však nechápu, že sa jednalo o excesy jednotlivcov a nie o názory, propagované pôvodnými neomarxistami či frankfurtskou školou. Avšak je už príliš neskoro na to vyvracať tieto mýty, nakoľko sú dlhodobe zakorenené. Pozrime sa však na problém odborne.

Frankfurtská a birminghamská škola pod lupou

Diela filozofov frankfurtskej školy sú v skutočnosti rôznorodé. Vyzdvihnem jednotlivé prínosy, ktoré by ocenili aj tí, ktorí zatracujú frankfurstskú školu. Herbert Marcuse definoval jednorozmerné stádovité myslenie, ktoré produkuje kapitalistická spoločnosť; Erich Fromm posunul ľavicové myslenie až do spirituálnej roviny, teda do predstavy prechodu z módu túžby po vlastnení (mať) do módu bytia (autentického prežívania); Adorno v Schéme masovej kultúry podrobne popísal fungovanie kultúrneho priemyslu ako prostriedku na ovládanie más. V rámci birminghamskej školy tu máme napríklad kritiku masovej kultúry a teóriu opozičného kódovania, vychádzajúcu zo semiotiky – teda predstavy, že mediálne obsahy napríklad v TV, ktoré sú nám predkladané, obsahujú v sebe kódy, ktoré tvorcovia šifrujú takým spôsobom, aby sa k nám informácie dostali v správnom kontexte. Hall ponúkol alternatívu – odhalenie tohto kódu, tzn. dekódovanie obsahov, čo môžeme nazvať povestným odpojením sa od matrixu. Dick Hebdige zase interpretuje triednu podstatu vzniku subkultúr (napríklad mods). Druhá rovina je napríklad Angela McRobbie, ktorá interpretuje populárnu kultúru z pozície radikálneho feminizmu, radikálna kritika konzervativizmu z pera Adorna v Schéme masovej kultúry či v jeho spoločnom diele s Horkheimerom Dialektika osvietenstva. Tu už by sa dali nájsť zdroje, ktoré sú predmetom kritiky konzervatívcov.

Osobne vnímam prínos neomarxizmu v tom, že poskytol priestor pre nové teórie, vdýchol marxizmu slobodu a možnosti nových interpretácií (psychologické, semiotické, duchovné), na druhej strane ho zatracujem v tom, že neponúka alternatívy a práve jeho deformácia zapríčinila depolitizovanie odkazu roku 1968. S výnimkou snáď Fromma taktiež zabúda na ľudskú spiritualitu, ktorú napríklad z protokomunistických hnutí vnímali husiti, bogomili, huteriti či diggeri.

Do akej miery prispela práve frankfurtská škola k súčasnému stavu, je otázne. Oveľa viac ideových vplyvov nachádzame vo feministickej a postfeministickej filozofii, ktorá radikalizuje Engelsa, štrukturalizme a postštrukturalizme či postmodernej filozofii (Foucalt, Derrida, Lyotard a ďalší), ktorú taktiež zaraďujú k ľavici. Slepá ulička neomarxizmu v jeho postindustriálnej chaotickej interpretácii nie je chybou Gramsciho, ktorý sa dá považovať za prvého neomarxistu, ale skôr postmoderných filozofov, ktorí z marxizmu vytvorili ideový zdroj pre sociálnych inžinierov.

Zostal nám tu ešte mýtus marxizmu ako prostriedku likvidácie rodiny a náboženstva. Historické predstavy o utopickom komunizme sú ale rôznorodé: ateistické, teistické, kombinované, konzervatívne, liberálne. Jednou z najväčších chýb všetkých socialistických experimentov bolo budovanie spoločnosti bez Boha, ktorého ľudia potrebujú.

Duchovne založená utópia

Thomas More vo svojej Utópii zakladá dokonalú spoločnosť práve na možnosti rozvíjania duchovna po vyriešení materiálnych otázok. To isté sa dá povedať o mnohých utopických socialistoch. Marxov ateizmus (ktorý bol v tej dobe podmienený prisluhovačnosťou cirkevných kruhov vládnucej triede) je v súčasnosti prekonaný materialistickou posadnutosťou neoliberálnej spoločnosti, v ktorej človek sám seba považuje za Boha. Nová predstava o socializme či komunizme teda bude musieť prijať duchovno za spoločníka pri hľadaní novej spravodlivej spoločnosti, v boji s egoizmom, úpadkom a sebestrednosťou. Bude to predovšetkým spor o vyššie hodnoty, spojené s hľadaním sociálnej spravodlivosti. Cirkvi samotné však budú musieť byť radikálne reformované po vzore husitských hnutí. Samotný J. J. Rousseau, jeden zo zakladateľov ľavice vo filozofii, bol ako katolík odporcom inštitucionalizácie viery. Jedným z kompromisov by mohla byť inšpirácia Francúzskou revolúciou. Harrison Fluss v článku Prehodnotenie kultu najvyššej bytosti (pre Jacobinmag) píše: „Robespierre mal deistickú averziu k ateizmu a bol praktik na rozdiel od de-kristianizátorov, ktorí chceli vyriešiť politické rozpory prostredníctvom jednostrannej ideologickej vojny. Robespierrov hlavný súper v tomto boji bol radikálny novinár Jacques Hebert, ktorý volal po tom, aby Francúzi vyhubili kresťanstvo od koreňa. Robespierrova pozícia v otázke náboženstva drží dôležité ponaučenia pre dnešnú ľavicu. Viesť vojnu proti kresťanstvu alebo náboženstvu ako abstrakcii, namiesto útoku na viac svetské zdroje odcudzenia a útlaku, je politicky hlúpe. Na tom nie je nič zo svojej podstaty progresívne alebo revolučné. Ateizmus sám o sebe nie je pozitívny základ pre politiku.“ A práve to je jedným zo základných kameňov mojej kritiky materialisticky založeného komunizmu.

Boj za spravodlivosť musí mať jednoznačne vyšší duchovný rozmer, inak je táto myšlienka vopred stratená. Inšpirujme sa aj koncepciou kresťanstva podľa Tolstoja, utopických socialistov alebo brata Želivského. To je jedna z ciest, ktorá dokáže ponúknuť alternatívu vyprázdnenej hyperkonzumnej spoločnosti, vybudovanej na chrbtoch bedárov. Jedným zo základných bodov je aj učenie Ježiša Krista v Biblii, ktoré vyzdvihuje z ľavicového spektra napríklad Erich Fromm.

Mučeníci utópie

Tak ako získalo v čase Ríma kresťanstvo pejoratívny nádych z pozície označovania Rimanmi, tak podobne v dnešných časoch získava pejoratívny význam označovanie komunista z úst neoliberálnych fanatikov (a nielen dnes, ale napríklad aj v 50. rokoch v čase mccarthizmu). Súčasní komunisti alebo radikálni ľavičiari zažívajú analogické situácie ako kresťanskí mučeníci, pretože sú vystavení verejnému posmechu a ich viera v spravodlivú spoločnosť získava až spirituálny rozmer. Mučeníci socializmu v mene spravodlivejšej spoločnosti sa stali súčasťou dejín našej planéty: Allende, Che, Gramsci, Novomeský, Clementis, Husák, Urx, Kaddáfí. Byť komunistom teda neznamená pridržiavať sa zjednodušenej, striktne racionalistickej a materialistickej predstavy o svete, ale je to predovšetkým poslaním a manifestáciou duše, túžiacej po spravodlivejšej spoločnosti.

Otázka rodiny

A čo rodina? V komunizme by podľa niektorých textov Engelsa nemala rodina existovať a deti by mali byť vychovávané kolektívne. Táto predstava má dve roviny: pozitívnu v zamedzení nerovnosti medzi ľuďmi (zmizli by triedy), avšak aj negatívnu v absencii emocionality, ktorú dokážu odovzdať dieťaťu výlučne rodičia.

Engels vykladá negatívne prvky rodiny v kontexte utláčania žien a dominancie mužov. Toto prebrali feministky a otočili to do extrému – teda predstavy o dominancii žien nad mužmi pod zámienkou gendrovej rovnosti. Platón v Ústave píše o spoločnej výchove detí, Habáni sa o to dokonca v praxi pokúsili. A pritom Habáni neboli ateisti, ale radikálnou odnožou reformovaného kresťanstva. Rozdielna je však teória i prax. Pozrime sa napríklad na socialistické Československo, populačný rozkvet tzv. Husákových detí, vysokú životnú úroveň mladých rodín a sociálne vymoženosti – nebolo práve toto obdobím rozkvetu rodiny, o ktorom tak konzervatívci snívajú? Ako sa majú rozvíjať rodiny v kapitalizme, keď sú dusené hypotékami a strachom zo straty zamestnania?

Multikulturalizmus nie je internacionalizmus

Ďalším mýtom je splietanie si internacionalizmu a multikulturalizmu. Internacionálny komunizmus je jednak o predstave kultúrnej výmeny so zachovaním špecifík a rozdielností národov v rovine kultúrnej, ale aj o vytvorení rovnosti v rovine ekonomickej (teda odstránení vykorisťovania jednej krajiny druhou). Pritom multikulturalizmus, ktorý vychádza z pravicového neoliberalizmu, vznikol ako západná ideológia, ktorá naopak nivelizuje kultúry do šedej masy so zachovaním sociálnej nerovnosti. V Juhoslávii sa Titovi podarilo spojiť v partizánskom hnutí vzájomne odlišné a rozhnevané národy, ktoré však mali určité spoločné územie a historické väzby. Vytvoril Juhosláviu založenú na novom vlastenectve – príslušnosti k Juhoslávii, so zachovaním špecifík všetkých národov. Nebol to prípad umelo vytvoreného multikulturalizmu v USA, ktorého vyústením sú getá, či plánu organizovanej migrácie z afrických krajín do Európy.

Tak ako je choré postihovať ľudí pre rasu, náboženskú vieru či sexuálnu orientáciu, rovnako je choré tieto odlišnosti vyzdvihovať či dokonca vybrané menšiny zvýhodňovať ponad majoritu. V zdravej spoločnosti tieto odlišnosti fungujú vedľa seba, tak ako spokojne spolu dokázali nažívať Česi, Slováci a Maďari v Československu, Kazachovia či Ukrajinci s Rusmi v ZSSR a Chorváti so Srbmi v bývalej Juhoslávii. Nedochádzalo k uprednostňovaniu melting pot, kultúry zostali celistvé aj napriek miešaniu etník, náboženstiev či kultúr, ktoré však nebolo spoločensky nastavené ako priorita.

Neomarxizmus učí, ako odhaliť taktiku vládnucej triedy

Vráťme sa však k podstate toho, čo som chcel povedať. Neomarxisti by nemali byť terčom, ale užitočnými radcami pre odhalenie podvodu ideológie, ktorá je všade vôkol nás a produkuje ju vládnuca elita. Zakončím túto úvahu slovami Debuffeta z knihy Dusivá kultúra, kde píše: „Kultúrna propaganda sa snaží o to, aby dala podriadeným vrstvám pocítiť priepasť, ktorá ich oddeľuje od oných vzácnych pokladov, ku ktorým má vládnuca trieda kľúče, aby dala pocítiť malosť všetkých… Slovo kultúra je dnes spojené s dobyvateľstvom, s indoktrináciou a s celým aparátom zastrašovania a nátlaku. (…) Západnej buržoáznej kasty sa nezbavíme, kým nedôjde ku demaskovaniu a demystifikácii ich údajnej kultúry. Tá je jej zbraňou a trójskym koňom…“

Ak je neomarxista človek z tretieho sektora, považujúci sa za elitu a rozširujúci ideológiu uprednostňovania postindustriálnych tém ľavice pred podstatnými triednymi, tak neomarxistom nie som. Ak je však neomarxista človek, ktorý poučený minulosťou aktualizuje Marxa a uvedomuje si významnú úlohu kultúry a duchovnej roviny popri ekonomických otázkach, ktoré Marx definoval správne, tak neomarxistom som. Ale budem nútený sa v mene budúcnosti samotnej existencie ľavicového myslenia tohto pojmu – spolu s kultúrnym marxizmom – vzdať.


Horné foto: rdesign812, Flickr, CC

Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.

3 thoughts on “Neomarxizmus – prečo sa autentická ľavica musí vzdať tohto pojmu

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *