NotaBene – liek i choroba

Môj negatívny postoj k charite ako nástroju nastoľovania sociálnej spravodlivosti som dostatočne popísal v článku o charite, ktorý vyšiel v nultom čísle časopisu DAV DVA. Počas dlhých potuliek temnými zákutiami Bratislavy však dochádzam k stále desivejším zisteniam ohľadom tohto fenoménu, a preto píšem toto krátke pokračovanie…

Je až neuveriteľné sledovať bezdomovcov v reflexných vestách stojacich na uliciach, pri podchodoch či prosto na cestách v mrazivej rannej špičke februárových dní, ako sa zúfale usilujú predať pár treťotriednych časopisov a ešte neuveriteľnejšie baviť sa s ľuďmi, ktorí ich v tom podporujú.

„Aspoň niečo robia!“ „To sú tí slušní bezdomovci, ktorých treba podporiť.“ Znejú najčastejšie vyslovené floskule našich spoluobčanov. Ako smiešne ale vyznievajú podobné vety v čase, kedy je za bránami štvrtá priemyselná revolúcia… Hoci o jej dopadoch všetci stále uvažujeme, tvárime sa, akoby rovnaké princípy odstránenia zbytočne nákladnej (ľudsky nákladnej) fyzickej práce neplatili pre všetkých (a teda aj pre bezdomovcov). Samozrejme, časť občanov a politikov, ktorí v jej príchode skutočne vidia Hannibala, považujú za legitímne udržať zamestnanosť (v klasicky kapitalistickom zmysle nádennej práce) za akúkoľvek cenu – teda aj za cenu práce zbytočnej a umelo vytvorenej – doslova v „prehadzovaní hliny“ z jednej kopy na druhú. Tí osvietenejší ľudia, z menej technofóbnymi sklonmi ju naopak vítajú ako novú príležitosť „dať veci sveta do poriadku“. Ako vždy mi neprekáža ani jeden z názorov, avšak ježia sa mi chlpy, keď druhá spomenutá kategória s inak ultra progesívnymi názormi vyjde odrazu s konzervatívnym mýtom zamestnaných bezdomovcov alebo lepšie povedané, zaneprázdnených bezdomovcov, nakoľko ich „práca“ (predaj bezcenných tlačovín) im skutočne zaberá prakticky všetok voľný čas.

Čo je dobré alebo užitočné na tom stráviť celý produktívny život predávaním produktu, ktorý nikto nechce preň samotný? Každý tie časopisy kupuje iba ako gesto ľútosti, morálnej podpory znevýhodnených (čiastočne i morálnej nadradenosti nad neúspešnými, ktorých blahosklonne podporí). Každý ten časák prosto hodí do kúta… Uznávať toto je asi ako presadzovať orbu radlicou namiesto traktora iba preto, že zabezpečí „viac práce“.

Neverím vlastným očiam, že sami chudáci bezdomovci – obete tohto systému, sú zvoľní stať sa ešte navyše i obeťou ideológie… Zvrátenej ideológie úspechu, ktorá v praxi znamená iba zbytočné úsilie a mrhanie vlastným (potenciálnym) potenciálom.

Z tohto hľadiska mi, s istou mierou nadhľadu, príde omnoho užitočnejší čas strávený nad fľašou dobrého vína. Týchto „neprispôsobivých“ bezdomovcov dokážem pochopiť omnoho viac ako tých, čo premrhali život zbytočnou prácou, len aby sa zavďačili tým, čo v konečnom dôsledku môžu za ich biedu…

Prečo si myslia, že žobrať sprostredkovane – cez časopis – je úctyhodnejšie ako pýtať peniaze priamo? Je to totiž v dôsledku to isté – s tým rozdielom, že pri kvázi predaji žijú v permanentnom sebaklame vlastnej pracovitosti a sebazdokonaľovania, čo zhoršuje ich reálnu možnosť niečo zmeniť k lepšiemu v skutočnom svete (naproti tomu alkohol v istej miere môže podporiť aspoň tvorivosť), nehovoriac o ekologických nákladoch ton zbytočne popísaného papiera…

Keď som raz na Hlavnej stanici v Bratislave odbil predajcu NotaBene s tým, že nepodporujem podnikateľov, oboril sa na mňa, že aký je on podnikateľ! Keď som mu kontroval tým, že aj zlý podnikateľ je podnikateľ, tak už sa voči mne neuspokojil s ničím iným, než prianím skorej smrti.

Tento príbeh iba ilustruje vnímanie bezdomovcov samých seba ako obetí a zároveň bojovníkov voči krivde, ktorá ich stretla. Predaj časopisov je pre nich chorobou aj liekom. Pociťujú vlastnú viktimizáciu skrze svoj zanedbaný zovňajšok, svietivú vestu, ktorá ich už z diaľky odlišuje a upozorňuje „normálnu“ časť populácie na prítomnosť nechceného, pred čím radšej zavrieť oči a kúpiť si odpustok vo forme časopisu (nie sú na to hrdí, preto odpoveď: aký som ti ja podnikateľ!), ale zároveň si myslia, že iba takýmto pokútnym predajom sa môžu „vyliečiť“.

Je to zvláštny paradox, živený hlavne „slušnou“ spoločnosťou, ktorý sa prehlbuje stále viac, aby zastrel v neuvažujúcich hlavách vlastnú rozpornosť.

Klasickej práce ako “zárobkovej činnosti” je málo dnes, o pár rokov rokov jej bude ešte menej a napokon vymizne úplne… Nebude jej pre bežných pracujúcich, nie to ešte pre bezdomovcov. Možno je načase začať pre nich uvažovať o iných spoločenských aktivitách alebo sociálnych programoch, ktoré reálne môžu priniesť úžitok im aj spoločnosti.

Jediný skutočný význam pouličného predaja charitatívnych tlačovín je totiž práve v onom (nepotrebnom) sprostredkovaní medzi „hanebnou“ žobrotou a ctihodným podnikaním (teda nepriamym žobraním). Sprostredkovateľom tejto „participácie“ (vzájomnej pomoci) medzi chudobnými a bohatšími „užívateľmi“ je vydavateľ časopisu, resp. distribútor charitatívnej činnosti – teda platforma. Ide vlastne o akúsi pouličnú „appku“ inak v súčasnosti rýdzo internetového fenoménu kapitalizmu platforiem. Charita obecne je takou platformou, ktorá iluzórnou pomocou zakrýva vlastný účel – čo najdlhšie prežiť, existovať, zarobiť… Taký liek zostáva v predaji iba ak sa udrží na patričnej hladine i samotná chorobnosť.

Foto: Z filmu „Zvuky tohto sveta“

4 thoughts on “NotaBene – liek i choroba

  • 4. marca 2018 at 12:18
    Permalink

    Zabudli ste spomenúť, že predajcovia si ten časopis najprv musia kúpiť, za 0,70€. Predávajú ho za 1,40€. Takže ak nepredajú všetky, môžu byť na tom ešte stratoví. To je už úplne choré. 99% predavačov Nota Bene by zvládlo robiť normálnu prácu. Keď už nič iné, tak vo Vlčom hrdle v spaľovni.

    Reply
  • 4. marca 2018 at 14:14
    Permalink

    Výborne !

    Takýto článok, spôsobí medzi tzv. „slušnými ľuďmi“ obrovské pobúrenie. Verím že pohotovo odpovedia ich obľúbenými súdmi o „vlastnej vine“. Odporúčam zverejniť ho tam, kde sa táto „vzorka“ obyvateľstva pohybuje najčastejšie – denník hlieN, týždenník Líždeň, Aktuality.sk, …

    —————————————————————————-

    Nahrádzanie ľudí strojmi sa dá riešiť nasledovne :
    – buď odstavením nepotrebnej časti (ne)pracujúcich od práce
    – alebo socialistickým – deľba práce – deľba ziskov

    Pravdaže, ja som za druhú možnosť. A to tú, aby každý kto môže pracovať aj pracoval. Na delených pracovných miestach, pravdaže za postupne sa skracujúceho pracovného času podľa potrieb spoločnosti a technickej vyspelosti. To je však otázka vzdialenej budúcnosti. Aj predstavy zo 60. rokov o civilizácii roku 2000 boli často aj na dnešné pomery príliš odvážne. Takže s tým nahradzovaním ľudskej práce opatrne – nehľadieť do príliš vzdialenej budúcnosti, neplytvať silami mladých socialistov.
    Len si predstavte stroj, na tak banálnu a primitívnu činnosť ako čistenie miest ( zametanie ulíc, zbieranie odpadkov ) rovnako účinný, a zároveň lacný, akým je človek. Veru som si nie istý, že už na sklonku môjho života budú takto účinné samočinné stroje.

    V súčasnosti by som si socializmus predstavoval tak, že by sa mala nezamestnanosť odstrániť vytvorením „umelých“ pracovných miest ( najlepšie štátom, v sociálnych, obecných, štátnych podnikoch ), pričom by sa jednalo o akúsi spolupatričnosť pracujúcej produktívnej spoločnosti s tými, na ktorých produktívna práca nezvýšila.

    Umelosťou pracovných miest sa myslím ich „neproduktívnosť“ nie ich nepotrebnosť. Príkladom môže byť „zametanie ulíc“ – aj keď by sa o neproduktívnosti „zametania“ dalo polemizovať, pretože obce aj tak musia zaplatiť ( súkromným spoločnostiam !!!!!!! ) za „zametanie“ obcí. Ak by to nerobili, naše obce by sa zmenili po čase na veľké smetiská, a som si istý, že by sa „tvrdo“ pracujúci „slušní ľudia“ začali cítiť v takomto prostredí akosi ….. nepohodlne (?).

    Nejednalo by sa o povinnosť pracovať, ale štát by zrušil podporu a dávky v nezamestnanosti. Sociálnym zamestnancom by pravdaže vyplácal mzdu. Pre začiatok.

    Takto by sa zrušila nezamestnanosť a zaviedol by sa socialistický prvok spolupatričnosti spomínaný vyššie.

    Životné minimum by sa malo úplne predefinovať aby zodpovedalo jeho názvu ( jedenie+bývanie+šatenie+internet, dnes sú tieto náklady na osobu cca. 230 €/mesiac, pričom súčasné životné minimum je 199 €/mesiac, náklady na zdravotnú starostlivosť sú individuálne, v socializme „nie sú“ ), spolu s právom na bývanie ( + zákonmi znemožňujúcimi občanom ručiť za pôžičky svojim obydlím + povinnosť poistenia obydlia v štátnej poisťovni ).

    Zo životného minima by sa mala odvíjať minimálna mzda ako jej určitý násobok, motivujúci ľudí hľadať si „produktívne“ zamestnanie, kde si zarobí viac ako len na prežitie v sociálnom podniku. Pracovník sociálneho podniku by teda poberal sumu životného minima ( 230 €/M ) a odpracoval by toľko hodím, aby to vychádzalo na minimálnu hodinovú mzdu. Zvyšok neodpracovaného pracovného času by sa považovalo za čas, v ktorom si sociálny zamestnanec hľadá „produktívne“ zamestnanie.
    Pokiaľ by bol sociálny podnik produktívny – napríklad obecná stolárska dielňa, ktorá by mala dosť zákaziek, potom by sa mohol zvýšiť pracovný čas sociálnym zamestnancom a aj ich príjem, zo zisku z podnikania – a takto by z neproduktívneho dotovaného podniku, mohol vzniknúť nedotovaný produktívny podnik. Ač ne brachu !

    Čiže zhrniem to – socializmus dnes, by zabezpečil prácu pre všetkých ( ktorí chcú pracovať ) za sumu, ktorá im umožní reálne prežitie. Takýto socializmus by zaviedol nový druh spolupatričnosti pracujúcich s nepracujúcimi, zabezpečil zamestnanosť ( so všetkými psycho-sociálnymi dôsledkami pre nezamestnaného jednotlivca ) a zároveň odstránil strach ľudí z ohrozenia ich existencie a bývania. Odstránil by existenčný strach z budúcnosti. Ako by ale bez neho fungoval kapitalizmus – no neviem, neviem….

    Pravdaže, kapitalistická a buržoázna reakcia sa bude brániť „se vši zuřivosti“, tak ako v tých slávnych časoch na sklonku 19. storočia keď sa skracoval pracovný čas a zavádzali sa postupne sociálne prvky v pracovnom práve. No nebolo to zadarmo. Stále platí: Čo si nevybojujeme, to nemáme !

    ———————————————————————

    Na záver pre všetkých sociálne cítiacich zamestnaných, ktorí nemajú prehľad o súčasnej situácii nezamestnaných, dodám, že súčasný stav našej (a)sociálnej spoločnosti je nasledovný :

    Nezamestnaní dostávajú sociálne dávky 60 €/M, ktoré absolútne nestačia na ich prežitie ( suma prežitia dnes, spomínaných min. 230 €/M ). Úrad práce im ponúka pracovné miesta na opačnom konci republiky za „minimálnu“ mzdu, ktorá nestačí na to aby si platili ubytovanie v mieste práce aj doma, a už vôbec nie na to aby presťahovali celú rodinu za nimi, na opačný koniec republiky. O dôsledkoch trhania rodín a sociálnych väzieb myslím netreba hovoriť.

    Pokiaľ nezamestnaný odmietne takúto ponuku práce, je automaticky vyradený z Úradu práce na 6 mesiacov, a zastaví sa mu vyplácanie dávky 60 €. Zároveň mu však vzniká povinnosť voči zdravotnej poisťovni, platiť si zdravotné odvody ako samoplatiteľ. Takže nezamestnaný stratí akýkoľvek príjem, a zároveň má povinnosť platby zdravotného poistenia, a stáva tak dlžníkom voči zdravotnej poisťovni – z mesiaca na mesiac čoraz väčším. Zdravotná poisťovňa nasledovne dlžobu a aj úroky z dlžoby ( ! ) vymáha od nezamestnaného v exekučnom konaní ( prostredníctvom súkromnej exekučnej spoločnosti ( mafie )), pri ktorom nezamestnaný vlastniaci svoje obydlie prichádza o toto ( častokrát vlastnými rukami, v pote a krvi vybudované ) obydlie. Takto kapitalisticko-buržoázny systém vyrába bezdomovcov. Alebo dlžníkov….

    Suma sociálnych dávok sa od konca 90 rokov nemenila ! Už v roku 1998 bolo životné minimum 3000 Sk a rovnaká bola aj dávka v hmotnej núdzi pre nezamestnaných ! Naopak, v roku 2004 ju sociálny minister Kaník znížil na polovicu ( 1450 Sk ), čo vyvolalo cigánske nepokoje na východe. A čo slováci ? Nič, ticho.
    A čo životné náklady ? Tie sa za 20 rokov zniekoľkonásobili.

    (A)sociálna vláda a politici vykonávajú tichú ( humanitárnu ) genocídu vlastného národa. Genocídu, s čistými rukami. Geniálne !

    Slobodne a demokraticky !

    ZOŽERME BOHATÝCH !!!

    Reply
    • 4. marca 2018 at 17:02
      Permalink

      Pre úplnosť ešte treba doplniť, že naša (a)sociálna vláda po čase v roku 2017 prišla na to, že všetci nezamestnaní sú príživníci, keďže majú malú ochotu pauperizovať sa neustálim sťahovaním sa za málo platenou prácou. Preto na popud nejakých pravicových extrémistov, asi aby dala zmysel prívlastku „sociálna“ v názve strany, rozhodla sa nezamestnaných potrestať prácou.

      Takže nezamestnaní si musia svoju dávku v hmotnej núdzi 60 €/M odrobiť 32 hodinami verejnoprospešných prác. Pokiaľ to odmietnu, nárok na dávku strácajú.

      Okrem toho, štát zaťažil nezamestnaných aj zdravotnými odvodmi, ktoré do roku 2016 za nich platil štát. Ak to tak nie je, potom samotný štát vykorisťuje nezamestnaných tým, že im platí nižšiu hodinovú mzdu, ako je minimálna hodinová mzda !

      Pokiaľ je v roku 2018 minimálna čistá hodinová mzda 2,284 €/h,
      nezamestnaný „zarobí“ 2,284€/h*32h =73,08 €/M,
      z čoho mu štát stiahne minimálne zdravotné poistenie 12 €/M, takže nezamestnanému zostane na mesiac 73,08€ – 12€ = 61 € – No vidíš, ještě jsi vydělal …

      S povinnosťou odpracovať si „plat“ by sa dalo súhlasiť, pokiaľ by bolo v sociálnom kontexte. Sociálnym riešením by bolo, aby si nezamestnaný zarobil na prežitie. Teda aby mal čistý plat aspoň 230 €, čo by ho viazalo odpracovať si asi 100 h/M. Pravdaže, zvyšok mzdy ( 48 € ) do hrubej mzdy, by išlo ako odvody štátu. Takýto príjem by mal byť oslobodený od dane z príjmu, ktorá by sa mohla „presmerovať“ do dôchodkového starobného poistenia nezamestnaného. Je potrebné myslieť do budúcnosti a treba si uvedomiť, že ľudia ktorí bývali nezamestnaní v poprevratových kapitalistických časoch, budú v budúcnosti zase ťarchou sociálneho systému štátu.

      Isto ste počuli pseudoargumenty pravice napríklad v prípade témy progresívnych daní, že sa jedná o „trestanie úspešných“.

      My ľavičiari by sme sa zase mali začať pýtať, či 20 ročným udržiavaním dávky v hmotnej núdzi na hodnote 60 €, nie je náhodou popostrkovanie chudobných za okraj existenčnej priepasti ? Samozrejme netreba Vám vysvetľovať, že 60 € absolútne nestačí na základné potreby ( jedlo, bývanie, odev, internet ) a „pracovná povinnosť“ pre nezamestnaného absolútne nie je preňho riešenie, ale obyčajné fašistické šikanovanie.

      Je to trestanie chudobných za ich chudobu !

      Reply
  • 4. marca 2018 at 14:58
    Permalink

    Výstižný článok!

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *