Odraz súčasnosti v slovenskej kinematografii

Zdieľaj článok:

Rozhodol som sa napísať tento článok z dôvodu, že v minulosti som bol veľký filmový fanúšik a rád by som sa vyjadril k súčasnej kinematografii u nás. Videl som množstvo filmov rôzneho druhu. Na česko-slovenskej filmovej databáze mám cez 4,5 tisíca hodnotení a komentárov rôznych diel. Je pravda, že aj zopár videoklipov a krátkometrážnych diel, ale videl som ozaj dosť filmov. Najmenej rád mám dlhé seriály, telenovely, rôzne TV reality-show a podobne a najviac asi dokumentárne filmy, vďaka ktorým som svojho času začal aj svoj aktivizmus, ktorý ma doviedol až sem. Bolo to rozširovaním dokumentu Ulúpené Kosovo pána Dvořáka ešte na gymnáziu, ktorý by sa dal hodnotiť rôzne, no to nie je až tak podstatné. Rád mám aj žánre ako vedecko-fantastické filmy, ktoré postupne dostávam do obľuby, ale pozriem si vlastne hocičo kvalitné zo životopisných, historických, romantických, tanečných, komédií, či dobrodružných filmov.

Slovenská kinematografia začínala neskôr než západoeurópska, severská či americká. Rusko, či susedné Česko tiež boli v nej viac popredu. Tá naša sa vyvíjala pomaly v Rakúsko-Uhorsku a neskôr Československu, kde sa zapísala najmä historickým filmom o Jánošíkovi. Neskôr za Slovenského štátu bola silne ideologizovaná. Dokumenty, ktoré vtedy vznikali, mali dosť vojnový charakter. Rozkvet sme zažili až neskôr za tzv. socializmu v obnovenom Československu. Opäť ale môžeme hovoriť najmä o filmoch venujúcich sa minulosti, ktoré patria medzi naše najvýznamnejšie, či už to boli nové filmy o Jánošíkovi, ďalej Živý bič, Kapitán Dabač, Pacho hybský zbojník alebo o filmoch ospevujúcich vtedajšiu dobu, kde robotník, družstevník, či bežný človek bol vykresľovaný v rámci istej ideológie, kedy kritický pohľad bol skôr potláčaný. No aspoň môžeme hovoriť, že bežnému človeku a vtedajšej súčasnosti boli venované filmy. Často v spolupráci s českou stranou, keďže sme boli jedna republika, ale vo veľkom sa s nimi tunajší ľudia vedeli stotožniť. Napríklad Vesničko má středisková je komédia, už priam legendárny film z prostredia bežných ľudí.

Neskôr po zmene režimu česká kinematografia začala produkovať veľa diel o druhej svetovej vojne resp. pokračovala v tom a o bývalom režime pribudli filmy tiež, také, ktoré boli veľmi kritické, lebo konečne mohli zo seba dať von to, čo bolo potlačované a vybili sa na tom niekedy až príliš. Slovenská kinematografia zas začala upadať a nakrúcalo sa čoraz menej. Historické filmy však zatieňovali tie, ktoré boli o súčasnosti. Nebol nikto kto by povedal, že treba nakrútiť niečo poriadne o súčasnosti. Ľudia prijali za svoju skôr americkú kinematografiu. Tá bola tak pretláčaná, že zatienila mnohé diela z Ruska, Juhoslávie, arabského sveta, z Francúzska, či iné filmy zo sveta, o japonskej, či inej ázijskej kinematografii ani nehovoriac. Pritom práve po uvoľnení by sa čakalo, že ľudia budú dostávať zmes toho najlepšieho zo sveta. Vo svete však v mnohých prípadoch bola situácia podobná. Americké filmy na trhu zničili v podstate čokoľvek iné. Udupali to k slabým číslam a tak sa kinematografia stala niečím, čo si môžu dovoliť iba vyvolení, ktorých táto zahraničná produkcia udupať nestihla. Slovenskí tvorcovia síce vyprodukovali aj tu veľa dobrých dokumentov, no u filmov je hĺbka rozpracovaných tém veľmi nízka. Sami si povedzte, ktorý film po roku 1989, ktorý sa vám spája so Slovenskom, je taký dobrý, že by ste vedeli hneď zo seba vychrliť, že toto je ten, ktorý, ak príde zahraničná návšteva, by ste jej vedeli pustiť. Mňa bohužiaľ žiadny nenapadá a ak aj by som nejaký pustil, skôr by sa týkal témy z minulosti ako film Nedodržaný sľub alebo český film, kde hviezdila, povedzme to tak že naša, Táňa Pauhofová – Hořící keř. Asi by som skúšal rýchlo vybrať nejaké dokumenty ako Korene budúcnosti o našej minulosti a Dubčekovi z roku 1995, Zelená púšť Michala Gálika z roku 2012 o palmovom oleji, ktorý sa zas však týka skôr Bornea a dokument Pavla Barabáša 118 dní v zajatí ľadu z roku 1998 o putovaní na Severný pól, či Vlčie hory alebo Strážca divočiny, čo sú dokumenty z posledných rokov o prírode. Ale niečo o našej súčasnosti, čo by malo akú takú kvalitu by som nevedel dať. Možno niekto teraz povie, ale však Bathory, Muzika, Wilsonov, Sedem zhavranelých bratov, Johankino tajomstvo, Jánošík – Pravdivá história, Nicholas G. Winton – Sila ľudskosti, Láska na vlásku, Legenda o lietajúcom Cypriánovi, Cyril a Metod – Apoštoli Slovanov, či True Štúr, no už z toho vidíte zas, že ide hlavne o filmy rôzneho žánru venujúce sa minulosti.

Potom tu máme ozaj niečo, čo sa venuje súčasnosti, no kvalita – povedzme si úprimne – nie je na takej úrovni, že by nás mohli reprezentovať na nejakom filmovom festivale ako že: „Pozrite a neoľutujete!“ Spomeňme napríklad Pokoj v duši, Dom, Lóve, BratislavaFilm, Cigán, Kandidát, Cooltúra, čo sú diela opäť rôzneho žánru, z ktorých na mňa ide skôr depresia alebo rozpaky, či priam prázdnota. Musím sa priznať, že nájdu sa také, ktoré by som úplne neodsúdil, aj keď veľa ľudí áno, ako trojdiel Fontána pre Zuzanu, ktorý mám spojený najmä s pesničkami Elánu, s Maigom a Haberom a občasnou srandou, či dokument 38 o spomienke na Pavla Demitru. Čiže nie je to u mňa nejaké odsúdenie našej kinematografie len tak, no pri zohľadnení objektívnych kritérií skrátka to, čo od nás vyšlo von po roku 1989, zväčša nestojí za návštevu kina či míňanie batérie vo vašom notebooku. Filmy, ktoré som zatiaľ nevidel a ktoré sú na česko-slovenskej filmovej databáze v červených dobrých číslach a zrejme stoja za to, budú filmy ako Eva Nová, či dokument Hrana, no stále čakáme na nejaké zásadné dielo, ktoré by sa stalo priam symbolom súčasnej generácie, na ktoré by mohli byť skvelé spomienky.

90. roky u nás v podstate nemajú svoj zásadný film o vtedajšej realite. Druhý diel Fontány pre Zuzanu nepovažujem za katastrofu, ani niektoré Barabášove dokumenty, ktoré sa mi tam páčili, ale skrátka inak tu bolo priam prázdno. Viac si asi vybavíte tzv. mečiarizmus, Dzurindu, ale aby o tom bolo niečo úderné natočené, tak to nie. Síce teraz sa už vynárajú nejaké diela, ktoré na tú dobu odkazujú, ale už sú vlastne historickými. Teraz, keď už si ľudia môžu takzvane otvoriť ústa, lebo mnohí aktéri sú buď za mrežami alebo mŕtvi alebo dávno zamietli fakty, to už nebude mať také čaro. Urobí sa síce veľký marketing, odsúdia sa rôzne postavy vtedajšej doby, povie sa „bububu“, aby sme si dávali pozor, ale akoby po chvíli sa nijak nepomôže k vzniku niečoho, čo by povedalo pravdu o súčasnosti. Prvé roky milénia majú asi najlepší film o súčasnosti tzv. Pokoj v duši, ktorý si mnohí spoja najmä s rovnomennou piesňou Jany Kirschner. Hoci aj tu by som povedal, že ak aj považovať toto za film tej doby, tak je to stále hrôza. Mnohé filmy si ľudia spájajú skôr s piesňami, ktoré pre ne niekto naspieval, platí to aj pre rôzne seriály, či televízne relácie. Napríklad nedávna pieseň k rozprávke od Kristíny Pelákovej, ale zas chýba dielo, kde by sa to snúbilo s poriadnym filmom o súčasnej realite.

V tom našom počítaní sme už začali písať siedmy rok nového desaťročia, ale opäť to vyzerá na prázdno ako z 90. rokov, či prvých miléniových. Na česko-slovenskej filmovej databáze síce môžete nájsť vo vyhľadávaní aj viac než 20 strán rôznych našich diel, ale väčšina z nich nemala takmer žiadnu propagáciu. Väčšina je kvalitou priam strata času. Diela, ktoré ak máte otvorené oči, vám nepovedia o živote na Slovensku skoro nič nové a ak by aj cudzincovi niečo nové povedali, buď ho unudia, otrávia, nedajú skoro žiadnu pridanú hodnotu, či umelecký zážitok. Síce sa dnes používajú mnohé technické vychytávky zo sveta, ale aj tu hrajú rolu peniaze a čakať, že aspoň za celé desaťročie uvidíte hoc len jedno dielo ako Počiatok, či Vlk z Wall Street je ako čakať na to, kedy najvrchnejších 8 miliardárov použije svoj majetok na odstránenie svetovej chudoby. Nemôžeme však všetko zvaľovať na peniaze. Nízkorozpočtové filmy, ktoré sú dodnes  priam nezabudnuteľné, sa nakrúcali od začiatkov ako Chaplinove grotesky, ktoré majú svoju kvalitu aj po rokoch a nie je to len tým, že boli nakrúcané v dobe, keď iných diel bolo menej. My sami máme mnohé skvelé filmy najmä z obdobia tzv. socializmu, ktoré tiež veľa nestáli, no po roku 1989 to je u nás ozajstná kríza. Čiže ak si to zhrnieme, nech si to vezmeme z tej či z tej stránky, skrátka je to bieda a stav odráža do veľkej miery aj zmýšľanie ľudí na tomto území.

Aký by bol problém skúsiť niečo, čo by poukazovalo na problémy so zamestnaním sa napríklad na Gemeri, či hornom Zemplíne, kde sú ľudia nútení brať prácu za 400€ v hrubom niekde za pásom v zahraničnej továrni a musia živiť rodiny tak, že žijú z mesiaca na mesiac? Predstavte si taký príbeh napríklad o dievčine, ktorá má tak 19 rokov, žije v tejto oblasti, kde sú samé zrúcaniny starých fabrík, chodí na dedinské diskotéky, kde hrajú samé odrhovačky, je tam nejaký príbeh lásky, ktorý je však prerušený tým, že chlapec sa musí starať o svojich chorých rodičov, o ktorých štát nejaví záujem a neumožní im ani ísť do invalidného skrz byrokratické predpisy. Alebo si predstavte iný príbeh o žene v stredných rokoch z dolného Zemplína, ktorá je slobodná stará dievka, chodí nakupovať na Ukrajinu do Užhorodu, ktorý má bližšie než Bratislavu, kde sú poslanci, ktorí by mali o ten región javiť záujem, ale nejavia. V jej regióne sa hovorí viac po maďarsky, vládne tam mafia, korupcia, musí nejak zarábať, ale jedinú možnosť má cestovaním až do Rakúska v natrieskaných minivanoch, kde pracuje ako opatrovateľka starých žien, ktoré si narozdiel od nej môžu dovoliť chodiť do kina, divadla, či jedia zdravšie a často dokonca aj lacnejšie jedlo, než si kúpi ona doma. Alebo si predstavte príbeh o chlapcovi z rómskej rodiny, zo Spiša, ktorý je obklopený v osade inými, ktorí drogujú. Ich jediným cieľom je byť rapermi ako Rytmus, kšeftujú s autami, lebo chcú ísť rýchlo tzv. zdola hore, peniaze však často utratia u miestnych úžerníkov, či v kasínach. A on, ktorý sa poctivo učil, chce svojich rodičov dostať von z týchto miest, no tzv. bieli na nich hľadia s nedôverou a chlapca nechcú zamestnať, takže je nútený robiť hocičo, aby prežil čím spadá do začarovaného kruhu, z ktorého sa už nevie vymotať a končí ako frustrovaný alkoholik s 8 deťmi v chatrči bez kanalizácie ako jeho rodičia.

Námetov by tu bolo dosť a nemuseli by byť ani takto okato popisujúce realitu niektorých našich oblastí po roku 1989. Mohol by tu byť film o tzv. ľavicovej inteligencii na Slovensku v súčasnosti, ktorý by mapoval osud staršieho vysokoškolského profesora, ktorý prednášal na rôznych konferenciách, no často pred rovesníkmi, lebo mladí o to nemali záujem a ešte mu nadávali aké teórie to hlása. Mohol by tu byť film o duševnej poruche umelca maliara, ktorý má na starosti aj nejakú menšiu galériu na Slovensku a darí sa mu cez všetky nástrahy a nepríjemnosti získať si lásku ženy, ktorá ho sprvoti odmietala pre biznismena, ktorý jej mohol ponúknuť pravidelné dovolenky na Seychelách, či Zanzibare. No ona po čase, ktorý strávi s týmto biznismenom na lyžovačke na strednom Slovensku a zoznámení sa s ľuďmi z miestnej komunity v Záježovej, mení svoje duchovné hodnoty a sama sa maliarovi ozýva, lebo si spätne uvedomuje, že to bol muž, ktorý mal to, čo v hĺbky duše vždy chcela. A tiež že aj napriek jeho problémom je ochotná to znášať spolu s ním. Povedzme že by tu mohol byť pokus o komediálny, romanticko-tanečný film s dávkou vedeckej fantastiky, kde dvojica bratov z hlavného mesta milujúcich navzájom rôzne štýly tanca, napríklad spoločenské vs. moderné ako hip-hop a podobne sa zaľúbia do tej istej partnerky z Oravy, ktorá sa rozhoduje, nielen ktorý štýl si vyberie, ale aj ktorého z bratov. Mesto by mohlo byť v budúcnosti so všeličím špecifickým a mohli by tam byť retrospektívne návraty do akoby súčasnej doby, ktoré by dodávali filmu práve tú zábavu na nejakých paradoxoch a absurdnostiach z dneška.

Vymyslieť sa dá hocičo, občas mám však pocit, že je tu potreba vôbec to chcieť. Nemusíme hneď vyhrať Benátsky, či iný festival, nemusíme tým zarobiť horibilné sumy, no uchváťme generáciu tým, že si povie: toto je klinec, ktorý niekto buchol po hlavičke. Toto je film, na ktorý chcem zobrať svoju partnerku po večeri a ktorý bude tým, o ktorom budeme rozprávať deťom, že práve tu sme pochopili v akých časoch žijeme, čo robíme zle, čo by sme mali zmeniť a ako. Áno, na toto sú dobré mnohé dokumenty, či náučné filmy, kde si ľudia vedia viac veci predstaviť než v článkoch, ale film má tú schopnosť občas povedať viac, než len povrchne rozoberať javy. Zatiaľ sa chodí na rôzne trháky v kinách, ktoré ešte zostali, ale predstavte si situáciu, kedy by na slovenský film, ktorý by síce nehrali v kinách v nákupných centrách a nebol by ani na billboardoch, išli tisíce ľudí do kín ako sú Film Europe, Mladosť, Nostalgia, či do amfiteátrov v lete. Ktorý by sa premietal na lúkach, či priestranstvách ako pred pamätníkom SNP na rovnomennom námestí v Bratislave alebo Medickej záhrade v noci po západe Slnka, či rovnako na Zlatých Pieskoch a ľudia by sedeli v stovkách na tráve a smiali sa, či sa objímali a hodiny po skončení o ňom ešte debatovali. A keby ešte vyvolal aj nejakú aktivistickú reakciu, ktorá by bola spontánna so snahou niečo zmeniť bez nejakých postranných nekalých úmyslov, to by mohol byť film generácie.

Američania či iné krajiny majú veľa takých filmov ako Pomáda, Horúčka sobotňajšej noci, či filmov, ktoré zmenili svet a aj vtedajšiu dobu ako Rain Man, Prelet nad kukučím hniezdom, Mesto bohov, Zelená míľa, ktoré popísali mnohé praktiky do detailov alebo dali iný pohľad na mnohých ľudí tak, aby zavrhli predsudky alebo ukázali na situáciu bez cenzúry. Juhoslovanský Lepa sela lepo gore o vtedajšej vojne je niečo, čo mne utkvelo v pamäti ako film z týchto našich častí sveta, ktorý v danej dobe ukazoval ľuďom, že veci ide robiť aj inak, že zlo vtedajšej doby je zbytočné a niečo také by som čakal aj od našich diel. Hlbokú kritiku súčasnej spoločnosti, ale nie niečo, čo si môže človek prečítať na rôznych alternatívnych weboch, skôr niečo, čo by ani tieto weby nečakali, niečo čo by tomu dalo nový rozmer a zároveň ponúklo akoby riešenia. Niečo, čo by spojilo akoby spoločenské triedy a nebolo len o tých, čo si môžu dovoliť kávičkovanie v strede hlavného mesta po celý rok, lyžovačky v Tatrách, cez víkendy návštevy Prahy a mesačné dovolenky na azúrovom pobreží počas leta. Niečo, kde by sa dali do popredia zároveň utlačované krásne veci, ktoré sa dejú aj dnes a tiež veci, kde by sa dalo napríklad aj zabaviť a tiež veci, ktoré by dali možnosť zamyslieť sa a rozvinúť ich. Čakám, že raz niekto na nejakú sociálnu sieť zavesí výzvu: „Som mladý režisér, chcem točiť film, mám scenár, nápad, nemám peniaze a chcem ten film natočiť ľudia s vami. Kto sa pridá? Dajte mi prosím vedieť, potrebujem s tým pomôcť. Urobíme film o nás a pre nás!“

Foto: asebest, CC

Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.