Olympiáda, doping a politika

V posledných mesiacoch už opakovane otriasa svetovým športom dopingový škandál ruských športovcov a aj v našich tzv. mienkotvorných médiách sa mu venuje široký priestor. Boj proti dopingu je veľmi vážnou témou, nie je však len špecificky ruskou témou.

Šport a hranice ľudských možností?

Už mnoho rokov existuje podozrenie, že doping je imanentnou súčasťou svetového športu. V odvetviach ako atletika, plávanie a pod. sa neustále objavujú nové a nové svetové rekordy. Športovci sú stále rýchlejší, silnejší, skáču vyššie. Lenže prečo sú každý rok úspešnejší než v predošlom roku a prečo nedokážu svetové rekordy vydržať dlhšie?

Je jasné, že v istej fáze museli športovci dospieť na hranicu ľudských možností a ďalšia masová tvorba svetových rekordov nebola možná bez pomôcok, ktoré ich predchodcovia nemali. Iste, v určitých disciplínach môže ísť aj o lepší tréning či výstroj, vo väčšine je však podstatnou práve pomoc medicínskych prípravkov. Verejnosť to vníma tak, že ak sa nedosahujú nové rekordy, tak závodom v atletike či plávaní niečo chýba. A ak na veľkom atletickom podujatí nepadne niektorý svetový rekord, tak to znamená pre organizátorov podujatia i komerčný problém.

Podobným problémom je, keď usporiadateľská krajina nezíska na športovom podujatí dosť zlatých medailí. Napr. pred olympiádou vo Vancouveri 2010 nepatrila Kanada medzi tri krajiny s najväčším počtom zlatých medailí na zimných olympiádach, vo Vancouveri však v tejto štatistike s odstupom zvíťazila. Podobne i Rusko štatistiku medailí nevyhralo od Lillehameru 1994, v Soči 2014 sa mu to však opäť podarilo. Obrovský nárast zlatých medailí zažili predtým i mnohí iní organizátori svetových podujatí. Úspech na olympiáde zjavne závisí od toho, kto koľko krajina do prípravy investuje. Lenže ako možno za štyri alebo šesť rokov vytvoriť toľko nových zlatých medailistov v disciplínach, kde si iné štáty budovali náskok mnoho desaťročí?

Účinné maskovanie dopingu?

Politické a ekonomické tlaky v športe sú príliš veľké a vedú k tomu, že doping sa naozaj stal neodmysliteľnou súčasťou mnohých športových podujatí. Často ide skôr o to, aby sa doping podarilo účinne zamaskovať a tí, ktorí majú systém dopingu najviac prepracovaný, najskôr uniknú kontrolám. Často uvádzaným príkladom boli atléti bývalej NDR, ktorí do roku 1988 na olympiádach suverénne víťazili, práve preto, že ich dopingový systém bol najefektívnejší a nepodarilo sa ho odhaliť.

Ale doping v atletike nebol len doménov športovcov z NDR. Zaujímavým paradoxom je napr. závod na 100 metrov z olympiády v Soule v roku 1988. Vtedy kvôli dopingu odňali zlatú medailu kanadskému šprintérovi B. Johnsonovi a odovzdali ju známemu americkému šprintérovi C. Lewisovi. Lenže aj voči nemu a ďalším americkým atlétom z olympiád 1988 až 2000 sa neskôr objavili závažné podozrenia.  V roku 2003 ich uverejnil bývalý šéf amerického Anti-dopingového výboru W. Podľa jeho správy šprintér C. Lewis používal pred olympiádou v Soule zakázané stimulanty.

Ďalším príkladom efektívne maskovaného dopingu bol prípad cyklistického tímu US Postal a jeho hviezdy L. Armstronga. Lance Armstrong zvíťazil sedemkrát na Tour de France, prekonal všetky rekordy, zarobil tímu verejno-právnej americkej pošty obrovský majetok a až potom sa zistilo, že porušuje antidopingové pravidlá. Keby L. Armstrong nechcel vyhrávať donekonečna, keby poznal mieru a včas sa stiahol z cyklistiky, bol by považovaný za najväčšieho cyklistu všetkých čias. A tí, čo ho z dopingu obviňovali už pri jeho prvom triumfe v roku 1999 (cyklista Ch. Bassons) by boli dodnes vnímaní ako protiamerickí konšpirátori…

Medzi „konšpirátorov“ patria zatiaľ i tí, u ktorých vzbudzujú podozrenia neuveriteľné úspechy športovcov z malých krajín. Napr. úspechy nórskych lyžiarov v roku 2014 spochybnil M. Drange, bývalý funkcionár antidopingovej agentúry Nórska, keď v knihe „Veľký antidopingový bluff“ poukázal na dopingové podvody a manipuláciu so vzorkami erytropoetínu (EPO) v Nórsku. Slávna ruská lyžiarka a funkcionárka J. Välbe zase vyjadrila pochybnosti o liečení „epidémie astmy“ nórskych športovcov.

Avšak nielen nórske, ale celé bežecké lyžovanie stojí pod veľkým podozrením. V roku 2001 boli u 50 % medailistov z MS v Lahti zistené abnormálne hladiny hemoglobínu (Hb).  Naopak, u lyžiarov na 41. až 50. mieste boli abnormálne hodnoty Hb zistené len u 3 %. Z toho vznikli podozrenia na používanie zakázaných látok, najmä erytropetínu (EPO). 1

Samozrejme, podiel abnormálnych hladín Hb závisí od horného limitu, ktorý sa pre hodnoty použije. Istý čas sa v bežeckom lyžovaní používal podozrivo vysoký horný limit Hb – pre mužov 18,5 g/dL, pre ženy 16,5 g/dL, ktorý bol neskôr znížený na primeranejšie hodnoty – 17,0 g/dL pre mužov a 16 g/dL pre ženy.

Podozrenia vznikali i pri OH v Turíne v roku 2006, kde sa zistilo, že počas súťaži v Pragelato mali lyžiari v priemere o 1,2 g/dL vyššiu hladinu Hb než pri ich neolympijských závodoch na tom istom mieste o rok skôr. I keď nemožno vylúčiť, že zmeny boli sčasti ovplyvnené zvýšeným využívaním iných metód, napr. hypoxických komôr.

Boj proti dopingu v profesionálnom športe

Medzi najznámejšie prípady problematického „boja s dopingom“ patria aj protidopingové kontroly v americkom profesionálnom športe. Tam sa stále tolerujú praktiky, ktoré sú výsmechom akéhokoľvek boja s dopingom. Nejde len o prípady individuálnych športovcov, ale hlavne o celkový prístup k dopingu športových asociácií v najpopulárnejších športoch USA. Futbalová NFL a baseballová MLB nepodpísali anti-dopingový kódex WADA. NFL nerešpektuje ani zoznam zakázaných substancií WADA. Podľa viacerých vyjadrení o skutočnú spoluprácu s WADA nemá záujem ani hokejová NHL.

Hoci to v našich médiách zaznievalo len okrajovo, práve v minulých mesiacoch sa objavil obrovský dopingový škandál v americkom profesionálnom športe. Televízia al-Džazíra odvysielala v decembri 2015 dokument, pri ktorom odhalila dopingové praktiky v americkom futbale a baseballe. Do škandálu boli zapojené veľké osobnosti amerického športu na čele s qarterbackom P. Manningom, najväčšou hviezdou NFL, ktorý 7. februára 2016 priviedol svoj tím Denver Broncos k víťazstvu v Superbowle.

PaytonManning bol vážne podozrivý z používania rastového hormónu (HGH). Potvrdili to výroky farmaceuta Ch. Slyho z Indianapolisu, bývaleho pôsobiska P. Manninga, ktoré al-Džazíra nahrala na skrytú kameru. NFL podozrenia z dopingu začala síce oficiálne vyšetrovať, avšak do Superbowlu vo februári 2016 sa nevyšetrilo vôbec nič a quarterback P. Manning následne po víťazstve vo veku 39 rokov ukončil kariéru. NFL však vyšetrovala prípady futbalistov, menovaných v dokumente, nestransparentne a pomaly. A hoci v júli 2016 prišla k záveru, že P. Manning nedopoval, detaily vyšetrovania nezverejnila:

Problém amerického profesionálneho športu je však vážnejší než len prípad piatich hviezd. Objavili sa podozrenia, že 10 až 15 hráčov v každom tíme NFL používalo zakázaný rastový hormón (HGH) a mnohí aj iné zakázané prípravky. Lenže o záujme NFL na ich stíhaní možno oprávnene pochybovať. Aj sankcie za použitie dopingu sú celkovo málo prísne. Napr. NFL zakázala používanie HGH už v roku 2011, jeho testovanie zaviedla až v roku 2014. Futbalista dodnes nemôže byť testovaný na HGH priamo počas hracích dní a aj za dokázaný prvý priestupok mu hrozí zákaz štartu len na štyri zápasy.

McLarenova správa

V súvislosti s dopingovými škandálmi ruských športovcov nie je problémom ani sám boj proti dopingu, ale spôsob, akým sa postupuje voči tým ruským športovcom, ktorým doping nikdy nedokázali. Americká a kanadská antidopingová agentúra prišli s požiadavkou na vylúčenie Ruska ešte pred zverejnením tzv. McLarenovej správy. Prezident združenia Európskych olympijských výborov P. Hickey to celé označil za diskreditáciu celej tzv. McLarenovej správy a nezávislosti vyšetrovania. Správa totiž mala zostať až do zverejnenia tajnou, ak k nej však mali Kanaďania a Američania prístup ešte pred zverejnením, je to veľký problém pre dôveryhodnosť celej správy. Americko-kanadský list na vylúčenie Ruska podľa mailovej komunikácie členky WADA B. Scottovej podporilo ešte niekoľko západných krajín a Japonsko, čím sa vytvorila silná indícia, že R. McLaren a jeho vyšetrovatelia za kulisami preferenčne spolupracovali s vybranými krajinami.

Podozrenia umocňuje ešte aj selektívne anglosaské zloženie tímu McLarenových vyšetrovateľov. Na s. 19-20 správy  sa objavuje zloženie vyšetrovacieho tímu:

·         M. Dubbey, vedúci vyšetrovateľ

·         Ch. Ayotte, riaditeľka laboratória v Montreale

·         D. Tesic, prekladateľka z ruštiny

·         R. Young, spolupracovník WADA

·         M. Holz, spolupracovník WADA

·         K. Hawkins-Schulz, študent Western University

·         K. Luu, študent Western University (obaja ako študenti uvedení i v správe!)

R. McLaren tiež niektoré menej dôverné informácie konzultoval s dvoma spolupracovníčkami WADA (B. Scott a C. Bockel) a s jedným laboratóriom v Londýne.

Úprimne povedané, takéto zloženie vyšetrovateľov budí veľa otáznikov. Nerozumiem, čo kvalifikuje študentov Western University na účasť v medzinárodne sledovanom vyšetrovaní ruských atlétov a tiež nerozumiem jednostranne západnému zloženiu vyšetrovacieho tímu. Pri tomto zložení sa priam núka obvinenie z „kultúrneho imperializmu“. Medzi vyšetrovateľmi mi tiež chýbal niekto s hlbšou znalosťou ruského prostredia, ktorý by napr. mohol reálne zhodnotiť praktiky obviňovanej ruskej tajnej služby.

McLarenova správa mala pomerne náročný cieľ. Nešlo v nej tak ani o dôkaz dopingu mnohých ruských športovcov, ten je známou vecou. Správa mala dokázať štátny systém antidopingovej manipulácie v Rusku. Štátny systém dopingovej manipulácie v ruskom športe je síce dosť pravdepodobná téza, treba však povedať, že McLarenova správa v tejto súvislosti nepriniesla v podstate žiadny nový dôkaz.

Správa sa opierala prevažne o utajené svedectvá neznámych osôb (s. 22 správy).  Rozumiem istým dôvodom pre dôvernosť svedeckých výpovedí, avšak za problém považujem, že ruská strana vôbec nedostala príležitosť vyjadriť sa k týmto svedectvám. R. McLaren tiež vôbec nevypočul ruských predstaviteľov, neposkytol im príležitosť vyjadriť sa k dôkazom a ani predložiť vlastné dôkazy. Neprejavil ani záujem vypočuť tie osoby, ktoré v dokumente menovite obvinil. Takýto postup by nebol v spravodlivom súdnom procese akceptovateľný.

Rodčenkov ako kľúčový svedok

Verejne známym svedkom, o ktorého sa McLarenova správa opierala najviac, bol bývalý riaditeľ antidopingového laboratória G. Rodčenkov. Tento do roku 2015 zastával funkciu riaditeľa antidopingového laboratória v Moskve, jedného z vyše 30 laboratórií, oficiálne akreditovaných WADA. Sám mal byť kľúčovou postavou dopingového škandálu v Rusku, manipulovať so vzorkami vybraných športovcov a osobne zničiť 1417 vzoriek v moskovskom laboratóriu pred tým, než ušiel do USA, kde škandál rozvíril rozhovorom pre časopis 60 minutes a denník New York Times.

McLaren vo svojej správe úplne prebral Rodčenkovove tvrdenia a označil ich za „dôveryhodné a pravdivé“ (s. 24 správy). Urobil tak na základe svojho voľného hodnotenia svedka a jeho tvrdení a to bez toho, aby sa zaoberal dôvodmi, ktoré hovoria proti svedeckej výpovedi. Svedectvo G. Rodčenkova nie je nespochybniteľné, pretože na azyle v USA a obvineniach voči ruskému štátu mohol mať aj egoistický záujem. Je v Rusku stíhaný za niekoľko trestných činov, napr. kvôli podozreniu, že vymáhal od športovcov peniaze v súvislosti s informáciami o ich dopingu. Niektoré podozrenia sa začali vyšetrovať ešte počas jeho pôsobenia v moskovskom laboratóriu v roku 2011, neviedli však k vyneseniu trestu. Ďalšie trestné stíhania začali v roku 2016.

Zaujímavou skutočnosťou je aj prípad Rodčenkovovej sestry, úspešnej športovkyne z obdobia bývalého ZSSR. Tá bola v roku 2013 odsúdená za obchodovanie so zakázanými substanciami na jeden a pol roka. Jej trest bol síce neskôr zmenený na podmienečný, avšak postup ruských štátnych orgánov voči jeho sestre určite nebol Rodčenkovovi príjemný. Mohlo totiž vzniknúť podozrenie, že G. Rodčenkov vytvoril organizovanú skupinu obchodníkov s dopingom, ktorá sa dostala do rozporu so zákonom. Vylúčiť nemožno ani možnosť, že trestné stíhanie proti Rodčenkovovi a jeho príbuzným bolo politicky motivované, lenže R. McLaren sa vo svojej správe s týmito okolnosťami Rodčenkovovho svedectva vôbec nevysporiadal.

Možno dokonca povedať, že McLarenova správa je z hľadiska hodnotenia dôkazov na veľmi nízkej úrovni a z veľkej časti iba prepisom Rodčenkovových tvrdení o ruskom dopingu. V prípade McLarenovej správy bol síce veľkým problémom obmedzený časový priestor pre vyšetrovanie, avšak pri ultimatívnych záveroch McLarenovoej správy bolo potrebné dôkazy obhájiť presvedčivejšie. Na Slovensku zvykneme kritizovať úroveň našich vyšetrovateľov, avšak s postupom McLarena sa môžu smelo porovnávať.

Svetová antidopingová agentúra a jej činnosť

Pochybnosti však vyvolávajú nielen okolnosti postupu McLarenovho vyšetrovania, problémom je aj zloženie Svetovej anti-dopingovej agentúry (WADA) a jej orgánov. Jednostranný západný vplyv je cítiť na práci celej tejto organizácie so sídlom v Kanade. Najmä v expertných komisiách a odborných skupinách, ktoré majú rozhodujúci vplyv na boj s dopingom, takmer úplne dominujú západní predstavitelia:

Odborná skupina pre laboratóriá akredituje antidopingové laboratóriá a má podľa národností takéto zloženie (10 členov): po 2 členoch – USA a Austrália, po 1 členovi – V. Británia (predseda), Kanada, Fínsko, Francúzsko, Taliansko, Hongkong.

Odborná skupina pre zoznam zakázaných substancií a metód má 13 členov: 4 – USA, po 3 – Nemecko a V. Británia (dvaja z britských členov aj občanmi Ghany, resp. Švajčiarska), po 1 – Írsko (predseda), Dánsko a Francúzsko.

Odborná skupina pre génový a bunkový doping má 7 členov: 3 – USA (vrátane predsedu), po 1 – Francúzsko, Španielsko, Holandsko, Švédsko.

Odborná skupina pre výnimky zo zdravotníckych dôvodov má 9 členov: po 1 – N. Zéland (predseda), Austrália, Kanada, USA, V. Británia, Nemecko, Fínsko, Nórsko, Singapur.

Na tieto štyri odborné skupiny má dozerať Výbor pre zdravie, medicínu a výskum, ktorý má 14 členov: po 2 – Nemecko a Taliansko, po 1 – Francúzsko (predseda), Švajčiarsko, Nórsko, Španielsko, Kanada, Austrália, Kolumbia, Japonsko, Jordánsko, Malajzia.

Vo všetkých uvedených orgánoch WADA majú západné štáty obrovskú početnú prevahu, vrátane všetkých predsedov, ktorí riadia činnosť uvedených orgánov. V zozname jednotlivých členov pritom úplne absentujú nielen Rusi, ale napr. aj Číňania. Národnostné zastúpenie síce nemusí byť nutne dôvodom nejakej manipulácie, avšak vzhľadom na fakt, že uvedené orgány majú vplyv na to, kde, ako a kedy sa bude kontrolovať doping, môžu vzniknúť podozrenia, že niektoré štáty dokážu spoluurčovať zoznam zakázaných substancií alebo akreditovaných antidopingových laboratórií.

Osobne ma najviac prekvapuje západná výlučnosť v ďalšom orgáne WADA, v Etickej komisii (5 členov): 2 – Kanada (vrátane predsedu), po 1 – Belgicko, Španielsko, Nórsko. Veď práve etické orgány by predsa mali najviac vyjadrovať pluralitu etických a morálnych názorov, panujúcich vo svete. Je paradoxné, že túto čisto západnú komisiu tvoria zástupcovia štátov, ktoré veľmi často hlásajú multi-kulturalizmus…

Západný vplyv však cítiť dokonca aj v Rade nadácie , ktorá obsahuje i zástupcov jednotlivých regiónov sveta a má 37 členov: po 3 členoch – V. Británia (vrátane predsedu) a Taliansko, po 2 – Kanada a Švajčiarsko, po 1 z ďalších 27 krajín, vrátane jedného Číňana, ale opäť bez Rusov.

Prezumpcia viny?

Za zásadný problém celého škandálu ruských atlétov považujem to, že sa nakoniec pristúpilo k právne pochybnému kroku – k zavedeniu prezumpcie viny. Ruskí športovci sú vinní z dopingu už kvôli tomu, že sú Rusi. Lenže zakázať účasť „čistým“ ruským atlétom na základe prezumpcie viny je osobitne nespravodlivé. Vo svete existuje viacero atlétov, ktorým bol v minulosti opakovane dokázaný doping a napriek tomu na olympiádu do Ria de Janeira cestovať môžu (napr. J. Gatlin). Ak sa v prípade dopingových recidivistov neuplatňuje prezumpcia viny, prečo sa uplatňuje práve v prípade „čistých“ ruských atlétov, ktorí už mnoho mesiacov stoja pod drobnohľadom WADA a podstupujú kontroly častejšie než ostatní atléti?

Ak sa takýmto spôsobom začne aplikovať princíp prezumpcie viny, vytvárajú sa podmienky na jeho zavedenie pre celé športy. Veď len v samotnej ľahkej atletike bolo toľko dopingových škandálov športovcov najrôznejších národností, že prezumpcia viny by sa mohla použiť pre všetkých ľahkých atlétov svetovej špičky. Sú všetci atléti vinní už preto, lebo ľahká atletika je „zamorená“ dopingom? Podobne to môže platiť i o cyklistike, bežeckom lyžovaní či ďalších športoch.

Žiaľ, pri zavádzaní princípu prezumpcie viny do športu ide niektorým skupinám hlavne o to, aby dokázali, že ruské štátne orgány vytvorili štátny systém dopingu, zatiaľ čo v iných krajinách je doping len problémom „pomýlených“ jednotlivcov. Je to tiež spôsob, ako odpútať pozornosť od faktu, že olympijský šport je prerastený „štátnym“ dopingom i mimo Ruska. Žiaľ, olympiáda v súčasnosti nie je ani tak súťaž medzi najlepšími športovcami, ale súťaž medzi štátmi organizovanými športovými mašinériami o prvenstvo v počte zlatých medailí. Aj v Riu pôjde o propagandistický súboj dvoch superveľmocí: USA – Čína.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *