Organizácia zamestnaneckých rád

Zamestnanecké rady sú typmi samospráv, ktoré by mohli v najbližšej dobe nahradiť formy
riadenia súčasného sveta. Samozrejme, nie na večné časy; žiadna takáto forma nie je na
večnosť. Zamestnanecké rady sú organizácie počas prechodného obdobia, v ktorom
pracujúca trieda bojuje za dominanciu, ničí kapitalizmus a organizuje sociálnu produkciu. Sú
to spoločenstvá, kde je život a práca prirodzeným zvykom, kde ľudia ovládajú svoj vlastný
život a kde vďaka dodržiavaniu prísnych pravidiel spravodlivosti vzniká nevyhnutná sloboda
ako dôsledok spontánneho správania. Aby sme si vedeli predstaviť ich skutočnú povahu, je
potrebné porovnať ich s existujúcimi formami organizácií a vlád, ktoré sú dnes v mysliach
ľudí zakorenené.

Spoločenstvá, ktoré boli príliš veľké, aby sa zhromažďovali na jednom zasadnutí, vždy
upravovali svoje záležitosti prostredníctvom zástupcov, delegátov. Ako sa mešťania
v slobodných stredovekých mestách radili na mestských radách, tak stredná trieda všetkých
moderných krajín má svoje parlamenty podľa anglického príkladu. Keď hovoríme o
spravovaní záležitostí vybranými delegátmi, máme na mysli parlamenty; Takže práve
s parlamentmi musíme porovnávať zamestnanecké rady, aby sme rozlíšili ich prevládajúce
črty. Je zrejmé, že pri veľkých rozdieloch medzi jednotlivými triedami a ich záujmami musia
byť aj ich základné správne orgány zásadne odlišné.

Tieto rozdiely sú zrejmé na prvý pohľad: zamestnanecké rady sa zaoberajú prácou alebo
regulovaním výroby, zatiaľ čo parlamenty sú politické orgány, diskutujú a rozhodujú
o zákonoch a záležitostiach štátu. Politika a ekonomika však nie sú úplne nesúvisiace
oblasti. V kapitalizme vláda a parlament prijímajú opatrenia a zákony potrebné pre
zabezpečenie hladkého priebehu výroby. Ako napríklad zabezpečenie bezpečnosti
v premávke alebo obchodovaní, ochrana obchodu a priemyslu, podnikanie, cestovanie
doma i v zahraničí, spravovanie spravodlivosti, razenie mincí i štandardizáciu merných
jednotiek. A táto politická práca, ktorá na prvý pohľad nesúvisí s hospodárskou činnosťou,
sa zaoberá všeobecnými podmienkami v spoločnosti a vzťahmi medzi jednotlivými
subjektmi, ktoré tvoria základ výrobného systému. Takže politická činnosť parlamentov
môže byť v širšom zmysle chápaná ako základný pilier výroby..

Aký je teda za kapitalizmu rozdiel medzi politikou a hospodárstvom? Úlohou politiky je
stanoviť sociálne a právne podmienky, za ktorých môže produktívna práca plynúť hladko.
Samotná produktívna práca je úlohou občanov. Existuje teda rozdelenie práce. Vytváranie
všeobecných pravidiel, aj keď sú nevyhnutným základom, predstavuje len nepatrnú časť
sociálnej činnosti, je doplnkom k celkovej práci a môže byť ponechané na menšinu
vládnucich politikov. Samotná produktívna práca, základ a obsah spoločenského života,
spočíva v samostatných aktivitách mnohých výrobcov, ktorí ňou úplne naplnia svoje životy.

Podstatnou súčasťou spoločenskej činnosti sú osobné povinnosti. Ak sa všetci starajú
o svoje vlastné podnikanie a plnia svoje úlohy dobre, spoločnosť ako celok funguje
optimálne. Občas a v pravidelných intervaloch, v dňoch parlamentných volieb, musia
občania venovať pozornosť všeobecným pravidlám. Akonáhle je rozhodnuté, môžu sa vrátiť
k svojmu súkromnému podnikaniu a znovu prenechať tieto všeobecné záležitosti menšine
odborníkov, právnikom a politikom, parlamentu a vláde.

Celkom odlišná je organizácia spoločnej produkcie prostredníctvom zamestnaneckých rád.
Sociálna produkcia nie je rozdelená medzi niekoľko samostatne podnikajúcich jednotiek,
osôb alebo skupín zodpovedných len za ich úlohy, ale tvorí jeden integrovaný celok, objekt
starostlivosti všetkých pracovníkov, ktorí sústreďujú svoje mysle na realizovanie spoločnej
úlohy. Všeobecná regulácia produkcie nie je okrajovou záležitosťou, prenechanou malej
skupine odborníkov; je to principiálna záležitosť, ktorá si žiada sústredenú pozornosť
všetkých. Neexistuje tu hranica medzi politikou a hospodárstvom.

Pre jednotnú komunitu producentov sa politika a hospodárstvo spojili do jedného – do spoločného riadenia
a praktickej produktívnej práce. Ich integrácia je hlavným cieľom pre všetkých.

Táto nová povaha produkcie sa odráža v praxi všetkých skutkov. Členovia rád nie sú politici,
ani členovia vlády. Sú to informátori, prinášajú a vymieňajú si názory, zámery, vôľu skupín
pracovníkov. Zúčastňujú sa diskusií alebo vystupujú ako oduševnení hovorcovia
prevažujúcich názorov. A tak teraz, ako delegáti skupiny, nielenže sú schopní obhajovať ich
stanoviská na zasadnutí rady, ale zároveň sú dostatočne nestranní na to, aby boli prístupní
iným argumentom a dokázali informovať svoje skupiny o alternatívnych názoroch, ktoré si
zaslúžia širokú podporu. Preto sú to orgány spoločenského styku a diskusie.

Prax „parlamentov“ je presne opačná. Tu sa delegáti musia rozhodnúť bez toho, aby žiadali
od svojich voličov pokyny a bez záväzného mandátu. Poslanec tu hlasuje podľa svojho
vedomia a svedomia, ako mu diktujú jeho vlastné názory. Samozrejme; pretože je
odborníkom v oblasti politiky, odborníkom v legislatívnych záležitostiach a nemôže sa
nechať riadiť inštrukciami nevzdelaných ľudí. Ich úlohou je výroba, súkromné podnikanie,
jeho úlohou je politika, všeobecné pravidlá. Musí byť riadený vysokými politickými zásadami
a nesmie byť ovplyvňovaný úzkym sebectvom svojich súkromných záujmov. Takto je
možné, že v demokratickom kapitalizme môžu politici, volení väčšinou pracujúcich, slúžiť
záujmom kapitalistickej triedy.

V organizácii zamestnaneckých rád zmizla nadvláda delegátov nad zložkami, pretože jej
základ, rozdelenie práce, zmizlo. Teraz spoločenská organizácia práce núti každého
pracovníka, aby venoval celú pozornosť spoločnej veci, celkovej produkcii. Výroba potrieb
pre život, ako základ života, aj teraz celkom napĺňa myseľ. Ale už nie v predošlej forme,
v podobe starostlivosti o vlastný podnik, vlastnú prácu, v konkurencii s ostatnými. Život
a výrobu už možno zabezpečiť len spoluprácou, kolektívnou prácou so súdruhmi. Toto
kolektívne snaženie je prioritou v mysli všetkých. Komunitné vedomie je pozadím, základom
všetkého cítenia a myslenia.

Organizácia zamestnaneckých rád je v tomto ohľade presným opakom parlamentarizmu.
Prirodzene generované skupiny, ktoré v nej vznikajú, spolupracovníci, personál tovární,
konajú jednotne a vyberajú svojich zástupcov. Pretože majú spoločné záujmy a prináležia
k sebe v praxi každodenného života, môžu vysielať niektorých pracujúcich ako svojich
skutočných predstaviteľov a hovorcov. Úplná demokracia sa tu realizuje prostredníctvom
rovnakých práv všetkých, ktorí sa na práci podieľajú.


  • Vybraná časť je zo 7. kapitoly (7. COUNCIL ORGANIZATION) prvej časti knihy Workers’ Councils od autora Anton Pannekoek. Kniha je voľne prístupná, zdroj: https://www.marxists.org/archive/pannekoe/1947/workers-councils.htm#h10
  • preložil: Dávid Diczházy, korektúra: Robert Burgan
  • Obrázok: Obálka prvého vydania knihy z roku 1947.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *