Ovládajú ilumináti hudobný priemysel?

Hudobný priemysel je živý organizmus, ktorý v neoliberálnej ekonomike nevyhnutne podlieha zákonitostiam voľnotrhovej konkurencie a marketingových mechanizmov. Podmienky trhu sa časom menia, pričom do hry vstupuje množstvo faktorov, vrátane technologického pokroku. Práve ten spôsobil súčasnú presýtenosť produktmi hudobného priemyslu, dostupnosť moderných technológií a softvérov v interakcii s fenoménom sociálnych sietí výrazne zmenili podmienky hry. Hudbe sa môže venovať pomaly každý z pohodlia vlastne izby a vytvárať hudobné diela vďaka nakonfigurovaným zvukom a slučkám v hudobných softvéroch. Výrazné kvantitatívne zmeny a fenomén virálnych videí a „self-made“ milionárov z detskej izby vytvorili tlak na skostnatený vydavateľský korporátny kolos. Novodobí marketingoví bohovia museli prísť s inováciami, s niečím, čo tu ešte nebolo, s niečím šokujúcim. Bublinkový pop prestal byť zaujímavým a do pop music začali postupne prenikať prvky dekadencie, bizarnosti, zvrátenosti, náboženskej nekorektnosti, mysticizmu, ezoteriky či okultizmu…

Pred spomínanou akceleráciou technologického vývoja sa celé desaťročia nemenila postupnosť krokov, nevyhnutných na úspech v hudobnom biznise: kúsok talentu, roky driny a pilovania hry na hudobných nástrojoch kdesi v garážach (príp. hudobných konzervatóriách), demonahrávky rozposielané po vydavateľstvách (príp. osudová intervencia „skauta“ – vyhľadávača talentov) a keď bol umelec dosť dobrý a aj zaujímavý, nasledoval podpis zmluvy s vydavateľstvom a vydanie nosiča. Akonáhle sa však objavili výkonné počítače a hudobné softvéry, zvládnutie hry na klasický hudobný nástroj zrazu prestalo byť nevyhnutnosťou a keď do našich životov vstúpili portály ako Youtube, My Space či Facebook, znenazdajky odpadla aj „posvätná“ úloha vydavateľstiev.

Súmrak subkultúr

Novodobí hudobníci začali rásť ako huby po daždi, čoskoro sa objavili prvé lastovičky, ktoré dokázali uspieť online, bez potreby „zapredania duše“ vydavateľstvám. Narastajúca množina „internetových hudobníkov“ však postupne viedla k zahlteniu, množstvo „instantného umenia“ je zavesené na webe, určené na okamžitú konzumáciu. Obrovské kvantitatívne zmeny zároveň podnietili aj zmeny kvalitatívne: obyčajný pop už zrazu nikoho nezaujímal, gangsterský rap ponúkajúci soundtrack k životu člena gangu odkiaľsi z Bronxu či Brooklynu sa stal predmetom paródií a posmeškov a rôzne odnože rockovej hudby sa ocitli v slepých uličkách. Internetový úspech nezávislých umelcov donútil napokon aj veľké vydavateľstvá k tomu, aby sa poobzerali po alternatívach, absorbovali nové myšlienky a zakomponovali ich do svojich inžinierskych plánov na pásovú výrobu hudobných hviezd pre čoraz studenší trh. Zjednodušovanie remeselných postupov, úzko späté s technologickým pokrokom, viedlo napokon v súčinnosti s nezastaviteľným postupom globalizačných a integračných celospoločenských tendencií k spájaniu jednotlivých žánrov do postupov, ktoré boli na prvý pohľad inovatívne, ale v skutočnosti boli iba výsledkom recyklácie už dávno existujúcich konceptov. Vznikali čoraz bizarnejšie žánrové blendy, postupne sa menilo aj samotné auditórium. Subkultúry začali miznúť a ich zbytky sa začali premiešavať, až sa napokon stratili v mori bežného, žánrovo nevyhraneného poslucháča 21. storočia, ktorého charakterizuje „všehochuť“ – playlist radového stredoškoláka tak obsahuje okrem newschoolového hip-hopu, popových princov a princezien, punk-rockových stálic či zástupcov najrozličnejších odnoží elektronickej hudby často aj rockové legendy 90. rokov typu Nirvana alebo Guns N´ Roses. Príslušník akejkoľvek subkultúry z 80. alebo 90. rokov by si akiste iba zaklopal na čelo… K výraznému posunu došlo aj v obsahovej stránke: „Neznesiteľná ľahkosť bytia“ vo forme nabubreného, vyumelkovaného a bezstarostného popíku v podobe tínedžeriek s dômyselne pestovaným imidžom naivných zamilovaných stredoškoláčok na jednej strane a obrovský mainstreamový úspech „bieleho diabla“ Eminema spolu s dych vyrážajúcim prienikom nu-metalu medzi hudobnú špičku na strane druhej, nemohli mať večnú platnosť a po prelome tisícročí zaznamenali pozvoľný pokles. Slovo láska skloňované vo všetkých pádoch začalo postupne nudiť, spočiatku šokovaná verejnosť si postupne zvykla aj na nevídanú spŕšku Eminemových vulgarizmov a texty nu-metalových polobohov o zdeptaných stredoškolákoch a ich životných dilemách išli tiež postupne do stratena. Predaje pod vplyvom digitalizácie a presunu životného priestoru hudby do virtuálneho sveta dlhodobo stagnovali a nejeden kravaťák v kancelárii vydavateľského koncernu pri pohľade na zlaté a platinové pamätníky zašlej slávy na stenách svojho luxusného pracoviska sa iba bezradne poškrabal po čele… Bolo treba prísť s niečím novým… Ničím šokujúcim, čo by dokázalo pozdvihnúť zo sedadiel aj poslucháčov, ktorí nadobudli dojem, že už počuli a videli všetko. Niečo skutočne kontroverzné, čo v znudenej verejnosti konečne zarezonuje. A tak vznikla konšpirácia…

Rúhanie Lady Gaga

Satanizmus a okultizmus v populárnej hudbe nie je ničím novým. Rokenrolové a rané metalové kapely s veľkou obľubou siahali do neprebádaných a provokatívnych vôd mysticizmu, ezoteriky a mágie. Mainstreamový pop naďabil na tieto prvky až podstatne neskôr. Medzi prvé lastovičky, ktoré prišli s nábožensky nekorektnými témami, dehonestovaním cirkvi či dokonca okultnou symbolikou, patrila Madonna, jej šteklivé provokácie na začiatku 90. rokov boli však skôr výnimkou ako pravidlom. Začiatok obdobia, charakterizovaného výdatným prenikaním týchto prvkov do hlavného prúdu pop music, sa z veľkej časti prelína s nástupom inej ikony na scénu, jednej z najväčších superhviezd posledného desaťročia, Lady Gaga. Prvé skladby, ktorými na seba upozornila, sa nijak zvlášť nevymykali z tanečného hlavného prúdu, klipy zas zväčša vizuálne nápadito a umelecky farbisto opisovali luxusný život privilegovanej vrstvy hýčkaných superhviezd. Výskyt ezoterických symbolov vo vizuálnej rovine jej tvorby sa však pozvoľna zvyšoval a spolu s ňou aj aspekt temnej estetiky, bizarných úletov a morbídnej dekadencie. Kým prvé klipy privítali vyprahnuté priestranstvá hudobného priemyslu ako vítané oživenie a z Lady Gaga sa stal fenomén, nadobúdajúci v radoch mladého obecenstva povahu akéhosi sakrálna, ďalšie čriepky z jej tvorby sa stali príčinou pobúrenia mnohých jednotlivcov a organizácií, na čele s cirkvami. Silnou kávou sa stal už klip k megahitu „Alejandro“, v ktorom sa Lady Gaga objavuje v bielom kňažskom rúchu s obráteným krížom. V rýchlych prestrihoch sa striedajú scény so speváčkou oblečenou v červenom mníšskom habite z latexu a ležiacou na uhľovo čiernej posteli so zábermi so silným erotickým podtónom, na ktorých sa Gaga zvíja spolu so zženštilými tanečníkmi, miestami napodobňujúc sexuálny akt – avšak v obrátenom garde (žena-muž). Pri pohľade na scénu, kedy si trúfalá speváčka vkladá ruženec do úst, musela nejedného cirkevného hodnostára postihnúť mierna nevoľnosť.

Na kontroverzný klip okamžite reagovala aj vtedy vychádzajúca hviezda Katy Perry, ktorá sa na Twitteri vyjadrila: „Používať rúhanie ako prostriedok na presadenie v zábavnom priemysle je rovnako lacné, ako komik rozprávajúci vtipy o prdoch“. Irónia osudu (a neúprosné mechanizmy hudobného priemyslu, pred ktorými niet úniku) napokon chceli, aby sa o pár rokov nato ocitla i pobožná Katy na tej istej strane barikády, kedy jej mnoho veriacich (vrátane jej otca – pastora) vytklo obľubu v používaní slobodomurárskych a starovekých egyptských symbolov v klipoch. Ďalším zaťatím do živého v podaní Lady Gaga bol klip ku skladbe „Judas“, kedy opäť provokatívne zabŕdla do náboženskej tematiky a ponúkla samú seba v úlohe Márie Magdalény ako účastníčky milostného trojuholníka, ktorý dopĺňali Ježiš a Judáš. Lady Gaga si vybrala – Judáša…

Madonna na vlne

„Kráľovná popu“ Madonna sa pokúsila o návrat na piedestál zakomponovaním podobných prvkov do tvorby. Ba čo viac, rutinérsky nasadla na novú módnu konšpiračnú vlnu, kedy zachytila a umelecky absorbovala signály prichádzajúce „zdola“, od samotného masového auditória. V posledných rokoch sa v neprebádaných džungliach jednotiek a núl šírilo množstvo konšpiračných teórií o prepojení hudobného priemyslu na rôzne tajné okultné spolky. Podľa týchto názorov, ktoré sa stali skutočným kultúrnym fenoménom, je celý hudobný priemysel v područí prastarého tajného spolku, praktizujúceho čiernu mágiu a satanistické rituály na zabezpečenie svojej moci. Tieto údajné slobodomurárske lóže (ktorých najvyšší stupeň majú predstavovať osvietenci – illuminati) podľa týchto teórií používajú prostriedky masovej zábavy na kontamináciu duší a myslí poslucháčov. Tieto teórie, spočiatku šírené na rôznych alternatívnych blogoch, kresťanských (či iných duchovných) stránkach a fanúšikovských fórach, nadobudli takých rozmerov, až napokon podnietili fúziu s reálnym obsahom zábavného priemyslu: mnohí umelci totiž v tomto fenoméne rozpoznali ďalšiu príležitosť na zviditeľnenie sa. Nečudo teda, že Madonna zaradila na svoj aktuálny album „Rebel Heart“ (2015) aj provokatívnu skladbu „Illuminati“.

Aj keď sa na svojom Twitteri vyjadrila, že skladba pojednáva o skutočných, historických iluminátoch (bavorský tajný spolok Adama Weishaupta z konca 18. storočia), v prepojení s bohatým využívaním symboliky, často spájanej s iluminátmi (oko prozreteľnosti, nedokončená pyramída, atď.), sa jej podarilo vyvolať ďalšiu vlnu špekulácií o jej lojalite tomuto – podľa populárnych teórií stále existujúcemu – tajnému spolku. Aj jej vystúpenie na minuloročnom odovzdávaní cien Grammy rozvírilo hladinu svojím rituálnym a pseudosakrálnym nádychom: Madonna sa štylizovala do role toreadorky, pričom skupina tanečníkov v maskách s rohami predstavovala býkov. Ďalšiu významovú rovinu však pridávala predpripravená sekvencia bežiaca na veľkoplošnej obrazovke, na ktorej sa Madonna mihla v oblečení s evidentnou náboženskou symbolikou. A akonáhle na scénu vstupuje gospelový zbor odetý do červenej a čiernej farby, (pseudo)náboženský kontext zrazu nadobúda reálne kontúry… Vystúpenie vyvolalo značný ohlas a spolu s ním aj množstvo špekulácií, dokonca MTV o ňom písala ako o „iluminátskom“. Rok pred ňou vyvolala podobné nálady aj Katy Perry svojím vystúpením, štylizovaným do podoby čarodejníckeho rituálu.

Posadnutá Nicki Minaj

Medzi celebrity, ktoré znepokojili katolícku obec a vzbudili značné kontroverzie kvôli okultistickému nádychu, sa zaradila aj hip-hopová megahviezda Nicki Minaj. Motívy, ktoré mnohí interpretujú ako náznaky okultizmu, sa opakovane objavujú v jej textoch i videoklipoch, najväčšie špekulácie však vyvolalo jej vystúpenie na odovzdávaní cien Grammy Awards pred štyrmi rokmi.

Vystúpenie, inšpirované filmom „Exorcista“, bolo štylizované ako vyháňanie démona z Nickinho tela. Kontroverzné vystúpenie sa začína znepokojivým odriekaním prvých barov skladby „Roman´s Revenge“, ktoré postupne prejde do krátkeho úryvku zo skladby „I feel pretty“, známej z muzikálu West Side Story. Na prste má pritom impozantný prsteň s päťcípou hviezdou, pripomínajúcou okultnú bytosť bafometa. Pri spievaní sa obracia s obrovskou dávkou hnevu na muža oblečeného za biskupa, ktorého prebodáva pohľadom, až sa napokon jej spev mení na neľudské ryčanie. Nasleduje prestrih na prednahratú scénku, pripomínajúcu známe scény z filmov o vyháňaní diabla: Nicki je posadnutá svojím démonickým alter egom Romanom Zolanským a kňaz, prizvaný na pomoc, ju nachádza zavesenú dole hlavou priamo pod stropom miestnosti. Po krátkom spote sa vraciame do diania priamo na javisku, ktoré je štylizované do podoby bohato zdobeného chrámu. Nicki je pripútaná k akejsi doske na vyvýšenom mieste a pod ňou sa odohráva bizarný ceremoniál v podaní tanečníkov v červených a bielych rúchach. Po chvíli sa Nicky vymaňuje z pút, no opätovne sa jej zmocňujú temné sily, ktoré ňou nekontrolovane lomcujú, podmaňujú si dokonca aj tancujúcich mníchov. Keď na scénu za zvukov chorálu prichádza kňaz-exorcista, ceremoniál vyháňania démona sa môže začať: Nicki sa vo vodorovnej polohe vznesie do vzduchu, démon v nej sa však nevzdáva a bojuje proti exorcistovej intervencii. Skladba vrcholí, speváčka dosahuje úctyhodnej výšky, pričom spŕška slov z jej úst neustáva. Objavujú sa ohne a celá scéna sa zahaľuje do červena. Skladba sa končí a Nicki ostáva visieť vo vzduchu za aplauzu nadšeného publika… Nezvyčajné vystúpenie vzbudilo mnohoznačné reakcie: mnohé hudobné plátky ocenili jeho originalitu, u značnej časti verejnosti však vyvolalo salvy pobúrenia. Najmä z cirkevných a konzervatívnych kruhov sa opakovane objavovali obvinenia z propagácie satanizmu a okultných praktík, choreografka vystúpenia Laurieann Gibson sa však bránila: „Neboli tam žiadne kríže, ani iné náboženské symboly. Ubezpečili sme sa, že tam nebude nič, čo by mohlo uraziť veriacich. Navyše postava biskupa bola iba symbolom autority.“ Tak či onak, búrlivé reakcie neutíchali, pričom mnohé sa zameriavali najmä na spôsob, akým bola spotvorená hymnická náboženská pieseň „O Come, All Ye Faithful“, ktorej úryvok bol v skladbe použitý. Nezaháľali ani nadšenci konšpiračných teórií, ktorí meno speváčkinho umeleckého alter ega (Roman Zolanski) okamžite spojili s menom známeho režiséra Romana Polanského, ktorého život a kariéra sú prešpikované kontroverziami: jeho ženu Sharon Tate, v tom čase tehotnú, zabili fanatici Charlesa Mansona, zvaní „Rodina“, on samotný zas čelil obvineniam zo zdrogovania a znásilnenia trinásťročného dievčaťa, následkom čoho opustil Spojené štáty. Keďže Polanski sa téme satanizmu venoval vo svojich dielach (napr. vo filmoch „Rosemaryino dieťa“ či „Deviata brána“ s Johnnym Deppom v hlavnej úlohe), mnohým kritikom Nicki Minaj bolo odrazu jasné, prečo si zvolila takmer totožné meno. Motív posadnutosti sa objavil aj v spoločnom klipe Kanyeho Westa, Ricka Rossa, Jay-Z-ho a Nicki Minaj „Monster“, v ktorom démon Roman ohrozuje druhé Nickine alter ego Barbie, nevinné dievčatko s ružovými vlasmi. Znepokojivý klip zahrňuje motívy nekrofílie, mučenia, kanibalizmu či sexuálneho ponižovania žien a pre množstvo násilných, krvavých a morbídnych scén ho i tolerantné hudobné stanice boli nútené stiahnuť z vysielania.

Rob, čo chceš!

Medzi predstaviteľky mladej generácie tínedžerských hviezdičiek patrí aj Kesha, ktorej tvorba vykazuje veľké prieniky so satanizmom – a to nielen v symbolickej rovine. Prepojenie najlepšie ilustruje klip ku skladbe „Die Young“: neznesiteľne chytľavú, jednoduchú melódiu, akých počuť v každodennom éteri stovky, dopĺňajú zábery plné násilia, sexuality, satanistických a okultných symbolov.

Kesha sa zúčastňuje akéhosi rituálu, počas ktorého sa skupinka mladých ľudí zmocňuje kostola, v ktorom následne bez akéhokoľvek rešpektu ničí zariadenie, aby sa napokon pod žiariacim pentagramom oddala oslave hedonizmu, rebélie a sexuality. Zábery, na ktorých sa v rýchlych prestrihoch striedajú okultné symboly (obrátený kríž, pentagram a trojuholník) s vyzývavými pózami speváčky a tanečníkov, korešpondujú s textom, glorifikujúcim uspokojovanie fyzických potrieb a egoistických ašpirácií – bez ohľadu na zajtrajšok. Práve tieto princípy, neustále sa opakujúce v speváčkinej tvorbe, predstavujú základný kameň filozofie najslávnejších satanistov 20. storočia – Aleistera Crowleyho či Szandora La Veya. Skutočne, Kesha s obľubou nosí šperky, náušnice či oblečenie s obráteným pentagramom a na koncertoch ju dopĺňajú tanečníci s mejkapom kostlivca a bafometom, znázorneným na oblečení. Aby toho nebolo málo, samotná speváčka počas nedávneho austrálskeho turné dopĺňala live verziu skladby „Cannibal“ napodobňovaním pitia krvi zo srdca čerstvo zabitej obete. V tomto svetle napokon aj otrepané frázy a metafory o „zapredaní duše diablovi“ nadobúdajú iný význam – text skladby „Dancing with the devil“: „I keep on dancing with the Devil, I sold my soul, ain´t no turning back. (…) You and I made a deal, I was young and shit got real. (…) Your love is made of dirty gold, but I am the one who sold my soul. So go ahead and take my hand.“ (Naďalej tancujem s Diablom, predala som mu svoju dušu, niet cesty späť. Spravili sme dohodu, bola som mladá a sračka sa stala realitou. Tvoja láska je zo špinavého zlata, ale bola som to ja, ktorá predala svoju dušu. Takže pokračuj a vezmi si moju ruku.) Propagácia pitia alkoholu a užívania drog v nedospelom veku, dôraz na promiskuitu, benevolentnosť k násiliu a všadeprítomná výzva na absolútnu individuálnu svojvôľu (bez ohľadu na iných alebo spoločnosť), ktoré sa tiahnu ako červená niť celou tvorbou mladej speváčky, sa de facto zhodujú s Crowleyho hlavnými princípmi, zhmotnenými do slávnej vety: „Do what thou wilt“ (Rob, čo chceš).

Glorifikácia promiskuity

Promiskuita, drogy, psychedelické zábery a defilé kontroverzných sexuálnych praktík, sadizmu či psychopatie patria taktiež medzi špeciality Miley Cirus či Rihanny.

Samozvaná „princezná iluminátov“ Rihanna (ak teda vychádzame z nápisu, ktorý za ňou v jednej chvíli prebehne v klipe ku skladbe „S&M“) často siaha po temnej estetike v klipoch či počas vystúpení. Kým v „Disturbii“ sa pohráva s konceptom posadnutosti, spomínaný klip k „S&M“ bol v jedenástich krajinách zakázaný pre explicitné naznačenie rozličných sexuálnych praktík.

„Permanentná sexuálna revolúcia“ a otvorená glorifikácia promiskuity ako preferovaného životného štýlu mladých v podaní hudobníkov, ktorých s veľkou obľubou počúvajú aj malé deti, sa však musí nevyhnutne odraziť aj na spoločenskom vývoji. Okrem iných nato upozornil vo výraznom časovom predstihu vizionár Aldous Huxley vo svojom životnom diele „Brave New World“ (1931): „Tam, kde ubúdajú politické a ekonomické slobody, sexuálna sloboda má tendenciu rásť. A diktátor spraví najlepšie, ak túto slobodu bude podporovať – umožní mu to lepšie kontrolovať porobené subjekty.“ Vo svojej slávnej knihe načrtol civilizáciu, v ktorej sa z rodiny stalo tabu, z promiskuity spoločenská konvencia a z lásky zbytočnosť a v ktorej prirodzené plodenie detí nahradila „pásová výroba“ nových jedincov s predestinovanými vlastnosťami zo skúmaviek. Mnohé z týchto aspektov nesú až hrozivo veľa spoločných čŕt so súčasným vývojom…

Kanyeho provokácie

Veľmi rád provokuje aj hviezdny Kanye West, ktorý sa často a rád štylizuje do podoby Ježiša Krista – jeden zo svojich albumov dokonca nazval provokatívne „Yeezus“. Ani on sa nevyhýba satanistickým doplnkom, na kúskoch z jeho šatníka môžeme nájsť obrátený pentagram aj bafomet. Korunu týmto chúťkam nasadil znepokojivým experimentálnym videom, ktoré nahral v spolupráci s 25 Magazine v roku 2012.

Kanye odriekava za sprievodu sugestívnej hudby úryvky z Danteho Inferna: „Cezo mňa vedie cesta do trpiaceho mesta. Cezo mňa vedia cesta k večnej bolesti. Zriekni sa všetkej nádeje, ty, čo si vstúpil…“. Za sprievodu nepríjemných výstražných tónov sa v rýchlom slede objavujú psychedelické zábery vynárajúcich sa ľudských tiel, nahá žena v polohe ukrižovaného Krista, sexuálne motivované zábery, zbrane, bondage… Hudba sa postupne zrýchľuje a s ňou aj frekvencia prestrihov – miera vizuálneho teroru a agresivity sa stupňuje, znepokojivý dojem umocňujú satanistické symboly, pentagramy, kríže, bafomety a hady.

Tematika okultizmu a rúhania sa obzvlášť udomácnila v prostredí novej generácie amerického hip-hopu. Jedným z jej predstaviteľov je aj Tyler, the Creator zo skupiny Odd Future Wolf Gang Kill Them All, ktorý sa svojím pohŕdavým postojom voči cirkvi nijak netají. Na obale albumu „Goblin“ je zobrazený s obráteným krížom na čele a s temnými, démonickými očami. Za všetko hovoria úryvky niektorých jeho textov: „I am Satan´s son“ (Som Satanov syn), „God is the cancer“ (Boh je rakovina – slovná hračka na „God is the answer“ / Boh je odpoveď), „Wolf Gang – triple six crew“ (Wolf Gang – skupina s troma šestkami), „Triple six is my number“ (Tri šestky sú moje číslo). Zo svojho rúhačského postoja si dokonca sám strieľa v skladbe „Yonkers“: „Jesus called, he said he’s sick of the disses“ (Ježiš mi volal, že mu je už zle z mojich urážok). V spojení s narážkami na kultový film „The Exorcism of Emily Rose“ v klipe „Yonkers“ či tričkom s Aleisterom Crowleym, ktoré Tyler s obľubou nosí, nadobúdajú tieto protikresťanské prejavy ešte zreteľnejšie proporcie. Samotný rapper sa však obvineniam zo satanizmu bráni a považuje ich za prejav nepochopenia jeho umeleckého konceptu. Podobne ako množstvo iných hudobníkov, i on totiž rád využíva na prezentáciu najkontroverznejších stanovísk koncepciu alternatívnej umeleckej persony, teda alter ega. Ešte vyššie rúbe Rick Ross – ten sa v skladbe „Free Mason“ prirovnáva k všemocným tajným spolkom. Superhviezdny Jay-Z sa zas pri nakrúcaní jedného Rihanninho videa objavil v mikine s Crowleyho citátom „Do What Thou Wilt“. Odkaz Aleistera Crowleyho sa zahniezdil aj u nejednej z tínedžerských hviezdičiek – v tričku s motívom „Beštie 666“ sa nechali odfotiť Kevin Jonas z The Jonas Brothers, Adam Lambert či Taylor Momsen. Hviezda R´n´B Ciara sa zasa v snippetoch ku skladbám „Keep on Looking“ a „Super Turnt Up“ objavila v oblečení so zreteľným nápisom „Hermetic Order of the Golden Dawn“ (Hermetický rád zlatého úsvitu), čo je názov tajnej okultistickej organizácie, ktorej členom Aleister Crowley kedysi bol.

Marketing či vyššie sily?

Existuje viacero významových rovín, pomocou ktorých sa dá chápať čoraz vulgárnejší, morbídnejší a dekadentnejší obsah mediálnych produktov. Okrem umeleckých dôvodov, kedy hojné využívanie okultistických motívov slúži ako alegória alebo metafora na iné, zrejmé skutočnosti z hmotnej reality, sem patria predovšetkým ekonomické a marketingové dôvody – potreba prísť s niečím novým, šokovať auditórium a v konečnom dôsledku – predať produkt… Ďalšiu rovinu predstavuje skutočnosť, že motívy temna, dekadencie a bizarnosti sa opakovane vracajú v najrozličnejších umeleckých interpretáciách, boli súčasťou umenia a kultúry odjakživa, pričom sa cyklicky vracajú obdobia, kedy tieto témy dominujú viac. Nemožno opomenúť ani psychologický pohľad, kedy možno chápať i tieto umelecké tendencie ako manifestáciu temných stránok ľudskej psyché, ktoré sa vizualizujú a demonštrujú prostredníctvom kultúrnych mémov a mediálnych komunikátov s mystickou symbolikou. Zároveň sme svedkami celkového postupného filozofického posunu v spoločnosti, kedy niekdajšie ucelené paradigmy, pretrvávajúce v rôznych podobách celé desaťročia (či dokonca stáročia), sa rozbíjajú na ostrých útesoch súčasnej doby, charakterizovanej neuveriteľnou dynamikou a akceleráciou predovšetkým v technologickej oblasti. V protiklade s čoraz väčšou dostupnosťou technológií a služieb vzniká vyprahnuté duchovné prázdno, akési myšlienkové vákuum, ktoré ľudia zúfalo napĺňajú honbou za konzumom, akumuláciou nepotrebných vecí či naháňaním zážitkov. Tie sú zároveň spojené s potrebou demonštrovať pred celým svetom vlastnú schopnosť prispôsobiť sa potrebám doby, dôsledne absorbovať spoločenskú požiadavku na flexibilitu a správať sa „trhovo“ (stereotyp súčasného uponáhľaného človeka, ktorý má vďaka šikovnosti a zanietenosti všetko pod palcom a zákonitosti hektickej doby ohýba vo svoj prospech). Atmosféra slabnúceho vplyvu náboženských inštitúcií a čoraz väčší duchovný zmätok vo vnútri moderného človeka tak vytvárajú živnú pôdu pre podobné prejavy v pop kultúre – tie by boli ešte pred niekoľkými dekádami prísne odsúdené takmer celou spoločnosťou ako rúhanie či prejav neúcty voči veriacim. Napokon netreba zabúdať ani na záujmy vlastníkov médií vo svetle gramsciovského konceptu kultúrnej hegemónie, na ktorý nadviazali mnohí teoretici či už z tzv. Frankfurtskej školy alebo Birminghamskej školy. Títo teoretici demaskovali skutočnú podstatu médií v súčasnej civilizácii, kedy pod rúškom poskytovania kvalitných a relevantných informácií v skutočnosti plnia funkciu indoktrinačných nástrojov v rukách svojich majiteľov – korporátnych trustov, koncernov a konglomerátov, ktoré cieľavedome usmerňujú pomocou svojich mediálnych kanálov spoločenský diskurz želaným smerom, v súlade s ekonomickými a politickými požiadavkami chlebodarcov. Tento aspekt zdôrazňuje aj americký profesor Noam Chomsky, populárne nazývaný ako „najznámejší disident západu“, ktorý hovorí o niekoľkých mechanizmoch, prostredníctvom ktorých sa informácie filtrujú v záujme „výroby súhlasu“ publika v rôznych aspektoch spoločenského diania. Ak sa na problematiku okultizmu v pop music pozrieme cez túto prizmu, stojí za zváženie aj otázka, prečo majú zrazu mecenáši zábavného priemyslu taký záujem na pretláčaní tejto agendy. Ak už aj najväčšie hviezdy typu Madonna spievajú o „iluminátoch“ a médiá na čele s MTV otvorene operujú s týmto termínom, možno povedať, že s konečnou platnosťou sa konšpirácia presunula z pochybných virtuálnych zákutí najrozličnejších blogov a vášnivých fanúšikovských diskusií do oficiálneho mainstreamového diskurzu (známa Thomasova teoréma – toľko sa hovorí o niečom neexistujúcom, až sa to stáva „skutočnosťou“). Čo stojí za touto novou módnou vlnou? Je možné, že zábavný priemysel podhodil „údenáča“ (red herring), teda dezinformáciu na zakrytie existujúcich evidentných skutočností, na rozptýlenie pozornosti verejnosti a na otupenie jej prípadného chovania, ktoré by mocenské kruhy vyhodnotili ako nežiaduce? Komu to vyhovuje, ak nezanedbateľná časť verejnosti ľahko uverí informáciám o tom, že sme vlastne ovládaní akousi všemocnou tajnou organizáciou, využívajúcou okultizmus na ovládanie más, proti ktorej sa nedá bojovať? Vo veku informačnej presýtenosti si treba dať obzvlášť veľký pozor na rôznych špekulantov, pseudožurnalistov a „lovcov iluminátov“ typu amerického autora Marka Dicea, ktorý si z odhaľovania satanistických prvkov v pop music spravil „živnosť“. Jeho videá s bombastickými titulkami („Jay-Z je satanista“, „Rihanna je iluminátska princezná“, a pod.) majú milióny videní a jeho knihy sa úspešne predávajú. Takéto bulvárne a senzačné správy, postavené v drvivej väčšine prípadov skôr na domýšľavosti a prešpekulovanosti autora ako na dôslednom, racionálnom a logickom zdôvodňovaní, si však zaslúžia jedine poriadne plieskajúci „facepalm“. Analýza temných motívov v produktoch zábavného biznisu by mala zostať v prvom rade doménou filozofie (predovšetkým mediálnej), kulturológie, estetiky, sémantiky, sociálnej psychológie a v neposlednom rade detskej vývinovej psychológie (z hľadiska ich vplyvu na deti), rozhodne nie šarlatánov a samozvaných bojovníkov proti konšpiráciám.

Foto: Kent Barrett, CC

Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.

One thought on “Ovládajú ilumináti hudobný priemysel?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *