Paradoxy súčasného sveta

21. toročie je temnejšie, než si mnohí autori sci-fi predstavovali. Technológie neslúžia človeku, ale vytvorili chorú situáciu nezmyselnosti celej post-spoločnosti (Bělohradského termín post-industriálna spoločnosť). Predstavy utopistov v 19. storočí boli krásne – komunizmus, peniaze neexistujú, všetko zautomatizované, za ľudí pracujú stroje a všetci žijú v blahobyte. Sny o technológiách a vynálezoch sa splnili – stroje však znova a znova pracujú len pre určitú triedu a ostatné obyvateľstvo zapĺňa štatistiky o zamestnanosti vymyslenými a nezmyselnými, mizerne platenými prácami. Situáciu asi najvýstižnejšie vystihuje fotografia špinavého a otrhaného chlapíka, ktorý má v ruke najnovší i-phone a za ním je jeho vyhorený dom. Bezdomovci klikajúci na najmodernejšie zariadenie o polohe prichádzajúceho vlaku, do ktorého ani-len nemôžu nasadnúť. A do toho spoločnosť ukojených hyperkonzumentov, ktorí sú v konečnom dôsledku sami. Sami sa prechádzajú po supermarketoch, pozerajú do svojich i-phonov a nakupujú nezmyselné predmety, aby na druhý deň mohli pokračovať vo svojej nezmyselnej práci v korporácii, fast-foode, podvodníckej telefónnej agentúre a podobne. V 60. rokoch písali autori Frankfurtskej školy o probléme zmyselnosti práce s kritikou klasickej industriálnej automatizovanej spoločnosti (evokuje to tú scénu z Chaplinovho filmu Moderná doba). Frankfurtská škola kritizovala rovnakou mierou, a myslím si, že nespravodlivo a z dôvodu nevedomosti, východný socializmus a západný kapitalizmus ako tie isté cesty k odcudzenej, represívnej, jednorozmernej a ducha upadajúcej spoločnosti. S týmto sa však nedá súhlasiť. Autori Frankfurtskej školy nemali ani šajnu o tom, že práca zamestnancov národných podnikov v ČSSR mala jednak zmysel, jednak mali tie najvyššie sociálne a duchovné vymoženosti a jednak odcudzenie je mýtus, nakoľko vyrobené produkty patrili ku výsledku národnej ekonomike, ktorá sa podieľala na rozvoji celej spoločnosti. Výroba domácich kvalitných potravín, výroba sklárskych produktov, chladničiek, svietidiel, nábytku, liečív, pracovných pomôcok, dopravných prostriedkov, strojársky a stavebný priemysel… dalo by sa pokračovať prechádzkou po vyše 220 národných podnikoch fungujúcich len na Slovensku. Zamestnanci mali k dispozícii bývanie, jedlo a najmä kultúrne vymoženosti ako platené dovolenky, rekreácie, kultúrne a umelecké pobyty v opere, divadle, galériách či na koncertoch. Dá sa nazvať takto naplnený život odcudzením, obzvlášť ak sa zamestnanec národného podniku podieľal na zdravej, fungujúcej spoločnosti a vyrábal produkty nielen pre svoj národ, ale so silným exportom? Naskytne sa tu však otázka cenzúry, slobody a podobne. Isteže v tejto sféry boli chyby, ale tu si vždy treba uvedomiť, aký systém chceli ľudia túžiaci po „slobode“ nastoliť. No predsa ten, ktorý tu máme. Systém, v ktorom je kapitál dôležitejší než človek a kde sa človek nazýva iba ľudským zdrojom. Nechcem však teoretizovať, uveďme si konkrétny príklady nezmyselnosti hypermodernej spoločnosti. Nachádzame ich predsa denno-denne na stránkach pracovných agentúr. Ide o bohatú zásobáreň dôkazov nezmyselnosti korporátneho kapitalizmu. Nie je predsa nič krajšie než robiť za pásom vo výrobni áut, ktoré si národ nemôže ani dovoliť. Nie je nič krajšie než vykladať tovar za minimálnu mzdu a nazvať to asistentka predaja. Pracovať v textilnej korporácii, ktorá drancuje ľudí v treťom svete v exklúzívnej pozícii predajný poradca. Prípadne funkcie Regional Controlling Analyst, Reporting Specialist for Supply Chain, Innovation Process Coordinator a podobné nezmysly, pričom ide vlastne o predajcov pracích práškov a lepidiel (samozrejme zahraničných korporácií). Samozrejme a nie je krajšia a zmysluplnejšia práca než v nadnárodnej IT spoločnosti alebo telekomunikačnej spoločnosti, kde budete pracovať na nejakom abstraktnom procese s jednotkami a nulami a vlastne sa ani nikdy nedozviete a ani nikdy neuvidíte reálny výsledok svojej práce – tomu sa hovorí odcudzenie od práce. Koordinátor zavedenia nového produktu, inžinier dodávateľskej kvality, source to pay specialist, customer service support specialist, travel & free activities specialist, spot buyer, telefonický konzultant, process design leader, referent logistiky, redaktor v špinavom denníku, IT podpora s nemeckým jazykom, junior marketér, telefonický operátor pre podvodnícke vankúše, čašník v hipsterskej kaviarni… Toto sú povolania tej vysnenej budúcnosti, toho úžasného utopického sveta 21. storočia. Samozrejme, na vysokej škole vám budú básniť o tom, aká je naša doba pestrá a kreatívna. Použijem citát kolegu Tomáša Klimeka: „A ako tú kreativitu budeš realizovať? Kreovaním najzaujímavejšieho loga pre nadnárodnú korporáciu?“

  Tento článok píšem aj ako apel na komunistické strany a hnutia – vzdajte sa preboha už predstavy, že komunizmus alebo socializmus pre 21. storočie bude už len o robotníkoch a mzdách. Bude aj o hľadaní nového zmyslu spoločnosti. Pretože darmo zarobíte 1200 € (ak vôbec a nevybabrú s vami flexibilnou mzdou), keď vaša práca je absolútne nezmyselná, chorá a je súčiastkou pekelného stroja vedúceho ľudstvo do finálnej etudy svojej existencie. Nezmyselnosť práce bude hlavnou témou 21. storočia, v prípade, že nedôjde ku veľkej vojenskej katastrofe a nevrátime sa do praveku.

  Isteže bude nutné prejsť ku kooperatívam, plánovanej ekonomike, národným podnikom avšak nevyrieši sa problém, čo budú vyrábať a pre koho. Moderné technológie priniesli toľko nezmyslov a toľko nešťastia pre ľudí, že sa dostávame do skutočne nevyriešiteľného stavu. Nemôžu predsa všetci robiť manažérov, právnikov, predávať v kaviarni či rozdávať hamburgery. Spoločnosť založená na službách je nezmysel, no zároveň už pomaly nie je čo vyrábať. A teraz k druhej strane tohto konfliktu. Post-spoločnosť, ktorá predstiera, že sa zaobíde bez výroby, bude odkázaná na import. Ale samozrejme sa tvári, že sme už technologicky tak ďaleko, že môžeme kľudne zaorávať domáce potraviny, prerobiť starú tržnicu na hipsterskú kaviareň či veľké obilné silo na obchodné centrum alebo galériu pre konceptuálne umenie. Avšak háčik je v tom, že oné potravinové pilulky od praprapravnúčika MZPRX-ka z 30 tisícročia ešte nedorazili. Ani tie želatínové blbosti, ktoré pojedali v kozmickej lodi seriálu Návštevníci. Skrátka stále pojedáme normálny chleba, zeleninu, mäso, ovocie, vajcia, mlieko. To znamená, že potrebujeme pestovať reálne rastliny, chovať reálne žijúce zvieratá. Napriek tomu sa tvárime, že vlastné potraviny vlastne nepotrebujeme lebo veď globalizácia to za nás vyrieši (čo tam po zdraví, lokálnej ekonomike, či nebodaj tej strašidelnej predstave, že sa raz tie nerasty vyčerpajú). Urobiť z krajiny kolóniu závislú na importe sa dá interpretovať rôzne. Krásny príklad je česká wikipédia kolonizovaného Nového Sadu: „Srbsko se otevřelo západnímu světu a začal ekonomický vzestup. Hospodářství se začalo, podobně jako v jiných zemích střední a východní Evropy, orientovat na terciární sektor, tedy služby. Fungující státní podniky byly privatizovány. V současné době tak dominují malé a střední podniky.“ Myslím, že toto nepotrebuje komentár. Ďalším ideologickým sporom je predstava zástancov voľného trhu, že otvorené hranice pomôžu malým a stredným podnikateľom. Omyl. Deregulovaný voľný trh v podobe akej (ne)funguje je cesta ku diktatúre korporácií, kde je malý a stredný podnikateľ likvidovaný korporáciou/koncernom, ktorý šikovne prelieva zisky a straty, čím úspešne likviduje konkurenciu. Potom tu máme dumpingové ceny, ktoré zlikvidujú miestnych výrobcov a poľnohospodárov a máme tu kolonizáciu s lacnou pracovnou silou pre korporácie ako vyšitú. A kto z toho ťaží? Banky, finančné skupiny, veľké koncerny, nadnárodné korporácie a oligarchia. Čiže v konečnom dôsledku: liberálny kapitalista zastávajúci voľný trh sa stáva sám jeho obeťou. Môže samozrejme kretatívne predávať pivo alebo kávu v hipsterskom podniku a cítiť sa nezávislo.

  Srandovné je aj samotné zastávanie privatizácie neoliberálmi v slovenských vodách, ktorí vo svojej argumentácii, že štát je zlý vlastník, akosi zabúdajú na to, že naše telekomunikácie vlastní nemecký štátny podnik (Deutsche telekom), autobusy prevádzkuje dcérska firma nemeckých štátnych železníc DB (Arriva)  a elektrárne zase taliansky štátny vlastník (Enel). Čiže, z koho tu robia hlupákov?

  Záverom si je treba uvedomiť, že komunistické hnutie musí do svojich programov zapracovať otázku zmyslu práce, čím musí prejsť z materialistických pozícií na duchovné a zamýšľať sa nad vyššou dimenziou bytia, čiže dosiahnutie šťastia a naplnenia jedinca. Musí už teraz ako predvoj-avantgarda uvažovať nad tým, čo s tými miliónmi ľudí bez práce, keď sa podarí nastoliť technologicky vyspelý komunizmus bez práce. Čo tí ľudia budú robiť, aby sa skrátka nezbláznili z nečinnosti – tu sa otvárajú nové cesty pre rozvoj duchovna, umenia, vedy, kultúry či spoznávania prírody. Bude to oveľa zložitejšia, no zároveň kreatívnejšia cesta než v storočí pary 19. storočia či industriálnom 20. storočí. Dovtedy (kým spoločnosť zautomatizovaná nebude) bude musieť byť zabezpečené spravodlivé prerozdelenie práce a nadproduktu, čo v súčasnom stave nie je. Krok späť je nemožný, no stále je možné vyrábať vlastné chladničky, malinovky, svietidlá, tehly, hodiny či nábytok, čo sú predmety, ktoré bude ľudstvo potrebovať aj v spoločnosti porevolučnej.

Foto: kimmo tirkkonen, CC

Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.

One thought on “Paradoxy súčasného sveta

  • 10. novembra 2016 at 10:13
    Permalink

    Po precitani tohto clanku je jednoznacne vidiet ze autor nema potuchy o com pise. Vyfabuloval si svoj svet ktory si rodelil na dobrych a zlych al realne nema predstavu ako to v tom zlom funguje. Cloveku sa az natiska otazka ze by bol velmi rad sucastou toho zleho sveta ale jeho skusenosti vedomosti a schopnosti mu to nedovoluju preto vyrukoval so strategiou „sused ma mercedes a ja si ho nemozem dovolit ale to je jedno aj tak som cital ze bmw je lepsia znacka“ . Pateticke citanie pri ktorom som mal usmev na tvari s detinskeho a ciernobieleho uvazovania cloveka ktory sa pozrel do domu cez okno a uz je expert na vsetkych jeho obyvatelov 🙂

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *