Prečo mal byť pamätník Gustávovi Husákovi už dávno postavený

Svoj text začnem jasným prihlásením sa k výzve KSS vybudovať pamätník národnému buditeľovi JUDr. Gustávovi Husákovi, CSc.

Kým je dnes Gustáv Husák? Komunista, vlastenec, antikapitalista, antifašista, filozof, právnik, politik, generálny tajomník KSČ a prezident Československej socialistickej republiky, nasledovník Ľudovíta Štúra (nižšie si povieme prečo), organizátor Slovenského národného povstania, spolupracovník generácie DAVistov a predovšetkým jeden z najinteligentnejších ľudí moderných dejín našej histórie popri Bernolákovi, Štúrovi, Novomeskom či Clementisovi.

Gustavovi Husákovi sa podarilo to, o čom sa národným buditeľom v 19. storočí ani nesnívalo – z Československa vybudoval sebestačnú, industrializovanú ekonomickú veľmoc s vyspelou kultúrou, infraštruktúrou, bezplatným zdravotníctvom, školstvom, fungujúcimi družstvami, národnými podnikmi a predovšetkým s vysokou životnou úrovňou. Z hľadiska sociálneho bolo socialistické Československo raj na zemi. Žiaľ, studená vojna spôsobila, že vládla popri ekonomickej istote obyvateľov aj atmosféra strachu, cenzúra a zákazy. Aký úspech však po sebe Gustáv Husák zanechal?

Zrekapitulujme si to pomocou štatistiky ekonóma F. Nevařila:

Národné vlastníctvo vzrástlo do roku 1989 o 3 bilióny Kčs, 5 násobné zvýšenie úrovne osobnej spotreby obyvateľstva, obranu štátu zabezpečovalo 200 miliárd investovaných do armádnej výzbroje, neexistoval žiadny verejno-právny dlh, národné hospodárstvo v roku 1989 vykázalo 150 miliárd Kčs zisku, teda nevídanú rentabilitu v priemernej výške 9,6% (ČR 10,7 %, SR 7,1%) z hodnoty základného kapitálu; v rámci toho banky a poisťovne dosiahli 24,3 miliárd Kčs zisku. K tomu ešte môžeme pridať zoznam vybudovaných národných podnikov, obrovské množstvo družstiev, kultúrnych domov, kín, osvetových centier, divadiel, športovísk a dalo by sa pokračovať.

Silná osobnosť

ludvik_svoboda_s_gustavom_husakom_v_banskej_bystrici_august_1969
S Ludvíkom Svobodom (naľavo), august 1969. Foto: Peter Zelizňák, wiki, PD

Život Gustáva Husáka je ako niekoľko za sebou idúcich antických tragédií, v ktorých je hlavná postava zmietaná v búrkach neistoty, zrady a predovšetkým silnej viery. Väznili ho fašisti, ale aj vlastní v 50. rokoch. Vzorný študent práva najskôr skrýval svoje presvedčenie. Vytvoril si dôveryhodnosť, rešpekt autorít a potom sa ako mladý rebel prihlásil k myšlienkam socializmu a komunizmu. V období prvej republiky horlivo bojoval proti kapitalizmu a zastával sa chudobných a nemajetných vrstiev. Bol spätý s generáciou DAVistov a organizoval SNP. Stál pri zrode novej ľudovo-demokratickej republiky, ktorá ho sama ako martýra revolúcie uväznila. V 60. rokoch bol rehabilitovaný a na vrchole socialistického štátu. Až do roku 1989 bojoval za zachovanie socializmu v Československu. A to aj za tú cenu, že ho budú pre mnohé taktické rozhodnutia špiniť a urážať.

V roku 1948 sa jasne postavil na stranu zjednotených komunistov, ktorí v tej dobe objektívne reprezentovali pokrok. Komunisti vtedy reprezentovali jednak odpor proti fašizmu, udržanie politiky Národného frontu a taktiež odpor proti kapitalizmu (keďže skorumpované pravicové a sociálnodemokratické sily ustupovali súkromnému sektoru). Ľudia si totiž ešte dobre pamätali 30. roky, kedy sa do robotníkov požadujúcich svoje práva strieľalo (Košúty, Hlohovec, atď.). Husák a DAVisti boli vtedy pritom a stali sa tak symbolmi odporu, štrajkov, sociálnej občianskej vzbury voči starému zriadeniu, na ktoré si ľudia ešte dobre pamätali a predstavovalo vykorisťovanie, pánov a sociálnu neistotu. Revolúcia v roku 1948 zvíťazila bez krvi, s demokratickým súhlasom väčšiny a prezidenta Beneša.

Napriek všetkému negatívnemu, 2 roky po roku 1948 sa dajú označiť za progresívne (stačí si naštudovať, čo všetko sa postavilo, ako vzrastala životná úroveň). Prelom nastal v roku 1950, kedy sa k moci dostala karieristická klika, paranoidne posadnutá hľadaním ideologickej čistoty a nepriateľov. Na druhej strane, treba si znova uvedomiť, že išlo o výsledok tlaku zo západu, snažiaceho sa o zničenie socialistického zriadenia. A aj vďaka tomu vznikla v spoločnosti všeobecná paranoja a likvidácia najvernejších socialistov. Pripomeňme si však horlivého Husáka z filmu Vítezný lid, pojednávajúceho o roku 1948:

Reakčné živly videli nebezpečie, že pracujúci človek sa od nich odkláňa. My chceme budovať, ale ak vyvolajú boj, urýchlia svoj zánik. Ak bude treba, obrátime sa priamo na ľud republiky, aby sa vyslovil, čo si o tom myslí a sám do veci zasiahol. Príde, bo prísť musí ten veľký deň súdu a za stôl zasadne pravda môjho ľudu!“

A ako sa Husák vyjadril o roku 1948 neskôr? Opäť racionálne, rozumne a v súlade s jeho presvedčením:

Február netreba ani glorifikovať, ale ani zatracovať. Vstúpil do dejín ako historický medzník. Musí sa hodnotiť vedecky pravdivo, čo si vyžaduje vysvetliť všetky faktory, ktoré určovali jeho priebeh a výsledky. Len takýto postup môže byť zdrojom poučenia aj pre súčasnosť. (…) V Česko-Slovensku sa oveľa výraznejšie než vo väčšine krajín Európy zakorenila socialistická idea. Príťažlivé boli predstavy o socializácii veľkého priemyslu, baní, peňažníctva, o nevyhnutnosti rozsiahlej pozemkovej reformy a ďalších ekonomických, sociálnych a kultúrnych premien, o zásadnom riešení postavenia slovenského národa a česko-slovenských vzťahov. Za ich uskutočňovanie nebojovali len komunisti, ale aj sociálni demokrati a ďalšie strany, odborári, odbojári, mládež. Podporovali ich aj prezident republiky Beneš. Pravda, verilo sa, že sa tieto premeny nedotknú majetkových práv poľnohospodárov, živnostníkov, remeselníkov, drobných podnikateľov. (…) Február bol vyvrcholením zápasu za riešenie otázky moci, a tým aj ďalšieho vývoja republiky. V tomto mocenskom stretnutí doznievali predstavy o špecifickej ceste Česko-Slovenska k socializmu, ktorú podporovala nesporne väčšina Čechov a Slovákov. Žiaľ, ďalší vývoj sa uberal iným smerom, i v rozpore s predfebruárovými predstavami komunistov. Praktický realizácia socialistických ideí sa zdeformovala. Ale to už nie sú dejiny februára 1948, ale dejiny popierania jeho najvlastnejšieho zmyslu, ako som sa presvedčil i sám, na vlastnej koži na jar 1950 a najmä po uväznení. „

Život ako antická tragédia

20841091183_9a010bdd7e_k
Štátnik a delegát ČSSR – 1975, Helsinki, v spoločnosti Süleymana Demirela, Leonida Brežneva a Josipa Broza Tita. Foto: Museoviraston Kuvakokoelmat, CC

Husák rozhodne nepatrí k tej časti komunistov, ktorí vykladali dejiny vulgárne materialisticky. Spolu s ďalšími tzv. „buržoáznymi nacionalistami“ (ako ich nazvali v 50. rokoch) patrí k idealistickému krídlu slovenskej komunistickej inteligencie. Svedčia o tom texty a prejavy, ktoré Husák napísal a ktoré dnešná antikomunistiká propaganda účelovo zamlčiava. Z množstva dokumentov, ktoré po Gustávovi Husákovi zostali, sú vyberané skratkovito iba kontroverzné vyjadrenia.

Ako slovenský Che alebo skôr Štúr 21. storočia bojoval už v 1. republike horlivo proti kapitalizmu a v časoch Slovenského štátu organizoval v horách SNP. Príbeh mladého Husáka je samotnou definíciou autentického socialistického revolucionára. Do toho všetkého sú prepletené osobné tragédie – rozchod a tragická smrť bývalej manželky.

V každej historickej dobe musí silná osobnosť a dobrý politik vytvoriť vo svojej krajine také podmienky, aby napriek všetkým geopolitickým tlakom zabezpečil svojmu ľudu to najlepšie v rámci svojich kompetencií a možností. Gustáv Husák nemal na výber. Svoje meno obetoval v prospech záchrany socializmu v ČSSR, avšak iba oddialil katastrofu, ktorá prišla po roku 1989 a sám sa jej musel dožiť. Gustáv Husák nikdy neprestal veriť vo veľké idey. Pozoruhodné sú aj jeho vyjadrenia z 90. rokov, ktoré zaznamenal Viliam Plevza. Opäť iba dokazujú, že Gustáv Husák nikdy neprestal veriť ako skutočný idealista:

„Ja osobne som od mladých rokov veril svetlým ideám socializmu. Kde boli chyby, boli chyby ľudí, a nie základných myšlienok socializmu. Nevidím ani dnes vo svete lepšie základné myšlienky, základné orientácie. Preto im zostávam verný. Áno, komunisti narobili veľa chýb, hlúpostí, dopustili deformácie. To ale neznamená, že sociálne vymoženosti a socialistické myšlienky a hodnoty sa tým pochovali. Zápas podobný tomu, akým prešlo vo svojich dejinách kresťanstvo, lebo nik dnes nemôže poprieť skutočnosť, že aj v jeho histórii bolo tmárstvo, inkvizícia, netolerantnosť, korupcia a ďalšie negatívne stránky a obdobia. Idea spravodlivosti a rovnosti ľudí bola nad tým všetkým, preto humanizmus kresťanstva a jeho nosné myšlienky dokázali strhávať ľudí… Po porážke, akú sme utrpeli, sa nechce uznať, že socializmus napriek všetkému odsúdeniahodnému posunul myslenie a sebavedomie prostých pracujúcich ľudí, snažil sa o ich dôstojné postavenie. Znehodnocuje sa všetko, aj to, čo bolo v socialistických krajinách dobré.“ 27. februára 1991

Objektívna pravda a historické podmienky

Isteže, každý človek robí chyby a robil ich aj on. Ale pozrime sa, kto ho súdi. Ľudia, ktorí mu nesiahajú ani po členky. Mediálne prostitútky, ktoré píšu v prospech korporácií, bankárov a novozbohatlíkov. Prevracači kabátov a politici, ktorí rozkradli socialistické bohatstvo, zničili národné podniky a urobili z nás skutočne ekonomicky nesebestačnú kolóniu.

Pred rokom 1968 sa jednak organizovala tichá kontrarevolúcia, teda transformácia zo socialistickej na kapitalistickú spoločnosť (pripomínam článok príslušníka tajných služieb Petra Papánka, ktorý sumarizuje situáciu a pripomína pripravených 500 tisíc vojakov NATO na hraniciach s NSR). Dnes Husákovi vyčítajú, že „toleroval“ okupáciu. Nikto ho nebráni, preto je moja povinnosť pripomenúť slová, ktoré ukazujú históriu v pravdivých svetlách:

  • O kontrarevolúcii: „Priestor pre verejnú mienku sa otvoril nielen komunistom, nielen ľuďom podporujúcim socialistickú myšlienku, ale aj antisocialistickým silám… I ľuďom, ktorí s komunizmom nikdy nezrástli, ktorí stáli na opačnej pozícii. A my sme nenašli dosť politických prostriedkov na zápas s týmito silami, či to už boli rozličné kluby – K231, KAN alebo aj rozličné iné prejavy, či už išlo o pokusy najmä v českých krajoch o obnovenie sociálnodemokratickej strany, atď.“ [8]
  • O normalizácii: „Koncepcia normalizácie nebola mojim výmyslom. Všetci sme ju schvaľovali ako jediné možné východisko. Keď niektorá krajina zažije zemetrasenie – čo robí? Snaží sa normalizovať život. A čo je možné robiť, keď do nej vtrhne stotisícová spojenecká armáda? S Brežnevom som mal o tejto otázke tvrdé rozhovory aj po auguste. Vedel, ako nás to páli. Odďaľoval riešenie. Po ňom to samé robil Andropov. A tak to bolo až od roku 1987, keď som sa vzdal funkcie generálneho tajomníka. Aj Gorbačov sa po svojom nástupe vykrúcal, že on pri tom roku 1968 nebol, že nebola to len ich vec a podobne. A čo Amerika? Čo celý Západ? Prezident Johnson sa dohodol s Brežnevom a vzal okupáciu Česko-Slovenska na vedomie. Formálne protestoval, ale ináč nepohol ani prstom.“
  • O intervencii: „O koho som sa mal oprieť? O Brežneva? O Ulbrichta? O Gomulku, ktorý Brežneva v zásahu proti nám tiež vehementne podporoval? O Jánosa Kádára, ktorý nás chápal, radil nám ale proti Brežnevovi, jeho aparátnikom a jeho maršalom sa nedokázal postaviť? Vedel som, že sovietskych vojakov z republiky vytlačiť nemôžeme. Ale štát bolo treba udržať, museli sme žiť, potrebovali sme pokoj. Tak som rozmýšľal nielen ja, ale aj ostatní ľudia vo vedení. V tomto zmysle som robil konsolidáciu s Dubčekom. Kádár mi rozprával, koľko hrôz, obetí na životoch, krvi a potom popráv zažilo Maďarsko od roku 1956. Takým hrôzam u nás sme chceli zabrániť. Chceli sme zabrániť zatváraniu ľudí a politickým procesom. Preto sme sa obávali demonštrácií, násilia z našej strany. Bol som presvedčený, že keď sa to podarí, odídu aj vojská.“ [10]
  • „Bola to intervencia a po nej okupácia.“ (odpoveď na otázku ako hodnotí 21. august 1968, odpovedané 18. mája 1990)

Po týchto citátoch sa znovu spýtajme, kto útočí na Husáka ako „kolaboranta“ a „normalizátora“ v negatívnom zmysle. Pokrytci a fanatici, teda ľudia, ktorým absolútne nevadí prítomnosť vojsk NATO – teda rovnako cudzej armády na našom území. Dokonca hlasujú za budovanie nových logistických centier a zvyšovanie napätia v tzv. hybridnej vojne. A to sú tí istí, ktorí Husákovi vyčítajú okupáciu…

Štúrov program na našich zástavách: Husák ako jeden z autorov konceptu vlasteneckého socializmu

Tak ako je v podnadpise uvedený názov knihy Štefana Druga (ktorá zhromaždila texty DAVistov, reflektujúce ich vzťah k štúrovcom od kritického ku hľadaniu kontinuity), tak podobne sa podarilo Husákovi realizovať skutočne autentický socializmus na vlasteneckých základoch v praxi počas existencie ČSSR.

Laco Novomeský, Gustáv Husák, Vladimír Clementis – traja autori konceptu vlasteneckého (na základe citátov by sa dalo povedať, až neoherderovského) slovanského socializmu – pochopili základnú vec. A to fakt, že dejiny sa nedajú interpretovať bez zreteľa na duchovné zmeny, emocionálne prvky v dejinách národov. Ortodoxní marxisti považujú národ iba za chladný konštrukt, vlasteneckí socialisti pochopili, že je to práve národ, ktorý dáva človeku identitu a vlastnú jedinečnú kultúru. Politika jednotného Národného frontu a koncepcia kultúry podľa Košického vládneho programu jasne deklaruje postoj, ktorý vytvára symbiózu pokrokových prvkov dejín národnej kultúry a slovanstva. Podobne ako Janko Kráľ, Fidel Castro, Mao, ale aj Sándor Petőfi pochopili, že národné oslobodenie je späté s oslobodením sociálnym a naopak. Sú to prepojené nádoby – kultúrna revolúcia. Obzvlášť dnes, v dobe, keď je Slovensko kolóniou západu, ide opätovne aj o boj o národnú suverenitu – možnosti národa rozhodovať o svojom osude bez imperializmu nadnárodných korporácií a vojenských zločineckých organizácií. Preto je spätosť vlastenectva a socializmu opäť aktuálna. V Čechách túto líniu reprezentoval zasnený romantik, milovník husitstva Zdeněk Nejedlý: „Ale né slova Libušiny věštby stvořila všechnu tu nádheru, dyť každý kámen, trám, museli projít umnýma rukami našich dělních lidí aby spatřili světlo světa. Jakoby na každém kousku zdiva byl obtisk teplé lidské dlaně. Tak tu stojí kamenný orchestr, jako silné svědectví sily našeho lidu. (…) Jakoby nás posiloval v tom zápase o lepší a spravedlivejší život.“ Tieto slová krásne vystihujú romantických, vlasteneckých komunistov.

Novomeský bol Nejedlým inšpirovaný aj pri koncipovaní kultúrneho programu slovenských komunistov. Husák v roku 1966, v podobnom duchu ako vyššie citovaný Nejedlý, píše:

„V dejinách českej a slovenskej spoločnosti boli obdobia, keď ľudia vylezú zo svojej obvyklej kože, nájdu pôvodný zmysel veľkej spoločenskej myšlienky a ideálu, zmysel osobnej statočnosti, oprášia ich, vytasia za ne meč! Ak sa človek zaoberá prevratnými rokmi v dejinách národa a štátu, rokmi veľkých utrpení i veľkých nádejí, je uchvátený tým, koľko neosobného sa v ľuďoch nájde, koľko obetavosti a nezištnosti, ako veľkosť a hrdinstvo človeka ide ruka v ruke so skromnosťou a nenáročnosťou. Ako osobné splýva so spoločenským. Rastie človek ako stavebná jednotka spoločnosti a na svojich ramenách nesie i spoločnosť k vyšším stupňom.“

Aj tieto slová ukazujú Gustava Husáka vo svetle, ktoré je dnes zamlčiavané a ignorované. Takéto veľké slová totiž dokáže vysloviť iba skutočne silná osobnosť. Vlastenecký socializmus bol tým, čo vystihuje Husákove idey. Husák napísal niekoľko textov, kde sa podrobne venoval štúrovcom a práve DAVistov považoval za následovníkov odkazu Ľudovíta Štúra. Aby sme lepšie pochopili jeho koncept, uvádzam celú stať:

ADN-ZB Kollektiv 15-6-71-ba Berlin: VIII. Parteitag der SED-In der Berliner Werner-Seelenbinder-Halle begann heute (15.6.) der VIII. Parteitag der SED. Unser Foto zeigt in der 1. Reihe des Präsidiums (v.l.n.r.) die Mitglieder des Politbüros des ZK der SED Alfred Neumann, Günter Mittag, den Generalsekretär des ZK der KPTsch, Gustav Husak den Ersten Dekretär des ZK der USAP, Janos Kadar, und das Mitglied des Präsidiums des ZK der Nationalen Befreiungsfront Südvietnams Nguyen Van Hieu.
Rokovanie v Berlíne, 1971. Zľava Neumann, Mittag, Husák, Kádár a Van Hieu. Foto: Peter Heinz Junge, CC

„Keď skúmame dejiny, nachádzame v nich dosť mien, pri ktorých iba titul a hodnosť čosi hovorí; za leskom titulu je však prázdnota. Sú to čierni pasažieri histórie. A nájdeme i iné postavy, hoc aj bez štátnych titulov a hodnosti, v ktorých akoby sa stelesnila problematika doby, ktoré sú symbolmi potrieb, bojov a ilúzií svoje spoločnosti, sú míľnikmi na vývinovej ceste svojho národa. Takouto svetovou postavou v slovenskej histórii je Ľudovít Štúr. (…) Vybral si cestu tŕnistú, lebo si uvedomuje svoju povinnosť voči spoločnosti, voči dejinám. Štúr pochopil vývinovú tendenciu modernej doby a že sa jednoznačne postavil na stranu „utisnutých a odhodených“ ľudových vrstiev i národov. Za ich slobodu a lepší život formujú štúrovci prvý, dobe zodpovedajúci politický a národný program Slovákov, stmeľujú a zjednocujú uvedomelé sily v národe, organizujú politický i ozbrojený zápas za revolučné požiadavky ľudu a národa, vyvolávajú prvý krát v našich dejinách uvedomelý masový revolučný pohyb. (…) Z poznania zúfalej situácie ľudových más, z túžby zmeniť ju vytvára skupina štúrovskej inteligencie, nezaťažená rodovými či majetnými výsadami, revolučno-demokratický program odstránenia feudalizmu a zrušenia poddanstva. (…) Mnoho súdov bolo vyslovených o týchto udalostiach, od súčasníkov i v neskorších rokoch, z pozícií jednotlivých národov i zo širších hľadísk európskej revolúcie. Niektoré novinárske poznámky Marxa a Engelsa, písané v priebehu udalostí bez možnosti bližšieho poznania a analyzovania špecifických podmienok a situácie revolúcie v Rakúsko-Uhorsku, boli neskôr kanonizované ako posledný súd histórie. (…) V súhrnom pohľade je úloha Štúra a jeho spolubojovníkov v našej národnej histórii vysoko pozitívna a obdivuhodná. Objektivizovali a predstavovali potreby a požiadavky ľudových más, bojovali za ne. Tvoria základný článok vývinovej reťaze našej novodobej histórie. (…) Čítajte dejiny nášho národa. Nie tie vymyslené pre dekórum jedného režimu, ktorý si ako parvenu zakupoval lepšiu minulosť, ale tie hybné sily, ktoré národ udržali, uvedomili, politicky formovali. V máloktorom národe sú jeho politické dejiny tak históriou jeho kultúrneho vývoja, kultúrnych osobností ako u nás. Štúrova skupina, ktorá prvá politicky viedla náš národ, dávala mu sociálny i hospodársky program, ba dokonca do zbrane ho mobilizovala, neboli to sami básnici, spisovatelia, novinári, kultúrni činitelia? Kuzmány, Janko Kráľ, Vajanský a všetci ostatní, stĺpy našej našej národnej kultúry, boli nositeľmi politického zápasu u nás. (…) Táto symbióza skutočnej kultúry s progresívnou politikou zostala v nás do dnešného dňa. Nedívajte sa na voľby a na manifestácie, ale na myšlienky, ktoré obstáli v posledných 28 rokoch. Bola to koncepcia Hlinku a Tuku alebo Hodžu a Dérera a ich početných ampliónov, na ktorú by mohol národ dnes nadväzovať? Alebo to bola tá podľa Štúra, zapaľujúca iskru ducha ľudského, ktorú nachádzame v dielach Novomeského, Smreka, Jilemnického, Kráľa, Jesenského, v článkoch Clementisa v kultúrnom a umeleckom podaní toľkých avantgardných činiteľov a v politickom formulovaní socialistického hnutia u nás? Komunistické hnutie a kultúra bili sa za to isté, i keď niekedy na rozličných frontoch: za slobodu človeka, za pravdu a krásu v ľudskom spoločenstve. K týmto zdrojom národných a kultúrnych síl sa vraciame, keď robíme jeden a chystáme sto krokov dopredu.“

Pri 15. výročí smrti Vladimíra Clementisa, druhého hlavného ideológia spätosti slovanstva, štúrovcov a socializmu, Husák prehlásil:

O čom dumá Clementisova busta, s rozpakmi odhalená: o malých meradlách malého národa, či o optimistickej tragédii životného zápasu?“ (Gustáv Husák, z prejavu pri príležitosti 15. výročia smrti Vladimíra Clementisa na Námestí SNP, 1967)

Ideovú jednotnosť Husáka, Clementisa a Novomeského dokazujú aj citáty Laca Novomeského:

  • „Nerozumeli ste azda doslovne storočnej slovenčine Štúrovej? Táto najjasnejšia hlava hovorí v podstate toto: Najlepšie sa zdiera a vykorisťuje ľud nevedomý a zaostalý…“
  • „…chcem sa dovolať na Štúra. Ani jemu nešlo o to, aby sa odtrhol pri deklarovaní spisovnej slovenčiny od česko-slovenskej jednoty, ako sa to bežne traduje. Išlo mu o vytvorenie jednoty širšej, ako je česko-slovenská jednota, išlo mu o vytvorenie všeslovanskej jednoty.“

Napriek všetkým idealistickým myšlienkám stál Gustáv Husák pevnými nohami na zemi. Uvedomoval si svoje kompetencie a aj svoje historické poslanie. Kontrast romantické idealistu, ale aj politika realistu vystihuje výrok z raného obdobia:

My nebudeme romanticky snívať o krásach a čistej duši ľudu, ani plakať nad jeho biedou, ale postavíme sa do stredu zástupu, roztrpčeného skutočnosťou sociálnou a spoločenskou a pomôžeme zmeniť dnešok tak, aby človek nebol vykorisťovaný človekom.“ (Gustáv Husák, 1935, časopis Svojeť)

Národný hrdina

Mojím prínosom a akýmsi virtuálnym pomníkom pre Gustáva Husáka je doslova prebojovanie autorových citátov aspoň na českej Wikipédii. Zo slovenskej Wikipédie boli všetky citáty, ktoré by Husáka vykresľovali v dobrom, chladne zmazané – bez dôvodu. Isteže, podľa určitých ľudí nejde o cenzúru, ale o technickú chybu, text je dlhý, krátky, skrátka dôvod si nájdu ľahko.

Cieľom tohto článku je jednak šíriť osvetu o osobnosti Gustáva Husáka, odkaz o jeho nadpriemernej inteligencii, ktorej sa nemôžu ponovembroví likvidátori národného dedičstva ani len priblížiť.

GUSTAV HUSÁK si zaslúži nielen pomník, ale aj obrovskú sochu, veľké monumentálne pamätné miesto, ktoré mu raz bude určite postavené.

Bol to práve GUSTAV HUSÁK, ktorý naplnil poslanie štúrovcov – národné a sociálne oslobodenie Slovákov.

Podporujem preto výzvu KSS a s čistým svedomím nazývam Gustáva Husáka Štúrom 20. storočia.

História bude raz hovoriť veľmi jasne a adresne. Fyzické i duševné sily človeka majú svoje hranice. Sem-tam sa podarí výnimočne túto hranicu prekročiť. Aj to iba vtedy, keď do slova a do písmena odhodláš sa ‚radšej nebyť, ako byť otrokom‘ lží a podvodu.“ (Gustáv Husák, Štúr 20. storočia)

Horné foto: wiki, free cultural works, modified by TB

Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.

4 thoughts on “Prečo mal byť pamätník Gustávovi Husákovi už dávno postavený

  • 12. decembra 2016 at 16:13
    Permalink

    Plne súhlasím s článkom a príspevkami k osobnosti Dr. Husáka, tak ako boli popísané a aké je jeho miesto v novodobej histórie SR. Mam však takýto názor na pamätník Dr.Husákovi. V dnešnej dobe dávať pamätnú tabuľu na spoločenskú latrínu, kde sa na ňu môžu vykadiť kdejakí vojnoví štváči, protikomunistické a protislovenské mediálne prostitútky či posratý pseudoumelec, si Dr. Husák nezaslúži. On ako i veľa ďalších našich osobnosti sú a budú v srdciach skutočných komunistov a poctivých pracujúcich más. Až sa vzchopia a zbúrajú tuto latrínu buržoáznej totality, diktatúry kapitálu a kolonializmu a nastolia skutočnú demokraciu a slobodu pracujúceho ľudu, nájde si jeho i ostatných osobnosti pamätník svoj piedestál cti a slávy.

    Reply
  • 12. decembra 2016 at 23:23
    Permalink

    Husak bol oportunistická kreatura ktora znicila desattisice ludskych osudov, podrazak a bezcharakterný karierista. Teda typický komunista. Ano a bol intelektual na rozdiel od primitiva Bilaka alebo pisalka tohoto jeho oslavneho kolaboratu. Komunisti mali vsetci odvisnut, hovorim to dnes 27 rokov po novembri. A ty Perny si v zivote okrem kydania spiny nic neurobil si obycajny vsivak ako Blaha a podobny idioti. Sledujem ta roky, si povalac a darmozrac, ktory by normalnou pracou alebo podnikanim skapal od hladu.

    Reply
  • 15. decembra 2016 at 11:31
    Permalink

    Jozef, je „sloboda“ a Lukas sa moze zivit, ako uzna za vhodne.
    Ty vies hrat na nejaky nastroj? Ja som kedysi hral na klarinet v potom v kapele na saxofon a mozem ti povedat, ze to chce viac sebadiscipliny ako napr. funkcia prepazkoveho pracovnika v banke a je v tom vaecsia sloboda.
    Zivit sa dnes „poctivo“ alebo podnikanim znamena fedrovat nespravodlivy system. Husak si vraj na konci zivota zavolal knaza, takze moze byt v pohode.

    Reply
  • 15. decembra 2016 at 19:54
    Permalink

    Určite bol Husák výnimočne schopný človek a teda Slovák. Či sa zmýlil viac, alebo menej vo svojich myšlienkach a názoroch, nie je až také dôležité. Socializmus bol určite výnimočne dôležitý krok pre Slovanov, aby sme nepodľahli „v prechodnom čase“ všeobecnej duchovnej a ekonomickej degenerácii Západu. Aj keď Husák a ostatní socialistickí vodcovia štátov Varšavskej zmluvy neodhalili záludnosť a mylnosť ich jednoduchého myslenia v duchu kresťanských tradícií, aj tak si všetci zaslúžia náš obdiv a uznanie, pretože nám jasne označili mylnú cestu. (Preto Slovák Husák musí mať pamätníky na Slovensku na jeho duchovný odkaz!!) Ich omyl nebol až taký dramatický, akým sa v súčasnosti stáva omyl Západnej civilizácie. Ale my Slováci, aj ostatní schopní myslenia Slovania, už teraz vieme rozlišovať medzi omylom Západu a omylom socializmu. Toto zistenie o týchto zásadných rozdieloch existencie Západu a Socialistického tábora bola zásluha aj Slováka Husáka a celého socialistického zriadenia……… Slovania a neskôr Slovanský zväz, teda samozrejme na začiatku výlučne Rusko, sa už skoro stanú vedúcou silou duchovnou, vojenskou, ekonomickou, diplomatickou ….. na celej planéte. Ak sa tak už veľmi skoro nestane, tak s dramatickým koncom Západnej civilizácie, ich spôsobu myslenia aj života, skončí aj život minimálne 95 % populácie Zeme. Som si tým istý……… Čítajte knihy od ešte žijúceho Slováka P. P. Kysuckého……….!!!!

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *