Prednáša o Marxovi aj Hayekovi (rozhovor s filozofom Vladimírom Mandom)

17 stranový rozhovor s docentom filozofie Vladimírom Mandom pre DAV DVA.

KTO JE VLADIMÍR MANDA
Vladimír Manda (* 17. apríl 1950 Brno) je moravsko-slovenskýfilozof, vysokoškolský pedagóg v odbore na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Špecializuje sa na predmety etika, filozofia spoločnosti (John Locke, Thomas Hobbes, F. V. Hayek, Karl Marx) a logika. K predmetom, ktoré vyučuje patria dejiny logiky, filozofie spoločnosti, Marxov koncept spoločnosti, neoliberalistický koncept spoločnosti F. A. Hayeka, metodológie vedy, novoveká filozofia či sociálna filozofia. V roku 1976 absolvoval odbor filozofie na Filozofickej fakulte Univerzity J. A. Komenského v Bratislave, od roku 1976 pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre a od roku 2006 ako vysokoškolský pedagóg na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. V roku 2005 získal titul docent. Je spoluautorom učebnice občianskej náuky, monografií a štúdií. Píše tiež spoločenské komentáre ako redaktor pre revue DAV DVA.

1. Dobrý deň pán docent. Na úvod by som Vás poprosil o predstavenie Vás, a vašej činnosti našim čitateľom…

Vladimír Manda (ďalej VM): Vzhľadom na môj vek, by vlastné predstavovanie mohlo zabrať dosť miesta a preto len veľmi telegraficky. Vyštudoval som filozofiu na FF UK v Bratislave (1976) a hoci som bol vnútorne presvedčený, že vedecká práca by ma bavila viac ako povolanie učiteľa filozofie, takmer celý môj pracovný život som ostal spojený s katedrou. Dnes pôsobím  na poste docenta pre dejiny filozofie na FF UKF v Nitre a v tomto smere sa pohybuje aj moja základná pedagogicko-vedecká aktivita, ktorou je výučba dejín filozofie, konkrétne obdobie novovekej filozofie. Filozofické postavy, na ktoré orientujem aj svoju vedecko-publikačnú činnosť sú predovšetkým J. Locke a T. Hobbes, ktorých možno považovať za jedných zo spoluzakladateľov liberálneho myslenia. V poslednom období sa pomerne často venujem aj niektorým aspektom filozofie S. Kierkegaarda, najmä jeho chápaniu osoby človeka ako aj jeho dialektike, ktorá vychádza z Hegla, ale vo viacerých hlavných bodoch sa od nej odkláňa. Dialektika je mimoriadne významná najmä pre moju druhú oblasť pedagogickej ako aj vedeckej činnosti, v rámci ktorej sa orientujem na problematiku sociálnej filozofie. V danej oblasti sú to predovšetkým dve postavy, ktorých názory a postoje sú, z môjho pohľadu, pre naše dnešné pomery rozhodujúce. Ide o K. Marxa a jeho teóriu historického materializmu a F. A. Hayeka a jeho koncept neoliberalizmu v podobe tzv. konštitučného liberalizmu, ktorého prvky boli vo významnej miere aj prakticky aplikované na transformáciu našej ekonomiky. K filozofii jedného ako aj druhého vediem pre študentov výberové semináre. S mojou odbornou profesiou, učiteľa filozofie, je tesné spätá aj moja politická orientácia. Napriek tomu, že časť filozofickej verejnosti sa domnieva, že filozofia by mala byť oddelená od politiky  ja zastávam smer, s ktorým vo filozofii prišiel Platón,  t.j. smer, v ktorom sú filozofia a politika mnohorakými súvislosťami prepojené. Do roku 1989 som bol členom KSČ, z ktorej som po roku 1989 vystúpil a od vtedy nie som členom žiadnej politickej strany. Vystúpenie z KSČ nebolo, z mojej strany, prejavom premeny môjho marxistického presvedčenia, ktoré sa s narastajúcimi „úspechmi“ nežnej revolúcie len posilňuje, ale dôsledkom  presvedčenia,  že existujúca komunistická strana, v danej podobe, nie je tým subjektom, ktorý by mohol človeka viesť k prekonaniu kapitalizmu a budovaniu komunistickej spoločnosti. Rozkol medzi ľudom a KSČ, ktorý sa postupne vytváral a pred ktorým si strana zakrývala oči sa v roku 1989 ukázal v plnej nahote. Jakešova výzva, ktorú vyslovil v júli 1989, teda tesne pred novembrovými udalosťami, aby strana neostala „jakokůl v plotě“,  sa v realite naplnila doslovne a v slovenských pomeroch, súdiac podľa volebných výsledkov KSS, je tomu tak dodnes.

2. Ako by ste filozoficky definovali spravodlivú spoločnosť? Považujete súčasnú spoločnosť za spravodlivú? Ako vnímate stav sociálneho zabezpečenia obyvateľstva pred a po roku 1989?

VM: Vaša otázka predpokladá, že je možné sa v teórii dopracovať k vymedzeniu dokonalej spravodlivej spoločnosti, ktorá sa následne stane „ideálnym“ obrazom, o ktorý by sme sa v našej činnosti mali snažiť. Ak k danej otázke pristúpime z pohľadu historického materializmu, tak je potrebné konštatovať, že takýto model spravodlivej spoločnosti nie je možné vypracovať, lebo neexistuje večný a trvalý pojem spravodlivosti a teda nemôže existovať nejaká večná spravodlivá spoločnosť. Idea vybudovania takejto spravodlivej spoločnosti predpokladá model poznania a následne aj konania, ktorý ako jeden z prvých opísal Platón. Napríklad, vo svojom príklade stolára, ktorý musí najprv poznať večnú a dokonalú ideu stola a následne svojou praktickou činnosťou zhotoví v realite napodobeninu idey stola, teda reálny materiálny stôl. Uvedený model činnosti sa veľmi podobá modelu bežnej cieľavedomej praktickej činnosti človeka, ale na rozdiel od Platónovho modelu v nej nenapodobujeme nejakú večnú ideu, ale ideu rozmanitým spôsobom podmienenú.

V prípade budovania spravodlivej spoločnosti nám chýba nie len idea spravodlivosti, ktorá by musela byť svojou povahou nemenná a večná a podľa ktorej by sme mali spoločnosť zjednoteným úsilí jej členov formovať, ale nám chýba aj schopnosť, sila alebo moc formovať spoločnosť podľa ideálu tak, ako to môžeme urobiť v mnohých iných prípadoch. Povedané slovami Marxa, my nie sme len „režisérmi“ pohybu a budovania spoločnosti, teda tými, ktorí určujú smer jej pohybu, ale sme aj „hercami“, teda tými, ktorí sú nútení hrať v spoločnosti úlohy, ktoré pre nás „zrežírovali“ predchádzajúce generácie. Inak povedané, spoločnosť sme schopní meniť len do určitej miery, ako nám to historicky vytvorené podmienky spoločenského života dovoľujú. Prirodzene, že k tomu, aby sme mohli naprávať jednotlivé nedostatky musíme teoreticky disponovať nejakou všeobecnou predstavou lepšej spoločnosti, ktorá v danom prípade funguje nie ako dokonalý ideál, ale ako historicky podmienený , a teda obmedzený ideál, o ktorý sa snažíme. Je zrejmé, že tu nehovorím napríklad o kresťanskom ideále večného a blaženého života, ktorý je výsledkom viery a nie vedeckého historického poznania.

V uvedenom zmysle je Marxova idea komunizmu omylom spájaná s náboženským mesianizmom. Idea komunistickej spoločnosti nie je odvodená od pevných a nemenných hodnôt, ale naopak, je teoretickou reflexiou historického smerovania určitého typu spoločnosti. Konkrétne, spoločnosti opierajúcej sa o rôzne podoby súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov a komunizmus je len vyústením alebo vyriešením rozporov plynúcich zo systému súkromného vlastníctva. Nie je to idea večnej a dokonalej spoločnosti, ale spoločnosti, ktorá sa bude ďalej vyvíjať, mať vlastné problémy plynúce už nie zo súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov, ale z ich spoločenského vlastníctva.

Hlavný princíp danej spoločnosti, „každý podľa svojich schopností a každému podľa jeho potrieb“ vyjadrený v práci „Kritika Gothajského programu“ v sebe neobsahuje tradičný princíp „rovnosti“ako základný princíp spravodlivosti, ktorý po prvý krát teoreticky rozvinul Aristoteles. Tradične chápaná rozdeľovacia alebo distributívna spravodlivosť uplatnená, napríklad vo vzťahu k spoločne vytvorenému produktu, sa opiera o predstavu, že rozdeľovanie spoločne vytvoreného dobra by malo byť úmerné pomernej veľkosti vynaloženej práce jednotlivých členov. Za rovnaký podiel práce, rovnaký podiel na spoločne vytvorenom produkte. Uvedený princíp platil viac menej za socializmu v podobe: „Každý podľa svojich schopností a každému podľa jeho práce“. Nespravodlivé na uvedenom princípe je podľa Marxa to, že uvedený princíp nezohľadňuje nerovnosť schopností a zručností medzi indivíduami, teda neberie v úvahu nerovnosť indivíduí. Niekto napríklad dané „normy“ ľahko prekračuje a iný, aj napriek snahe, ich dosahuje len ťažko.

V buržoáznom ekonomickom systéme sa klasický princíp rozdeľovacej spravodlivosti neviaže na veľkosť práce vkladanej do spoločného produktu, nerozdeľuje sa podľa práce. Napriek ekonomickým rozprávkam o tom, že mzda je odmena za vykonanú prácu, tu platí spravodlivosť alebo rovnosť v inej podobe. Dominantnú úlohu tu zohráva súkromné vlastníctvo. Na ekonomickom trhu, človek slobodne,  t.j. bez politického prinútenia, vymieňa svoje vlastníctvo za vlastníctvo iného človeka, alebo tovar za tovar tej istej hodnoty. Napríklad, za hodnotu v peňažnej forme 10 euro by ste na trhu mali dostať konkrétny tovar, ktorý má ekonomickú hodnotu 10 euro. Jadrom je tu rovnosť hodnôt vymieňaných tovarov. Pokiaľ ide o prácu, tak človek nevymieňa na trhu hodnotu svojej práce, ale hodnotu svojej pracovnej sily, teda hodnotu svojej potenciálnej schopnosti vykonávať nejakú užitočnú prácu. Hodnota pracovnej sily sa určuje rovnako, ako hodnota všetkých ostatných tovarov, t.j. nákladmi na jej „výrobu“ alebo reprodukciu. Jej hodnotu predstavuje hodnota tovarov nutných k tomu, aby ich spotrebou, človek ako pracovná sila, reprodukoval svoje spotrebované sily a obnovil tak schopnosť opätovne pracovať. Mzda nie je odmena za prácu, ale v peňažnej forme vyjadrená hodnota pracovnej sily. Veľkosť mzdy alebo odmeny nie je daná podielom práce na spoločnom produkte. Predsa každý novo vytvorený produkt je produktom vytvoreným len prácou. Ak by princípom rozdeľovania bol podiel práce na novo vytvorenom produkte, tak celý produkt by sa musel rozdeliť medzi tých, ktorí na ňom pracovali. Na základe čoho by potom vlastník výrobných prostriedkov ako aj vlastníci rozmanitých akcií mohli, bez akejkoľvek práce na spoločnom produkte, dostať odmenu vo forme zisku alebo dividend z hodnoty vytvoreného produktu? Výsledný produkt sa nerozdeľuje podľa množstva vynaloženej práce, ale podľa veľkosti hodnoty vloženej do jeho produkcie. Najväčší podiel dostane nie ten, kto najviac pracoval, ale ten, kto do procesu vložil najväčšiu hodnotu alebo kapitál. Ten, kto svojou prácou novú hodnotu vytvoril, dostane hodnotu nie svojej práce, ale hodnotu svojej pracovnej sily, hodnotu, ktorá je prirodzene zo všetkých vložených hodnôt najmenšia. V rámci systému súkromného vlastníctva je dané delenie spravodlivé lebo sa delí rovným dielom podľa vloženého kapitálu.V uvedenej súvislosti, štrajk robotníkov Bratislavského Volkswagenu požadujúcich za rovnakú prácu rovnakú mzdu sa opiera o princíp spravodlivosti, ktorý je danému ekonomickému systému cudzí a preto nie je ani plne realizovateľný. Ale to neznamená, že jeho presadzovanie v praxi by bolo bezvýznamné.

Vyššie uvedený princíp komunistickej spoločnosti sa zjavne odlišuje od princípu rovnosti, ktorý požaduje tradičná spravodlivosť.  Požaduje, aby každý mohol pracovať podľa svojich schopností a dostával odmenu nie podľa toho, koľko do spoločnej hodnoty vložil, ale podľa toho, koľko potrebuje. V novom princípe je zrušená väzba medzi kvantitatívnym pomerom veľkosti vynaloženej práce alebo hodnoty a veľkosťou podielu na spoločnom produkte. Mierou individuálneho príspevku do spoločného ako aj mierou nadobudnutia prostriedkov pre individuálne potreby nie je jednotná vonkajšia miera, ale samotné indivíduum, jeho schopnosti a potreby. Aby sa individuálne schopnosti a potreby mohli stať mierou spravodlivosti, k tomu je nutné splniť viacero predpokladov. Ja by som zdôraznil len jeden a tým je premena práce z formy vonkajšieho prinútenia na formu vlastnej sebarealizácie alebo na formu prvej potreby človeka. V princípe komunistickej spoločnosti je síce zrušená väzba medzi pomernou veľkosťou vloženej hodnoty a pomernou veľkosťou získanej hodnoty, ale nie je zrušená väzba medzi prácou pre spoločnosť a uspokojovaním svojich potrieb.

Práca pre spoločnosť môže nadobudnúť podobu prvej potreby človeka v tej miere, v akej si môže slobodne vybrať prácu podľa svojich schopností a pokiaľ mu prináša dostatočnú odmenu pre uspokojovanie jeho potrieb. Hlavnou starosťou a potrebou človeka nie je strach o uchovanie svojho sociálneho života a z toho plynúci dôraz na potrebu vlastniť čo najviac. Hlavnou starosťou človeka sa stáva potreba vlastného spoločenského uplatnenia, sebarealizácie lebo tu nehrozí, že by sa mohol ocitnúť bez primeraných existenčných prostriedkov. Vyjadrené tradičným filozofickým slovníkom ide nie o to, aby človek „mal“ alebo „vlastnil“, ale aby „bol“. Uvedená potreba sa môže, v dnešnej situácii, mnohým javiť ako nezmysel, ale napriek tomu aj dnes by sme našli ľudí, aj keď výnimočne, ktorí pracujú najmä preto, že ich vlastná práca baví, že je formou ich sebarealizácie, pričom odmena za prácu nemusí byť ich hlavným stimulom. Je jasné, že takýto vzťah k práci sa nemôže sformovať tam, kde človek musí pracovať pod tlakom potreby svojho prežitia a výška jeho mzdy mu nič iné ako, obyčajné prežitie ani neumožňuje.

„Zmysel sociálneho života ľudí, ktorí sú nútení pôsobiť v ekonomickej sfére spočíva objektívne v tom, aby svoje celoživotné sily odovzdali na oltár kapitálu, na oltár zisku. Akoby sa človek rodil a rozvíjal svoje schopnosti len preto, aby svojou prácou mohol rozvíjať súkromný kapitál. Pokiaľ ho kapitál nepotrebuje, tak je pre danú spoločnosť nepotrebný a vo svojom sociálnom živote sa často dostáva nie len pod hranicu spoločenského života, ale sa v podstate  dostáva mimo spoločenský život.“ Vladimír Manda

Pokiaľ ide o sociálnu sféru života spoločnosti po 1989, bez toho, aby som sa púšťal do podrobných skúmaní, chcem konštatovať, že to, čo sa zmenilo je predovšetkým princíp, o ktorý sa sociálna sféra života človeka opiera. Pre zrozumiteľnosť môjho postoja dodávam, že pod sociálnou sférou života človeka rozumiem tú oblasť jeho života, do ktorej sa rodí, postupne je vychovávaný a formuje sa do podoby osobnosti. Je to sféra, kde realizuje a rozvíja svoje rozmanité záujmy a po nadobudnutí pracovných schopností a zručností vstupuje do ekonomickej sféry života, ale len preto, aby tu nadobudol prostriedky pre realizáciu svojho vlastného sociálneho života, t.j. pre reprodukciu svojich osobných síl spotrebovaných v ekonomickej sfére, pre realizáciu svojich osobných záujmov, svojho rodinného života ako aj pre nadviazanie rozmanitých medziľudských vzťahov. Sociálna sféra života človeka je, jednoducho povedané, ohraničená voľným časom, ktorý má človek po návrate z ekonomickej sféry, po návrate zo zamestnania k dispozícii pre seba, rodinu a priateľov. Sociálna sféra života človeka za socializmu a jej úroveň sa v zásade opierala o jeho ekonomickú pracovnú aktivitu, bola výsledkom jeho práce pre spoločnosť. Preto heslo – „Bez práce nie sú koláče“, viac menej platilo všeobecne. Dnes by som sa študentom dané heslo neodvážil zdôrazňovať a to nie len preto, že na základe svojej skúsenosti poznajú mnoho prípadov, kde vysoký štandard sociálneho života sa neopiera o žiadnu prácu pre spoločnosť, ale aj preto, že princípom, o ktorý sa dnes opiera kvalita sociálneho života človeka nie je jeho práca pre spoločnosť, ale veľkosť vlastníctva, ktoré môže pre svoje sociálne potreby použiť. Veľkosť vlastníctva alebo majetku, ktorý má k dispozícii, vôbec nemusí plynúť z jeho prospešnej práce pre spoločnosť, ale napríklad,zo zisku z práce druhého človeka. Bohatstvo môže nadobudnúť dedením ako aj z iných zdrojov, ktoré sa nemusia opierať o jeho prácu pre spoločnosť. Dokonca nie len naša osobná skúsenosť, ale v istom zmysle aj štatistika potvrdzuje, že ten, ktosvoj sociálny život musí opierať len vlastnú prácu,má ťažký sociálny život. Veď ak sa neustále hovorí o zvyšovaní priemernej mzdy, tak podstatne menej sa hovorí o tom, že približne dve tretiny zamestnaných majú plat pod úrovňou priemernej mzdy a často podstatne nižšie a preto aj úroveň ich sociálneho života, pokiaľ nemajú iné príjmy, sa pohybuje pod priemernou úrovňou sociálneho života danej spoločnosti. To, že princíp súkromného vlastníctva, ktorý zabezpečuje realizáciu sociálneho života človeka povedie k stále väčšej priepasti medzi bohatými a chudobnými je zjavné z celosvetového trendu prehlbovania majetkovej nerovnosti.

Dnes sme sa dokonca dostali do situácie, že pôvodný vzťah medzi sociálnou a ekonomickou sférou života je prevrátený na ruby. Pôvodne sa ekonomická sféra rozvinula preto, aby človeku umožnila lepší sociálny život, aby mohol pohodlnejšie a lepšie žiť. Dnes je to naopak. Zmysel sociálneho života ľudí, ktorí sú nútení pôsobiť v ekonomickej sfére spočíva objektívne v tom, aby svoje celoživotné sily odovzdali na oltár kapitálu, na oltár zisku. To, čo sa v našej spoločnosti rozvíja nie je sociálny život človeka, ale jeho prostredníctvom sa rozvíja predovšetkým ekonomická sféra a v rámci nej, najmä súkromný kapitál. Akoby sa človek rodil a rozvíjal svoje schopnosti len preto, aby svojou prácou mohol rozvíjať súkromný kapitál. Pokiaľ ho kapitál nepotrebuje, tak je pre danú spoločnosť nepotrebný a vo svojom sociálnom živote sa často dostáva nie len pod hranicu spoločenského života, ale sa v podstate  dostáva mimo spoločenský život.

3. Aký ja váš názor na súčasnú geopolitickú situáciu a zbrojenie západu voči Rusku?

VM: Súčasná medzinárodná politická situácia sa mi javí ako mimoriadne nebezpečná najmä preto, že sa v nej neustále posilňujú tendencie vyostrovania sporov medzi mocnosťami, čo nás nutne posúva stále bližšie k možnosti celosvetovej jadrovej katastrofy. Nepriateľský až rusofóbny postoj USA k Rusku kopírovaný vojenskou agresívnou politikou NATO a tým aj politikou EÚ, patria k hlavným činiteľom vyostrujúcim súčasnú medzinárodnú politiku. Cesta uvaľovania nových a nových ekonomicko-politických sankcií na Rusko preto, že sa nechce vzdať svojej suverénnej politiky a podriadiť sa „vodcovstvu USA“, podriadiť sa „hodnotám západného sveta“ len ukazuje, že kedysi silne pôsobiace hodnoty západu na občanov „východného bloku“, sú dnes už na konci so svojim pozitívnym potenciálom a ich presadzovanie vo svete si už vyžaduje mocenské prostriedky. Proces vyostrovania mocenského boja spojeného s nutnosťou preformovania celosvetového „poriadku“ s dominantným postavením USA a jeho satelitov na poriadok, ktorý by rešpektoval nové, najmä ekonomicko-vojenské reálie sveta je v ideologickej rovine sprevádzaný takmer úplným „zabudnutím“ hodnoty mieru, hodnoty mierového života. Je skutočne pozoruhodné, že napríklad v politike EÚ sú neustále zdôrazňované rôzne ľudské práva a slobody, ale hodnota mierového života nie je ani spomenutá. Tomuto „zabudnutiu“ hodnoty mieru, ale plne zodpovedá agresívna a často aj vojensky podporovaná politika rozširovania moci a vplyvu EÚ. Počnúc agresiou proti Iraku, bývalej Juhoslávii, bombardovaním Líbye ako aj podporou vojny v Sýrii, podporou štátneho prevratu na Ukrajine a končiac odmietnutím rezolúcie OSN o zákaze jadrových zbraní, ktorú schválilo 120 krajín sa zahraničná politika EÚ dostáva stále do jasnejšieho konfliktu s politikou mieru. Ak sa však hodnota mierového súžitia nestane najdôležitejšou hodnotou regulujúcou medzinárodné vzťahy, tak sa budeme približovať k vojne potiaľ, pokiaľ riešenie vzťahov medzi štátmi sa dostane z rúk politikov do rúk vojakov.

V uvedenej súvislosti je však zaujímavý najmä jeden problém, ktorého osvetlenie by mohlo vrhnúť jasnejšie svetlo na povahu našej demokracie a slobody. Nie je to podivné, že USA, teda krajina, ktorej obyvatelia si dlhodobo užívali a možno aj užívajú najviac osobnej slobody je súčasne krajinou, ktorá všade vo svete rozsieva vojnové konflikty a smrť, má najviac vojenských základní vo svete, vydáva astronomické čiastky na zbrojenie a to všetko práve pod heslom slobody a demokracie? Ako je možné, že slobodomyseľní ľudia prostredníctvom svojho politického nástroja, demokratického štátu, vedú dlhodobú vojnu proti všetkým, ktorí by s nimi nesúhlasili. Nemal by aj štát slobodných občanov šíriť slobodu a demokraciu predovšetkým vlastným príkladom slobodného života? Model demokracie a slobody len pre občanov vlastného štátu a vojnu pre občanov druhých štátov sa uplatňuje aj v EÚ, ako som už naznačil. Je možné, že narastajúca utečenecká kríza ako aj nárast teroristických akcií vo vnútri demokratických a slobodných štátov sú určitou objektívnou formou upozornenia ich občanov na to, že s ich slobodou a demokraciou nie je niečo v poriadku a že by sa snáď mali prebudiť do skutočnej reality.

4. Aký máte názor na obchodné zmluvy typu TTIP, CETA a ekonomickú transformáciu Slovenska do nadnárodných štruktúr a voľno-trhovej ekonomiky?

VM: Uvedené zmluvy špeciálne nesledujem, ale všeobecne ide o ekonomické zmluvy medzi štátmi, ktoré, podľa ekonomickej teórie, podporujú tzv. voľný pohyb kapitálu, tovarov ako aj pracovnej sily ako tovaru. Z čisto abstraktného hľadiska je zjavné, že uvedené dohody napomáhajú rozvoju buržoáznej výroby, napomáhajú rozvoju kapitálu. Konkrétnejší pohľad do rozširovania slobodného trhu ukáže, že jeho výsledky, najmä pokiaľ ide sociálny život ľudí, ktorí sú do daného procesu zatiahnutí sú značne rozporné.

V dôsledku rozmanitých konkurenčných, ekonomicko-politických a iných výhod niektorých účastníkov trhu slúži rozširovanie „slobodného“ trhu predovšetkým na rozširovanie moci najmocnejšieho kapitálu, a teda fakticky na likvidáciu všeobecnej ekonomickej slobody realizovanej prostredníctvom všeobecnej konkurencie. „Slobodný“ trh  nefunguje tak, že v dôsledku konkurencie ostávajú na trhu ekonomicky najefektívnejší, tí najlepší, ale na trhu ostávajú tí, za ktorými stojí najsilnejší kapitál. Málo zdôrazňovanou stránkou rozvoja takéhoto „slobodného“ trhu je to, že tí, čo nie sú schopní konkurovať ekonomicky „zanikajú“, ale ich nefungujúce alebo odstavené výrobné prostriedky, továrne, budovy, stroje a podobne nezanikajú, neprestávajú existovať vo fyzickom zmysle, len sa postupne menia na zmyslovo viditeľné ruiny rovnako, ako sa bývala pracovná sila mení na nezamestnaného a postupne na „ruinu“ človeka. Celé územie takto zasiahnuté slobodným obchodom sa postupne mení na mŕtvu enklávu spoločnosti. Aj u nás už existujú „doliny“, oblasti, kde postupne prestáva fungovať normálny spoločenský život. Buržoázny „slobodný“ trh v sebe neobsahuje mechanizmus, prostredníctvom ktorého by sa ekonomicky „zničené“ výrobné prostriedky a pracovná sila v podobe nezamestnaných opätovne a urýchlene zapojili do ekonomického reprodukčného procesu. Jediným mechanizmom je tu živelnosť a náhodnosť toho istého slobodného trhu. Iným nezanedbateľným rizikom a negatívom slobodného trhu sú ekonomické krízy, ktoré sa „slobodne“ šíria po celom ekonomickom trhu rovnako ako predtým tovary a kapitál.

Uplatnenie vyššie spomenutých zmlúv by pravdepodobne malo pre nás menšie ekonomicky a sociálne devastujúce účinky, než aké na nás mala zmluva o našom vstupe do EÚ, kde sme v rámci prístupových rokovaní postupne zlikvidovali naše poľnohospodárstvo ako aj náš ľahký a ťažký priemysel a to ešte pred tým, než sme do EÚ vstúpili. Dokazuje to graf nezamestnanosti, ktorý ukazuje, že v čase začatia prístupových rozhovor v roku 1999 sa nezamestnanosť vyšplhala na 19,2% a počas celých prístupových rozhovor až do ich ukončenia, teda do roku 2002 sa držala na úrovni okolo 18%. (zdroj) Ak sa dnes pozrieme na výsledky nášho vstupu do slobodného trhu EÚ, tak v prvom rade nám musí udrieť do očí fakt, že tak ako mnoho iných štátov slobodný trh premenil na banánové plantáže, tak nás premenil na svetovú montážnu halu automobilov a súčasne zlikvidoval naše poľnohospodárstvo do tej miery, že dnes neprodukujeme ani 50% potravín, ktoré spotrebujeme, a to sme do roku 1989 mali poľnohospodárstvo minimálne na európskej úrovni. Z ekonomického hľadiska nás slobodný trh premenil na „koliesko“ alebo „súčiastku“ reprodukcie svetového kapitálu. Problém je v tom, že v danom systému živelného slobodného trhu niet nikde záruky, že svetový kapitál, „koliesko“, ktorým je aj Slovensko nevyradí zo svojho reprodukčného procesu a potom pozemský „boh“, kapitál vo forme peňazí, prenechá Slovensko už len Bohu veriacich. Slobodný trh uspôsobuje svojim živelným pohybom alebo Smithovou „neviditeľnou rukou“ ekonomiku krajín nie potrebám rozvoja jej občanov, ale potrebám rozvoja medzinárodného kapitálu a v tom spočíva veľké riziko a nebezpečenstvo pre malé Slovensko.

O obsahu zmluvy s EÚ ako aj vyššie uvedených zmlúv nerozhodujú občania a preto niet dôvodu, aby boli do nich zapojení. Je to v rámci kapitalizmu celkom logické a „spravodlivé“, lebo v danom type spoločnosti, v ktorom žijeme nie je rozhodujúci občan a jeho názor, hoci sa to tak prezentuje, ale rozhodujúci je „skrytý“ hlas kapitálu a jeho veľkosť. Tým nechcem podceňovať hlas občanov, ale ich moc má v danom systéme svoje hranice a tou hranicou je moc kapitálu a jeho politických a ideologických exponentov.

 5. Ako vnímate kampaň Europarlamentu proti tzv. hybridnej hrozbe a ruskej propagande, či cielené a platené útoky na alternatívne médiá? Čo si myslíte o alternatívnych médiách a tých mainstreamových-korporátnych? Majú alternatívne média možnosť ovplyvniť verejnú mienku?

VM: Celá kampaň či už europarlamentu, našej vlády alebo kampaň vedená hlavnými médiami proti hrozbe ruskej propagandy alebo proti falošným informáciám šírenými podľa ich názoru alternatívnymi médiami patrí k tragikomickému charakteru našej doby. Na jednej strane je tragické, že tí, čo sú hlavní pôvodcovia šírenia poloprávd a klamstiev vedú, podľa známeho porekadla o zlodejovi, ktorý kričí, aby ľudia chytili zlodeja, kampaň za pravdivé informácie aby tým odvrátili pozornosť od svojich vlastných klamstiev a poloprávd. Je to tragické, pretože tam kde je systematicky likvidovaná pravda, tam nutne postupne zanikajú aj podmienky pre normálny ľudský život. Je to súčasne komické ak klamár hrá úlohu pravdovravného a druhého poúča o tom, že jediným zdrojom pravdivých informácií sú jeho klamstvá.

Súdiac podľa histórie, boli politika a klamstvá vždy tesne spojené, ale to, čo mňa dnes ohromuje je, že klamstvo sa stáva takmer hlavným princípom svetovej politiky, predovšetkým politiky USA a jej satelitov ako aj princípom mediálnej politiky. Od čias klamstva o chemických zbraniach S. Husajna, ktoré verejne šírili americkí politici a s nimi spojené médiá ako v OSN, tak aj vo svete, aby obhájili svoj vojenský prepad Iraku, sa rozsah celosvetovo šírených poloprávd a klamstiev podstatne rozrástol. Základom politických rozhodnutí a informácií, nie len svetových, ale aj našich médií, najmä pokiaľ ide o medzinárodné udalosti, už dávno nie sú fakty, ale všelijaké domnienky, dohady, neznáme zdroje, rôzne tzv. občianske združenia, poprípade zámerne vyprodukované klamstvá, ktoré sa neustálym opakovaním stávajú akoby faktom, realitou. Osobne ma najviac šokovalo, keď v čase oslobodzovania Alepa sýrskou armádou za pomoci ruskej armády od džihadistov, začala Merkelová po schôdzke s Erdoganom (2015) verejne šíriť „rozprávku“, ktorú postupne prebrali aj ostatné médiá, a dokonca ju obhajoval aj predstaviteľ OSN pre Sýriu, že hlavnými nepriateľmi mieru v Sýrii a hlavnými vinníkmi utečeneckej krízy sú B. Asad a Rusko. Džihadisti, ktorí verejne popravovali a terorizovali civilné obyvateľstvo sa začali označovať za „rebelov“, ktorí sa len vzopreli legálnej vláde, a naopak, sýrska armáda oslobodzujúca svojich občanov a územie od teroristov za pomoci ruskej armády začali byť označovaní za hlavných vinníkov obetí v Alepe, div nie zločincov. Pri danej príležitosti sa rozvinul aj nový spôsob „spravodajstva“ reprezentovaný činnosťou tzv. bielych prílb, ktoré na základe inscenovaných reportáži šírených svetovými médiami „dokazovali“ zverstvá páchané sýrskou a ruskou armádou. Kto aspoň trochu sleduje informácie svetových a našich verejných médií mi dá iste za pravdu, že v čase dobývania Mosulu a Rakky vedeného koalíciou USA sa spôsob informovanosti o daných udalostiach podstatne zmenil. Žiadne obete na civiloch, biele prilby sa vyparili, asi minuli rozpočet, žiadne svetové rozhorčenie, proste nič sa nedeje. Veď koalícia vedená USA napriek tisíckam civilných obetí už nepácha „zločiny“, oni len vojensky „oslobodzujú“ územie od teroristov.

Slovo „oslobodzujú“ som musel dať do úvodzoviek, lebo v Sýrii pôsobia nezákonne a porušujú suverenitu Sýrskej republiky. Územie možno „oslobodzujú“ od džihadistov, ale súčasne ho obsadzujú ako okupanti. Aby som danú otázku nejako zakončil, tak by som chcel zdôrazniť, že najväčším nepriateľom objektívnej informovanosti občanov sú v dnešných časoch ich vlastní politici a s nimi spojené tzv. verejno-právne médiá. Súkromné médiá sem nezahŕňam, lebo hovoriť v ich prípade o objektívnej informovanosti je niečo ako tvrdiť „contradictio in adjecto“ alebo  rozpor v pojme. Súkromné médium už podľa svojho pojmu šíri súkromný záujem vlastníka. Tým, že to má dovolené šíriť všeobecne alebo vo verejnom priestore nijako neznamená, že aj obsah šírených informácií prestáva sledovať súkromný záujem a svojim obsahom sa stáva objektívnym, všeobecne platným. Hoci výnimky sú samozrejme možné a aj súkromné médium môže šíriť objektívne platnú informáciu, ale to len za podmienky, že súkromný záujem je v zhode so záujmom celej spoločnosti. Občas tomu tak je, ale táto zhoda neplynie z podstaty súkromného záujmu, ale má náhodnú povahu.

6. Kto sú vaše filozofické vzory? Všimol som si, že ste organizoval prednášky o marxizme na FF UKF. Je to vôbec v dnešnej dobe ideologickej cenzúry možné?

VM: Vo svojich vlastných filozofických názoroch sa snažím držať Marxovej metódy historického alebo dialektického materializmu a to nie preto, že počas mojich štúdií iná metóda filozofického poznania nebola na akademickej pôde aspoň formálne rozvíjaná, ale najmä preto, že ak porovnávam Marxove názory na spoločnosť či už s jej historickou alebo jej súčasnou podobou, tak je stále plne funkčným nástrojom jej pravdivej analýzy. Dokonca po roku 2007, teda po vypuknutí hypotekárnej krízy, ktorá prerástla do ekonomickej svetovej krízy, sa Marx v rôznych podobách dostáva aj do širokého politicko-ekonomického diskurzu dnešných čias. Spolu s tým sa niektoré tézy jeho ekonomického učenia stávajú súčasťou dnešných bežných ekonomických názorov. Napríklad jeho dlho zaznávaná téza o nutnosti opakovania ekonomickej krízy v buržoáznom systéme sa dnes stáva uznávanou tézou, aj keď jej zdôvodnenie býva odlišné od Marxovho zdôvodnenia. Rovnako jeho téza o nevyhnutnosti absolútneho či relatívneho zbedačovania širokých pracujúcich más v buržoáznom systéme je neustále štatisticky potvrdzovaná a priepasť medzi rastom bohatstva na jednej strane a biedou na strane druhej sa neustále prehlbuje. A podobne by sme mohli uviesť aj iné Marxove tézy, ktoré sa aj dnes potvrdzujú.

Vo svojej pedagogickej činnosti, presne povedané, sa nevenujem otázkam marxizmu. Pojem marxizmus v dnešných časoch, tak ako napríklad aj pojmy liberalizmus, euromarxizmus, eurokomunizmus a podobne, je vo svojej podstate pre svoju šírku a rôznorodosť interpretácií už temer nepoužiteľný, ale takým bol fakticky už aj za obdobia socializmu, kedy sa temer každý politický pracovník so svojimi všelijakými názormi považoval za marxistu a následne aj svoje názory chápal ako súčasť marxistického učenia. V danej súvislosti len poznamenávam, že všeobecná neznalosť skutočného obsahu Marxovho učenia na pôde samotnej KSČ bola určite jedným z dôvodov pádu socializmu.

Vo svojej pedagogickej činnosti sa teda nevenujem marxizmu, ale názorom samotného Marxa. Rozmanité kurzy venované Marxovej filozofii, pokiaľ sú schválené akreditačnou komisiou v rámci učebného programu, sú bežnou súčasťou programov aj na iných fakultách. Rovnako musím konštatovať, že po roku 1989 som sa vo svojej pedagogickej praxi nestretol s ideologickou cenzúrou a nemám vedomosť ani od svojich kolegov, že by k tomu na akademickej pôde dochádzalo. Je možné, že sa to postupne zmení v tej miere, v akej daný systém bude upadať do stále hlbších problémov, ale faktom je, že na rozdiel od socialistického akademického systému, dnešný akademický systém nekladie nejaké prekážky pre akreditovanie tém do učebného programu venovaných hociktorému filozofovi, teda napríklad aj témam z Marxovej filozofie. V socialistickom akademickom systéme boli síce preberané všetky významné postavy dejín filozofie, ale obhajovať názory iných filozofov, ktoré by neboli aspoň formálne označené za názory, ktoré sú v súlade Marxovou filozofiou možné nebolo.

Prirodzene to neznamená, že by akademická sloboda na pôde dnešnej univerzity nemala svoje hranice alebo mantinely. Ak sa držíme pojmu akademickej slobody, tak hranice danej slobody by mali plynúť z obsahu daného pojmu, z obsahu, ktorý by mal ukazovať cieľ akademickej slobody. Domnievam sa, že prvým a hlavným cieľom akademickej slobody je dosiahnutie pravdivého poznania skúmanej skutočnosti a tomu je potrebné podriadiť aj slobodu diskusie. Žiaľ dnešný svet, v ktorom prevláda tzv. postmodernizmus, ktorý pravdu premieňa na individuálny subjektívny názor nakoniec dospel k tomu, že už aj oxfordský slovník musel konštatovať, že slovo „postpravda“ sa stalo slovom roka 2016 (zdroj). Postpravda je „pravda“ formujúca verejnú mienku, ktorá sa opiera nie o fakty, ale o všelijaké emócie.  Na uvedenom základe potom nie je ťažké porozumieť, prečo sa napríklad jedno z významných práv človeka – sloboda slova – stáva aj v našich podmienkach problémom, ktorý je normálnou cestou diskusie neriešiteľný, lebo kde sa neuznáva žiadna všeobecne platná pravda, tam nemôže byť skutočnej diskusie, ktorá by viedla k nejakému spoločnému záveru. A tak sa problém slobody slova začína riešiť tradičnou „socialistickou“ cestou, t. j. cestou zákonných nariadení, trestov a potom sme už len krok od použitia vodných diel a podobne. Nedá mi, aby som nespomenul, že v našich nových podmienkach „postpravdu“ začali používať temer všetky „revolučné“ sily pri hodnotení našej socialistickej etapy vývoja, ktorú či už z neznalosti alebo zámeru nazývajú komunizmom. Niektorí by si dokonca radi uzákonili, že socializmus bol zločinecký systém, porovnateľný s fašizmom a to len na základe niektorých jednostranne abstrahovaných faktov.Ale fakt, že počas daného obdobia bol  pozdvihnutý na kvalitatívne vyššiu úroveň život našich občanov temer vo všetkých sférach života, že okrem rozvinutého priemyslu a poľnohospodárstva tu bolo vybudované vlastné školstvo, zdravotníctvo, kultúra, bola odstránená bieda a podobne, sa vôbec neberie v úvahu. Ak ale rozhodujúce politické ponovembrové sily otvorili vo svojej mediálnej politike dvere „postpravde“ alebo deformovanému hodnoteniu predchádzajúceho obdobia a pamäť „Ústavu pamäti národa“ nesiaha ďalej než k zväzkom ŠTB a len k negatívam daného systému, prečo sa potom dnes niekto rozčuľuje nad tým, že nejaké iné politické sily začínajú optikou inej „postpravdy“ hodnotiť napríklad Slovenský štát, Slovenské národné povstanie, Druhú svetovú vojnu a podobne? Ak sa raz otvoria dvere šíreniu poloprávd a klamstiev, ako je možné tými istými metódami zabrániť šíreniu iných poloprávd a klamstiev, ktoré sú pre vládnuce politické sily neprijateľné? To, že problém „postpravdy“ nie je len našim národným problémom, ale problémom medzinárodným, nás asi ťažko uspokojí. Je zjavné, že k nejakým historicky pevným a pravdivým hodnotám je nutné sa dopracovať, aby bolo možné našu nevyzretú štátnosť stabilizovať a to nie cestou zákazov a trestov, ale cestou diskusie, výchovy a vzájomným súhlasom. Ale k tomu bude potrebné aby sa ideológia a politika hlavných politických síl najprv sama „oslobodila“ od  „postpravdy“ a prešla k pravdivej komunikácii. V opačnom prípade sa situácia bude len zhoršovať.

7. Zúčastnil som sa jednej vašej prednášky, kde ste veľmi jasne uviedli rozdiel medzi kapitalistickou a socialistickou spoločnosťou a perspektívami mladých ľudí dnes a kedysi. Je podľa vás návrat ku socializmu a budúcnosť komunizmu možná?

VM: Všetko čo vzniklo, zanikne a podľa nutnosti sa navráti do svojho východiska, hovorí stará filozofická myšlienka. Prach si a v prach sa obrátiš, hovorí stará pravda. Návrat a opakovanie je výraznou črtou najmä všetkého živého. Každý deň sa zo spánku navraciame do aktívneho života a potom sa opäť navraciame k spánku a takéto a podobné návraty sa týkajú všetkých podstatných čŕt nášho života.  Spoločnosť, aj keď to nie je biologický organizmus je tiež svojim spôsobom živým systémom, lebo rovnako ako organické telo človeka je spotrebovávané každý deň prácou a následne reprodukované spotrebou, tak sa aj rozmanité zložky spoločenského systému či už sú to inštitúcie, vzťahy, hodnoty alebo materiálne pomery, neustále opotrebovávajú a spotrebovávajú a tak je nutné ich ľudskou prácou reprodukovať a pokiaľ sú k tomu vhodné podmienky aj progresívne rozvíjať. Pri všetkých naznačených návratoch je ale zrejmé, že opakovateľnosť tu nevedie k návratu k tomu istému, pretože minimálne čas návratu nie je identický s časom vzniku daného pohybu. Rodíme sa ako deti a po určitom čase sa navraciame k stareckej podobe detskosti, teda detinskosti, kedy si vyžadujeme opateru druhých, podobne ako deti.

Návrat k spoločenskému vlastníctvu výrobných prostriedkov, či už sa to bude volať socializmus alebo nejako inak je možný a pre uchovanie ľudského rodu aj nevyhnutný. Určite to však nebude návrat k tej podobe socializmu, akú sme už niektorí prežili. Hlavným rozdielom bude podľa mňa fakt, že prechod k novej podobe socializmu bude musieť mať podobu spoločnej medzinárodnej akcie v krajinách s rozvinutým kapitalistickým systémom. Ak by sme  napríklad v danom čase boli stále súčasťou zoskupenie EÚ, tak prechod k socializmu by sa v žiadnom prípade nemohol realizovať len v našej krajine, ale musel by byť súčasťou spoločného postupu ak nie všetkých členov EÚ, tak ich podstatnej časti. Uvedený pohyb ako návrat chápem v tom zmysle, že sa budeme musieť navrátiť k spoločnej kontrole a regulácii predovšetkým výrobných prostriedkov, v záujme všetkých pracujúcich a nie v záujme kapitálu, teda k spoločenskému vlastníctvu výrobných prostriedkov. Aké ďalšie spoločné podoby s predchádzajúcim socializmom sa v tomto návrate objavia je vecou hlbšieho skúmania a potom hlavne vecou praxe.

Otázka o možnostiach uplatnenia mladých ľudí za socializmu a kapitalizmu má v zásade dve podoby. Aké podmienky mal mladý človek v bývalom socializme oproti kapitalizmu v západných krajinách a aké podmienky by mal mať vo vyspelej podobe socializmu, ktorá tu ale nie je, v konfrontácii s kapitalizmom, ktorý tu teraz je. Prvá otázka by si vyžadovala hromadiť rozmanité, dnes historické fakty, ktoré sú jednak všeobecne známe, ale dnes sú prehliadané alebo bagatelizované. Druhá by si vyžadovala predovšetkým teoretický prístup. Ak som sa na prednáške dotkol perspektív dnešných mladých ľudí a čiastočne ich konfrontoval s tým čo tu bolo, tak určite som neobišiel jeden podstatný moment. Tým momentom sú neustále sa zhoršujúce podmienky uplatnenia mladého človeka v ekonomickej sfére, hrozba ich nezamestnanosti a s tým spojené riziko ich nízkej úrovne sociálneho života. Nestabilita ekonomického uplatnenia sťažuje a niekedy vôbec neumožňuje normálne podmienky sociálneho života človeka. Ako si má mladý človek formovať svoj sociálny život, keď základ, o ktorý ho musí oprieť, teda jeho ekonomická aktivita je vystavená rizikám neistoty plynúcej zo slobodného trhu regulovaného Smithovou „neviditeľnou rukou“? F. A. Hayek v uvedenej súvislosti otvorene poukazuje na dve dôležité pravdy platné pre buržoázny systém. Prvou je, že miliónové ekonomické investície podmieňujú milióny ľudských životov. Kde nie sú investície, tam sa nemôže rozvíjať ľudský život. To ale súčasne znamená, že milióny ľudských životov sú vystavené vôli a svojvôli súkromných vlastníkov miliónových investícií. A dnes sme svedkami toho, že ďaleko väčšie milióny sa pohybujú v obchode s cennými papiermi, než v skutočných ekonomických investíciách a milióny hladujúcich ľudí vo svete sú toho nutným dôsledkom. Miliardárom viac záleží na ich ziskoch ako na prosperite ľudského života. Druhou pravdou, rovnako sa dotýkajúcou mladých ľudí, je to, že k tomu, aby sa mladý človek uplatnil v buržoáznej spoločnosti vôbec nepostačuje, aby bol vzdelaný, šikovný, pracovitý a pod. Veď dnes je v EÚ 3,9 milióna mladých ľudí do 25 rokov nezamestnaných a napríklad v Grécku ich je 45,2%, v Španielsku 41, 5% a v Taliansku 35,2% (zdroj) a na Slovensku 24% (zdroj). Chce niekto tvrdiť, že toto množstvo mladých sú nevzdelaní a neschopní jedinci? Hayek, ktorý chápal náhodnosť ekonomických podmienok vytváraných slobodným trhom, preto zdôrazňoval že podstatnou podmienkou ekonomického uplatnenia sa mladého človeka je to, aby mal šťastie. Kto ho má ten sa uplatní aj bez výnimočných schopností a kto ho nemá, ten môže byť schopný a aj tak sa neuplatní.

Negatívnym spôsobom vstupuje do procesu zhoršujúcich sa podmienok uplatnenia mladých ľudí robotizácia pracovných procesov, ktorá zlikviduje ďalšie pracovné príležitosti a tak rozšíri armádu nezamestnaných. Dnešný svet nemá na zhoršujúce sa podmienky uplatnenia mladých ľudí žiadnu skutočnú odpoveď. A keď už sme pri mladých, tak súčasný svet rovnako nepozná odpoveď na narastajúci počet  dôchodcov. Ak k daným podmienkam pripočítame riziká plynúce z možnosti ďalšej celosvetovej ekonomickej krízy, riziká plynúce z vyostrujúcich sa vzťahov medzi svetovými mocnosťami, tak nastupujúca mladá generácia sa bude musieť vyrovnávať nie len s extrémnymi podobami meniacich sa klimatických pomerov, ale aj s „búrkami“ politicko-ekonomického a následne aj sociálneho charakteru. V každom prípade sa ukazuje, že napríklad moja generácia, napriek tomu, že sme sa narodili do 50 rokov politických čistiek, dozrievali v období „Pražskej jari“a okupácie spojeneckými vojskami a v období svojej zrelosti sme sa dočkali pádu socializmu,t.j. návratu do pomyselného počiatočného bodu novej podoby spoločenského života, tak musím povedať, že dané obdobie v porovnaní s tým, ktoré už postupne prežívame a ktoré prichádza, bolo v určitom zmysle obdobím idylickej ekonomicko-sociálnej stability, rastu a rozvoja sociálneho života, obdobím, ktoré sa už v najbližších rokoch určite nezopakuje.

8. Čo považujete za vhodné a realizovateľné alternatívy voči neoliberálnemu globálnemu kapitalizmu? Je globálny neoliberalizmus udržateľný?

VM:Ak by som Vašu terminológiu narábajúcu pojmom neoliberalizmus, nahradil Marxovým pojmom kapitalizmus, tak z hľadiska Marxovej teórie historického materializmu opierajúcej sa o pojem spoločensko-ekonomickej formácie sa každý spoločenský systém v dôsledku svojho vlastného vývoja nutne vyčerpá a spoločnosť tak bude postavená pred úlohu: buď uchová daný systém organizácie spoločnosti, ktorý už ale neposkytuje priestor pre jej rozvoj a tým ohrozí predovšetkým ekonomické bohatstvo, ktoré daný systém vytvoril alebo sa spoločnosť rozhodne uchovať dosiahnuté bohatstvo vytvorené kapitalizmom, ale potom bude musieť zmeniť systém organizácie spoločnosti tak, aby sa mohla ďalej rozvíjať nie len časť spoločnosti na úkor druhej, ale aby mali reálnu možnosť rozvíjať sa všetci tí, ktorí svojou prácou danú spoločnosť rozvíjajú a obohacujú. Locke niečo podobné rieši vo svojej „Druhej rozprave o vláde“. Podľa jeho teórie, prirodzený stav života človeka, teda stav dokonalej slobody každého indivídua, stav života, ktorý nie je organizovaný politicky alebo štátne sa postupne vyvinul z formy vzájomnej spolupráce do negatívnej podoby vzájomného boja, do podoby, ktorá znemožňovala spoločné súžitie. Obyvatelia prirodzeného stavu tak boli nútení riešiť otázku: buď si uchovajú absolútnu slobodu, ktorou v prirodzenom stave všetci disponujú alebo si uchovajú bohatstvo, ktoré v rámci daného vytvorili, teda nadobudnuté súkromné vlastníctvo. Pointa je v tom, že v stave absolútnej slobody, keď neplatí jeden zákon pre všetkých, ale každý sa riadi svojim zákonom je súkromné vlastníctvo každej osoby vystavené slobode alebo vôli a svojvôli všetkých ostatných indivíduí a preto nie je možné uchovať aj slobodu, teda systém usporiadania spoločnosti bez platného zákona a súčasne aj bohatstvo, ktoré ľudia v rámci daného systému nadobudli. Lockovi „ľudia“ sa rozhodli pre uchovanie vlastníctva a zbavili sa absolútnej slobody tým, že stav absolútnej slobody nahradili štátnou organizáciou spoločnosti, ktorej hlavným cieľom bolo práve chrániť súkromné vlastníctvo svojich občanov. Vývoj kapitalizmu rovnako raz postaví ľudstvo pred voľbu: buď sa uchová kapitalizmus a zastaví sa pozitívny rozvoj spoločnosti alebo sa uchová kapitalizmom vytvorené vlastníctvo, ale za cenu „zmeny“ jeho majiteľov. Súkromní vlastníci budú nahradení spoločným vlastníkom, t. j. zjednotenou mocou pracujúcich. Kapitalizmus ako historická podoba usporiadania spoločnosti teda nie je trvalo udržateľný a ako vznikol, tak bude musieť zaniknúť, t.j. ustúpiť novej forme organizácii spoločnosti. Pokiaľ ide  o pojem „neoliberalizmu“ alebo globálneho neoliberalizmu“ tie postupne zaniknú alebo prejdú do učebníc histórie ideí spoločnosti v tej miere, v akej zanikne kapitalizmus, pretože obidva pojmy sú len teoretickou reflexiou určitých podôb vývoja kapitalizmu.

9. Ste často aktívny v diskusiách na sociálnych sieťach a radi vaše komentáre, ktorú sú vždy trefné a pravdivé, zverejňujeme v rubrike Hlasy pozdvihnuté z ticha. Chceli by ste niečo špeciálne čitateľom odkázať?

VM: Facebook je internetová sieť, ktorá umožňuje vyjadrovať svoje postoje k uverejneným názorom ako aj vecnú diskusiu o rôznych otázkach nášho života. Sledujem danú diskusiu v rámci svojich možností a najmä diskusiu ľavicovo orientovaných prispievateľov a pokiaľ mám dojem, že mám čím vecne prispieť do diskusie, tak to obyčajne aj robím. Na počiatku som sa pomerne často zapájal aj do diskusie na samotných webových stránkach novín, ale po relatívne krátkom čase som usúdil, že takáto komunikácia vlastných názorov je skôr stratou času, lebo daný priestor sa veľmi rýchlo mení na priestor nekontrolovaných emócií, nadávok a hlúpostí, čo s vecnou diskusiou o probléme nijako nesúvisí.

Nezanedbateľným aspektom facebookovej komunikácie je aj čas, ktorý jej človek môže venovať bez toho, aby neohrozil plnenie vlastných úloh. Facebook považujem všeobecne za jeden z pozitívnych príspevkov kapitalizmu k rozvoju človeka. Jeho negatíva, podobne napríklad ako negatíva atómovej energie pre človeka neplynú z podstaty daného javu, ale z ekonomicko-politických podmienok, v ktorých je uplatňovaný.

10. Čo má robiť mladý človek, ktorý nechce participovať na deštruktívnej spoločnosti? Ako sa dá bojovať v súčasnosti proti nespravodlivosti tohto režimu?

 VM: Aby bolo možné dať odpoveď na uvedenú otázku, bolo by vhodné rozdeliť ju na dve otázky. Prvou by bola otázka či kapitalizmus v jeho súčasnej podobe globálneho kapitalizmu prináša do života človeka na Zemi viac negatív ako pozitív. Druhá otázka by mala byť taká istá, ale redukovaná na naše domáce pomery, respektíve pomery v EÚ. Aj keď uvedené otázky, čo do svojho obsahu súvisia, napríklad preto, že či už Francúzsko, Anglicko alebo Nemecko nie sú len hráči na poli EÚ, ale sú to aj svetoví hráči globálneho kapitalizmu,ich vzájomné odlíšenie umožňuje vidieť súčasný globálny kapitalizmus v konkrétnejšej podobe.

Všeobecne platí, že každý spoločenský systém, pokiaľ sa sám udržuje a reprodukuje, nemôže byť úplne ani deštruktívny ani pozitívny. V každom systéme je vždy nejaká vrstva, ktorej dané usporiadanie prospieva a vrstva, ktorej dané usporiadanie škodí. Z vývojového pohľadu však platí, že každý spoločenský systém sa vo svojom pohybe dostáva do fázy, kedy už nie je schopný vlastného pozitívneho vývoja a nastupuje fáza, v ktorej už neumožňuje pozitívny rozvoj spoločnosti, stáva s brzdou rozvoja a v tomto zmysle jeho negatívne pôsobenie v spoločnosti prevažuje nad jeho pozitívami. Obrazne povedané, aj nové šaty človeku umožňujú voľný a sebavedomý pohyb v spoločnosti, ale po čase, keď sú mu už malé a nemoderné, tak sa stávajú nepohodlné a človeka v spoločnosti obmedzujú. Línia, ktorá oddeľuje fázu prevažujúceho pozitívneho vývoja od fázy, v ktorej sa sama stáva brzdou ďalšieho pozitívneho vývoja a začína produkovať viac negatívnych momentov je vecou konkrétneho všeobecného poznania a nakoniec aj konania členov danej spoločnosti.

Ak si zoberieme kapitalizmus v jeho globálnom rozmere a uvažujeme nad jeho pozitívnymi a deštruktívnymi účinkami na život ľudí, tak sa zdá, že tu existujú minimálne tri oblasti života ľudí, v ktorých súčasný kapitalizmus, ak neprekročil vyššie uvedenú líniu oddeľujúcu prevahu jedného pôsobenia nad druhým, tak sa pohybuje na jej hrane. Ak majú environmentalisti pravdu, tak pôsobenie kapitalizmu na životné prostredie je dnes skôr deštruktívne ako pozitívne. Vo sfére sociálnej sa prehlbuje rozdiel medzi bohatými a chudobnými a ako mnohí priznávajú, ekonomická moc koncentrujúca sa v rukách malého množstva vlastníkov ohrozuje aj jeden z najväčších výdobytkov kapitalizmu, demokratické usporiadanie spoločnosti. A potom tu vidím sféru mierového súžitia, kde kapitalizmus neustále vedie vojny a dnes sa pohybujeme na hrane globálnej svetovej vojny smerujúcej nie len k zániku kapitalizmu, ale aj celého ľudstva. Takto to vidím ja, ako aj mnoho iných ľudí, ale pointa je v tom, že ak sa pozrieme na „vedomie sveta“ reprezentované svetovými politikmi, vedcami, svetovými organizáciami, akými sú OSN a pod., tak zisťujeme, že síce negatívne fakty sa konštatujú a prijímajú sa všelijaké programy na ich odstránenie, ale doteraz som nezaznamenal, že by na úrovni „svetového vedomia“ v masovom meradle zaznela vážna kritika kapitalizmu a jeho základu, súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov. Na moje veľké prekvapenie také vyhlásenie urobil doteraz len pápež, myslím že v súvislosti s biedou. Dokonca ani v oblasti environmentalizmu, ktorá disponuje rozsiahlymi faktami ničenia prírody kapitalizmom a ktorá disponuje jasnými faktami o tom, že výroba pre zisk a ochrana prírody sa vzájomne vylučujú, sa kritika kapitalizmu a jeho spôsobu výroby významne nepresadzuje. Rozmanité celosvetové konferencie a programy na ochranu prírody, ktoré vec vidia len v nahradení jednej techniky druhou, nemôžu byť reálne úspešné, lebo nechcú zmeniť podstatu spôsobu pôsobenia človeka na prírodu. Absencia otvoreného označenia skutočnej príčiny vyššie uvedených oblastí negatívneho pôsobenia kapitalizmu vo svetovom meradle naznačuje, že vecné prekročenie hranice oddeľujúcej prevahu pozitívneho nad negatívnym nie je samé o sebe postačujúcou príčinou odstránenie daného systému. K tomu je potrebné, aby sa nutnosť zmeny systému presadila aj vo „svetovom vedomí“.

K druhej časti otázky len toľko, že či v našej spoločnosti prevláda negatívny alebo pozitívny moment kapitalizmu je vecou poznania a rozhodnutia väčšiny členov spoločnosti a doterajšie výsledky volieb nenaznačujú, že by existujúcu spoločnosť odmietali. Okrem toho sme momentálne v takej fáze vývoja, že miestne sociálne podmienky ľudí sa skôr zlepšujú a tak sa zdá, že náš „slovenský“ kapitalizmus sa akoby pohyboval opačným smerom ako globálny a hovoriť o ňom len v negatívnych pojmoch nie je primerané.

S ohľadom na prevládajúci moment kritiky kapitalizmu zo strany ľavicových síl a vyzdvihovania predovšetkým jeho negatívnych stránok, by som chcel upozorniť na to, čo Marx neustále zdôrazňoval, že kapitalizmus je nutnou fázou vývoja spoločnosti a jeho historickou „úlohou“ je pozdvihnúť predovšetkým ekonomické sily spoločnosti na úroveň, ktorá následne umožní rozvoj komunistickej spoločnosti. Že to realizuje na úkor pracujúcej časti spoločnosti (otrokov, nevoľníkov, námezdnej pracujúcej sily), ako aj na úkor tradične platných ľudských vzťahov a foriem spoločenského súžitia je jedným z podstatných objektívnych znakov všetkých doterajších historických foriem spoločností.  To, že uvedený rozvoj sa uskutočňuje na úkor života širokej vrstvy pracujúcich prostredníctvom jeho vykorisťovania je fakt. Ak by sa táto úloha zverila systému, ktorý by rozvoj spoločnosti podmienil všeobecnou pracovnou povinnosťou, tak ako to robil socializmus najmä v bývalom Rusku a čiastočne aj v celom bloku socializmu, tak socializmus tieto úlohy môže splniť len politickou formou opierajúcou sa o presvedčenie svojich členov a o ich sebaobetovanie. Kde také presvedčenie nie je, tak je nutné aby politická forma nadobudla podobu politického prinútenia, k čomu aj v našich podmienkach nejedenkrát krát prišlo. Rozvoj spoločnosti pokiaľ sa nedosiahne stupeň prechodu ku komunizmu je tak možný buď cestou ekonomického prinútenia, cestou kapitalizmu alebo cestou socializmu, cestou politického prinútenia všetkých členov spoločnosti. V našich podmienkach socialistická cesta, cesta politického prinútenia zlyhala a tak ostáva len cesta kapitalistická.

Či sa nám to pozdáva alebo nie, kapitalizmus je nutnou formou rozvoja spoločnosti a preto aj jeho výsledky nemožno podrobovať len abstraktnej kritike, ale je potrebné vidieť aj to pozitívne s čím prichádza.

„Nie je správne bojovať proti kapitalizmu všeobecne, ale konkrétne tak, aby bolo postihnuté a kritizované jeho skutočné negatívne pôsobenie na spoločnosť.“ Vladimír Manda

Bojovať proti danému systému je síce možné rôznymi formami, len je potrebné vedieť, za čo chcem bojovať, proti čomu je vlastne potrebné bojovať a ako je to možné. Ak mám na mysli boj za komunistickú spoločnosť, tak je potrebné si uvedomiť, že kapitalizmus „nechtiac“ formuje ekonomické základy novej spoločnosti a teda nejaký abstraktný boj proti jeho ekonomickému rozvoju je kontraproduktívny. Je vecou najmä hlbokého ekonomického poznania, ktoré však dnes najmä medzi mladými nikde nevidím, aby ukázalo, kde buržoázny rozvoj ekonomických síl je na hranici svojich možností a spoločnosti už neumožňuje celkový rozvoj a mení sa na brzdu jej rozvoja. Napríklad vo vzťahu k prírodnému prostrediu, vo vzťahu k „násilnému“ formovaniu rozmanitých neracionálnych potrieb človeka, vo vzťahu k formovaniu človeka, ktorého podstatou je spotreba a nie tvorba, vo vzťahu k premene zdravotníctva a školstva na sféru ekonomického zisku, vo vzťahu k umeniu, vo vzťahu k demokracii, ktorú síce sám zaviedol, ale teraz ju mení na čisto formálnu demokraciu a pod. Nie je správne bojovať proti kapitalizmu všeobecne, ale konkrétne tak, aby bolo postihnuté a kritizované jeho skutočné negatívne pôsobenie na spoločnosť.

Ľavicoví myslitelia niekedy upadajú do omylu, že najlepšie podmienky pre socialistickú revolúciu sa objavujú tam, kde sa ľudia v masovom meradle dostávajú do zlých sociálnych podmienok, obyčajne v čase krízy kapitalizmu. Historická skúsenosť však ukazuje, že to všeobecne samé o sebe neplatí. Predsa zo sociálnej nespokojnosti a krízy kapitalizmu sa zrodil aj fašizmus. A na druhej strane sa „nežná revolúcia“ neuskutočnila na základe žiadnej sociálnej krízy. Naopak, uskutočnila sa v čase vysokého štandardu životnej úrovne občanov. Kríza kapitalizmu, ale v podobe jeho všeobecnej krízy, jeho neschopnosti pozitívne riešiť problémy, ktoré sám vyvoláva alebo prehlbuje je síce pre jeho odstránenie nutným predpokladom, ale nie postačujúcim. Mohli by sme povedať, že kapitalizmus sa aj „sám“ bez nášho vlastného vedomého prispenia, pod tlakom pohybu súkromného kapitálu dostane k svojim hraničným možnostiam. Čo sa ale bez nášho vedomého organizovaného prispenia neuskutoční, je jeho transformácia na vyšší typ spoločnosti. K tomu je potrebné okrem iného predovšetkým hlboké poznanie podstaty a mechanizmov pohybu súčasnej spoločnosti a predovšetkým pohybu  jej ekonomickej sféry. Hlavnou podmienkou akejkoľvek formy boja za spravodlivejšiu spoločnosť je preto: Učiť sa a poznávať pravdu o spoločnosti. A predovšetkým je potrebné preniknúť do „tajov“ súčasného ekonomického systému. Predsa nie je náhoda, že keď si Marx, v rámci filozofie, ujasnil, že jadrom každej spoločnosti je jej ekonomická základňa, tak opustil pôdu čistej filozofie a až do svojej smrti sa venoval štúdiu ekonomiky buržoáznej spoločnosti. Jeho dielo Kapitál je podnes nie len všeobecne politicko-ekonomickou anatómiou kapitalizmu, ale aj teóriou, ktorá osvetľuje ekonomickú nutnosť jej zániku.

11. Existuje podľa vás na Slovensku nádej na spoločenskú zmenu?

Všeobecne povedané, nádej na spoločenskú zmenu na Slovensku je, len v súčasných podmienkach rastúceho vplyvu „postpravdy“,  ideológie a politiky ľudáctva, rastúceho vplyvu fašizmu v celej EÚ, rastúceho bojového zápalu NATO, rastúcej hystérie hľadania extrémistov namiesto riešenia problémov a narastania ďalších problémov nie je vylúčené, že sa blíži zmena k horšiemu. Na Slovensku žiaľ dnes neexistuje vplyvný politický subjekt, ktorý by bol zárukou toho, že k zmene k horšiemu nepríde. A zárukou pohybu k horšiemu nie je ani EÚ a už vôbec nie NATO. Na strane druhej je určitým paradoxom, že tak ako sa vyššie uvedené, najmä politické podmienky nášho života zhoršujú, tak súčasne sa v oblasti ekonomickej sféry pre mnohých občanov podmienky života zlepšujú už len preto, že sa darí znižovať mieru nezamestnanosti, dochádza k rastu miezd, rozvoju ekonomiky a pod. Ale do akej miery a či vôbec sa tento národný, vlastne miestny pozitívny ekonomicky pohyb pretaví do oblasti politickej, napríklad poklesom preferencií ĽSNS, nie je celkom jasné.

Súčasná politická garnitúra nás bez hlbšej diskusie a zvažovania ženie do ďalšieho experimentu, do tzv. jadra EÚ. Médiá sa oháňajú nejakým prieskum verejnej mienky, podľa ktorého až 70% občanov chce do  jadra EÚ (zdroj), hoci nikto nevie čo to jadro je. Bez znalosti toho, čo to vlastne jadro EÚ bude je možné už teraz povedať, že to bude spojené s ďalšou stratou našej štátnej suverenity, ale na druhej strane to možno povedie k zvýšeniu sociálnej úrovne nášho života, ako to sľubujú politici. Isté je len to, že pohyb našej spoločnosti bude ešte pevnejšie určovaný mocnosťami jadra, akými sú Francúzsko a Nemecko. Z toho ďalej plynie, že nádej Slovenska na spoločenskú pozitívnu zmenu bude v podstate závisieť na tom či to bude vôľou Nemcov a Francúzov a nie vôľou našich občanov.

12. Keby ste sa mali filozoficky alebo ideologicky zaradiť, ako by ste pomenovali váš filozofický smer?

VM: Moje filozofické názory sú výsledkom snahy uplatňovať Marxovu metódu historického materializmu na súčasné spoločenské podmienky a v tomto zmysle spadajú do prúdu marxistického myslenia. S ohľadom na to, že dnes je pojem marxistického myslenia alebo stručne „marxizmu“ zdiskreditovaný neúspešnou etapou jeho „vlády“ počas socializmu a pojem neomarxizmu či už v podobe frankfurtskej školy alebo v podobe francúzskeho marxizmu alebo v dnešnej podobe marxizmu podľa Žižeka je skôr podstatným odmietnutím Marxa, než jeho rozvinutím, tak nemám primeraný názov, ktorým by som označil ten prúd marxistickej filozofie, ku ktorému sa aj ja hlásim, a ktorého znakom je nie snaha o „takú alebo onakú“ revíziu alebo „modernizáciu“ Marxa, ale ktorého snahou je predovšetkým pochopiť a následne uplatňovať jeho metódu historického materializmu na poznanie súčasnej spoločnosti a takýmto spôsobom rozvíjať jeho odkaz. Jadrom tohto prístupu nie je opakovanie jednotlivých poznatkov, z ktorých možno niektoré už neplatia, veď spoločnosť sa mení, jadrom je uchovanie a rozvoj jeho metódy historického materializmu, na základe ktorého sa mu podarilo dodnes neprekonaným spôsobom opísať vznik a vývoj kapitálu a jeho nadstavby, kapitalistickej spoločnosti.

Do tohto prúdu marxistického myslenia, podľa môjho názoru Lenin, nesporne vynikajúci politik a teoretik, nepatrí. Nie som teda zástancom marxizmu-leninizmu. Lenin revidoval Marxa nie len v otázke možnosti socialistickej revolúcie v jednej krajine, čím Marxovu ideu komunizmu premenil z idey spoločensko-ekonomickej formácie uplatňovanej v medzinárodnom meradle na ideu národného, ruského komunizmu, ale najmä v tom, že nerešpektoval Marxov názor o objektívnych a subjektívnych podmienkach nutných k prechodu k budovaniu komunizmu. Lenin nerešpektoval nízku úroveň rozvoja kapitalizmu v Rusku ako v zmysle ekonomickom tak aj duchovnom. Jeho téza o možnosti socialistickej revolúcie v najslabšom článku imperializmu úplne protirečí Marxovmu konceptu, podľa ktorého je socialistická revolúcia možná len na úrovni plne rozvinutého kapitalizmu v medzinárodnom meradle.

Komunistická strana Sovietskeho zväzu, ktorá sa postupne sformovala, viedla sovietsky ľud k novej spoločnosti cestou obrovských vnútorných obetí (tu nemám na mysli obete vyvolané druhou svetovou vojnou), vyvolaných predovšetkým mnohými represiami. Významný 20. zjazd KSSZ (1956), ktorý sa po smrti Stalina (1953) snažil vysporiadať s represívnymi metódami budovania socializmu, sa tejto historickej povinnosti strany zhostil nie komunistickým spôsobom, nie cestou čestného a otvoreného doznania svojich tragických chýb pred stranou a pred národom a cestou vyvodenia dôsledkov, ale cestou „tajného“ rokovania, na ktoré mali prístup len delegáti KSSZ a nie zahraniční hostia. Metóde „tajného“, pred verejnosťou skrytého doznania plne zodpovedá aj obsah tohto doznania. (Plný text prejavu Chruščova bol verejnosti oficiálne sprístupnený až v roku 1989). Podľa schváleného dokumentu, represie a zločiny neboli dielom strany, ale Stalina, snáď diabla v ľudskej koži. Týmto elegantným, ale antikomunistickým spôsobom, členovia ÚV KSSZ ospravedlnili nie len svoj vlastný podiel na zločinoch, na čele s prvým tajomníkom strany Chruščovom, ale ospravedlnili anblock celú stranu a všetko hodili na plecia Stalina. Na danom zjazde sa komunistická strana definitívne premenila len na atrapu komunistickej strany, ostala komunistickou len podľa názvu. Dnes už nás teda nemôže prekvapiť, že strana, podľa názvu síce komunistická, ale čo do obsahu antikomunistická to nakoniec po nasledujúcich necelých tridsiatich rokoch dotiahla prostredníctvom Gorbačovovej „perestrojky“ a prostredníctvom politiky ďalšieho člena ÚV KSSZ Jeľcina k definitívnemu odovzdaniu politickej moci a ľudom vytvoreného bohatstva do rúk medzinárodného a domáceho kapitálu. Lenin a jeho súčasníci si mysleli, že začali budovať socializmus, ale historický výsledok dosiahnutý jeho nasledovníkmi nakoniec ukázal, že to vlastne bola cesta ku kapitalizmu opierajúca sa o centrálne politické riadenie.  Dohady o tom, ako by socializmus v Rusku dopadol, ak by na Lenina nebol spáchaný atentát, dnes ostanú len dohadmi, ktoré ale vec neriešia zásadne. Pretože nakoniec neúspech budovania socializmu v Rusku a po druhej svetovej vojne aj v iných krajinách, neskrachoval v dôsledku zlej politiky, ale predovšetkým v dôsledku nedostatočne rozvinutej ekonomickej reality, ktorá si nakoniec sama vynútila politiku násilného budovania toho, čo mal kapitalizmus vybudovať cestou „slobodného“ ekonomického prinútenia.  Lebo tam, ako hovorí Marx, kde sa samotná realita nesnaží o realizáciu určitej idey, je snaha tejto idey o svoju sebarealizáciu prostredníctvom jej presvedčených zástancov nutne neúspešná. Aj keď sa státisíce presvedčených komunistov úprimne snažili o realizáciu idey komunizmu, samotná realita sa o ňu „nesnažila“ a tak to aj dopadlo.

Ako mohol byť napríklad na Slovensku, s prevažujúcim agrárnym spôsobom výroby a dominantným vplyvom cirkvi vo vedomí ľudí  úspešne budovaný komunizmus? Dokonca bez toho, aby by tu existovala všeobecná hlbšia znalosť Marxovho Kapitálu? Prakticky sme sa v budovaní komunizmu dostali, pokiaľ máme na mysli rozhodujúcu ekonomickú sféru, k vybudovaniu rozvinutej industriálnej štruktúry krajiny a tomu zodpovedajúcemu pozdvihnutiu sociálno-kultúrneho života človeka, čomu sa začalo hovoriť rozvinutý socializmus. Z vecného hľadiska sme vybudovali len to, čo historicky, formou nie politického, ale ekonomického násilia realizuje kapitalizmus. My sme to vytvorili socialistickou metódou, metódou centrálneho riadenia. A keď už sme toto vykonali  a mali sme prejsť k zmenám, ktoré by viedli ku skutočne novej spoločnosti, k širokej účasti pracujúcich na riadení celej spoločnosti, teda ku kvalitatívnej zmene vedúcej úlohy strany, tak nie len pre vonkajšie zasahovanie do našej cesty vývoja, ale aj v dôsledku chýb v samotnej strane,sme sa obrátili k zvyšovaniu životnej úrovne, k súťaži s kapitalizmom v budovaní konzumnej spoločnosti, k súťaži, ktorú sme museli objektívne prehrať. Domnievam sa, že to, proti čomu sa ľudia v 1989 v masovom meradle skutočne obrátili, nebolo spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov a teda základ socializmu, ale vedúca úloha strany, ktorá v tej podobe ako sa uplatňovala, sa stala brzdou akejkoľvek demokratizácie spoločnosti a jej vývoja ku komunizmu. Namiesto toho, aby v súlade s Manifestom komunistickej strany opierala svoje vedúce postavenie v spoločnosti o hlboké, rozmanitými demokratickými formami sprostredkované  spojenie s ľudom, robila opak. Neustále posilňovala svoje vedúce postavenie mocenskými prostriedkami, tak že sa nakoniec úplne odtrhla od ľudu, ktorý mala viesť. Takto to strana postupne dotiahla až k postaveniu „kůlu v plotě“. Zbavená podpory občanov musela výsledky obetavej práce pracujúceho človeka odovzdať do rúk tých, ktorí pod kepienkom „navrátenia moci ľudu do jeho rúk“ ako o tom spievala  M. Kubišová v známej pesničke na Václavskom námestí, ju navrátili do rúk bývalých a nových kapitalistov.

13. Aký by bol váš odkaz pre budúce generácie?

VM: Nemám žiadny špeciálny odkaz pre budúce generácie. Každá nastupujúca generácia rieši problémy, ktoré jej zanechala predchádzajúca aj s tými prostriedkami, ktoré jej k tomu zanechala. Naša generácia zanecháva nasledujúcim generáciám spoločnosť v podobe buržoáznej spoločnosti s jej problémami. O hlavných som už dosť obšírne hovoril vyššie a tak by som na záver zdôraznil len jeden výnimočne dôležitý moment. Aby pri snahe o zlepšenie podmienok na Slovensku nepodľahli  omylu predstaviteľov „Pražskej jari“, že meniť domáce podmienky je možné bez súhlasu toho politicko-ekonomického systému, ktorého sme súčasťou. My sme dnes nie len súčasťou EÚ a NATO, ale sme tiež ekonomickým „kolieskom“ svetového kapitálu. Značná časť nášho ekonomického bohatstva je v rukách medzinárodného kapitálu. To znamená, že pozitívne zmeny v našej spoločnosti sú dnes už v podstatnej miere podmienené pozitívnymi zmenami vo svete. Naopak to neplatí. Zmeny vo svete na našich postojoch, politickej a ekonomickej moci nijako podstatne nezávisia tým skôr, že v našej politickej reprezentácii sa postoje, ktoré by jasne a zásadne obhajovali záujmy občanov Slovenska ani neobjavujú. Ak budú chcieť nasledujúce generácie podstatným spôsobom meniť život na Slovensku k lepšiemu, bez ohľadu či lepší stav života spoločnosti budeme nazývať, socializmom, komunizmom alebo nejako inak, tak bez medzinárodnej spolupráce a súčinnosti s pracujúcimi iných krajín to možné nebude. Heslo Komunistického manifestu, „Proletári všetkých krajín spojte sa!“ sa v súvislosti s globalizovaným kapitalizmom stáva ešte významnejším, ako tomu bolo za čias Marxa. A hoci aj ja sám to považujem za „zbožné“ želanie, napriek tomu dúfam, že raz už snáď príde čas, keď sa ľudia poučia z vlastnej histórie a nebudú donekonečna opakovať, na vlastnú škodu, tie isté chyby. V tejto dobe sa to žiaľ javí tak, že opakovanie historických omylov nie je matkou múdrosti nasledujúcich generácii, ale zjavným prejavom nepoučiteľnosti nových generácií.

LP: Srdečne ďakujem v mene celej redakcie DAV DVA za veľmi cenný rozhovor.

Rozhovor pripravil Lukáš Perný v roku 2017.

---

Zdroj obrázkov: Flickr, CC; katedrafilozofieffukf.com,; Zdroj videí: Youtube

Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.

---