Recenzia na knihu Kapitoly z dejín environmentálneho myslenia

Zdieľaj článok:

Ekologický aktivista Kristián Čura pripravil recenziu na nedávno vydanú knihu, na ktorej sa podieľal filozof Richard Sťahel, spolupracovník DAV DVA.

HENČOVÁ, K., JAVORSKÁ, A., SŤAHEL, R., ŠPIRKO, D.: Kapitoly z dejín environmentálneho myslenia. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa, 2017. ISBN 978-80-558-1243-4

Kapitola Andrei Javorskej

Vzletná kniha, ktorá je plná bohatých skúseností, a inšpirácie. Hmýri sa to v nej citáciami od Patočku cez Sokrata, alebo Erazima Koháka. Hlavne v kapitolách od Andrei Javorskej. Rozoberajú sa v nej vedné disciplíny, aj len vzhľadom na problematiku ekológie ako ´hermeneutika, fenomenológia´ alebo environmentalizmus. Ako sama autorka odvodzuje; ´cesta k prekonaniu odcudzenia a iracionality ideí nekonečného hospodárskeho rastu a zisku za každú cenu a samozrejme náš vzťah k prírode formuje aj veda.´ [str 71] Výsledkom istých reflexií tohto druhu a vzhľadov do problematiky, ktorá sa javí ako vzťah človeka k prírode sa odkrývajú ďalšie problémy ako napríklad primát vedy za, ktorým obyčajný ľudia zaostávajú ako sa svojho druhu ´vývojom´, alebo ináč povedané za ´kultúrou´, ktorou sa rozumie veda, ktorá spolu s technikou tvorí ako sám autor hovorí ´zbrane hromadného ničenia, génové manipulácie, transhumánne technológie, vývoj inteligentných robotických zabijakov, čo autorka konštatuje je výsledkom úpadku kultúry ako o ňom uvažovali takí velikáni ako Nietzsche, Heidegger, Patočka, Kohák. Vzhľadom k tomu sa autorke zdá, že sú ľudia rozdelení na dva tábory, z ktorých jeden je tým, ktorý prilieva olej do ohňa v podobe likvidovania pralesov, pokrývania  krajiny obručami betónu, otravovaním organizmov toxickými chemikáliami, a druhí takí, ktorí sadia stromy, ochraňujú vlkov, pomáhajú chorým a starým.

V jednako kritických ako aj hlboko precítených kapitolách Javorskej cítim isté protichodné hodnotové orientácie, ktoré vyplývajú zo snahy držať sa ideálu, ktorý je v príkrom rozpore s realitou. Realita dnešnej zdevastovanej a ďalej devastovanej prírody má na míle ďaleko k obrazným vyjadreniam o kráse, a dobre človeka, ktoré sa tu akosi autorka snaží zlepiť cez citáty od veľaznámych autorov. Tento rozpor je širšia téma, ktorú nie je detailne možné analyzovať v tak malom formáte, ale ako autorka, ktorá sa obracia po citáty na Patočku sama jeho slovami konštatuje je ´ naša civilizácia európska nie industriálna, ale úpadková´. [str.61] Tým by som skončil, lebo ´úpadok´ znamená v podstate to, že hodnoty, ktoré nám vládnu sú hodnotami úpadku. Je jedno, že či budeme večne stavať vedu proti kultúre, alebo naopak, keď je hodnotové nastavenie celkom ale celkom zlé.    

Kapitola Kataríny Henčovej

Na súvislostiach v diele sociálneho ekológa Murraya Bookchina autorka odvodzuje podobne ako jej kolegyňa Andrea Javorská, že veda slúži pod rúškom kresťanstva a jeho dogmy či už otvorene, alebo v skrytosti záujmov mocenskej triedy, že kooptovaná politickou mocou stráca svoje ´kritické ostrie.´ Henčová správne usudzuje, že ekologická kritika spoločnosti sa dá posunúť aj k alternatíve. Jednou z alternatív, ktorú Henčová na pozadí teoreticko-kritickej ekologickej filozofie a sociálnej ekológie Murraya Bookchina vidí je anarchistické zriadenie Zeme namiesto aktuálneho globálneho ekonomického teroru. Mnohé z kontextov v kapitole ukazujú na neudržateľný stav genericky a recyklovane orientovanej spoločnosti, ktorá je práve v zmysle lineárneho časového rozvrhu zameraná na ´pokrok´ v kresťanskom duchu do praxe premietnutom ako ´nekonečný rast´ a ´zvyšovanie životnej úrovne´ úmerne k záťaži na ŽP.   Henčová do detailov popisuje základné princípy fungovania anarchisticky spravovanej spoločnosti, a to na premisách z Bookchinovej filozofie.

Kapitola Dušan Špirka

Veľmi silné state tvoria túto kapitolu. Odvolávanie sa na fakty a vynikajúce súvislosti. Svojím spôsobom útok na kresťanstvo, ktoré fakticky tvorí základ priemyslovej civilizácie a na jeho etický kódex. Kresťanstvo je z historického hľadiska ukazované ako to, ktoré zaviedlo dualitu ´ľudského a prírodného´ a stavia človeka do situácie ´buď, alebo´.  Kresťanstvo je v pozícii, ktorá oprostila človeka od akejkoľvek ´prirodzenej úcty´, ktorú v ňom zakorenil pohanský hodnotový systém, alebo ´animizmus´. Kým tento hodnotový systém vyzdvihoval hodnotu všetkého živého a človeka do tohto rámca živého ukotvoval, tak kresťanstvo prišlo s myšlienkou človeka ako ´pána tvorstva´, ktorému ako inak toto tvorstvo je plne k dispozícii a má vychádzať v ústrety mu na každom kroku.  Nakoľko podľa kresťanského učenia je to človek, ktorý bol stvorený na obraz boží a nič iné tak pod maskou boha je človek na svojej eskapáde pred zodpovednosťou, ktorej ho toto učenie má oprostiť. Dušan Špirko sa sám necháva počuť ako k pohanstvu orientovaný človek, ktorý sympatizuje s myšlienkou toho, že človek si pod vládou kresťanstva vlastne nerozumie sám, a že sa mu toto ´sebanepochopenie´ mstí prakticky všade. Dušan Špirko nás prevádza historickou analýzou pomerov v Európe aj svete, v ekologických, sociálnych a civilizačných súvislostiach a odkazuje k bohatstvu citovaných zdrojov a kontextov, ktoré utvárali dnešnú vedecko-technickú paradigmu.

 Kapitola Richarda Sťaheľa

Na pozadí už spomenutého dualizmu kresťanského razenia vyrukuje so svojím príspevkom v obdobnej podobe aj Richard Sťaheľ, ktorý ´na spôsob buď, alebo´ poukazuje na vonkajšie rozdiely a vnútorné podobnosti dvoch vetiev ekologického myslenia, ktorými sú ´biocentrizmus´, a ´antropocentrizmus´. Podobne ako v kritickej reflexii kresťanstva v kapitole Dušana Špirka sa aj tu dá hovoriť o tom čo myšlienkový smer sľubuje a čo dodržuje. Ako poukazuje Dušan Špirko je antropocentrizmus v zásade myslením, ktoré človeka stavia nad rad prírody, kým biocentrizmus, by mal teoreticky sľubovať a prakticky dodržovať to, že človeka na spôsob Darwina presadí nazad do zvieracej ríše. Aaj keď to sľubuje tak to nedodržuje, a svoju zodpovednosť za  vzniklú situáciu tento myšlienkový smer preberá práve v bode, kde človeka stavia nad živý svet, a pripisuje mu zodpovednosť za jeho zachovanie. Myšlienka, ktorej sa vo svojej kapitole autor dotýka ide dokonca dosť ďaleko nato aby hovorila, že ´človek degradovaný len na ďalší živočíšny druh medzi inými´ nemôže byť plne zodpovedný [str. 75] No nechávam isto na čitateľovi do akej miery si, ktorý či ktorá považuje človeka ako živočíšny druh za ´degradovaného´, ale v zásade sa je možné aj tu stotožniť s predpokladom ´slobody jednotlivca´ ako s poznanou nutnosťou záchrany života na Zemi.

Kristián Čura

(knihu je možné dostať na Katedre filozofie FF UKF v Nitre)