Snowden – najhľadanejší muž sveta

Podľa známeho vtipu je rozdiel medzi konšpiračnými teóriami a realitou – približne 2 roky… Skutočne, keď niekto prišiel pred niekoľkými rokmi na verejnosť s myšlienkami o monitorovaní online činnosti americkou vládou, zväčša jeho snahy zahriakli médiá či konvenčne zmýšľajúca väčšinová populácia ako výplod „konšpiračného blázna“. Snowden však zrazu všetko zmenil, prípady whistleblowerov prerástli v skutočný fenomén a informácie o špehovaní zo strany vládnych agentúr sa v súčasnosti vnímajú tak prirodzene, akoby to bola snáď najprirodzenejšia vec na svete. V uplynulých týždňoch sa prípad Snowden dokonca dočkal aj svojho filmového spracovania.

Edward Snowden sa narodil 21. júna 1983 v Elizabeth City v Severnej Karolíne. Ťažko si mohol vybrať inú dráhu ako kariéru štátneho zamestnanca v bezpečnostnej sfére – jeho rodina z otcovej i maminej strany bola prešpikovaná najrozličnejšími vojenskými či námornými dôstojníkmi, jeho dedo bol dokonca vysokopostaveným príslušníkom FBI a matka sudkyňou. Mladý Edward vynikal ešte aj v rodine, ktorá disponovala beztak nadpriemerne vysokým inteligenčným kvocientom, vysokým IQ, dve nezávislé merania mu už v detsve vykázali hodnoty nad 145. V rodine však nebolo všetko ružové, keď mal Edward ledva osemnásť, jeho rodičia sa rozviedli. Hĺbavého mladíka vnímalo okolie ako príjemného a tichého chlapca, pričom vynikal aj vysokou dávkou empatie a citlivosti. V čase, keď sa na sklonku dospelosti (v USA je legislatívna hranica stanovená na 21 rokov) zamýšľal nad svojím ďalším smerovaním, všade navôkol panovala armádna propaganda – USA sa pod vedením republikána Georgea W. Busha angažovali v Afganistane i Iraku, pričom sa vo verejnosti snažili systematicky udržiavať dostatočnú mieru podpory pre vojnové besnenie. Týmto náladám sa nevyhol ani mladý Snowden, keď zatúžil narukovať do armády. Napokon mu však osud spravil škrt cez rozpočet – vážne zranenie oboch nôh počas tréningu spôsobilo jeho prepustenie z armády v septembri roku 2004.

Z armády do CIA

9247530743_54b942168d_o
Pracoval pre CIA i NSA. Foto: DonkeyHotey, CC

Jeho ďalšie kroky smerovali na špeciálne pracovisko University of Maryland, pričom toto pôsobenie v Centre pre pokročilú štúdiu jazyka dodnes zahaľuje rúško tajomstva. Podľa samotného Snowdena sa jednalo o prísne tajné zariadenie, v ktorom mal pôsobiť ako bezpečnostný špecialista, niektoré zdroje tvrdia, že NSA mala na tomto mieste jedno zo svojich tajných zariadení. Vďaka tejto práci nabrala jeho kariéra v bezpečnostnej sfére závratný spád. Už v roku 2006 prijal ponuku od CIA, ktorá ho do divízie, venujúcej sa oblasti globálnej komunikácie, sídliacej priamo v hlavnom stredisku CIA v Langley vo Virginii. Pre svoje výnimočné schopnosti v oblasti výpočtovej techniky nemal najmenší problém uplatniť sa. Ešte v tom istom roku absolvoval intenzívne zaškolenie v tajnej škole CIA pre technologických špecialistov. V marci 2007 už disponoval diplomatickými privilégiami, keď ho CIA delegovala na misiu do Švajčiarska. Okrem rutinných prác – dohliadania nad udržiavaním bezpečnosti počítačových sietí – ho vláda poverila aj servisom pre americkú prezidentskú delegáciu počas samitu NATO v Rumunsku v roku 2008. O jeho postavení svedčí aj to, že okrem diplomatického pasu mu pridelili aj štvorizbový apartmán pri Ženevskom jazere. Práve vďaka švajčiarskej skúsenosti získal lepší prehľad o praktikách jeho zamestnávateľa: raz sa vraj stalo, že jeden operatívec CIA zámerne opil švajčiarskeho bankára a následne ho posmelil, aby šiel domov autom pod vplyvom alkoholu; pasca vyšla, bankára zatkli, následkom čoho mu operatívec CIA mohol ponúknuť službičku –zabezpečenie ututlania výmenou za prijatie pozície informátora CIA.

Prvé pochybnosti

V tom čase si už bezpečnostný analytik kládol závažné otázky ohľadom morálnosti metód CIA. Vo februári 2009 napokon podáva výpoveď. V tom istom roku začína pracovať pre korporáciu Dell, ktorá funguje ako kontraktor – poskytuje služby v oblasti zabezpečovania počítačových systémov pre niektoré vládne agentúry. Jeho nový zamestnávateľ ho následne umiestnil do zariadenia svojho klienta – NSA – neďaleko Tokya. Analytik dostal zodpovednú úlohu – poskytovať dôkladné inštruktáže najvyšším vojenským dôstojníkom a politickým predstaviteľom, ako sa chrániť pred hakerskými útokmi (vzhľadom na miestne reálie sa jednalo predovšetkým o hrozbu zo strany čínskych hakerov). Z pozície administrátora počítačových systémov NSA sa postupne vypracoval na experta v oblasti nastoľovania bezpečnostných stratégií v kyber-oblasti. Počas štvorročnej služby u Dell prehĺbil svoje predošlé skúsenosti zo CIA, vystriedal niekoľko pozícií a pôsobísk, vďaka čomu získal dokonalý prehľad o cieľoch a metódach amerických spravodajských agentúr. Keď sa v roku 2011 už ako zamestnanec Dell vrátil do Marylandu, pri riešení pracovných povinností sa dostával k čoraz vyšším kruhom – pre konzultácie za ním chodili najvyšší dôstojníci z jednotlivých technických oddelení CIA. Podľa medializovaných údajov, získaných počas neskoršieho vyšetrovania, spadajú práve do tohto obdobia Snowdenove prvé pokusy o získavanie citlivých dát o digigálnych špehovacích programoch. Keď sa v marci 2012 dostal pracovne na Havaj – ako vedúci technologický analytik v miestnom operačnom stredisku NSA, začala sa jeho posledná štácia. Jeho posledné pôsobisko sa zameriavalo najmä na monitorovanie čínskej a severokórejskej komunikácie. Posledné tri mesiace z tohto obdobia si odkrúžil už ako zamestnanec inej súkromnej firmy, poskytujúcej konzultácie vládnym agentúram – Booz Allen Hamilton.

Posledná kvapka

Snowdenove vnútorné rozpory rástli každým dňom, svoje pochybnosti ohľadom súladu špehovacích aktivít NSA s Ústavou USA dokonca adresoval aj na vyššie miesta v štruktúrach organizácie prostredníctvom oficiálnych e-mailov. „Tieto sťažnosti som predostrel nielen oficiálnou cestou prostredníctvom e-mailov, ale riešil som ich aj so svojimi nadriadenými či kolegami vo viacerých objektoch. Robil som to vo Fort Meade, robil som to na Havaji,“ upresňuje samotný Snowden. „Množstvo týchto ľudí bolo týmito programami šokovaných, dovtedy o nich nevedeli. A tí, ktorí o nich vedeli, mi povedali iba toľko – ´Vieš, máš pravdu… Ale keď o tom niečo povieš na verejnosti, zničia ťa.´“ Počas práce pre spravodajskú agentúru vyvstávali pred jej zamestnancami mnohé etické otázniky. Ohľadom obdobia, kedy Snowden viedol tím mladých spravodajcov vo veku 18-22 rokov, sa v jednom rozhovore vyjadril: „Mladí analytici zrazu získali pozície so značnou zodpovednosťou, kedy mali prístup aj k najintímnejším záznamom užívateľov komunikačných technológií. Počas vykonávania svojej práce často narážali aj na veci, ktoré boli z hľadiska jej výkonu irelevantné – napr. nahé fotografie niekoho v sexuálne kompromitujúcej situácii. Napr. aj ľudí extrémne atraktívnych. Čo spravili? Otočili sa na stoličke a podelili sa so svojimi spolupracovníkmi. A skôr či neskôr získali všetci títo pracovníci prístup prakticky k celému životu dotyčného.“ Podobné správanie pracovníkov navyše Snowden označil za úplne bežné. Povestnou poslednou kvapkou sa však stalo až vystúpenie Jamesa Clappera, vtedajšieho riaditeľa Národnej inteligencie (teda hlavy šestnásťčlennej federácie amerických spravodajských služieb, vrátane NSA, CIA a DIA), ktorý 12. marca 2013 klamal pod prísahou priamo pred kongresom. Ukázalo sa, že za Snowdenovou výmenou zamestnávateľa a prestupom do služieb Booz Allen Hamilton treba hľadať cieľavedomé a rozhodné konanie vtedy už rozhodnutého analytika, ktorý sa mal vďaka novému miestu dostať k množstvo závažných informácií. Po ich zverejnení plánoval prejsť do ilegality a definitívne opustiť spravodajské štruktúry.

Prvý kontakt

9045068890_25bd6e4d73_o
Nádej. Foto: jsound, CC

Píše sa december 2012 a novinár z The Guardian Glenn Greenwald dostáva záhadnú správu od človeka, ktorý sa podpísal ako Cincinnatus. Ten sa mu zdôveruje, že má preňho niečo „fakt veľké“, ale dôrazne nástojí na tom, aby si novinár najprv nainštaloval spoľahlivý šifrovací program. Greenwald, tradične zavalený prácou, si so „Cincinnatom“ vymieňa zopár správ, ale veľkú dôležitosť im neprikladá – podobných správ o „šokujúcich zisteniach“ mu chodí neúrekom. Potom, ako Snowden stratil trpezlivosť, kontaktoval druhú dôveryhodnú osobu z novinárskeho prostredia, ktorej bol ochotný sa zveriť – dokumentaristku Lauru Poitras, ktorá už v tej dobe mala problémy s americkou vládou pre svoje kritické dokumenty. Do procesu okrem Poitras a novinára The Guardian zahrnul aj americký The Washington Post prostredníctvom Bartona Gellmana, u ktorého taktiež predpoklad aj napriek vládnym a korporátnym tlakom istú mieru ochoty zverejňovať citlivé údaje, kompromitujúce vládu. Snowden 20. mája 2013 odlieta do Hongkongu, kde sa už o niekoľko dní stretáva s Poitras a napokon aj s Greenwaldom, ktorému predsa len životný príbeh nepretiekol pomedzi prsty, prítomný bol aj ďalší žurnalista z The Guardian, Ewen MacAskill. Práve tu, v bezpečí hongkongského hotela, prečkáva prvú salvu medializácie, ktorá sa spúšťa po zverejnení prvých dokumentov v The Guardian (5. júna) a The Washington Post, vrátane nesmierne citlivých údajov o programe PRISM, pomocou ktorého vďaka spolupráci s komunikačnými gigantmi ako Microsoft, Yahoo, Google, Facebook, Paltalk, Youtube, AOL, Skype a Apple americká vláda monitoruje svetový tok dát. O medializáciu sa neskôr stará Poitras aj v spolupráci so známym aktivistom na poli slobodného internetu Jacobom Appelbaumom, ktorý píše pre nemecký Der Spiegel, postupne sa však posmeľujú aj ďalšie plátky. Novopečeného disidenta, ktorý bol dlhé týždne v netrpezlivom očakávaní a na pokraji maximálneho nervového vypätia, prvá vlna zverejňovania posmeľuje a napĺňa novou dávkou životodarnej energie. Už v júni 2013 odhodlane hovorí: „Všetko, čo môžem povedať, je, že americká vláda to už nebude môcť ututlať tým, že ma uväzní alebo zabije. Pravda prichádza a nikto to nebude môcť zastaviť!“. Neskôr poodhalil aj viac ohľadom svojich motívov: „Nechcem žiť v spoločnosti, ktorá používa tieto praktiky na vlastných obyvateľoch… Nechcem žiť v spoločnosti, kde všetko, čo robím a poviem, je zaznamenané…“ V jednom z ďalších rozhovorov to ešte upresňuje: „Pre mňa, z hľadiska mojej osobnej satisfakcie, je už misia uzavretá – a skončila sa víťazstvom. Nechcel som zmeniť spoločnosť. Chcel som jej však dať šancu, aby sa sama rozhodla, či chce niečo zmeniť. Všetko, čo som chcel, bolo umožniť ľuďom, aby získali šancu ovplyvniť spôsob, akým nám vládnu.“

Veľký brat

Údaje o uniknutých dokumentoch sa rôznia. Prvé odhady NSA hovorili o rozpätí niekde medzi 50.000 a 200.000. Vyjadrenia DIA (armádna spravodajská agentúra) z júna 2015 dokonca hovoria o tom, že počet ich uniknutých dokumentov prevyšuje počet tých z NSA a že atakuje hranicu 900.000. Rozsah informcií neprestáva šokovať: hovoria o špehovacích programoch NSA a iných tajných služieb, ktoré vyvíjajú systematickú snahu o zachytávanie a monitorovanie tzv. data traffic, teda dátovej komunikácie, a to nielen u záujmových osôb, ale aj u bežných užívateľov e-mailových služieb, sociálnych sietí a iných komunikačných rozhraní. Najviac sa v tejto činnosti angažujú agentúry tzv. Big Five – teda piatich najvplyvnejších amerických spravodajských agentúr: CIA, NSA, DIA, NGA a NRO. Pre účely odpočúvania dokoncia CIA, NSA a NRO zriadili v spojeneckej Austrálii Pine Gap, vysoko úččinnú satelitnú sledovaciu stanicu. Dovtedy prísne tajný tzv. Čierny rozpočet NSA dokonca špecifikoval závratné sumy, ktoré NSA platila koporátnym technologickým gigantom za „utajený prístup“ do ich komunikačných databáz – malo sa vraj jednať o 52 miliárd dolárov iba v roku 2013. Čo sa týka vlád, najviac sú namočené krajiny tzv. Five Eyes (USA, Kanada, Veľká Británia, Austrália a Nový Zéland), ktoré však v tejto oblasti aktívne kooperujú aj so svojimi európskymi spojencami.

Peniaze a ego

V niektorých prípadoch sa spravodajci snažili aspoň o provizórne vtesnanie do zákonných rámcov, inde to však bez akýchkoľvek škrupúľ obchádzali: jeden z interných obežníkov napríklad hovoril o dlhodobom cieli NSA – zachytiť celý globálny tok dát, resp. „získať schopnosti získavať údaje o komkoľvek, kedykoľvek, kdekoľvek“. Informácie o špehovaní 122 vysoko postavených svetových lídrov, vrátane nemeckej kancelárky Angely Merkelovej, popredných predstaviteľov EÚ, izraelského premiéra, ale aj politických prominentov z krajín ako Brazília, Francúzsko, Mexiko, Veľká Británia, Španielsko či Čína, výrazne rozčerili medzinárodné vody. Svoje informačné chápadlá využívala americká mocenská mašinéria aj na získavanie výhod v hospodárskej oblasti, keď sa snažili odpočúvať aj rozličné hospodárske samity, ale aj konkurenčné zahraničné korporácie (týmto praktikám čelil napr. aj brazílsky súkromno-štátny gigant Petrobras). Podobné metódy používali aj na zber dát u potenciálne nebezpečných ľudí (aktivistov, disidentov či nezávislých novinárov) – podľa zverejnených údajov u ľudí označených ako „radikalizujúcich sa“ sledovali ich sexuálne online aktivity, aby ich mohli v budúcnosti v prípade potreby kompromitovať a vydierať. Týmto sa však necitlivé zásahy do na najintímnejších sfér ľudského bytia zďaleka nekončia, pracovníci NSA podľa uniknutých záznamov interných auditov svoje privilégiá bežne zneužívali pre súkromné potreby, na špehovanie vlastných sexuálnych objektov – tieto praktiky boli natoľko bežné, až získali vlastné interné označenie „LOVEINT“ (love interest). Ďalší interný powerpointový obežník, ktorý Snowden zverejnil, zas ponúka nezvyčajne jasný pohľad dovnútra filozofie najvyšších mocenských kruhov a ich operatívnych zložiek: nešpecifikovaný autor, ktorý je uvedený iba ako „dôstojník národnej bezpečnosti NSA pre vedu a technológiu“, mimoriadne arogantným spôsobom menuje dôvody, ktoré nútia USA udržiavať si globálnu dominanciu na poli spravodajských služieb. Úryvok z interného dokumentu nazvaného „Úloha národných záujmov, peňazí a ega“: „Oh Yeah… Put Money, National Interest, and Ego together, and now you´ re talking about shaping the world writ large. What country doesn´t want to make the world a better place… for itself?“ (Dajte dokopy peniaze, národné záujmy a ego a máte v rukách tvarovanie sveta vo veľkom. Veď ktorá krajina by nechcela, aby bol svet lepším miestom… pre ňu samotnú?)

Obvinenie a azyl

Svoju identitu odhalil Snowden až niekoľko dní po zverejnení prvej várky dát. Reakcia zo strany vlády na seba nenechala dlho čakať, 21. júna 2013 mu americké ministerstvo spravodlivosti dáva špeciálny „darček“ k 30. narodeninám – obiňuje ho z troch prečinov voči americkým zákonom, pričom jeden sa týkal odcudzenia majetku štátu a ďalšie dva Zákona o špionáži. Od tohto dňa naberá prípad rýchly spád: Snowden napokon 23. júna odlieta do Ruska, ktoré mu poskytuje dočasný mesačný azyl, čo okamžite vyústilo do podráždených reakcií vrcholných predstaviteľov americkýcho establišmentu. Rusko malo byť spočiatku len tranzitnou krajinou na ceste do Ekvádoru (eventuálne Venezuely, permanentný azyl mu ponúkla aj Bolívia či Nikaragua), Snowden mal už rezervovaný aj let do kubánskej Havany, kde mal prestupovať, avšak ten bol za záhadných okolností zrušený – vysvetlenia sa rôznia, od nátlaku amerických predstaviteľov na kubánsku vládu, aby jeho prílet zablokovala (čo Fidel Castro rázne poprel), až po všemožné snahy americkej vlády o to, aby v Moskve zotrval dlhšiu dobu (aby ho následne mohli označiť za „ruského špióna“). Akokoľvek, napokon Snowden – aj na odporúčanie Juliana Assangea z Wikileaks, ktorý mu poskytoval v týchto pohnutých dňoch konzultácie – usúdil, že život Rusku preňho bude z dlhodobého hľadiska bezpečnejší. Assange: „Kým Venezuela alebo Ekvádor by v krátkodobom horizonte mohli Snowdena ochrániť, z dlhodobého hľadiska môže dôjsť ku zmenám na vládnej úrovni. V Rusku je v bezpečí, je oňho postarané a to sa pravdepodobne nezmení. Preto som mu radil, že fyzicky najbezpečnejšie je preňho Rusko.“ Snowden: „CIA je veľmi silne prítomná v Latinskej Amerike a miestne bezpečnostné zložky sú – povedzme, že – menej akcieschopné ako ruské“. V Snowdenovom rozhodovaní prevládol pragmatizmus, ale ani Rusi, zdá sa, takéto „príjemné starosti“ neodmietli – Vladimír Putin: „Snowdenov príchod bol prekvapením, ako nechcený vianočný darček.“ Mesačný pobyt sa tak naťahuje na rok – neskôr sa opakovane predlžuje. Kým sa Snowden zdržiava na neznámom mieste na ruskom území, doma v Spojených štátoch sa spúšťa doslova mediálny hon na odvážneho analytika, ktorý sa zo dňa na deň zaradil medzi najhľadanejších mužov planéty. Provládne plátky ostávajú lojálne vláde, snažia sa dôsledky kauzy neutralizovať v čo najväčšej miere, prípad bagatelizovať a odviesť pozornosť od samotnej podstaty problému prostredníctvom snáh o skompromitovanie osoby Snowdena. Zabŕdali do najslabších miest jeho pracovnej kariéry, poukazovali na chýbajúce vzdelanie a snažili sa vyvolať dojem, že je obyčajným nižšie postaveným úradníčkom a systémovým administrátorom. Tieto snahy Snowden odmieta: „Bol som trénovaný ako špión v tradičnom slova zmysle, nakoľko som žil a pracoval za morom v utajení, pričom som predstieral, že robím prácu, ktorú som v skutočnosti nevykonával, navyše pod falošným menom. (…) Takže ak hovoria, že som nižšie postavený systémový administrátor, že vlastne neviem, o čom hovorím, tak je to zavádzajúce.“ Pravda je podľa neho inde: „V skutočnosti som sa časom začal posúvať od spravovania systémov k aktívnemu riadeniu ich používania.“ Medzi ďalšie metódy provládnych médií patrili aj cieľavedomé útoky, snažiace sa o naštrbenie jeho morálnej kredibility, vyvolaním dojmu, že svojím konaním ohrozil svojich bývalých kolegov z tajných služieb (operatívcov a agentov) a že k tajným informáciám sa snažil dostať aj cez také praktiky ako nabúranie sa podriadeným do ich pracovných rozhraní – tieto informácie však Snowden rezolútne dementoval.

Cenzúra?

Prípad Snowden zároveň výrazne spochybnil mýtus o slobode slova v USA či vo Veľkej Británii. V prvej fáze po medializácii citlivých informácií sa americký a britský establišment, spoločne so svojimi represívnymi aparátmi a lojálnymi médiami, snažil pôvodcov „nepríjemností“ eliminovať, exemplárne ich potrestať (aby vyslali signál prípadným nasledovníkom) a napokon „prípadné problémy“ v čo najväčšej miere neutralizovať. Zatykač na Snowdena predstavoval iba povestnú špičku ľadovca, čo však zarážalo ešte viac, bol prístup voči odvážnym novinárom, ktorí sa nebáli o prípade informovať. Napríklad David Miranda, brazílsky novinár a životný partner Glenna Greenwalda, bol v roku 2013 nelegálne zadržaný na londýnskom letisku (lebo mal u seba kópie Snowdenových materiálov) na základe „Protiteroristického zákona“. Britské úrady ho držali vyše 8 hodín a skonfiškovali mu osobné veci. Zákon podľa deklarovaných cieľov umožňuje zadržať a vypočúvať ľudí podozrivých z možného napojenia na teroristické skupiny, resp. zo spáchania, prípravy alebo nabádania na teroristický útok. Nič z toho sa však na Mirandu nevzťahovalo. Médiá i inštitúcie po celom svete incident označili za gaunerský pokus o zastrašovanie. Miranda: „Unášajú, zatýkajú bez vzneseného obvinenia a možnosti na obhajobu, nechávajú ľudí zmiznúť, zatvárajú ich na Guantanáme, zabíjajú. Ak ťa niektorá vláda obviní z terorizmu, tak si skončil. Vtedy ti dôjde, že si s tebou môžu robiť, čo sa im zachce.“ Je smutné, že ľudia voči takýmto „flexibilným“ a „ohybným“ interpretáciám „terorizmu“ nenamietajú, kým sa necítia priamo ohrození. Apologéti a poslušní vládni lojalisti z radov médií prirovnali nekompromisnú žurnalistiku k pašeráctvu drog, čo len dokumentuje stav, v akom sa médiá nachádzajú. David Halberstam, vojnový novinár, ktorý sa preslávil kritickými reportážami z čias vietnamskej vojny, bol na seba kedysi pyšný, keď „naštval vládu“, lebo vedel, že hlavným poslaním úprimnej žurnalistiky je risk, konfrontácia so zneužívaním moci – a nie podriaďovanie sa jej. Súčasní novinári sú však potešení, ak ich vláda pochváli za „zodpovedné spravodajstvo“ (t. j. servilné, lojálne, provládne a prorežimné informovanie zo strany konformných novinárov). Takto hlboko klesla žurnalistika…

Perzekúcie

Podobné problémy mal aj tradičný britský denník The Guardian, keďže vlastnil kópie Snowdenom vynesených informácií, z ktorých mnohé diskreditovali činnosť britskej tajnej služby GCHQ. Britská agentúra žiadala, aby im denník okamžite odovzdal všetok materiál. Keď to jeho vedenie odmietlo, agenti GCHQ znenazdajky osobne navštívili redakciu a po krátkom vyjednávaní donútili zamestnancov zničiť pevné disky, obsahujúce citlivé dokumenty. Na základe bežných predstáv verejnosti, ktoré forumujú prozápadné médiá, by sa mohlo zdať, že také niečo je možné len v Rusku či Iráne, ale rozhodne nie vo Veľkej Británii. Redakcia sa následne dokonca rozhodla verejnosť o incidente neinformovať. To len dokumentuje skutočný stav slobody tlače vo Veľkej Británii, ktorá vlastne nie je ani len formálne garantovaná – britské súdy vydajú „predbežný zákaz“ publikovania čohokoľvek, čo je vládou označené za „hrozbu pre národnú bezpečnosť.“ V prípade neuposlúchnutia teda Guardianu hrozilo v krajnom prípade aj zatvorenie redakcie a konfiškácia majetku, nestalo by sa to prvýkrát – už v 70. rokoch zatkli a trestne stíhali novinára Duncana Campbella, a to len zato, že odhalil existenciu GCHQ. I vplyvné americké médiá, ochotné o prípade informovať a citlivé dáta zverejniť, si „užili svoje“ – museli čeliť značným vládnym tlakom kvôli špecifickému novinárskemu systému v USA, kedy sa od veľkých médií pred zverejnením potenciálne citlivých zistení očakávajú tzv. konzultácie s vládou. Tá im môže „odporučiť“, aby ich neuverejnili, príp. aby ich „mierne upravili“, napr. z dôvodov „bezpečnosti“ – týmto médiám dávajú najavo, že ak to aj napriek tomu zverejnia v pôvodnom znení, môžu mať z toho problémy („mediálna perzekúcia“ zo strany provládnych plátkov, snahy o diskreditáciu, sledovanie, zastrašovanie zo strany policajných orgánov, možné vyšetrovanie či dokonca obvinenie). Tento systém „konzultácií“ tak v konečnom dôsledku často vedie k autocenzúre – ak novinár nechce mať problém, vyhne sa zverejneniu „nepohodlných“ zistení. Známy je prípad Jamesa Rosena, renomovaného investigatívneho žurnalistu, svojho času riaditeľa pobočky Fox News, ktorý bol nielen sledovaný, ale aj vyšetrovaný pre porušenie Zákona o špionáži, orgány od neho požadovali odtajnenie jeho „zdroja“, aj napriek tomu, že sa jednalo o tradičný spôsob práce investigatívneho žurnalistu. V snahe odhaliť jeho zdroj dokonca vláda pristúpila k získavaniu rozsiahlych záznamov o Rosenových telefonátoch, financiách, uskutočnených cestách, účtoch, atď. Vyhrážali sa mu dokonca väzbou. Za podobné úniky citlivých dát, kompromitujúcich vládu, a spoluprácu s „neposlušnými novinármi“ mali v posledných rokoch problémy aj ľudia ako Shamai Leibowitz (ex-FBI), Jeffrey Sterling (ex-CIA), John Kiriakou (ex-CIA), bývalá armádna dôstojníčka Chelsea Manning (predtým Bradley Manning, za spoluprácu s Wikileaks), Stephen Jin-Woo Kim (z Národného bezpečnostného úradu), Thomas Drake (bývalý príslušník NSA) a i.

Atmosféra strachu

Pre podobné perzekúcie médií či whistleblowerov vzťahy americkej vlády s médiami v posledných rokoch výrazne ochladli, ak si totiž takéto správanie môžu dovoliť voči jednému z najrenomovanejších a inštitucionálne najchránenejších investigatívnych žurnalistov (Rosen), tak môžu ísť po každom. Podľa organizácií ako Výbor na ochranu novinárov táto skutočnosť výrazne obmedzila slobodu novinárskeho povolania v USA: „Vojna, ktorú úrady vyhlásili únikom informácií, ale tiež iné snahy o ich ovládnutie, môžeme považovať za tie najagresívnejšie praktiky od čias Nixonovej vlády. 30 skúsených washingtonských spravodajcov z rôznych novín, s ktorými sme sa rozprávali, sa vyjadrilo, že si nespomínajú na podobnú atmosféru.“ Obama sa snažil „hasiť“ a skrz svojho generálneho prokurátora Holdera informoval verejnosť, že vláda nebude nikdy prenasledovať žiadneho „novinára“ za „výkon svojho povolania“. Toto tvrdenie je však značne manipulatívne – čo je to novinár, čo je to výkon novinárskeho povolania? Ako ho definujeme, resp. kto ho definuje? „Nepohodlných“ novinárov typu Glenn Greenwald napríklad opakovane titulovali ako „bloggera“ či „aktivistu“, čím naznačovali, že s „poctivou“ žurnalistikou nemá nič spoločné. „Výkon novinárskeho povolania“ si vláda vysvetľovala tiež svojsky a variabilne, v „prípade Rosen“ totiž rozhodla, že ak novinár „spolupracuje so zdrojom na krádeži tajných informácií“, jedná sa o prekročenie rámca „výkonu novinárskeho povolania“…

Korene špehovania

Maniere americkej mocenskej mašinérie fungujú v Snowdenom odhalených intenciách zhruba od útokov na Dvojičky 11. septembra 2001, kedy Bushova administratíva vydala tajné nariadenie, ktorým poverila NSA sledovaním elektronickej komunikácie Američanov bez predchádzajúceho súdneho príkazu. O týchto praktikách informoval denník The New York Times až v roku 2005, v tej dobe už boli odpočúvané tisícky Američanov. Pod rúškom „teroristického ohrozenia“ získala vláda prakticky neobmedzené právomoci v záujme „ochrany národa“, vrátane porušovania zákona – tieto zákony však boli v praxi často zneužívané na účely monitorovania protivládnych či protisystémových aktivistov, napr. odporcov vojny v Iraku. Ešte počas Bushovej vlády získala Americká únia občianskych slobôd (ACLU) dokumenty, dokazujúce monitoring zo strany Pentagonu, namierený proti tým, ktorí sa otvorene postavili proti vojne v Iraku, vrátane študentských hnutí. Korene týchto postupov však možno hľadať dávno pred útokmi na WTC, už v 70. rokoch FBI spustila špehovací program COINTELPRO, pomocou ktorých špehovala protivojnových aktivistov (v tej dobe stále prebiehala vojna vo Vietname). V rámci „operácie CHAOS“ bolo až 300.000 jednotlivcov zaradených do databázy potenciálne „nebezpečných“ občanov („diverzantov“), pod prísnym dohľadom bolo vyše 100 organizácií.

Novodobá Stasi

Snowdenove odhalenia v plnej miere ukázali, aké sú skutočné motívy špehovacej mašinérie: získanie informácií so schopnosťou zabezpečiť USA hospodárske, politické a iné výhody, resp. potlačiť názorový disent. Iróniou je, že hromadné odpočúvanie doteraz neodhalilo ani jeden hroziaci teroristický útok (údaj je z roku 2014, z knihy „Nikto sa neskryje“ od Glenna Greenwalda)! Federálny sudca Richard Leon vyhlásil, že program na zber metaúdajov možno „takmer s určitosťou pokladať za protiústavný“ a že ministerstvo spravodlivosti „neuviedlo ani jeden jediný prípad, ktorý by jasne dokazoval, že analýza hromadne zozbieraných údajov by naozaj pomohla odvrátiť bezprostrednú hrozbu teroristického útoku.“ Túto informáciu potvrdila aj vyšetrovacia komisia prezidenta Obamu. Výsledky vyšetrovania usvedčili vtedajšieho riaditeľa NSA Keitha Alexandra z klamstva, keďže predtým bohorovne tvrdil, že „program pomohol odhaliť desiatky teroristických sprisahaní.“ Rush Hotl, kongresman (povolaním vedec / fyzik), sa vyjadril, že podľa neho masívny zber dát v skutočnosti nezvyšuje šance na odhalenie teroristických útokov pre obrovské kvantum dát, náročné na filtrovanie a analýzu – informácií je tak veľa, že hľadať relevantné dáta je ako hľadať povestnú ihlu v kope sena… Pravdepodobnosť teroristického útoku je pritom v USA nižšia ako pravdepodobnosť smrti po zásahu bleskom, podľa profesora Johna Muellera ide dokonca o rovnaké číslo ako pri ročnom počte utopení vo vlastnej vani. Nečudo, že o americkej špehovacej mašinérii sa aj jeden zo Snowdenových predchodcov, Thomas Drake, vyjadril ako o plnohodnotnom nástupcovi neslávne slávnej východonemeckej tajnej služby Stasi…

Panopticon

124659356_bbe1e5b661_o
„Načo sa to pozeráš?“ Graffiti v podaní známeho pouličného umelca Banksyho, Londýn, 2005. Foto: nolifebeforecoffee, CC

Letargický a apatický prístup ľudí, ktorí sa pod vplyvom masívnej propagandy dobrovoľne vzdávajú časti svojich ústavných práv, je miestami zarážajúca. Mnohí vážne zásahy do osobného života tolerujú či dokonca tlieskajú vláde zato, že zbiera kvantá údajov o tom, čo hovoria, čítajú, kúpujú či robia (a s kým). Mecenáši z telekomunikačných gigantov majú v tejto otázke jasno. Eric Schmidt, riaditeľ Google: „Ak robíte veci, o ktorých nechcete, aby niekto vedel, tak by ste ich predovšetkým nemali vôbec robiť.“ Zakladateľ Facebooku Mark Zuckerberg: „Ľudia si už zvykli vymieňať veľa rôznych informácií a robia to čoraz otvorenejšie a s čoraz väčším počtom osôb. Súkromie v digitálnom veku už nie je spoločenskou normou.“ Práve podobní zástancovia bagatelizovania práva na súkromia sa však v praxi často chovajú v príkrom rozpore s tým, čo tvrdia – napr. spomínaný Schmidt svojho času zakázal zamestnancom poskytovať rozhovory pre jeden magazín, ktorý zverejnil jeho osobné údaje, ktoré pritom boli voľne dostupné cez Google… Zjavne si protirečia aj bežní ľudia, ktorí dostatočne nevnímajú vážnosť situácie: na jednej strane si síce vytvárajú heslá, zamkýnajú sa v kúpeľni, vedú dôverné rozhovory za zavretými dverami, no popritom všetkom sú voči strate súkromia na internete úplne ľahostajní… Klasické argumenty obhajcov špehovania, že napríklad pri hovoroch sa zbierajú „iba“ tzv. metadáta (napr. dĺžka a počet hovorov, miesto pobytu počas hovoru, čísla účastníkov hovoru a pod.), takisto neobstoja, nakoľko z týchto údajov sa dá veľmi jednoducho poskladať akákoľvek skladačka a zistiť množstvo intímnych informácií. Všetci si podvedome uvedomujeme hodnotu súkromia a považujeme ho za neoddeliteľnú súčasť našich životov. Je to pochopiteľné, lebo len súkromie poskytuje osobný priestor, v ktorom môžeme slobodne konať, myslieť, hovoriť, písať, experimentovať, hľadať sa – bez toho, aby nás okolie hodnotilo. Súkromie je v tomto svetle nevyhnutným predpokladom ľudskej slobody. Ak však človek vie, že je sledovaný, bude robiť to, čo sa od neho očakáva a bude sa vyhýbať nezvyčajnému (potenciálne nevhodnému) správaniu, aby sa vyhol zahanbeniu. Pri danom rozsahu sledovania sa priam núkajú paralely s fiktívnym Veľkým bratom z legendárneho románu Georgea Orwella „1984“, podľa Snowdena však súčasná éra ešte s prehľadom víťazí aj nad orwelliánskou dystópiou: „Máme senzory priamo v našich vreckách, ktoré monitorujú náš pohyb všade, kde ideme… Dieťa, ktoré sa dnes narodí, nikdy nezistí, čo to znamená mať vlastný súkromný moment, samé pre seba, bez zaznamenania, bez toho, aby sa jeho myšlienky neanalyzovali. To je problém, lebo na súkromí záleží. Umožňuje nám totiž zistiť, kým sme a kým chceme byť.“ Občania krajiny, ktorá povýši fyzickú bezpečnosť nadovšetko, sa vzdáva slobody a práva nesúhlasiť s vládou, ktorá uchopí moc výmenou za iluzórny sľub, že sa postará o ich „úplné bezpečie“. To je pritom samo osebe ilúziou, ktorá sa nedá dosiahnuť. Vláda vie o svojich občanoch čoraz viac, občania o vláde zas čoraz menej, lebo sa opevnila nepreniknuteľným múrom. Takáto situácia bráni spoločnosti v zdravom vývoji a obracia naruby základné piliere demokracie. Foucaultov povestný Panopticon (kniha „Dozerať a trestať“) navrhnutý tak, aby vládnym orgánom zabezpečil nekonečnú moc, spočíval práve v dômyselnom mechanizme, umožňujúcom „sledovať a nebyť sledovaný“ (centrálne postavenie neviditeľného dozorcu). V zdravej demokratickej spoločnosti by však mal platiť presný opak, vyžaduje si totiž transparentnosť a občiansky súhlas zdola. Transparentnosť je pre tých, ktorí majú na starosti správu vecí verejných, súkromie pre všetkých ostatných. V súčasnosti je to však presne naopak…

Diagnóza „konformista“

Je akýmsi symptómom tejto doby, že sa hľadajú rozličné „diagnózy konšpirátorov“ a celkovo ľudí, ktorí nie sú spokojní so stavom tejto spoločnosti, so zriadením ako-takým a dávajú to verejne najavo. Zaujímavé je však, že nikto sa nepýta na opačnú stránku mince, teda čo vedie konformistov k ich absolútnej dôvere k médiám a inštitúciám, pasivite či nulovej spoločenskej angažovanosti. Ak existuje vysvetlenie pre spochybňovanie mocenských štruktúr, musí existovať psychologické vysvetlenie aj pre ich zastávanie sa. Profesor filozofie Peter Ludlow sa pre The New York Times vyjadril: „Úsilie médií o psychoanalýzu členov ´Generácie W (whistleblowerov)´ je veľmi prirodzené. Túžia pochopiť, prečo títo ľudia konajú tak, ako by oni, príslušníci provládnych médií, nikdy nekonali. Ak však existuje pschologické vysvetlenie pre pohnútky vedúce k odhaleniu tajných informácií o páchaní neprávostí, sprostredkovaniu únikov či hacktivizmu, musí rovnako existovať psychologické vysvetlenie pre postavenie sa na stranu mocenských štruktúr v rámci systému. Je rovnako možné, že systém ako taký je chorý aj napriek tomu, že jeho účastníci sa v rámci organizačnej štruktúry správajú v súlade s organizačnými pravidlami a ctia si vnútorné vzťahové väzby.“

Na plátne

12725597644_0ae34d56ec_o
Foto: AK Rockefeller, CC

Snowdenov príbeh k podobným úvahám podnietil aj režiséra Olivera Stonea, ktorý je známy aj svojím kritickým postojom voči establišmentu, keď vo svojich dielach spracoval už nejednu závažnú historickú udalosť. Okrem samotného príbehu sa zamýšľal predovšetkým nad motívmi, ktoré mohli mladého úspešného analytika podnietiť k tak odvážnemu činu: „Všetci vieme, čo urobil. Ale otázka znie ako a prečo?“ Stona cez jeho dlhoročného producenta Moritza Bormana oslovil Snowdenov ruský agent Annatolij Kučerena, ktorý jeho príbeh opísal v knihe. Táto kniha (spolu so sériou novinárskych článkov Lukea Hardinga) napokon poslúžila ako predloha pre Stoneov film, režisér sa možnosti chopil a v Moskve sa stretol so samotným Snowdenom. Tvorcovia si dali záležať na každom detaile – technické podrobnosti riešili priamo so Snowdenom či ďalšími whistleblowermi Williamom Binneym a Thomasom Drakeom. Film má byť predovšetkým reálnym stvárnením závažných udalostí celosvetového významu, predsa len však scenáristi priznávajú, že niektoré časti príbehu z estetických dôvodov umelecky prikrášlili. Nakoľko však samotný Snowden scenár konzultoval a jeho hotovú verziu (po niekoľkých menších technických úpravách) odobril, podstata ostala nedotknutá. Najviac sa Stone zapotil pri hútaní nad tým, ako hodnoverne, ale zároveň kinematograficky pôsobivo spracovať postavu introvertného počítačového analytika. Scenárista Kieran Fitzgerald hovorí: „Oliver obvykle vytvára dynamické, mužné postavy. Ed však rozpráva potichu, je metodický a úplne nedramatický.“ Stoneovou prvou voľbou pre postavu Snowdena bol Joseph Gordon-Levitt: „Čítal som niekoľko jeho blogov, a zdal sa mi politicky veľmi vyhranený. Prejavil o úlohu veľký záujem a tak som ho vzal do Moskvy na stretnutie s pánom Snowdenom. Joe hlboko Eda obdivuje a vniesol to aj do svojej postavy. Vyzerá ako chalan, ktorý by hodiny písal nejaký počítačový kód a neprejavuje sa nijako výrazne.“ Rolu Snowdenovej priateľky Lindsay Millsovej Stone prisúdil Shailene Woodleyovej. Práve priateľka hlavného protagonistu má byť kľúčom k pochopeniu jeho zmýšľania. Stone: „Musíte tento vzťah pochopiť, aby ste pochopili jeho. Práve jej sa zdôveroval viac ako iným a ona bola pri ňom počas tých desiatich rokov, keď dochádzalo k jeho premene.“ Zaujímavý rozmer dodáva príbehu aj rozporuplnosť ich vzťahu: „Ona má odlišný pohľad na svet – je umelkyňa, on inžinier. Jej inštinktom je spochybňovať autority a tak ho privedie k inému mysleniu, stane sa ochotným klásť ťažké otázky.“ Pikantnosťou je, že i počas nakrúcania filmu si producentský tím dal záležať na ochranu pred prípadnými pokusmi zo strany hakerov NSA o vniknutie do ich údajov. Stone ozrejmuje: „S ničím sme nešli online, všetko doručovali osobne a používali sme isté zakódovanie. Dáta boli vytvárané v analógovom prostredí, a ak si herec potreboval prejsť scenár, mal ho k dispozícii na obrazovke v určitom čase na určitom mieste. Dokonca sme dali kancelárie prezrieť kvôli odpočúvacím zariadeniam.“

_______________________________________________________________________________________________________

Zaujímavosti o Edwardovi Snowdenovi:

  • nemá univerzitné vzdelanie, aj keď začal študovať na diaľku na Univerzite v Liverpoole v roku 2011;

  • svojho času sa údajne zaujímal o japonskú populárnu kultúru, dokonca pracoval pre spoločnosť produkujúcu anime. Zaujímal sa o bojové umenia, učil sa dokonca po japonsky, okrem toho vraj ovláda aj základy mandarínskej čínštiny;

  • ako 20-ročný pri svojom nástupe do armády uviedol v kolónke náboženstvo budhizmus, pričom zostavovateľom dotazníka vytkol, že tam chýbala možnosť „agnostik“;

  • pôvodne chcel utajované informácie zverejniť skôr, ale čakal, ako sa vyvinie vládnutie novej Obamovej administratívy, nakoľko však Obama množstvo svojich sľubov nedodržal, usúdil, že zmena prezidenta nijak nenarušila mocenskú kontinuitu vládnych štruktúr s ich represívnymi zložkami;

  • v dobe zverejnenia informácií si médiá všimli, že Snowden pomocou nálepiek na svojom notebooku prejavil sympatie voči organizáciám ako Tor Project (ktorá vyvíja šifrovacie programy) či Electronic Frontier Foundation (EFF);

  • podľa jedného z bývalých kolegov bol Snowden v NSA géniom medzi géniami. Vďaka tomu, že vypracoval nový záložný systém pre NSA a odstránil množstvo bugov, vraj ako jeden z kľúčových administrátor získal prakticky neobmedzený prístup k dátam NSA;

  • v záujme šírenia pravdy sa vzdal ročného platu 200.000 dolárov, vynikajúcich kariérnych vyhliadok (ponúkali mu členstvo v elitnom tíme hackerov Tailored Access Operations, ktorý funguje v štruktúrach NSA najmenej od roku 1998), diplomatický pas, život v drahých apartmánoch, vládne krytie;

Ďalší známi whistlebloweri z prostredia NSA:

Thomas Drake, William Binney, Perry Fellwock, Diane Roark, Russ Tice, Mark Klein, Thomas Tamm

Viac o Snowdenovi:

kniha Glenna Greenwalda – „Nikto sa neskryje“ („No Place to Hide“, 2014)

dokument Laury Poitras – „Citizenfour“ (2014)

film Olivera Stonea – „Snowden“ (2016)

Fenomén whistleblower

Snowden nebol prvým ani posledným človekom, ktorý z pozície „insidera“ vyniesol závažné skutočnosti o kontroverznom či nemorálnom pôsobení verejných inštitúcií (ale aj súkromného sektoru) na verejnosť, ale rozsah ním vynesených údajov mu priniesol neoficiálny titul najznámejšieho whistleblowera. Zasial semienko pochybností nielen do svojich (teraz už bývalých) kolegov, ale vďaka masívnej medializácii kauzy rozšíril svoj vplyv ďaleko za hranice vlastnej materskej organizácie – nečudo, že jeho kroky čoskoro nasledovalo niekoľko ďalších menších rýb, pričom naďalej fungujú aj organizácie ako Wikileaks na čele s podobne nepohodlným Julianom Assangeom či decentralizované kyber-hnutie Anonymous, ktoré znepríjemňujú život mocenským sféram po celom svete. Medzi podobných „digitálnych renegátov“ sa v uplynulých rokoch zaradila aj mladá kazašská programátorka Alexandra Elbakyan, akýsi novodobý Robin Hood vedeckej komunity – na svojej stránke Sci-Hub totiž zverejňuje množstvo vedeckých článkov a štúdií, ktoré by za bežných okolností boli spoplatnené nemalými sumami a teda obmedzené iba na solventnejších oberateľov, čím ich sprístupňuje širokým masám ľudí vo svete. Fenomén whistleblowerov, tzv. hacktivizmu a internetového pirátstva získava čoraz väčšie slovo v súčasnej spoločnosti a výrazne pretvára spôsob, akým sa vedú diskusie v najzávažnejších otázkach budúcnosti ľudskej civilizácie. Zároveň vyvádzajú z omylu tých, ktorí si slovíčko „disident“ spájajú iba s minulým režimom, keďže dokazujú, že i západné kapitalistické demokracie poskytujú dostatok čoraz závažnejších rozporov k tomu, aby sa formovala disidentská scéna. A napokon, Snowdenove kroky dokazujú aj to, že niekedy je v záujme morálky a ochrany verejných záujmov nevyhnutné aj konanie, ktoré je technicky „nelegálne“.

Horné foto: AK Rockefeller, CC

Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *