1917-2017: Sto rokov, ktoré otriasli svetom

Žijeme v dobe, kedy nemôžeme objektívne hodnotiť VOSR, môžeme sa však držať historických faktov. Čo priniesla Veľká októbrová socialistická revolúcia? Začnime tým, aký mala VOSR vplyv v globálnom kontexte – vďaka vplyvu Ruskej revolúcie, v západných krajinách:
– bol uzákonený osemhodinový pracovný deň,
– zvýšenie sociálnych práv a zvýšenie platov zamestnancov,
– odbory a kolektívne vyjednávanie ukotvené zákonom
– koniec svetovej vojny
– pod vplyvom verejnej mienky aj sociálne základy nových republík vzniknutých v ruinách monarchie

V kontexte Ruska sa zamerajme na konkrétne fakty, ktoré sú dnes účelovo zamlčiavané:
– prvýkrát v histórii ľudstva krajina zaviedla BEZPLATNÉ štátne zdravotníctvo pre všetkých občanov štátu (západné krajiny ho zaviedli až neskôr)
– povinné BEZPLATNÉ vzdelanie pre všetky deti a aj univerzitné vzdelanie (v roku 1900 v Rusku bolo gramotných len 30% populácie, v roku 1950 sa zabezpečila plná gramotnosť)
– zavedenie emancipácie žien (a vznik Medzinárodného dňa žien)
– elektrifikácia a industrializácia – zaostalá chudobná krajina sa stala priemyselnou veľmocou, vzostup v poľnohospodárstve
– zvýšenie konkurencieschopnosti ruského priemyslu,
– vybudovanie komunikačných sietí
– využitie vodnej energie
– dekréty o miery, o pôde
– vznik novej avantgardnej kultúry – svetoznámej ruskej avantgardy
– znárodnenie ako precedens.

ZSSR

Michael Hauser: „Říjnová revoluce zároveň dokázala prosadit věci, které ani dnes nejsou v některých liberálně demokratických zemích samozřejmostí. Zmínit mohu práva žen a práva menšin. Už Deklarace práv pracujících a vykořisťovaných lidí z roku 1918 zavádí rovná politická práva pro všechny občany bez ohledu na jejich pohlaví a jejich rasovou nebo národnostní příslušnost. Prakticky to mimo jiné znamená, že se zde na začátku dvacátých let minulého století dostávají některé ženy do vrcholných politických pozic. Pokud mi je známo, je to právě po říjnové revoluci, kdy se poprvé v moderních dějinách žena stala ministryní. Na mysli mám Alexandru Kollontajovou, která byla lidovou komisařkou sociálních věcí (úřad odpovídající ministerstvu) a také jednou z prvních velvyslankyň v dějinách diplomacie. Ve srovnání s tehdejší Evropou jde o převratný prvek. Ruská revoluce v tom předběhla mnohé státy západní Evropy o desítky let.“

ľudia po celom svete si menia profilové fotografie na sociálnych sieťach na počesť VOSR

Socializmus ako alternatíva voči kapitalizmu nevznikol v harmonickom a mierovom svete, kde mu bolo umožnené slobodne sa rozvíjať bez zahraničných, ale aj vnútorných intervencií. Socializmus sa budoval v strašných podmienkach:
– vojnového komunizmu (vpád Britov, Francúzov a Američanov do Ruska),
– hospodárskeho úpadku v zaostalej poľnohospodárskej krajine (cárske Rusko doviedlo krajinu na kolená),
– izolovania od zdrojov,
– nutným dočasným štátnym kapitalizmom (NEP).
– vnútorných politických rozporov (Lenin, Trockij, Stalin, Kamenev, Zinojev, …)

Pôvodný Leninov koncept predpokladal dialektický vývin z feudalizmu, do kapitalizmu a až následne do socializmu. Pre prax musel Lenin zmeniť svoju koncepciu a zobrať v úvahu prerod socializmu v konkrétnych kultúrno-historických podmienkach a prerod z feudalizmu do socializmu, až neskôr vznikol NEP – kompromis so súkromným vlastníctvom, ktorý mal suplovať prechodnú fázu medzi feudalizmom a socializmom. Samotná revolúcia prebehla bez väčšieho násilia, ak by však boľševici nevyhrali, moc by skončila v rukách monarchistov a znamenalo by to návrat k feudalizmu. Politológ Ľuboš Blaha v tejto súvislosti píše:
„Zlo treba odsúdiť nielen na strane boľševizmu, ale aj na strane kapitalizmu. Len pripomeniem, že v slastnom kapitalizme každý rok podľa štatistík na následky chudoby zomrie 18 miliónov ľudí ročne a imperiálne vojny západných veľmocí mali v 19. a 20.storočí na svedomí prinajmenšom 70 miliónov obetí v celom svete.

Vplyv VOSR na západe
Čo vedie ľudí k sociálnym revolúciám. Musíme si uvedomiť ako vyzeral život v 19. storočí: v Nemecku trval pracovný deň až 16 hodín, vo Francúzsku 12, v USA 14 hodín – organizovanie pracujúcich a politická činnosť v odboroch bola zakázaná pod trestom väzenia. Robotníci žili v nezdravom prostredí a ochrana práce neexistovala. Len v poslednej ¼ 19. storočia svet prekonal 4 krízy: 1873, 1882-1886, 1890 a 1900. Kapitalizmus pokračoval vo vykorisťovaní ubiedených či v republikách alebo monarchiách na západe pred aj po roku 1917. V Taliansku, Francúzsku, Británii a USA nastal po VOSR obrovský vzostup komunistických strán a bojov za práva pracujúcich, postupne vznikali komunistické strany v Nemecku, Taliansku, Francúzsku, Anglicku a v USA.
Na západe vzniklo hnutie Ruky preč od Ruska a v rokoch 1919-1920 malo miliónovú účasť robotníkov. Demonštrácie boli vedené pod heslami „Nech žije Sovietske Rusko.“
400 tisíc berlínskych robotníkov prišlo o prácu a aby bol uzatvorený mier, o rok neskôr zabili Luxemburgovú a Liebknechta, nasledovalo povstanie v Južnom Nemecku, vojna proti Rusku revolucionalizovala masy vyvrcholením Bavorskej republiky rád.
Podobná situácia bola vo Francúzsku, v ktorom rovnako prepukli masové štrajky – požiadavkám odborov bola nútená vláda vyhovieť a prešiel tak 8 hodinový pracovný deň, zvýšili sa platy a povolili sa kolektívne zmluvy. V roku 1920 štrajky pokračovali bojom za znárodnenie železníc a znovuprijatie prepustených železničiarov. Antivojnové protesty pokračovali – Francúzske jednotky v Sevastopole a Odese spustili protest a žiadali zastavenie vojny proti Sovietom a návrat domov (posádka veliteľskej lode Queen Elisabeth odmietla vyplávať do Baltského mora).
Anglicko prekonalo v roku 1919 až 1352 štrajkov z kruhu baníkov, železničiarov – požiadavky boli jasné: skrátenie pracovného dňa, zvýšenie platov, znárodnenie baní a železníc, zastavenie vojny proti Rusku. V roku 1921 znížili 6 miliónom robotníkom výdaje na sociálne opatrenia.
V Taliansku došlo v roku 1919 k 1663 štrajkom do ktorých sa zapojilo cez milión ľudí, predovšetkým z priemyselných centier.
V USA štrajkovalo po roku 1917 štyri milióny štrajkujúcich robotníkov (železničiari, oceliarsky, banský priemysel).
V dôsledku zlého zásobovania došlo v Uhorsku k rozsiahlemu štrajku. V ohni prvej svetovej vojny ľahol popolom aj žalár národov – Rakúsko-uhorská monarchia. Jedným z nich celkom nový štát – spoločná vlasť Čechov a Slovákov – Československá republika, vyhlásená 28. októbra 1918. Októbrová revolúcia mala významný vplyv na rozpad monarchie a ukončenie vojny.
V Maďarsku z krízy vzniká Maďarská republika rád, ktorá predbehla svoju dobu: vláda schválila dekréty o znárodnení bánk, dopravy, priemyslu a monopolov zahraničného obchodu, mzdy boli zvýšené o 25%, bol zavedený 8 hodinový pracovný deň, sociálne poistenie, zrovnoprávnené boli ženy s mužmi a schválený dekrét o odluke cirkvi od štátu, škôl od cirkvi a povinná školská dochádzka. MRR bola krvavo potlačená, podiel viny nesie necitlivý prístup k roľníctvu a drobným remeselníkom. Poľnohospodári nedostali pôdu znárodnenú od veľkostatkárov, čím bola vidiecka chudoba sklamaná, čo využili opozičné sily, ktoré rozpútali boj proti vláde.
A kríza kapitalizmu pokračovala. Hospodárska kríza vyspelého západného kapitalizmu priniesla podľa údajov Úradov práce pri Spoločnosti národov v roku 1932 v priemyselných krajinách 30 miliónov plno nezamestnaných: v USA 12 a Nemecku 7 miliónov. Stámilióny ľudí v kolóniách sa ocitli na pokraji smrti hladom: hladové pochody nezamestnaných vo Veľkej Británii a USA, hnutie farmárov v USA, generálny štrajk v Španielsku, búrlivé demonštrácie nezamestnaných v roku 1932 v Poľsku. Na „vyspelom západe“ neexistovalo sociálne poistenie, podpora v nezamestnanosti a tam, kde existovala bola tak nízka, že nestačila ani na existenčné minimum. Zostril sa konkurenčný boj, znížili sa mzdy a znova sa predĺžil pracovný deň. Počet štrajkujúcich v kapitalistických krajinách predstavoval 17 miliónov za dobu od roku 1928 do konca roku 1933.


Filozof Milan Šimečka, neskôr známy skôr ako disident, v 60. rokoch o VOSR a ruskom utopizme napísal:
Revolucionári, ktorí položili životy za krajne utopické predstavy, pokladali svoju obeť za nevyhnutný vklad do odvekého zápasu o pokrok. … Utopizmus Gercena, Černyševského, utopizmus narodovoľcov, všetky ostatné plány na prestavbu ruskej spoločnosti – podľa socialistických a komunistických predstáv – pochádzali bez výnimky z revolúcie ako základného predpokladu skutočného pokroku. Tie isté podmienky a tradícia hrali rozhodujúcu úlohu v tom, že marxizmus si uchoval v Rusku svoje pôvodné revolučné zameranie a že jeho reformistická západoeurópska mutácia bola v Rusku vždy oveľa slabšia. Boli to konečne aj typické ruské podmienky, ktoré umožnili, že v Rusku zvíťazila revolúcia, úplne ovládaná socialistickými a komunistickými predstavami. Utopické myslenie bolo typické najmä pre masy roľníkov – revolúcia bola v svojich hlavných prejavoch veľmi realistická. Bol jediný s viac-menej komunistickým zameraním jediným vyustením doterajšieho vývinu ruskej spoločnosti. Lenin sám dbal na realistickosť a praktickosť revolučných postupov veľmi dôsledne. …Lenin musel vlastne korigovať ortodoxné utopické revolucionárstvo, ktoré, tak ako vo všetkých doterajších revolúciách, ohrozovalo realistické výsledky revolučného zápasu zľava. … Dnes je však nepochybné, že ďalší pozitívny vývin revolúcie podmienila jej schopnosť čeliť zvodnej ilúzii permanentného revolucionárstva a rozvíjať sa po realistickej línii.“ Šimečka, Kríza utopizmu


Pripomeniem ešte slová básnika Ladislava Novomeského z knižky Splátka veľkého dlhu:
Práve v Leninovom prípade prichodíme k jadru veci: nejde o to, ako, ale o čo hrať. Leninovou pohnútkou naisto nebol neprekonateľný odpor proti demokracii a jej pravidlám. Ale on prvý a jediný s hŕstkou bolševikov medzi všetkými demokratmi a socialistami vtedajšieho sveta pochopil, že bezpečne vyrvať z vrecák či moci „čvargy“ (nazývaj ju šetrnejšie: statkárskou buržoáznou triedou) pôdu pre mužíkov v prospech pracujúcich a mier pre zmučený národ, teda celkom elementárne predpoklady pre demokratický životný rozvoj prevažnej väčšiny ľudí, môže len jej porážkou a nastolením moci nad ňou. To aj urobil, nie preto, že mohol, ale preto, lebo musel. Nie na účet, ale na prospech demokracie.“ (N,249)


Sto rokov, ktoré otriasli svetom (Ing. Juraj Janošovský)

V novembri 1917 Októbrová revolúcia v Rusku otriasla svetom a zmenila 20. storočie. Ponúkla systémovú alternatívu voči utópiám, snívajúcim o sociálne spravodlivej civilizácii a dala týmto snom reálne obrysy. Nič nemohlo viac rozčúliť vládnuce elity, ako praktické potvrdenie, že „iný svet“ je možný. Od počiatku pokusu o iný svet sa oligarchovia snažili nový režim všetkými spôsobmi diskreditovať a zničiť a robia to prakticky dodnes. Politicky, vojensky i ekonomicky. Sedemdesiat rokov pokusov, v ktorom vyskúšali temer všetko (utopiť v krvi, vyčerpať ekonomicky, politicky rozložiť) systém vydržal a dokonca obmedzil  euroatlantickú hegemóniu, vydržiavanú stáročiami otrokárstva a kolonializmu. Bipolárny svet stabilizoval temer na päťdesiatročné obdobie mier v Európe a lokálne konflikty (Kórea, Vietnam, Kuba) sa končili politickými dohodami.  Sovieti vytvorili sovietsky blok, s rozsiahlou hospodárskou a politickou kooperáciou a zmenili pomery vo svete-rozložili koloniálny systém imperialistických veľmocí, naštartovali emancipáciu tretieho sveta.

70 rokov odolávania…
Koniec reálneho socializmu a reštaurácia kapitalizmu je matéria na osobitnú štúdiu. To, že režim odolal sedemdesiat rokov vojenským intervenciám, ekonomickým blokádam nasvedčuje, že určujúca bola jeho sebadeštrukcia koncom osemdesiatych rokov. Išlo najmä o postupnú revíziu a nakoniec úplnú stratu vízie – ideálu komunistickej spoločnosti. Stranícka gerontokracia potom už príliš unavovala verejnosť svojimi omylmi a čoraz zúfalejšou propagandou. Naviac – v snahe redukovať príťažlivosť sovietskeho režimu – západ rozvíjal  „sociálny štát“. Sociálny štát bol v rámci studenej vojny jednak 1, reakcia na sociálne vymoženosti východnej Európy (bezplatné školstvo, zdravotníctvo, dotované potraviny, lacné bývanie, kultúrne a spoločenské vymoženosti zamestnancov); 2, náplasť na praskajúci balón kapitalizmu, ktorý už prežil niekoľko finančných kríz, masových štrajkov, demonštrácií a iných sociálnych revolt, ktoré boli potlačené kompromismi zo strany západných vlád.
Vznikla tak ilúzia, že návrat autentického kapitalizmu je vylúčený, „Spoločný európsky dom“ Východu a Západu je možný, a lepší socializmus (s „ľudskou tvárou“?) je na dosah. Nomenklatúra, bez politického názoru,  odovzdala moc, vedomá si, že jej schopnosti bude nový režim nutne potrebovať  a oni svoje výsadné politické postavenie konvertujú na reálne vlastníctvo verejného majetku. Vcelku racionálne sa domnievali, že získajú nepoznané pôžitky západného konzumného kapitalizmu.

V kontexte dneška
Reštaurácie sú historicky obvyklé, normálne reakcie spoločnosti na zásadné civilizačné inovácie. A reštaurácia kapitalizmu je síce nákladná a možno tragická zákruta dejín, ale nič viac. Logika kapitalizmu (diktát zisku) ho permanentne  posúva k neodvratnému zániku. Od imperialistického štádia s ambíciou vytvorenia globálneho systému, ovládaného finančnou oligarchiou k nevyhnutnému všeobecnému kolapsu. Ekonomická kríza (z nadvýroby), finančná kríza (z úžery a nezodpovednej emisnej a menovej politiky), ekologická kríza (vyčerpanie energetických, surovinových zdrojov a deštrukcia prírody) sociálna kríza (roztváranie sociálnych nožníc a zbedačovanie miliárd obyvateľov) sa prejavujú v permanentnej politickej kríze a stále hlbšie potápajú svet do vojnového šialenstva. Zvrátená logika nadbytočnej populácie a neriešiteľných kríz robí tragický kolaps reálny a veľmi blízky.

Mrazivá noc 1917
Aj v mrazivej ruskej noci v októbri roku 1917 rozhodla viac, ako boľševická odhodlanosť  a triedne odhodlanie, dezilúzia verejnosti z kapitalizmu. V Rusku, z cárskeho režimu a neschopnosti liberálnych a sociálnodemokratických elít situáciu riešiť. Naozaj moc ležala na schodoch Zimného paláca. Slepými výstrelmi z Auróry a niekoľkými zauchami kadetom sa Lenin a jeho priatelia dostali k moci. Cár reprezentujúci neschopný, krutý a hlúpy režim stratil nezmyselnými jatkami na frontoch I. svetovej vojny akýkoľvek rešpekt a celý aparát mohutného impéria nemal silu ani program k návratu. Liberáli – sa ukázali – nie prvý, ani poslednýkrát – ako neschopní politici. Kerenského vláda mala jediný program – ako si nakradnúť, a čo sa ešte dá v zdevastovanom Rusku „odmontovať“ (podobnosť so súčasnosťou možno nie je náhodná).  Lenin priniesol nielen novú – marxistickú doktrínu – ale uplatnil aj nevšedný politický talent. Hoci prišiel do Petrohradu už vo februári, odmietol radikálov a v Aprílových tézach vyzval k trpezlivosti – chcel, aby sa liberálny, sociálnodemokratický režim zdiskreditoval „vlastnými silami“ a sám odišiel do Fínska  uvažovať nad krokmi  a riešeniami ako prevziať a stabilizovať moc. Americký novinár John Reed v reportáži Desať dní, ktoré otriasli svetom dokumentuje politickú genialitu, s akou Lenin riešil situáciu, po prevzatí moci.  Boľševici okamžite uspokojili verejné očakávania – vydali Dekrét o mieri s okamžitým prímerím, stiahnutím a návratom veľkej časti vojsk domov. A Dekrétom o pôde uskutočnili tisícročný sen ruských mužíkov – „pôda patrí tým, ktorí na nej pracujú!“ Heslo „všetku moc sovietom“ bolo zrozumiteľnou politickou odpoveďou na korupciu parlamentného systému a dekadenciu cárskeho absolutizmu. Na škodu veci následná britsko-francúzska intervencia a biely teror si vynútili riešiť dilemu – či občiansku vojnu budú riadiť insitné, neskúsené „soviety“ alebo profesionálni revolucionári. Ak nemala byť revolúcia utopená v krvi, siahli (zahraničným exilom, dlhým bojom proti cárizmu)  vyskúšaní boľševici k obmedzeniu moci sovietov a vznikla „téza“ o revolučnom predvoji- straníckom aktíve.

Domnievam sa, že jedine Lenin bol schopný (a mal politickú silu) tento systém kontrolovať a korigovať. Keby fungovalo historické „keby“ vedeli by sme čo všetko ovplyvnil atentát v septembri 1918 (Kaplanová výstrelom do krku Lenina vážne zranila a postupne sa jeho stav zhoršoval, od jesene 1921 bol z praktickej politiky temer vyradený, zomiera v roku 1924).

Mocenské záujmy v roku 1917
V revolúcii sa pochopiteľne stretávajú aj motívy rozdielnych záujmových skupín. Aj preto sa často uvádza vplyv sionistickej lobby na vývoj v Rusku. Nesporne po Svetovom sionistickom kongrese (1897) bolo cárske Rusko jeho jediným jasným oponentom. Sionisti nevedeli prehltnúť  „úspech“ Protokolov sionských mudrcov,  produktu cárskej kontrapropagandy. To vážne ohrozovalo záujmy a plány kongresu a najmä bankárov v jeho pozadí.  Preto nielen Kerenský, ale zrejme aj Leninovi boľševici získali ich podporu. Je známe, že dokonca americký prezident W. Wilson  vyreklamoval Trockého a jeho druhov z kanadského väzenia a dopravili ich do Petrohradu. Finančná oligarchia i Američania snívali sen o ovládnutí Ruska a jeho sibírskych zdrojov.

Modrá propaganda Toma Palmera: Marxizmus je antisemitská doktrína
Pred niekoľkými týždňami známy liberál, profesor Tom Palmer na prednáške Konzervatívneho inštitútu M.R. Štefánika (25.9.2017) obvinil K. Marxa, že jeho doktrína je „antisemitská“ (Marx opakovane kritizuje úlohu židovských bankárov v kapitalistickom systéme a ich „stotožnenie sa“ s ním). Ale boľševici, hoci tam bolo veľa revolucionárov zo židovského  prostredia, boli primárne odporcami kapitalizmu. O tom dnes pochybuje málokto… Možno je len špekuláciou, že dôsledná antikapitalistická orientácia boľševikov spôsobila také sklamanie oligarchov v ich očakávaniach, že sa bankári a priemyselníci rozhodli v kríze tridsiatych rokov, v spore s komunistami, podporovať  radšej fašistov a nacistov…

Dôsledky roku 1917
Sovietsky zväz bol polstoročie najdynamickejšie sa vyvíjajúcou krajinou sveta. Heslo „sovietska moc = elektrifikácia + soviety“, demonštruje, že sa vzájomne doplňoval a podporoval kultúrno-politický a ekonomický program. Rusi vytvorili stabilný mnohonárodný štát, vojensky porazili prakticky všetky európske veľmoci. Odstránili analfabetizmus a kolonializmus. Spriemyselnili, elektrifikovali obrovský štát a dosiahli významné vedecké úspechy. Bolo by jednostranné hovoriť len pozitívne (tak, ako je nekorektné hodnotiť sovietske obdobie len negatívne). Ako paradox vyznieva, že obdobie deštrukcie sovietskeho systému (1968, perestrojka) sa vníma „pozitívne“ a obdobie, keď socializmus dominoval a porážal na všetkých frontoch kapitalizmus sa nálepkuje „zločineckými“ prívlastkami. Alebo nejde o paradox?

Keď Sovieti dokázali rýchlo vyrovnať jadrovú prevahu a ako prví dobyli Vesmír, Američania analyzovali príčiny týchto úspechov. Medzi iným zistili, že je za tým demokratizácia školstva. Rusko, pôvodne kultúrne najzaostalejšia časť Európy (96% negramotnosť) sa stalo vedeckou veľmocou najmä vďaka širokej základni a verejnému demokratickému systému vzdelania. Američania sa „poučili“ tak, že svoju „základňu“  tiež rozšírili. Kupujú špičkových vedcov po celom svete.

Nie je nezaujímavé, že reštaurácia kapitalizmu sa okrem likvidácie fungujúcej poľnohospodárskej výroby sústredila aj na deštrukciu vzdelávacieho systému. V súčasnosti jeho úpadok dokumentuje aj presadzovanie „duálneho“ vzdelávania – redukciu vzdelávacej sústavy na prípravu kvalifikovaných robotníkov pásovej výroby. Pritom zo Slovenska „vyvážame“ najtalentovanejších absolventov a teda „dotujeme“ bohaté štáty, najmä USA. Je to osud aj iných rozvojových, koloniálne ovládaných krajín. Tragické dôsledky rozvratu vzdelávacieho systému nás dobiehajú. Nie je ďaleko doba, keď okrem ukrajinských a rumunských lekárov nebude mať kto prevádzkovať základnú lekársku starostlivosť…


12 thoughts on “1917-2017: Sto rokov, ktoré otriasli svetom

  • 8. novembra 2017 at 9:23
    Permalink

    LENIN-moja hlboká úcta!!! Človek, ktorý nežil len pre seba! Nebol ľahostajný k utrpeniu iných! Môžu ho dehonestovať, búrať jeho pomníky, demolovať jeho sochy, robiť z VOSR frašku, pre mňa ostáva veľkým ČLOVEKOM.

    Reply
  • 8. novembra 2017 at 12:00
    Permalink

    Ešte som zabudla napísať, že článok je výborný!!! Tlieskam!/standing ovation/
    I George Bernard Shaw, zakladateľ modernej anglickej drámy, šíril teóriu socializmu. Do konca života sa hlásil k priateľstvu so Sovietskym zväzom. Ešte raz si dovolím odcitovať jeho krásny výrok:„Teraz, keď sme sa už naučili lietať v povetrí ako vtáci a potápať sa ako ryby, ostáva nám už len jediné – naučiť sa žiť na Zemi ako ľudia.“

    Reply
  • 8. novembra 2017 at 14:56
    Permalink

    možno stálo zato ešte zmieniť právo na potrat, ako prvé zavedené v ZSSR… ale lepšie nepísať, lebo vám ešte zarátajú i tie „nenarodené deti“ ako obete boľševizmu 😉

    a ako to bolo s tým vyreklamovaním Trockého z kanadského väzenia? o tom som nepočul, myslel som, že v tom čase pobýval Trockij v New Yorku a že odtiaľ cestoval do Ruska…

    Reply
  • 8. novembra 2017 at 15:07
    Permalink

    Veľmi dobrý článok, autorovi ďakujem, že prevzal časti textu a názov mojej eseje ( Zem a vek 11/2017). V ňom som sa pokúsil o objektívne hodnotenie VOSR, v rámci mne dostupných informácií a vlastného názoru.
    „V globálnom kontexte“ priniesla VOSR – podľa mňa – dôležité zmeny. Vznikol alternatívny („iný“) režim ako kapitalizmus. Systém, ktorý sa pokúsil nahradiť diktatúru kapitálu, diktatúrou proletariátu ( rozumej ľudovou – priamou – demokraciou!). Sovietsky zväz – mimo iné – rozložil a nahradil dominujúci imperializmus novou víziou. Bipolárita podporila a umožnila dekolonializáciu a emancipáciu tretieho sveta. Určite zmenil aj zaostalé Rusko na modernú veľmoc. Inšpirujúca realita „krajiny sovietov“ vytvorila intenzívny tlak na zlepšovanie existenčných podmienok pracujúcich ( „sociálny štát“) na celom svete
    Bola to naozaj krajina zázrakov. Zavedenie MDŽ a využívanie vodnej energie, elektrifikácia a industrializácia a mnohé ďalšie úspechy lemovali sedemdesiatročnú históriu ZSSR. No pre mňa to boli rámcové úspechy. V centre môjho vnímania sú napr. Dekrét o miery a Dekrét o pôde. Ako unikátne symboly novej vlády, vlády sovietov – vyššieho typu demokracie, ktorá rieši prioritne „verejné záujmy“. Prioritu dávam aj demokratickému vzdelávaciemu systému, najmä keď vnímam sústredený tlak reštaurácie kapitalizmu na jeho likvidáciu a výchovu stáda tupcov.
    Bližšie moje postoje v uvedenej eseji ( je dostupná aj na blogu Pravdy)

    Reply
  • 8. novembra 2017 at 17:20
    Permalink

    Bože, som taká rada, že ste! Vy, KSS, Vzdor strana práce, Front ľavicovej mládeže…Málo nás je, málo, ale nič je preto: bez sto lastovičiek bude ešte leto!/J. Kráľ/ Zatiaľ prehrávame! Ale radšej prehrať v dobrom, ako zvíťaziť v zlom!

    Reply
  • 11. novembra 2017 at 13:13
    Permalink

    Pane Bože. To sú za voloviny. Socialistická revolúcia bola revolúciou zločincov a primitívov. Jedine čo priniesla bola lem chudoba, bieda, násilie a milióny mŕtvych.
    Len chorý človek si môže myslieť opak.

    Reply
    • 12. novembra 2017 at 20:38
      Permalink

      Tá chudoba, bieda a násilie tu bolo pred socialistickou revolúciou,za cára, pozrite si obraz Repina Burlaci na Volge,obrazy Perova Trojka, Spiace deti… pán Jankech/ Vaša diagnóza je jasná/.

      Reply
      • 21. novembra 2017 at 20:44
        Permalink

        Ale ale Slavomíra Kontrádyová.
        Hovoríte ako keby inde v civilizovanej Európe zostala chudoba a násilie a v boľševickom Rusku nie. Opak je pravdou. V Rusku či Sovietskom zväze žili vždy a to doteraz horšie. To sú fakty.

        Reply
  • 12. novembra 2017 at 1:44
    Permalink

    Neviem či za každým nám pomôžu úvahy tipu, že doba nebola jednoduchá a nebolo možné zvoliť iné prostriedky. Alebo že jednoducho sa realita odklonila od myšlienok marxizmu ako dôsledok historickej náhody. Skôr stojí naozaj za úvahu, čo z normatívnej podstaty klasického marxizmu spôsobilo to, ako tento projekt napokon dopadol, respektíve či automaticky celá normatívna teória marxizmu-leninizmu nevedie automaticky k tomu čo môžeme nazvať stalinským terorom. Nie je to jednoduché toto obdobie posudzovať a stále prináša ešte mnoho otázok, mne sa celkom páči tento článok od Chmelára : http://edochmelar.sk/ako-ozivit-emancipacny-potencial-lavicoveho-hnutia-od-diktatury-proletariatu-k-radikalnej-demokracii-iv/

    Reply
  • 12. novembra 2017 at 21:20
    Permalink

    Pre mňa je podstatné, že od tejto chvíle prestali ľudia žiť ako zvieratá v zemľankách a začali žiť ako ľudia, že deti prestali pracovať a začali chodiť do školy, že ľudia mali prácu, že sa vytratili žobráci, že skončili vojny, že, že, že…Toto veru teror nebol! Preto som názorovo na strane L. Perného a J. Jánošovského. Moje heslo: „Chcem len toľko, aby bolo i pre iných!!!“

    Reply
  • 14. novembra 2017 at 0:16
    Permalink

    Po dlhom čase som si kúpil Zem a vek kvôli VOSR … a nestačil som sa diviť…

    Poriadne vymenená redakcia a akýsi nahnedlý obsah… . Samý žid, slobodomurár, sionista, turko-tatár, chazar, syndikát, rád či lóža, a napokon cognitio cacuminalis – komunizmus v bratskom objatí s kapitalizmom. Na druhej strane spása sveta v zdravom sedliackom… ehm, konzervatívnom prístupe, pod dobrotivým vedením pravovernej cirkvi katolíckej. Skutočne som sa občas obával či nečítam namiesto „alternatívneho“ časopisu rukoväť mladého ľudáka. Bolo toho teda na mňa dosť, a to nie som žiadny slniečkár.

    Pán Janošovský, stojí Vám to za to ? Uverejniť článok o pozitívnom prínose VOSR v časopise, ktorý hneď na nasledujúcich stranách Váš dobrý úmysel rozpustí v znôžke prekrútených faktov, poloprávd, výmyslov, a … áno, konšpirácií ( ach, ako neznášam to slovo ). Asi bude lepšie, keby ste ostali v našom internetovom a tlačenom ľavicovom priestore, prípadne publikovali v ľavicovej tlači a nie v tak ….“pestrom“ plátku, akým sa stal Z&V.

    Mama tvrdí – politika je svinstvo. Vravím – len také, aká sviňa ju robí.
    Mama sa ma po prečítaní Z&V znechutene pýta – je to pravda, bolo to tak ? Krčím plecami – veď dejiny by mali byť vedou exaktnou – veci sa stali ako sa stali, nemal by byť možný ich viacznačný opis. Tak som si to myslel v škole, keď sme sa učili dejiny. Neskôr som z hrôzou pochopil, že dejiny nie sú také aké boli, ale „len“ také ako o nich píše ich autor. A to aj tie novodobé – čo je strašné.

    Mimochodom, včera som si pozrel to ďalšie protisocialistické blúznenie od Jarchovského/Hřebejka, film Učiteľka a musím povedať, že ľutujem dnešné deti a mládež, akou lživou propagandou sú manipulované, v škole a v informačnom a kultúrnom priestore. Pre ľavicu je najvyšší čas, aby sa zhostila aj výchovy a vzdelávania detí a mládeže v sociálno-kolektívnom duchu vo forme primeranej ich veku, či už v záujmových krúžkoch, táboroch, ale najlepšie v školách, rovnocenných s cirkevnými alebo špecializovanými. Sociálny kolektivizmus ako protiváha asociálnemu individualizmu.

    Ak sa chcete niečo dozvedieť o dianí pred a počas VOSR a máte na to len poldruha hodiny, pozrite si francúzky časobežný dokument Lenin: Cesta k moci ( Lénine, une autre histoire de la révolution russe, 2015 ), ktorý ma prekvapil svojou vecnosťou bez dnes už nevídaného antikomunistického podtónu.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *