„To sú len konšpiračky“ alebo O konšpiračných teóriách bez predsudkov

Praktík propagandy existuje nepreberné množstvo, jednou z najobľúbenejších je nálepkovanie. Ak je nejaký nepohodlný fakt natoľko do očí bijúci, že sa nenatískajú žiadne vecné protiargumenty, pomôže nálepka, ktorou si propagátor uzurpuje právo zamietnuť ho aj bez argumentu. Určite to mnohí poznáte aj z vlastných skúseností:

Kritizujete niečo na kapitalizme? Ste boľševik!

Kritizujete niečo na globalizme? Ste primitívny nacionalista!

Kritizujete niečo na Rómoch? Ste xenofób, rasista, „nácek“ či dokonca fašista!

Kritizujete izraelskú politiku (s ktorou nesúhlasia a na ktorú doplácajú aj mnohí Židia)? Ste antisemita!

Máte osobnú a pozitívnu skúsenosť s nejakou alternatívnou medicínou? Ste šarlatán!

Zažili ste na vlastnej koži nejaký jav „medzi nebom a zemou“, ktorý je v rozpore s materialistickým pohľadom na svet a súčasná veda ho nedokáže vysvetliť? Ste fantazmagor!

Opovažujete sa spochybňovať oficiálny dôvod niektorej z celej plejády vojenských agresií USA alebo upozorňovať na vytváranie peňazí bankármi z ničoho a ich požičiavanie za úrok? To sú len „šialené“ konšpiračné teórie! Z toho ma vyplývať, že ak sa s nimi stotožňujete, ste blázon.

To, že sa snažia takýmto úbohým a mimoriadne primitívnym spôsobom zdiskreditovať mainstreamové masmédiá každého, kto upozorňuje na niečo, na čo upozorňovať je nežiaduce, sa dá ľahko pochopiť. Každý takýto človek je potenciálnou hrozbou pre systém, z ktorého oni profitujú (v prípade, že vy nie, je to vraj len vaša neschopnosť); ktorý ich živí a ktorý je zároveň nimi živený. Viac ma však znepokojuje to, že tieto nálepky začínajú čoraz viac používať aj protiprúdovo zmýšľajúci ľudia, ktorí sú sami nálepkovaní.

Jedným z týchto najfrekventovanejších propagačných zaklínadiel v súčasnosti je nepochybne „konšpirácia“, resp. „konšpiračná teória“. Čoraz častejšie počujem z úst s hlavným prúdom kráčajúcich ľudí vety typu: „To je len konšpiračná teória.“ (z čoho má automaticky vyplývať, že to je nezmysel), čoraz častejšie počujem z úst masmédiám neveriacich ľudí (!) vety typu „To nie je nijaká konšpiračka, to je fakt.“ (z čoho taktiež nepriamo vyplýva, že konšpiračná teória by bola automaticky opak faktu, teda nezmysel).

Keďže pri takomto preukazovaní absencie čo i len náznaku logického uvažovania mi vstávajú vlasy dupkom, chcel by som v tomto článku čisto logickými úvahami ukázať naprostú iracionalitu zavrhovania nejakej teórie alebo hypotézy len preto, že je konšpiračná.

Na začiatok si pripomeňme, čo to konšpiračná teória vlastne je. Na základe čítania internetových diskusií, článkov v hlavnoprúdových médiách ako aj pozerania televíznych správ sa totiž zdá, že väčšina ľudí – vrátane politikov a žurnalistov (!) – ani len nevie, čo znamená výraz, ktorý s obľubou sebe vlastnou používajú na zneváženie všetkého, čo podkopáva chatrné nôžky celej rady oficiálnych verzií jednotlivých udalostí vo svete. V skratke a ľudskou rečou sa dá definovať nasledovne:

Konšpiračná teória (po slovensky sprisahanecká) je teória vysvetľujúca nejakú negatívnu udalosť v spoločnosti ako výsledok konšpirácie. Čo je to konšpirácia (po slovensky sprisahanie)? Tajné spolčenie sa dvoch alebo viacerých ľudí s úmyslom uskutočniť nejaký nekalý čin v neprospech (časti) ľudskej populácie. Pre úplnosť dávam do pozornosti aj postreh č. 7, najmä jeho 3. odsek.

Keďže zástancovia rôznych konšpiračných teórií sú zástancami mainstreamu často nesprávne nazývaní konšpirátormi, vysvetlím aj tento pojem. Konšpirátor (po slovensky sprisahanec) je človek, ktorý sa podieľa na osnovaní sprisahania (= konšpirácie). Nie ten, kto to sprisahanie odhaľuje. A to ani v prípade, že sa mýli a že podozrieva niekoho neprávom (rovnako ako nenazývame vrahom detektíva, ktorý z nejakej vraždy mylne podozrieva nevinného človeka).

Ľudí odhaľujúcich tieto konšpirácie môžeme nazvať nanajvýš konšpiračnými teoretikmi (podobne ako napr. evolučnými teoretikmi nazývame ľudí, ktorí sa podieľajú na vytváraní evolučnej teórie a ktorí odhaľujú zákonitosti evolúcie u živých organizmov). Treba mať však na pamäti, že sa jedná len o maličký zlomok populácie. Väčšina ľudí sa potom len s týmito odhaleniami buď stotožní alebo nestotožní. Títo už nemajú žiadne osobitné pomenovanie; sú to buď zástancovia alebo odporcovia JEDNOTLIVÝCH konšpiračných teórií. Špeciálne kladiem dôraz na slovíčko „jednotlivých“, pretože ako dokážem ďalej v článku: 1) ku každej konšpiračnej teórii treba pristupovať zvlášť (jedna môže byť pravdivá a druhá nie, s jednou sa môžete stotožniť a s druhou nemusíte) a 2) aj tí najtvrdší odporcovia konšpiračných teórií sa s niektorými inými konšpiračnými teóriami stotožňujú (viď postreh č. 7). To, že si to neuvedomujú, nič na tom nemení.

Postreh č. 1: Je všeobecný fakt, že bez argumentu nemožno zavrhnúť naprosto nič (v opačnom prípade ide o slepú vieru a dogmatizmus). Už len na základe uvedomenia si toho, čo konšpiračná teória (KT) je, musí byť každému, kto nie je evidovaný ako mentálne retardovaný (myslím čisto medicínsky, v žiadnom prípade nie pejoratívne) celkom jasné, že odbiť niečo s tým, že to je „len KT“, je ako keby som šiel riešiť nejakú matematickú rovnicu o jednej neznámej X a ešte pred začatím jej riešenia, prv, než by som sa na ňu vôbec pozrel, by som povedal, že X určite nemôže byť záporné číslo. A keby sa ma niekto spýtal, ako si môžem byť taký istý, keď som tú rovnicu ešte ani len nevidel, odsekol by som mu, že predsa len blázon si môže myslieť, že by mohlo byť záporné. Nuž, veru neviem, kto by bol tým ozajstným bláznom… Skrátka a dobre takýto „argument“ neobstojí; ide totiž len o ničím nepodloženú dogmu. Rovnako ako by bolo hlúpou dogmou odsúdiť každú oficiálnu verziu len preto, že je oficiálna. Veru tak, KT môže byť aj pravdivá – rovnako ako čísla v rovniciach môžu byť aj záporné. Neexistuje žiadny prírodný zákon, ktorý by to vylučoval.

Postreh č. 2: Pod chvíľou počujeme v správach, že nejaký muž zabil svoju manželku, dieťa svojho rodiča, rodič dieťa… A nik nemá problém tomu uveriť, nik nemá potrebu si to ani len overovať. Babky síce pri tom zahorekujú, kam to spejeme, pohoršia sa zavše aj mladší, ale nik nepovie: „Choďte niekam s takou fantazmagóriou! Čo je to za nezmysel, aby niekto len kvôli peniazom zabil svojho najbližšieho príbuzného!“ Nuž, zabije. Ľudia sú aj takí. Kiež by to bola fantazmagória! Žiaľ, nie je.

Pokiaľ však má ísť o vraždu cudzích ľudí (hoc aj vlastného národa, ale cudzích – nie každý je vlastenec, obzvlášť v dnešnej dobe, kedy sa to moc nenosí) zo strany najmocnejších ľudí nejakého západného štátu, je to zrazu neprijateľné. „To by oni predsa neurobili!“ Kde sa v nás berie voči nim tá bezhraničná dôvera? Čím si ju vyslúžili? Na základe čoho môžeme mať stopercentnú istotu, že oni sú lepší ako hocikto iný? Kam sme sa to dostali, že cudzím ľuďom, ktorí nám vládnu (či už priamo alebo nepriamo) a žijú z daní našej práce (a v luxuse), veríme viac než najbližším príbuzným? Pokiaľ podozrievame z vraždy vlastných rodičov, deti, súrodencov, partnera/-ku alebo najbližších kamarátov či kolegov, je to v poriadku. Nikomu predsa nemožno stopercentne veriť, v demokracii sme si údajne všetci rovní. Pokiaľ však podozrievame najvplyvnejších a naprosto cudzích ľudí, sme vraj blázni, ktorí patria do ústavu. Nuž, zdá sa, že niektorí z nás sú si „rovnejší“… Žiadny diktátor by si lojálnejších občanov želať ani len nemohol. Od diktátora by som takúto propagandu čakal. Ale že „demokratické“ a „slobodné“ masmédiá budú od nás vyžadovať uvažovanie, od ktorého autoritatívnejšie a totalitárnejšie si už nemožno predstaviť, je vskutku na zamyslenie.

Mimochodom, aj vy ste si mysleli, že naše priam hystericky antikomunistické masmédiá sú na slovné spojenie „bližší kabát ako košeľa“ alergické? Očividne len vtedy, pokiaľ im z vačkov kabáta nenaprší viac než z košele…

Postreh č. 3: Obdobne nik nemá problém prijať za fakt vraždy alebo lúpeže rôznych pouličných gangov, dokonca napojených aj na nie príliš vysoko stojacich policajtov či sudcov (v prípade, že ide o postsocialistické štáty alebo štáty tzv. tretieho sveta, aj vysoko postavených), „prípustné“ sú tiež za účelom vyššieho zisku aj zločiny menších firiem, náboženských siekt, mimo krajín prvého sveta samozrejme aj štátnych orgánov (v mainstreame sa slovo „štát“ či „štátny“ používa takmer výhradne v negatívnom zmysle, obzvlášť ak ide o štáty 2. a 3. sveta). Skrátka kohokoľvek, len nie najvplyvnejších ľudí vyspelejšieho západného sveta. Tí sú nedotknuteľní. Konkrétne ide o najvyššie sediacich politikov, bankárov, ľudí z tajných služieb, armád, najvplyvnejších cirkví, najväčších korporácií (najmä zbrojárskych, petrochemických a farmaceutických, ale aj mnohých ďalších), no a, samozrejme, mienkotvorných masmédií (nik nepôjde predsa sám proti sebe).

Nevdojak je nám tak vnucovaná myšlienka, že čím sú ľudia na vyšších postoch, čím majú viac peňazí a väčšiu moc, tým majú aj väčšie morálne zábrany dopustiť sa veľkých zločinov (teda pokiaľ sa nachádzajú v krajinách tzv. prvého sveta). Logika opäť na úrovni hojdacieho koníka. Ak vás je niekto schopný presvedčiť o tom, že peniaze alebo moc idú v priamej úmere ruka v ruke s morálkou, tak je vás schopný presvedčiť už absolútne o všetkom. Známy básnik Milan Rúfus raz povedal: „Rozprávky nevznikli preto, aby deti zaspali, ale aby sa dospelí zobudili.“ Veru, aj z rozprávok sa máme čo poučiť. Túžba po peniazoch a moci sa s morálkou spravidla vylučuje.

No nielen v tomto smere sa prejavuje uvedený, logiku postrádajúci spôsob myslenia. Títo ľudia, u ktorých by sme nijaké sprisahanie za žiadnych okolností nemali ani len predpokladať, majú najväčšiu moc a najširšie pole pôsobnosti. Logika preto hovorí, že pri veľkých zločinoch treba v prvom rade podozrievať „veľkých“ ľudí, ktorí majú reálnu možnosť ich vôbec uskutočniť. Pouličný vreckár nikdy nezruinuje celonárodnú ekonomiku ani nevyvolá vojnu – nieže by mu v tom bránila morálka; bránia mu v tom jeho možnosti. A spolčovať sa bude maximálne tak s iným pouličným vreckárom.

Postreh č. 4: Ako je už naznačené v predošlom bode, podozrenia zo sprisahaní sú spoločensky neakceptovateľné výlučne zo strany najmocnejších ľudí tzv. prvého sveta (t.j. z USA, Kanady, západnej Európy, Izraela, Austrálie, Nového Zélandu, v súčasnosti aj Japonska, Južnej Kórey, Taiwanu a Singapuru). Týmto nám je zas vnúkaná predstava, že čím je nejaká krajina bohatšia a technologicky vyspelejšia, tým sú jej hlavní predstavitelia aj morálnejší. Na vyvrátenie tohto omylu stačí letmý pohľad do histórie. Azda nikomu netreba pripomínať, ako sa vyspelejšie civilizácie po celé tisícročia správali k tým technologicky zaostalejším a finančne, príp. materiálne (v prípade, že peniaze ani žiaden ich ekvivalent nepoznali) chudobnejším. A ako sa správali ich vládcovia aj k vlastným poddaným (krásne to bolo vykreslené v seriáli Vojna volov, kde miestna šľachta nemala najmenší problém dať vypáliť pod falošnou vlajkou vlastnú dedinu). Prečo si máme myslieť, že dnes je tomu inak? Stačí sa pozrieť na polootrocké podmienky, v ktorých musia pracovať ľudia tretieho sveta pre nadnárodné korporácie so sídlami v nedotknuteľných západných štátoch. Ľudia, bez ktorých by relatívne vysoký životný štandard prvého, ale dnes už aj druhého sveta (kam patríme aj my) razom klesol na nepoznanie…

Postreh č. 5: Skúsme si predstaviť situáciu, pri ktorej detektív A má vypátrať vraha nejakej obete. Zistí, že stopy vedú k človeku X. Mnohým ľudom sa to však nezdá, a tak zavolajú ešte detektíva B. Ten dôjde k záveru, že vrahmi sú dvaja významní politici Y a Z a že detektív A je nimi platený. Majú ostatní právo ho bez jediného argumentu zosmiešniť a jeho prácu totálne odignorovať len preto, že došiel k zisteniu, že vražda je výsledkom sprisahania? Ak je našim cieľom poznanie skutočnej pravdy, v každom názorovom spore je absolútne nevyhnutné vypočuť si obe strany (resp. všetky, ak ich je viac) a až po zvážení argumentov každej jednej z nich si vybrať ten názor, ktorý sa nám zdá byť najlogickejší. Podobne ako keď chce nepodplatený sudca dospieť k čo najspravodlivejšiemu verdiktu, naprosto základnou podmienkou je, aby si vypočul všetky strany. Nik nemôže veriť sudcovi, ktorý jednej strane ešte pred začiatkom pojednávania zalepí ústa. Napriek tomu sa nás hlavné masmédiá snažia presvedčiť, že práve takéhoto a len takéhoto sudcu treba brať vážne. Samé tak spochybňujú svoju kredibilitu a bezúhonnosť, pretože nestranný a neskorumpovaný človek necíti potrebu kryť potenciálneho zločinca, vrátane masových vrahov (napr. v prípade zosnovania nejakej vojny alebo teroristického útoku). Nehovoriac o tom, že dokonca aj fašistickí vojnoví zločinci mali na norimberskom povojnovom tribunáli právo vyjadriť sa.

Konšpiračné teórie v drvivej väčšine prípadov nespochybňujú zločin, ktorý sa udial. Tvrdia len, že strojcom zločinu je niekto iný. Pokúsme sa teda pozerať sa na ne ako na rôzny pohľad na páchateľa zo strany rôznych detektívov. Je to tak ťažké?

Postreh č. 6: Otázka, či nejaká KT môže byť pravdivá, sa vo svetle skutočnosti, že z histórie (aj celkom nedávnej) poznáme celý rad príkladov (ktoré dnes už nepopiera ani mainstream), javí ako úplne irelevantná. Skrátka, množstvo konšpiračných teórií je dnes už aj hlavným prúdom médií i historikov uznaných ako fakty a v prípade, že stále ešte niekto napriek tomu akúkoľvek KT zavrhuje len preto, že je konšpiračná, dáva tým najavo, že v danej problematike je, obrazne, sto rokov za opicami. V poriadku, každý má právo na nevedomosť, ale potom nech sa nevyjadruje k niečomu, o čom nemá ani poňatia.

Nielen nemeckí fašisti, nielen sovietski boľševici, KT sú známym politickým nástrojom už od staroveku, kedy už napr. Alexander Veľký dal zabiť celú skupinu „vlastných“ nič netušiacich Grékov, ktorí sa previnili len tým, že boli príliš mierumilovní. Snaha malej skupiny ľudí ovládať čo najväčšiu časť sveta, a to za cenu akýchkoľvek prostriedkov, je viditeľná od vzniku prvých civilizácií. Možno si niekto povie: „Dobre, u Nemcov, Sovietov či starovekých Grékov sa to čakať dalo. Ale Američania?“ Nuž, už počas dobyvačných vojen s Indiánmi bolo pomerne bežnou praxou zabiť nejakých bielych osadníkov a zvaliť to na Indiánov, čím si ospravedlnili ich ďalšie vraždenie a zabratie ich územia. Je to príliš dávno? A čo napr. zvrhnutie Mossadegha r. 1953 v Iráne orchestrované CIA? Kedysi KT, dnes fakt. Čo zvrhnutie Allendeho r. 1973 v Čile orchestrované armádou USA za Nixona? Kedysi KT, dnes fakt. Čo napadnutie Iraku r. 2003 pod zámienkou zbraní nielen všeobecne hromadného ničenia (chemické, pravdaže, mal, no tie dôvodom útoku neboli), ale aj špeciálne jadrových, ktoré Bush ml. pri svojich vojnu propagujúcich prejavoch viackrát spomenul? Vtedy KT, dnes fakt. Aká „mladá“ musí byť história, aby sme sa z nej „mali právo“ ponaučiť?

Je naozaj smutné, že ten, kto si chce vziať z minulosti príklad, je zosmiešňovaný, zatiaľ čo ten, kto minulosť ignoruje (samozrejme, len niektoré, propagande nevyhovujúce fakty), je považovaný za uvedomelého občana.

Postreh č. 7: Zlatým klincom (naznačeným už v bodoch 3 a 4), ktorý si vtĺkli do vlastnej rakvy všetci nekritickí zástancovia mainstreamových teórií, je skutočnosť, že títo ľudia, ktorí proti mnohým KT tak horlivo broja, celý rad iných konšpiračných teórií podsúvajú ako nedotknuteľnú pravdu. A to do takej miery, že navzdory ich tendencii odsudzovať všetky nepohodlné KT bez jediného argumentu ako jednoznačné bludy, pri týchto KT, ktoré ich propagande vyhovujú, zas opačne zakazujú čo i len náznak pochybnosti o nich. Dokonca ešte vás budú označovať za konšpiračných bláznov, pokiaľ týmto konšpiračnýcm teóriám neveríte! Schizofrénia či manipulácia? Vyberte si.

Skrátka existujú „žiaduce“ a „nežiaduce“ KT. Žiaducim KT musíte veriť bez ohľadu na to, či vidíte dostatočné dôkazy alebo nie, nežiaducim KT zas máte občiansku povinnosť neveriť aj v prípade, že dôkazy pre ne sú nevyvrátiteľné. Existuje množstvo príkladov. Medzi tie „žiaduce“ patria trebárs všetky hovoriace o konšpiráciách Putinovej vlády (napr. v súvislosti s vraždením nepohodlných novinárov), Kaddáfiho režimu, Assadovho režimu, Miloševićovej vlády; skrátka sú namierené proti každému, kto sa vzprieči (nielen) americkým geopolitickým záujmom. „Nežiaducich“ určite pozná každý dosť – sú to všetky tie, za priklonenie sa ku ktorým vás masmédiá zosmiešnia alebo aj vulgárne osočia.

Týmto nechcem daných vládcov figurujúcich v „žiaducich“ KT obhajovať (aj keď vo viacerých veciach by si to zaslúžili); nie je predmetom tohto článku rozoberať jednotlivé KT, ani posudzovať ich hodnovernosť, len ukázať, aké neuveriteľne absurdné je zavrhnúť nejakú teóriu len preto, že je konšpiračná. A aj keď sa rôzne definície konšpiračných teórií slovne líšia (jazyk je pestrý a tú istú vec je možné vyjadriť mnohorakými spôsobmi), obsahovo a myšlienkovo sú v zásade zhodné a žiadna nehovorí, že o konšpiráciu ide iba vtedy, pokiaľ sú za ňou najvplyvnejší ľudia vyspelejšieho Západu. Hoci náš mainstream by si to možno prial, meniť významovú stránku lexikálnych výrazov v ich moci (zatiaľ) našťastie nie je.

Naštudovať si pojmy je pri pustení sa do akejkoľvek problematiky vždy absolútnym základom. Potom pochopíme, že dokonca aj napríklad oficiálna teória o 11.9.2001 je konšpiračná. Aj podľa tejto teórie išlo o tajné spolčenie sa určitých ľudí a vykonanie niečoho zlého. Či to bol vari verejnosti vopred ohlásený útok? Nie. Opäť raz sa ukazuje, že podozrivé môžu byť len určité osoby. Charakternosť iných je naproti tomu nespochybniteľná. Znova sa pýtam – na základe čoho? Akým právom?

Veru tak. Aj to, že Assadova armáda použila proti „umierneným“ rebelom chemické zbrane, je KT; aj to, že Kaddáfiho vojakom bolo nariadené užívať viagru, aby znásilňovali ženy rebelov, bola KT; aj to, že Miloševićova armáda páchala v Kosove na Albáncoch genocídu, bola KT, o ktorej nebolo možné pochybovať. Snáď netreba nijako zvlášť rozoberať Descartov známy výrok: „Pochybujem, teda myslím. Myslím, teda som.“, ako ani to, čo z neho vyplýva. Pochybovať je prejavom inteligencie.

Postreh č. 8 sa už netýka KT ako takých, ale ich množstva a rozsahu. Keď niektorí, viac-menej tendenčne uvažujúci ľudia už pochopia, že niektoré KT môžu byť skutočne aj pravdivé, stále sa priečia predstave, že by tých pravdivých mohlo byť až tak veľa. Veľmi častými sú hlášky typu: „Nemôžeš skoro za všetkým vidieť konšpiráciu.“ alebo „To by bolo už príliš konšpiratívne.“ Tvária sa, ako keby existoval nejaký prírodný zákon, ktorý by určoval, koľko percent KT môže byť pravdivých alebo do akej miery môže byť teória konšpiratívna. Zákony logiky však nepustia – teoreticky môžu byť pravdivé všetky aj žiadna. Ku každej by sme mali pristupovať preto zvlášť, s logickým myslením roztočeným na plné obrátky a hlavne bez predsudkov.

Nemci majú jedno kruté, ale pravdivé príslovie: „Wer einmal lügt, dem glaubt man nicht.“ (Kto raz zaklame, tomu sa už neverí.). Samozrejme, nie je klamstvo ako klamstvo. Je rozdiel, keď rodičia klamú deťom, že darčeky na Vianoce nosí Dedo Mráz alebo Ježiško a je rozdiel, keď dá niekto zabiť tisíce občanov a snaží sa to zvaliť na niekoho iného. Kým v prvom prípade je klamstvo prejavom dobrého úmyslu, ktorým chcú rodičia pripraviť svojim deťom čo najväčšiu radosť a čo najčarovnejšiu atmosféru (za čo sa im deti neskôr v dospelosti pri nostalgickom spomínaní len poďakujú), v druhom prípade dotyčnému klamárovi rozhodne nikto ďakovať nebude (okrem jeho spolukomplicov, ktorí na tom profitovali) a pokiaľ sa mu na to príde, asi ťažko mu bude ešte niekto niekedy veriť…

Je naprosto prirodzené, že keď sa vyskytne vražda v oblasti, v ktorej prebýva nejaký nepotrestaný (alebo už na slobodu prepustený) vrah, tento sa zákonite stáva jedným z hlavných podozrivých. Obzvlášť ak vražda nesie rovnaké známky ako tá, ktorej sa daný človek dopustil v minulosti. Naopak, totálne nelogické, ba priam trestuhodné je zakazovať čo i len podozrievať tohto človeka, argumentujúc, že „to by mal už priveľa vrážd na svedomí, to je predsa nepravdepodobné, že by bol aj za touto, aj za tamtou vraždou“ – a nebodaj ešte aj za nejakou treťou. Práve naopak! Pre masových vrahov je úplne typické, že o nejaký čas zavraždia znova (pokiaľ majú tú možnosť). A nik nemá možnosť väčšiu než tí, ktorí sú na špici mocenskej pyramídy. Moc sa dá využiť v prospech ľudí (keď je vôľa), ale rovnako tak sa dá zneužiť v ich neprospech. Stačí k tomu motivácia. A tá je vždy, keď náš neprospech je ich prospechom.

Na záver si ešte dovolím zamyslenie sa nad výrokom, ktorým sa mainstream tiež zavše oháňa, a síce že „KT sú pre demokraciu nebezpečné“. Samozrejme, na mysli majú výlučne konšpirácie zo strany najmocnejších ľudí Západu, tie „nežiaduce“; ostatné KT sú úplne „bezpečné“ a naopak je nebezpečné o nich pochybovať. Chápete to? Pre demokraciu je vraj nebezpečné neveriť ľuďom, ktorí majú najväčšiu moc. Už vidíte ten logický nezmysel?

Po prvé, v skutočnej demokracii nikto nemá väčšiu moc než niekto druhý (ak áno, ako je to aj vo všetkých štátoch tohto sveta, nejde tým pádom už o demokraciu, a teda nemôže byť ohrozené niečo, čo neexistuje).

Po druhé, aj keby sme tu mali demokraciu – pre jej zachovanie je pluralita názorov práveže nevyhnutná a je neprípustné, aby niekto určoval, čo si môžete myslieť a čo nie. Samozrejme, pri rozhodovacích procesoch môžete byť väčšinou populácie prehlasovaný – ale máte právo vyjadriť sa, ako aj právo na vlastný názor, nech je akýkoľvek.

Po tretie, zakazovanie nedôvery voči najmocnejším ľuďom (resp. zakazovať spochybňovať ich vyjadrenia) je charakteristické práveže pre diktatúry, pre totalitárne a absolutistické režimy! Tam je nemožné spochybňovať bezúhonnosť vládcov! Úplný opak demokracie! V tejto súvislosti sa opäť vyslovene pýta jedno trefné slovné spojenie, pre zmenu naše slovenské – nechcem byť vulgárny, takže to vyznie trochu detinsky, ale pochopí snáď každý – „kakať si do úsť“.

Nebezpečné je teda a priori odmietať akékoľvek „nežiaduce“ KT, pretože tým vzniká živná pôda pre všetky nedemokratické režimy. Ide totiž o prejav dogmatizmu a o bezhraničnú a iracionálnu vieru v morálnosť určitých ľudí, ktorých osobne vôbec nepoznáme.

KT sú teórie ako všetky iné a je na nás, aby sme vlastným rozumom dokázali rozlíšiť pravdivé od nepravdivých. A v prípade, že nemáme dostatok informácií na ich jednoznačné posúdenie (čo býva nezriedka), mali by sme si nechať nad pozadím danej udalosti otvorené všetky teoretické možnosti a ponechať si visieť otáznik nad jeho vysvetlením až do doby, než získame jednoznačný dôkaz pre tú či onú teóriu. Dovtedy smieme jednotlivým teóriám priraďovať maximálne tak stupeň pravdepodobnosti. Pokiaľ však nie je rovný 100 %, nemáme najmenšie morálne právo vyčítať niekomu, že má na vec iný názor.

Takže aby som sa vrátil k samotnému názvu tohto článku – keď sa bude zas niekto snažiť (patrične štipľavo a vulgárne, ako je to pre vehementných obhajcov oficiálnych verzií typické) odbiť váš názor tým, že „to je len (ďalšia) konšpiračka“, pokojne mu odpovedzte: „Áno, konšpiračná teória. A čo, ja vari môžem za tú konšpiráciu? Nadávaj na toho, kto ju zosnoval, nie na toho, kto na ňu upozorňuje. Ak so mnou nesúhlasíš, v poriadku, ale prosím si konkrétne argumenty. Ak žiadne nemáš, takisto v poriadku, ale potom sa o tom nebavme a už vôbec sa ma nesnaž presvedčiť o svojej pravde, keď ju sám nevieš podložiť jediným argumentom.“ A môžete dodať, že aj on nepochybne verí množstvu iných konšpiračných teórií, len o tom asi nevie. A nielen tým, ktoré obviňujú zo sprisahaní vlády rôznych východných alebo moslimských štátov. Konšpirácia je totiž aj to, keď sa naša vláda nabalí na nejakom tendri, privatizácii alebo daniach, konšpirácia je aj to, keď nejaká korporácia úmyselne vyrába svoje produkty tak, aby príliš dlho nevydržali, čím si zabezpečí pravidelný obrat. Stačí si len naštudovať pojmy a nezaujato s nimi narábať.

A priori zavrhovanie všetkých „nežiaducich“ konšpiračných teórií by sa dalo teda charakterizovať ako bezhraničná iracionálna viera v určitú morálnosť najmocnejších ľudí najbohatších štátov sveta.
Napísal Mgr. Boris Demovič, 31.08.2016

Foto: Heather McCall, CC

Redakčná poznámka: Redakcia DAV DVA nezodpovedá za prezentované názory prispievateľov či respondentov a nemusí sa s nimi úplne, ani čiastočne stotožňovať.

3 thoughts on “„To sú len konšpiračky“ alebo O konšpiračných teóriách bez predsudkov

  • 8. septembra 2016 at 11:07
    Permalink

    Vyborny clanok, blizi sa neslavne vyrocie 9/11.
    15 rokov zavadzania verejnosti za mega pomoci
    mainstreamovych medii…alebo nie? 🙂

    Snad sa tento clanok dostane k velkemu poctu ludi.
    Palec hore.

  • 12. septembra 2016 at 10:54
    Permalink

    Vďaka.
    No 11.9. je jedna z najprehľadnejších konšpirácií. Niečo ako keď ti je ukázaný pomaranč a máš veriť tomu, že je to jablko… https://www.youtube.com/watch?v=Zv7BImVvEyk (ak to raz vymažú, možno sa to znova objaví pod názvom WTC7 – this is an orange).
    Obávam sa však, že sa to k veľkému počtu ľudí nedostane. Nie som totiž Ritomský alebo Goda, ktorých články síce neobsahujú jediný logický argument, ale zato majú tisíce lajkov, keďže sú na tých „správnych“ stránkach… Žiaľ, väčšina ľudí si nevšíma argumentačnú úroveň, ale v prvom rade portál, na akom to je uverejnené, príp. od koho to je (čo je ad hominem). A po druhé väčšina ľudí nemá záujem získavať vyslovene nové poznatky (ktoré by navyše mohli byť v rozpore s ich doterajšími presvedčeniami), ale sa len utvrdzovať v tom, čo si už myslí…
    Reálne to teda vidím dosť biedne. Ale niekde a nejako začať treba.

  • 6. decembra 2016 at 10:37
    Permalink

    Čítanie tohto článku mi spôsobilo hlboký zážitok. Jasnosť,zrozumiteľnosť,logická následnosť…emocie,ktorých veľkosť ani náboj nedeformuje obsah. Ak sme sa na inom mieste bavili o nejakom všeobecnom „manuáli“ ako pristupovať k informáciám, tak tento článok je pre mňa ako manuál prudko použiteľný. 🙂 Ďakujem.

Pridaj komentár