Slavomíra Kotrádyová: ŠKRTIČ

Pyton sa vyhrieval na slnku, ležal na vyprahnutej kamenistej zemi a vychutnával prehltnutú korisť. Prešlo niekoľko týždňov. Pyton bol opäť hladný, v úzkych štrbinách očí horelo zlovestné svetlo. Keď na krajinu padla tma, plazil sa nocou, výhražne dvíhal hlavu a rozoklaným jazykom nepretržite kmital pred papuľou. Zacítil korisť. Vymrštil sa a zaútočil. Nič netušiacu malú… Čítať viac

Read more

Slavomíra Kotrádyová: Culex pipiens

Komár Tibor sa narodil v malej vieske, v žaburine na okraji starého rybníka, v psotných pomeroch. Poletoval nad rodným bahniskom a pískal si: Hej, hej, hej, hej, sokoly, z výšky hľadia na to všetko, čo nás bolí…“ Nad krajinou sa zbiehali mraky, bolo sparno, z kvetov sa dvíhala omamná vôňa. Svine v chlievoch kvíkajú, líšky… Čítať viac

Read more

Skarabeus

Valihnojovci, párik ligotavých chrobákov, sa na ceste hrabal v kope ťavieho trusu, prehrabával ho nohami a z mazľavého ťavieho veďvietečoho modeloval guľôčku, keď už bola dostatočne veľká, odtlačil ju na bezpečné miesto, do zeme vyhrabal jamku a svoje guľaté veďvietečo starostlivo uložil do pripraveného depozitu. Do tejto nie práve príjemne páchnúcej hmoty potom pani Valihnojová… Čítať viac

Read more

Zrnko piesku – /rozprávka pre dospelých/

Kde bolo, tam bolo, na jednej veľkej púšti žilo malé zrnko piesku, ležalo s ostatnými na vysokej oranžovej dune, kde spávali tiene a tancovali svetlá, vyhrievalo sa na horúcom púštnom  slnku, a keď sa dvihol vietor, lietalo s ostatnými po púšti a stavalo s nimi pieskové duny. „Nudný život,“ mudrovalo zrnko, „nikto o mne nevie, strácam… Čítať viac

Read more

Odkiaľ prichádzame, kto sme a kam smerujeme? – reakcia na článok J. janošovského V roli Kecala

Pamätám si ho ešte z mladosti, malý nie veľmi pohľadný Róm, hlava trochu naklonená dopredu, akoby chcela predbehnúť krívajúce nohy, prihrbená postava, vždy čistý a upravený. Ťarbavou chôdzou sa každý deň, pod slnkom, vo vetre i v daždi, kolísal uličkami nášho mesta a už dobrých šesťdesiat rokov dotváral jeho kolorit. Bez cieľa sa túlal po… Čítať viac

Read more

Môj otec, komunista /príbeh obyčajného človeka/

V maličkej osade Levočské Lúky neďaleko Levoče, v pôvabnom prostredí lesov a lúk, som za čias socializmu prežila krásne detstvo. Bývali sme v učiteľskom byte pri škole, v ktorej pôsobil môj otec ako riaditeľ. A nielen to, on tú školu aj staval, zorganizoval jej výstavbu v akcii „Z“ a dokonca na nej i manuálne pracoval,… Čítať viac

Read more

Dnes nemôžete veriť už ani holubom!

1. Prezerám si online petície: „Prešetrenie odstrelu medvedice.“ Tak toto podpíšem! Milujem zvieratá! A neodpustím si dopísať krátky komentár: Citát z krásneho filmu Medveď: „Najväčším vzrušením nie je zabíjať, ale nechať žiť.“ Je úžasné, ako dokázala tragická smrť medvedice, matky rozkošných smutných a vystrašených osirelých medvieďat, vyburcovať emócie, to ľudské v človeku. Nemôžem preto pochopiť,… Čítať viac

Read more

Skutok sa stal

Prichádzam na úrad práce, už neviem koľkýkrát. Stojíme desiati na studenej chodbe, ja s teplotou už dobrú polhodinu. Konečne som na rade, vojdem do príjemne vyhriatej miestnosti, sadám na „obľúbenú“ stoličku a pracovníčka na mňa zhurta: „Máme nové smernice, ste dlhodobo nezamestnaná, keď si nenájdete prácu, vylúčime vás z evidencie,“ vypáli na mňa a na… Čítať viac

Read more

Prach (alegorická reakcia na nedávny „protikorupčný protest“)

Kým sa milióny zrniečok zeme spájali a dávali semenám silu klíčiť a rásť, zrniečka prachu, také drobné, že ich nikto nevidel, nič nerobili, len bezstarostne poletovali a vznášali sa vo vzduchu. Prišla zima, tam kde bol za mestom kedysi prázdny horizont, dvíhali sa teraz sivé útesy mrakov. A spoza nich sa prihnal mrazivý severák. Zúrivo… Čítať viac

Read more