Tri oriešky na rozlúsknutie

ORIEŠOK PRVÝ

Drevo zapraskalo a vatra sa rozhorela. Drobné iskry, ktoré sa v nej rodili, odovzdávali plameňu svoje teplo a svetlo, spájali sa, blčali a spolu pohltili tmu. Spolu svietili a spolu hriali a oheň, ktorý vytvorili, žiaril, maľoval siluety postáv, svietil v očiach, zapaľoval srdcia a myšlienky, hladil teplom, iskril. Ľudia sa na seba usmievali, ľudia sa smiali, deti sa radovali.

Jedna  iskra v plameni však spokojná nebola: „Dávam iným svoje teplo a svoje svetlo, mňa pritom nikto nevidí! Musím sa osamostatniť! Nikto nebude žiť z môjho svetla! Nikto nebude žiť z môjho tepla! Budem horieť sama pre seba a pre iskričky, ktoré sa zo mňa narodia!A budem horieť tak, že si to každý zapamätá.“ Vyskočila z vatry a vyletela vysoko k tmavej oblohe. Malú iskru však nikto nezbadal! „Som príliš malá, preto si ma nevšimli,“ prebehlo jej hlavou, „musím žiariť jasnejšie!“ Neďaleko stál tmavý les. „Keď ho zapálim,“ uvažovala iskra, „potom ma určite uvidia, bude to najväčšie svetlo, aké kedy iskra stvorila.“ Nadýchla sa kyslíka, preskočila k nemu, spustila sa na zem a svojim horúcim dotykom rozžeravila suchý list, od neho sa chytili vyschnuté steblá vysokej trávy, začalo horieť raždie, vzbĺkli kríky, oheň preskočil na stromy, olizoval ich vysoké kmene a predieral sa dohora, k oblohe vyšľahali obrovské ohnivé jazyky a hltali všetko, čo im stálo v ceste. Oblohu osvetlila obrovská žiara.

„Koľko svetla! Nádherné!“ nadchýnala sa iskra. „To je moje dielo, teraz som veľká, najväčšia, každý si ma zapamätá!“ jasala.

Ľudia pri vatre si ju konečne všimli. Úsmev im však zmizol z tváre, prestali sa smiať a s hrôzou pozerali na horiaci les.

„Prečo ľudia kričia, prečo utekajú, prečo neobdivujú moje dielo?“ divila sa iskra.

Plamene, ktoré vytvorila sa rozbíjali na tisíce drobných, rovnako ctižiadostivých iskier, tie odskakovali a zapaľovali všetko naokolo, aj oni chceli byť veľké, najväčšie. Všade bolo plno žiary, svetla, no radosť, ktorá vládla pri vatre sa stratila a nahradil ju strach. Ľudia v panike utekali, hľadali svoje deti, deti plakali.

Tam kde stál voňavý borovicový les, dymilo čierne spálenisko, pestrofarebné kvety sa zmenili na popol, zvieratá nestihli ujsť, tam kde znel štebot vtákov, kde bzučal hmyz, bolo teraz mŕtvolné ticho. Kdesi v tom obrovskom zhorenisku ležala jedna vyhasnutá iskra. Vraj bola veľká, najväčšia! Vraj žiarila zo všetkých najkrajšie! Vraj!

 

ORIEŠOK DRUHÝ

„Žaluď!“ radostne zaškriekala sojka a zahrabala ho do zeme, aby mala zásoby na zlé časy. Na žaluď zabudla. A tak, keď zem na jar rozmrzla, žaluď sa pomrvil v zohriatej zemi a praskol, čosi v ňom, veľmi silné, túžilo dostať sa von a rásť.

V tom istom čase vyletelo z dozretej šišky starého smreka semienko, zamávalo blanitým krídelkom a letelo k zemi, vietor ho zavial do borovicového lesa, neďaleko  miesta, kde ležal v zemi žaluď. Len čo sa semienko smreka dotklo zeme, zapustilo korienok, čosi v ňom, veľmi silné, túžilo dostať sa von a rásť.

Semienko bolo veľmi netrpezlivé, nevedelo sa dočkať, kedy vyrastie, o svoje korene sa veľmi nestaralo, zapustilo ich plytko pod povrch zeme a dralo sa hore. Keď vystrčilo hlavu zo zeme, uvidelo mohutné borovice, čneli vysoko nad ním a zakrývali oblohu,tam hore v ich korunách žiarilo slnko.

„Aj ja raz budem takým vysokým stromom,“ snívalo semienko smreka, „aj v mojej korune raz bude svietiť slnko!“ Nedočkavé sa ponáhľalo za svetlom hore.

Zo smrekového semienka bol už statný stromček, no žaluď stále ležal v zemi,čakal, kým nezosilnejú jeho korene, pevne sa ukotvil v zemi a aj keď sa konečne predral na povrch zeme, rástol pomaly, na svoje korene nezabúdal. Keď vystrčil hlavu zo zeme, uvidel mohutné borovice, vysoko v ich korunách hniezdilo slnko, rozbíjalo sa v spleti konárov, trieštilo sa v ihličí na zlatý prach, ten sa chvel vo vzduchu, sypal sa dole. Živica jantárovo rozvoniavala. „Aj ja raz budem takým stromom, aj ja budem rozdávať krásu a radosť  všetkým naokolo.“

Jedného dňa sa v lese objavili ľudia a vysoké borovice vyrúbali. Smrek a dub ostali na čistinke sami. Nad nimi sa otvorila obloha,  široko ďaleko nebolo vidieť  strom.

„Konečne vypratali tie staré borovice,“ potešil sa smrek, „ nemohol som poriadne rásť v ich tieni, brali mi svetlo. Konečne mám viac priestoru pre seba! Teraz môžem slobodne rásť, budem najvyšším stromom na tejto čistine, v mojej korune bude  svietiť slnko, mňa budú obdivovať všetci dole,“ uvažoval  a šinul si to k slnku, už mu nič nebránilo v ceste nahor.

Dub sa rozhliadol po okolí  a zosmutnel. Boli to nádherné stromy, majestátne! Rád počúval, keď ticho šumeli, rád počúval, keď odolávali náporom vetra. V chladivom tieni borovíc sa cítil dub bezpečne, husté koruny ho chránili pred spaľujúcim slnkom, nedovolili, aby zem vyprahla. Vo vlhku pod nimi bujnel trávový porast, svietili v ňom iskerníky, belaseli sa nezábudky, korenisto rozvoniavali paprade. Dub cítil obrovské prázdno, ktoré tu po starých boroviciach ostalo.

Nad čistinkou plynul čas.

Prišla zima, tuhá, na akú si ľudia už dávno nepamätali. Sneh sa sypal niekoľko dní a nocí. Čistinka stíchla  pod závejmi snehu. A potom sa jedného dňa prihnal zo severu vietor. Štipľavý mrazivý severák silnel, pískal, hvižďal, zavýjal, jačal, strhával sneh zo stromov, dvíhal ho zo zeme a v tejto snehovej krútňave, v tomto bielom pekle, ktoré sa rozpútalo na čistinke, bolo počuť iba hrozivé vŕzganie, žalostné stonanie a praskanie konárov. A potom nastalo ticho.

Keď sa vyjasnilo, ukázalo sa dielo skazy. Dolámané, rozdrúzgané konáre boli rozmetané po celej čistinke a vysoký smrek ležal medzi nimi v studenom snehu. Plytké korene nevydržali nápor vetra, víchrica ho ľahko vyvrátila zo zeme.

Po čistine boli rozhádzané i konáre duba, no on sám stál uprostred, tak ako predtým, pevne zakorenený v zemi.

Smrek dávno spráchnivel, nad čistinkou sa prehnali roky, prišli suchá, ničivé búrky, víchrice, no dub vydržal, krásny a majestátny stojí uprostred čistinky dodnes a v jeho korune svieti slnko.

 

ORIEŠOK TRETÍ

V lesnom jazierku vysoko v horách žila jedna kvapka. Bola šťastná a spokojná, až kým sa

v jazierku neobjavili kvapky, ktoré do jazierka spadli pri poslednom prudkom lejaku. Len čo sa ta dostali, začali sa správať veľmi agresívne, bezohľadne a sebecky sa predierali dohora pomedzi ostatné kvapky, až kým sa nedostali na hladinu. Tam sa potom vyhrievali na slnku, zaujímalo ich len to, ktorá žiari viac.

Kvapka žila na dne. Videla to, čo kvapky hore nevideli. Okolo veľkých kameňov vybrúsených do hladka sa jemne vlnili smaragdové riasy, priezračná krištáľovočistá voda svietila a mihali sa v nej dúhové pstruhy. Keď vietor rozčeril hladinu  jazierka, keď sa jej dážď jemne dotýkal alebo ju bičoval lejakom, kvapka dole načúvala tajomnej hudbe vody. Pozorovala vodné pavúčiky, ani oni nenašli hore medzi nenásytnými suchozemskými pavúkmi dosť miesta pre svoj život, tiež sa museli stiahnuť na dno jazierka, tam tkali hodvábne vodné siene, úmorne nosili zhora bublinky vzduchu, vkladali ich do nich, aby v novom domove mali čo dýchať. Život na dne jazierka bol nesmierne zaujímavý. Kvapka v ňom bola šťastná.

Kvapky hore si však želali len jedno: „Viac slnka! Viac slnka! Viac slnka!“ Stále sa im zdalo, že môžu žiariť ešte viac. A želanie sa im splnilo. Slnko hrialo čoraz silnejšie a kvapky na hladine  iskrili, svietili ako drahokamy. Rozhorúčené slnko sa rozžeravilo a začalo nemilosrdne páliť, vysúšalo všetko dookola a menilo krajinu na púšť. Vyschli pramene, potoky zmizli, voda sa stratila zo studní, zem praskala, ľudské srdcia vyprahli. Nastalo sucho! Zadúšajúce a nedýchateľné. Aj v lesnom jazierku kvapky hynuli. Najprv sa vyparili tie na hladine, potom sa strácali i ostatné. Z lesného jazierka ostalo len holé kamenisté dno, smaragdové riasy vyschli, hodvábne paláce vodných pavúčikov zívali prázdnotou, na farebných kamienkoch ležali dúhové pstruhy a v mŕtvych očiach im žiarilo slnko.

Kvapka, ktorá žila na samom dne prežila. Skrývala sa pred horúcim slnkom v tienistej zátoke pod tŕstím, a keď zafúkal vietor, skočila na krídlo vetra a nechala sa unášať. „Preč, preč, z tejto rozžeravenej, vyprahnutej krajiny!“

„Aha, kvapka! “ tešili sa smutní ľudia, okolo ktorých letela a zbožne si želali, aby spadla. Vädnúce kvety na ňu volali, vysychajúce kry prosili, stromy za ňou prosebne otáčali schnúce koruny. Kvapka však letela ďalej. Bolo jej ľúto hynúcej krajiny, no vedela, že samá svet nespasí. Musí nájsť iné kvapky, len spolu s inými kvapkami môže pomôcť zomierajúcej krajine. Vtom v diaľke zbadala obrovský mrak, veľký ako hora, hmýrilo sa v ňom milión podobných kvapiek , ktoré rozžeravené slnko vyhnalo zo svojich domovov. Kvapka letela k nemu a s radosťou sa ponorila medzi ostatné kvapky, splynula s nimi a vtom začalo pršať.

Zem dychtivo pila, v potokoch zurčala voda, naplnili sa studne i ľudské srdcia.

 

Foto: Cowbell Solo, CC

Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.