Trvala len 72 dní, no zmenila svet. Odkaz Parížskej komúny je dodnes aktuálny: ľudia si môžu vládnuť sami

„Ľud z roku 1789 ovládol vrcholy dejín, pretože mal odvahu, a dejiny dajú patričné miesto i ľudu z roku 1870-1871, pretože nepoznal strach a vo svojej viere zotrval až do smrti.“
Lissagaray: Historie de la Commune de 1871

Včera sme si pripomenuli zaujímavé výročie udalosti, ktorá zmenila dejiny. Od 18. marca 1871 do 28. mája 1871 fungovala Parížska komúna. Prvý krát v dejinách sa uskutočnila socialistická utópia s medzinárodným dosahom. Ľud si prvý krát vládol skutočne sám a fungovalo to. Odkaz tohto experimentu je dodnes inšpiráciou.

Pařížska komúna (francouzsky La Commune de Paris) bola dočasným zriadením v roku 1871 založeným na vláde ľudových más. Počas režimu bol vedený triedny boj medzi buržoáziou a eklektickými ľavicovými skupinami komunardov (anarchisti, utopisti, socialisti, komunisti), ktorí zorganizovali povstanie počas Prusko-francúzskej imperiálnej vojny. Tá vyčerpávala Francúzsko a nakoniec aj tak skončila jeho porážkou. Povstanie začalo vytvorením ozbrojenej Národnej gardy – tú chcela vtedajšia vláda zlikvidovať. Pôvodne pro-vládni vojaci odmietli zakročiť proti garde a nezasiahli. Vojsko sa spojilo s gardou a vyhlásili Parížsku komúnu; vláda unikla do Versailles. Následne sa konali legitímne voľby, ktoré priniesli zrušenie polície a armády (nahradenie národnou gardou), odstránenie štátu, zavedenie nových orgánov moci, zavedenie volených a odvolateľných úradníkov, zavedenie sociálnych opatrení, bezplatného školstva, riešenie bytovej otázky, spoluúčasť pracujúcich na vedení podnikov a zrovnoprávnenie žien. Ďalšie komúny vznikli v mestách Lyon, Toulouse, Marseille. Viac uvádza kniha Mezinárodní komunistické, dělnícké a národne osvobozenecké hnutí:

Louis Auguste Blanqui, líder radikálne ľavicovej frakcie komúny

„Sociálne ekonomické opatrenia Komúny mali socialistický ráz. Parížske podniky, ktoré buržoázia opustila, boli predané robotníckym združeniam; mzdy robotníkov, nízke platy úradníkov a učiteľov boli zvýšené a pokuty zrušené. Pracujúci Parížania boli presťahovaní z pivničných obydlí a manzard do bytov boháčov. Komuna mesto zmenila. Paríž prestal byť mestom radovánok boháčov celého sveta; lúpeže ustáli, mestské ulice boli bezpečné, aj keď v nich nebolo vidieť ani jedného policajta; divadlá, múzeá, galérie boli otvorené pre ľud. Veškerá činnosť Komúny vyjadrovala záujmy väčšiny pracujúceho ľudu a uprevňovala republlikánske zriadenie. Hlavné, čoho sa Komúne nedostávalo, bol čas preto jednotlivé sociálne ekonomické opatrenia mohla len naznačiť smer, kam sa bude ubrať vývoj. „Veľkým sociálnym opatrením Komúny,“ konštatoval Karol Marx, „bola jej vlastná existencia, jej práca.“ Komúna bola prvou diktatúrou proletariátu v dejinách, zastávala myšlienku oslobodenia pracujúcich všetkých zemí, jej činnosť nadobudla internacionálneho charakteru. V. I. Lenin v článku Pamiatka komúny napísal: „Všetka francúzska buržoázia, všetci statkári, burziáni, továrníci, všetci veľkí aj malí zlodeji, všetci vykorisťovatelia sa proti nej spolčili. Tejto buržoáznej koalícii podporovanej Bismarckom (ktorý prepustil z nemeckého zajatia 100 tisíc francúzskych vojakov, aby pokorili revolučný Paríž) sa podarilo poštvať neuvedomelých roľníkov a drobnú vidiecku buržoáziu proti parížskemu proletariátu… cez všetky chyby je Komúna veľkým vzorom veľkého proletárskeho hnutia 19. storočia…“
Po porážke Komúny boli reakcionármi zastrelených nad 30 tisíc ľudí, 10 tisíce boli deportované do vzdialených kolónií, kde väčšina zomrela na tropické choroby a následky ťažkej galejníckej práce. Parížska komuna (1871) trvala 72 dní ale jej činy sú nesmrteľné. Marx napísal: „Zásady Komúny sú večné a nemôžu byť zrušené.“
Mezinárodní komunistické, dělnícké a národne osvobozenecké hnutí (60.-80. léta 18. století – 1973, Moskva,1974

Význam komúny spočíva taktiež v prvom pokuse spojiť utopických socialistov, marxistov a anarchistov. Po jej zlyhaní skončila aj I. internacionála, ktorú opustilo anarchistické krídlo. Komúna bola významným aktom zmierenia medzi marxistami, utopistami a anarchistami, ktorý sa skončil spolu s pádom komúny. Ako pripomína Ľuboš Blaha v knihe Dejiny politického myslenia v 19. storočí: „…medzi hlavné postavy Parížskej komúny patrili radikálni demokrati (jakobíni), komunisti (blanquisti) a anarchisti (proudhonisti). ..Za predsedu rady bol zvolený Louis Blanqui, hoci bol v tom čase väznený francúzskou vládou..“ (s. 45)

Medzi výdobytky komúny patrili výrobné samosprávy, univerzálny prístup ku vzdelaniu, radikálno-demokratické reformy, okamžitá odvolateľnosť úradníkov v prípade zlyhania, 10 hodinový pracovný čas a taktiež odluka cirkvi od štátu. Práve dnes, keď sa znova začína hovoriť výrobných samosprávach, o tzv. ekonomickej demokracii je odkaz komúny stále aktuálny aj pre súčasný sociálno-filozofický a politický diskurz. Filozof Ľuboš Blaha v roku 2014 na sociálnej sieti pripomenul odkaz Parížskej komúny nasledujúcimi slovami:

Corps de combattants de la Commune de Paris disposés dans des cercueils. Photographie d'Eugène Disderi.
Známa fotografia obraz obetí komúny od Eugène Disderi sa stala symbol reakčného režimu proti ktorému bojovali komunardi

Parížska komúna z 1871. Bola to radikálna socialistická vzbura v Paríži, ktorú v tom čase podporoval na diaľku aj Karl Marx. Trvala síce len dva mesiace, ale zaviedla mnoho progresívnych sociálnych a demokratických reforiem, vrátane odluky cirkvi od štátu a zakladania kooperatív. Komunardi boli v máji 1871 krvavo potlačení. Išlo doslova o jatky. Vláda povraždila 30 000 rebelov, väčšina z nich bola po potlačení komúny surovo popravená. Mimochodom, dobovú liberálnu tlač masové vraždenie robotníkov nijako nezaujímalo: tak ako aj dnes, aj vtedy platilo, že terorizovať obyvateľstvo je dovolené, ak sa zabíjajú tí „správni“, tí nie „naši“… To sa potom odrazu môžu aj upaľovať ľudia v Odese, mimochodom… Ale neodbáčajme: symbolom masového vyhladenia parížskej ľavice je Stena komunardov, ktorá sa nachádza na prekrásnom parížskom cintoríne Pere-Lachaise, niečo ako pútne miesto ľavičiarov z celého sveta (bol som tam už dávnejšie). Teraz som zašiel do múzea Parížskej komúny v Saint Denis, kde som sa o komúne dozvedel viac. Hoci ideológom komúny bol predovšetkým Auguste Blanqui, jednou z jej najaktívnejších bojovníčok bola Louise Michelová, ktorá je zobrazená aj na obálke mojej knihy Matrix kapitalizmu. Blíži sa revolúciaParížska komúnaje veľkým poučením: každý liberálny režim má plné ústa demokracie, slobody, ľudských práv a rovnosti, o ktorých s bravúrou rečnia najmä stredné triedy a mestská inteligencia, ale keď ide do tuhého, tak sa každý z nich vykašle na morálku a tečú potoky krvi… Krvi rebelov… Nuž, ako sa spieva v piesni od Rogera Watersa (Pink Floyd): „Vive la Commune de Paris!“ Nezabúdajme…“

Mur des fédérés
Stena komunardov, WikiCommons

Po potlačení Parížskej komúny vydal Karl Marx „Prehlásenie k parížskemu ľudu!„. Je dostupné online na Marxist.org.

V. I. Lenin vydal článok Poučenie z Parížskej komúny, kde bilancuje prínos aj nedostatky tohto experimentu komunardov. Text je taktiež dostupný, dokonca v českom preklade.

Parížsku komúnu pripomenul aj historik Adam Šumichrast na svojej stránke Labor history:

František Červinka upozornil v predslove rozsiahlej knihy od Lissagaraya na historický význam Parížskej komúny vo vývoji kapitalizmu:

Bolo to zakončenie prusko-francúzskej vojny heroickým povstaním parížskeho ľudu proti zahraničnému agresorovi a súčasne proti vlastnej, zradnej buržoázii. Znamenalo to i zakončenie historickej epochy prvého obdobia kapitalizmu, ktoré už dožívalo svoju liberalistickú zásadu voľnej súťaže a teraz, od rokov sedemdesiatych začalo prerastať v nové obdobie – obdobie imperializmu.“ Dr. František Červinka v predslove Lissagaray: Historie de la Commune de 1871

Vláda ľudu je skutočným naplnením zmyslu demokracie a občianskej spoločnosti. Dokazuje, že odkaz Rousseaua, Babeufa je možný a dá sa ísť ďalej, než sú hranice zastupiteľskej demokracie. Podarí sa dosiahnuť odkaz komúny v globálnom meradle? To nám ukáže len budúcnosť.

Foto: WikiCommons Paris Commune, Hôtel de Ville de Paris. zdroj kniha (источник: Сергей Александрович Морозов. Творческая фотография. М.:Изд-во «Планета», 3-е изд., 1989, ISBN 5-85250-029-1)


Mgr. Lukáš Perný, autor sa profesionálne venuje dejinám utopizmu

One thought on “Trvala len 72 dní, no zmenila svet. Odkaz Parížskej komúny je dodnes aktuálny: ľudia si môžu vládnuť sami

  • 19. marca 2018 at 18:25
    Permalink

    SEBECTVO
    Sebectvo, rozprávkový drak,
    zatienilo slnko ako čierny mrak.
    Tri hlavy má,
    trikrát viac je
    a trikrát viac pije,
    na úkor iných žije.
    Necíti nič len hlad.

    Odťať hlavy tejto oblude, všetky tri, pekne jednu po druhej, len potom sa bude môcť reálne vybudovať humánna, sociálne spravodlivá spoločnosť, o ktorú sa pokúšali i komunardi. Zlyháva výchova!!!

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *