Univerzitný pedagóg Vladimír Manda vypracoval kritickú analýzu tzv. „anti-extrémistickej“ učebnice P. Struhára

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Vážení priaznivci DAV-u DVA

Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.

V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.

Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.

Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712


Pár poznámok k učebnici pre pedagógov stredných škôl:

Struhár (ed).: „Prevencia nenávistných a extrémistických prejavov v školskom prostredí“ (2017)


Na stránkach DAVu Dva sa k vyššie uvedenej publikácii rozvinula diskusia, pretože v nej bol okrem iných, politických a občianskych subjektov, aj DAV2 označený ako „radikálny či extrémistický“ (s.68-9). Ako prispievateľa do uvedeného časopisu ma celkom prirodzene zaujala otázka, o aké fakty a metódy hodnotenia sa uvedené zaradenie časopisu opiera. Zaujímalo ma to tým skôr, že nejde o populárny či vedecký text, ale ide predsa o učebnicu pre stredoškolských pedagógov, ktorí budú dané fakty a hodnotenia prenášať na svojich žiakov a tým súčasne formovať ich pohľad na to, kto je a kto nie je extrémista. Z pedagogického hľadiska je tiež dôležité, že už v názve učebnice je extrémizmus spojený s nenávisťou, ako keby bola nenávisť podstatným znakom extrémizmu. V nasledujúcom texte si všímam len niektoré otázky a problémy nastolené v učebnici, a to najmä tie, ktoré sú spojené s teoretickým vymedzovaním pojmu extrémizmu a jeho používanie na označovanie rozmanitých politických a občianskych subjektov.  

Označenie časopisu DAV2 ako „radikálneho či extrémistického“ naznačuje, že Struhár sa pojmovými rozdielmi, ktoré odlišujú radikalizmus od extrémizmu príliš nezaťažoval. Z uvedeného zaradenia nie je možné vyrozumieť, či je časopis DAV2 radikálny alebo extrémistický. Nejasný spôsob užívania uvedených pojmov v prípade časopisu DAV2 nie je v rámci Struhárovho textu niečím výnimočným, ale naopak, je to autorova bežná prax. Na stranách 19, 24, 25, 58, 59, 71, 74, používa dvojtvar „radikálny resp. extrémistický“ a na strane 68 použil dvojtvar „radikálny či extrémistický.“  Paradoxom je, že sám autor vidí medzi uvedenými pojmami kvalitatívny rozdiel. Radikalizmus „nie je vyslovene antidemokratický“ a jeho aktéri „rešpektujú základné demokratické princípy“ (s. 14), čo v prípade extrémizmu neplatí, lebo ten je podľa materiálu jednoznačne antidemokratický. Ak sa teda niečo označí ako „radikálne či extrémistické“ alebo ako „radikálne resp. extrémistické“, tak kvalitatívny rozdiel medzi pojmami sa stiera a navodzuje sa dojem, že ich rozdiel je len kvantitatívny. Takéto ich užívanie sa dostáva do sporu s ich kvalitatívnym rozdielom, ktorý sám autor v texte stanovuje.

V učebnici sú explicitne uvedené dve definície extrémizmu, jedna teoretická a druhá právna definícia. A hoci autor konštatuje, že právne vymedzenie extrémizmu sa od teoretickej definície nelíši (s.55), tak opak je pravdou. Najprv sa budem venovať východiskovej teoretickej definícii a neskôr sa dostanem aj k právnej definícii extrémizmu.

Teoretická, všeobecná definícia pojmu extrémizmu je na s. 12, kde autor cituje Chmelíkovu všeobecnú definíciu extrémizmu, v ktorej sa o extrémizme hovorí ako o „výraznom odchýlení sa jednotlivca alebo skupiny od všeobecne zavedených a v aktuálnej dobe prijímaných noriem“. Pri danom vymedzení extrémizmu človeka s pedagogickou praxou hneď napadne, že talentované deti, ktoré sa od priemeru výrazne odlišujú sú vlastne extrémisti, a kdekoľvek sa v našej spoločnosti rozhliadneme, všade narazíme na plno rozmanitých extrémov, teda javov, ktoré sa „výrazne“ odchyľujú od nejakej normy, vzoru alebo priemeru.

Tomuto všeobecnému vymedzeniu extrémizmu plne zodpovedá hneď prvá veta úvodu učebnice, kde sa hovorí, že „extrémistické a nenávistné prejavy sú každodennou súčasťou sociálnych interakcií, avšak často krát musí prísť nejaký podnet, aby sa nimi verejnosť, médiá či politici seriózne zaoberali.“ (s.8)  Na základe uvedenej definície by si človek myslel, že učebná pomôcka bude zameraná na boj proti „každodenným“ prejavom extrémizmu, proti „výrazným odchýlkam“ od noriem každodenného života v „sociálnych interakciách“, ale to by bol omyl. Struhár a kolektív majú vyšší cieľ. Ich cieľom je prevencia proti politickému extrémizmu.

Pri prechode od všeobecne vymedzeného extrémizmu k politickému extrémizmu bolo nutné nájsť „grunt“, ktorý bude predstavovať aktuálne akceptovanú politickú normu, podľa ktorej všetko, čo sa bude od nej „výrazne odkláňať“ bude kvalifikované ako extrémizmus. Struhár s tým problém nemá, tým gruntom je „demokratická spoločnosť“ (s.12). Následne však čitateľa prekvapí svojim teoretickým skokom k tvrdeniu, že extrémizmus, ako „výrazná odchýlka“ od demokracie je okamžite kvalifikovaná ako „antidemokratická“ (s.12). Uvedená teoretická operácia, spočívajúce v premene extrémneho javu na antidemokratický jav nijako nezodpovedá jeho všeobecnej definícii extrémizmu. Ak uvedenú definíciu použijeme na demokraciu, tak na jednej strane všetko, čo sa od demokratickej formy „výrazne odkláňa“ je extrémizmom. Ale k tomu, aby daný jav nadobudol povahu antidemokratického javu, je potrebné, aby sa nie len odkláňal od demokracie, ale aby smeroval proti danej norme alebo základu a bol voči nemu protikladný. Výrazný odklon“ od vzoru alebo normy automaticky neznamená, že daný odklon je aj protikladný k norme, s ktorou sa porovnáva. Odklon môže byť napríklad prejavom pozitívneho rozvinutia danej normy, tak ako v prípade nadpriemerného IQ, nejde o popretie normy pre ľudské poznávacie schopnosti, ale je jej pozitívnym rozvinutím. Podobne je to aj v prípade demokracie. Ak niekto požaduje zaviesť princíp demokracie aj do oblasti ekonomickej, tým sa síce výrazne odkláňa od existujúcej, teda buržoáznej podoby demokracie, obmedzenej len na sféru politickú, ale súčasne je uvedená požiadavka formou rozvinutia demokracie do sféry celej spoločnosti. Struhárova kvalifikácia extrémizmu ako antidemokratického javu, nie je teoreticky objasnená a zdôvodnená, je len „slepým“, teoreticky nezdôvodneným uplatnením tzv. negatívnej formy definície na politický extrémizmus.

Inou črtou Struhárovho teoretického chápania extrémizmu je fakt, že sa nezaťažuje historickým chápaním daného problému. Ak by sa pri riešení nastoleného problému aspoň sčasti držal aj historického pohľadu na spoločnosť, tak by videl historicky protirečivú funkciu extrémizmu v ľudských dejinách. Musel by si všimnúť, že k súčasnej podobe demokracie sa svet dostal jedine prostredníctvom politického extrémizmus. Demokracia ako politická forma usporiadania spoločnosti bola vo feudalizme extrémnou, antifeduálnou požiadavkou, lebo smerovala proti feudálnemu usporiadaniu spoločnosti. Nakoniec, po víťazných buržoáznych revolúciách sa extrémna požiadavka demokracie stala postupne bežnou normou usporiadania spoločnosti až v 20. storočí. Pri historickom pohľade na spoločnosť by si autori učebnice museli uvedomiť, že aj dnešné usporiadanie spoločnosti je historicky dočasnou formou, ktorá bude historickým vývojom určite prekonaná novou, predpokladám že slobodnejšou formou súžitia, a tak mnohé z dnešných tzv. ľavicových extrémistických síl, sú jednoducho len predzvesťou budúcej premeny dnešnej demokracie.

Nehistorický prístup k silám, ktoré sa dostávajú do sporu s dnešnou formou usporiadania spoločnosti Struhárovi bráni vidieť aj podstatný rozdiel medzi tzv. pravicovým a ľavicovým extrémizmom a špeciálne rozdiel medzi zástancami fašizmu a socializmu, ktoré Struhár zaraďuje k formám extrémizmu. A tak autor neustále mieša fašizmus so socializmom a neuvedomuje si, že fašizmus je len najreakčnejšou formou ochrany kapitalizmu a vo svojej ekonomickej podstate s ním nie je v rozpore, zatiaľ čo socializmus, z hľadiska svojej podstaty je kvalitatívne odlišný ako od kapitalizmu, tak aj od fašizmu.

Socializmus je neustále prirovnávaný k fašizmu najmä na základe jednostranného vyzdvihovania ľudských obetí, ktoré boli spojené s jeho formovaním, pri súčasnom mlčaní alebo zatemňovaní jeho sociálno-ekonomických a kultúrnych úspechov, ktoré dosiahol v rozvoji celej spoločnosti. Uvedená metóda rovnako mlčí alebo zatemňuje ľudské obete, či vojnového alebo ekonomického násilia, ktoré má kapitalizmus nie len z hľadiska svojej histórie, ale aj z hľadiska svojej súčasnosti na svedomí. Kto spočíta obete kapitalizmu, ktorý na svetovú historickú scénu vstúpil kolonizáciou Severnej Ameriky, likvidáciou pôvodného obyvateľstva a prisvojením si jeho pôdy, pokračoval v obchode s otrokmi a zavádzaním novodobého otrokárstva, potom prešiel ku kolonializmus, rozpútal dve svetové vojny a lokálne vojny vedie vo svete až po dnešné dni a to všetko je po stáročia spojené s jeho dodnes trvajúcim ekonomickým vykorisťovaním obyvateľov.

Pri kritike socializmu sa rovnako stráca obhajcom kapitalizmu zo zreteľa fakt, že politická demokracia sa v rámci samotného kapitalizmu stáva jeho významnou vlastnosťou až po zavedení všeobecného hlasovacieho práva a to bolo zavedené až v 20. storočí. Je tu teda obdobie vývoja kapitalizmu od 17. storočia až po 20. storočie, kedy sa kapitalizmus rozvíjal na nedemokratickom základe. Preto obviňovať socializmus zo všetkých možných aj nemožných hriechov, ktorých sa mal dopustiť za svojej, celkovo asi 80 ročnej histórie a klásť ho na jednu rovinu s najreakčnejšou formou kapitalizmu, teda fašizmom, je len ideologickou metódou ako zakryť skutočnú tvár samotného kapitalizmu.

Obráťme teraz pozornosť na problémy demokracie všeobecne a našej demokracie zvlášť, pretože, demokracia je podľa autora tým oporným bodom, v protiklade ku ktorému môžeme hovoriť o politickom extrémizme.

Svoje názory na demokraciu začína „typickým“ prehliadaním podstatných rozdielov medzi pojmami, ktoré používa. Kapitola 1.4 venovaná demokracii začína vetou: „Vo všeobecnosti, demokratickým ústavným štátom (resp. liberálnou demokraciou) rozumieme ..“ (s.15). Stotožňovanie „demokratického ústavného štátu“ s „liberálnou demokraciou“ je z pojmového hľadiska to isté, ako keby niekto stotožnil pojem človeka s pojmom muža alebo pojmom ženy. A tak, ako muž alebo žena sú len zvláštnymi podobami človeka, tak aj liberálna demokracia je len jednou historickou formou „demokratického ústavného štátu“. Ako je všeobecne známe, antické Atény v určitom období svojho vývoja sa tiež opierali o demokratický ústavný štát, aj keď tento nebol v žiadnom prípade liberálny, lebo sa opieral o prácu otrokov.

Výraz liberálna demokracia sa vžil pre kapitalistickú formu demokracie najmä preto, že kapitalisti pre dosahovanie ziskov a rozmnožovanie svojho kapitálu potrebovali už od počiatku „slobodnú“ teda, od poddanstva oslobodenú pracovnú silu. V ich ponímaní, sloboda oslobodených nevoľníkov nikdy nesiahala za hranice ich slobody ako pracovnej sily, teda slobody, v ktorej je pracovná sila vynútená predávať svoju pracovnú silu kapitalistovi, aby mohla normálne žiť. Liberálna predstava slobody nikdy nesiahala a ani teraz nesiaha ďalej ako po prah súkromného vlastníctva kapitalistov, či už je to tzv. ľavicový liberalizmus alebo neoliberalizmus. Tu je dôvod toho, že prví významní teoretici kapitalizmu, napr. Locke, niečo také, ako všeobecnú demokraciu nikdy nespomínali a nikdy ani nepotrebovali. Trvalo to niekoľko storočí, než boli kapitalisti rôznymi okolnosťami prinútení rozširovať slobodu občanov až na hranicu všeobecnej politickej slobody, teda na hranicu demokracie. Z uvedeného pohľadu, byť liberálom v podstate značí chápať ľudskú slobodu v jej kapitalistickom vydaní, ktorá je ohraničená súkromným vlastníctvom výrobných prostriedkov kapitalistom. Za touto hranicou nejestvuje pre nevlastníka výrobných síl žiadna sloboda a ani demokracia.

 V nasledujúcich bodoch Struhár vyzdvihuje princípy, o ktoré sa demokratická spoločnosť opiera a ktoré podľa jeho vymedzenia by mali byť identické s liberálnou demokraciou. Sú to „suverenita ľudu, voľby a deľba moci“ (s. 15). Suverenita ľudu sa v jeho podaní veľmi rýchlo mení na otázku volieb do parlamentov a tu, ako je zjavné, ak odhliadneme od rôznych nedostatkov nášho volebného systému, môžeme povedať, že je demokratický.

Autor však nevidí, že liberálna demokracia, v rámci ktorej suverenita ľudu končí na hraniciach vlády súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov znamená, že „suverenita ľudu“, ktorá je podľa autora východiskovým princípom demokratickej spoločnosti je v rámci liberálnej demokracie fakticky ohraničená len na sféru života, ktorá sa nachádza mimo ekonomickú sféru. Je to sféra nášho politického života s jej rozmanitými politickými slobodami, ktoré však nemajú dosah na ekonomickú sféru, kde rozhodujú súkromní vlastníci. Suverenita ľudu, tak nie je vládnucim princípom usporiadania celej kapitalistickej spoločnosti, ergo, kapitalistická spoločnosť ako celok nie je demokratickou spoločnosťou.  Je tu rozsiahla sféra jej života, kde nedemokratickým spôsobom rozhodujú súkromní vlastníci výrobných prostriedkov o výrobe a rozdeľovaní výsledkov námezdnej pracovnej sily. A tak norma, ale základ, voči ktorému Struhár vymedzuje politický extrémizmus nám mizne pred očami.

K nespornej perličke autorovho chápania princípov demokracie patrí princíp väčšiny v kontexte s právami menšín. Autor vysvetľuje princíp uplatnenia ochrany práv menšín na príklade triedy žiakov, ktorí formou voľby rozhodujú o školskom výlete. Podľa jeho interpretácie platí, že žiaci, ktorých návrh na výlet neschválila väčšina, „nemôžu stratiť možnosť sa výletu zúčastniť“ (s. 17). Úprimne povedané, mnohých by taká interpretácia ani nenapadla. Predsa ak väčšina rozhodla o nejakom výlete, tak menšina samozrejme nestratila „možnosť sa ho zúčastniť“, pretože o niečom takom sa ani nehlasovalo. Ale ak sa ho chce menšina zúčastniť, tak sa fakticky podriaďuje vôli väčšiny a to je aj jadrom princípu väčšiny. Autorove chápanie princípu väčšiny budí dojem, že demokratické voľby sú fakticky zbytočné, pretože „politická menšina má právo kontrolovať vládu a zúčastňovať sa rozhodovacích procesov …“ (s. 17). Vyzerá to tak, ako keby víťazná politická strana, napríklad v prípade formovania vlády, mala do svojej vlády brať aj predstaviteľov opozície, aby ju mohli kontrolovať a zúčastňovať sa rozhodovacích procesov.

Ak by autor aj v danej otázke vychádzal z poznania historických súvislostí, ktoré otázku menšín v rámci demokracie vyniesli na povrch, tak by vedel, že problém sa vo svojej nástojčivej podobe objavil pri koncipovaní americkej ústavy. Americký politológ R. A. Dahl, v práci A Preface to Democratic Theory (1956), pekne objasňuje, kde a prečo sa v rámci buržoázneho demokratického systému objavil problém politickej menšiny. Jadro problému, ako ho chápali tzv. otcovia zakladatelia (Founding Fathers) americkej demokracie spočíval presne v tom, že v rámci demokratického systému a jeho princípu väčšiny by sa mohlo ľahko stať, že by väčšina získala úplnú politickú moc a následne by mohla vyvlastniť súkromných vlastníkov výrobných prostriedkov, ktorí sú v spoločnosti vždy v menšine. James Madison, jeden z otcov zakladateľov preto kládol otázku, či sa všeobecné volebné právo ako aj právo na súkromné vlastníctvo v rámci ústavy nemôžu dostať do konfliktu.

Historicky tak otázka politickej menšiny nebola nastolená pre ochranu hocijakej občianskej menšiny, ale práve menšiny súkromných vlastníkov výrobných prostriedkov. Uvedený moment sa však dnes skrýva alebo prekrýva vyzdvihovaním všelijakých menšín a z ich práv sa robí rozhodujúci problém demokracie. Vyzdvihovanie práv menšín sa však v zmysle autorovej definície extrémizmu „výrazne“ odkláňa od hlavného princípu demokracie, ktorým je princíp väčšiny a tak sa boj za práva menšín, v rámci demokracie stáva antidemokratickým hnutím alebo extrémistickým hnutím.

V kapitole 1.4.3 sa autor zaoberá obľúbenou politickou témou dnešných dní a tou sú ľudské práva. Podľa neho „Politický extrémizmus však myšlienku ľudských práv a rovnosti odmieta“ (s.18). Prečo to odmieta pravicový extrémizmus necháme stranou, nás zaujíma, prečo toto podľa Struhára odmieta aj ľavicový extrémizmus. Struhárove objasnenie je nasledujúce: „Ľavicoví extrémisti síce napĺňajú demokratickú požiadavku rovnosti, ale ich požiadavka absolútnej sociálnej a ekonomickej rovnosti narúša princíp slobody jednotlivca, ktorý je pre demokratickú spoločnosť nevyhnutnou podmienkou (napr, zákaz súkromného vlastníctva)“ (s. 18). V danej vete máme spolu temer všetky nedostatky Struhárovho poznania ako ja narábania s pojmami.

Začnime tým, že autor najprv tvrdí, že politický extrémizmus myšlienku „rovnosti odmieta“ a o niekoľko riadkov ďalej sa dozvieme, že to neplatí na celý politický extrémizmus, ako to plynie z prvej vety, ale sa to týka len pravicového extrémizmu.  Jeho tvrdenie, že ľavicoví extrémisti požadujú „absolútnu sociálnu a ekonomickú rovnosť“, sa rozhodne netýka tých ľavičiarov, ktorí sa opierajú o Marxa. Aby sme si nevymýšľali, tak je potrebné si uvedomiť, v čom podľa Marxa spočíva sociálna a ekonomická rovnosť.  

Sociálna rovnosť, či už za socializmu alebo za teoreticky predpokladaného komunizmu sa netýka veľkosti podielu indivídua na spoločnou prácou vytvorenom bohatstve. Za socializmu sa delilo podľa práce, teda z hľadiska množstva rozdeľovania vytvoreného bohatstva sa rozdeľovalo nerovnako. Za komunizmu Marx predpokladá rozdeľovanie podľa potrieb. Tieto má ale každé indivíduum rôzne a teda sa opäť predpokladá nerovné delenie vytvoreného bohatstva. Sociálna rovnosť, ktorá sa ale podľa Marxa môže dosiahnuť až za komunizmu, spočíva v dvoch veciach. V prvom rade, sociálny rozvoj indivídua nie je obmedzovaný sociálnym faktorom, akým je napríklad deľba práce, veľkosť jeho vlastníctva, či už výrobných prostriedkov alebo spotrebných predmetov, lebo každý dostáva podľa svojich potrieb. Teda rozvoj každého spoločenského indivídua, ak odhliadneme od prírodných ako aj mnohých náhodných okolností, je obmedzovaný len jeho vlastnými subjektívnymi schopnosťami. Spoločenské indivíduá si budú sociálne rovné aj v tom, že sa všetky budú podieľať na produkcii spoločného bohatstva prostredníctvom spoločensky užitočnej práce. Za socializmu bola sociálna rovnosť len v tom, že každý človek si veľkosť zdrojov pre svoj individuálny rozvoj mohol zabezpečiť len spoločensky užitočnou prácou a nie vykorisťovaním iného človeka.

Inak je to s ekonomickou rovnosťou. Ekonomická rovnosť v zmysle Marxa sa dotýka vlastníctva výrobných prostriedkov. V socialistickej, ako aj komunistickej spoločnosti budú výrobné prostriedky spoločným vlastníctvom celej spoločnosti. Znamená to, že spoločnosť nebude rozdelená na tých čo vlastnia a tých, čo nevlastnia výrobné prostriedky, ale všetci si budú vo vzťahu k spoločnému vlastníctvu výrobných prostriedkov rovní. Takto vzniknutá ekonomická rovnosť indivíduí vo vzťahu k výrobným prostriedkom je nutným základom vzniku ekonomickej demokracie rovnako, ako je politická rovnosť občanov základom politickej demokracie a spolu, ekonomická aj politická demokracia môžu vytvárať demokratickú spoločnosť ako celok.

Struhárova poznámka v zátvorke, týkajúca sa zákazu súkromného vlastníctva je len „fake news“ a nie skutočnou informáciou. Žiadne ľavicové hnutie vychádzajúce z Marxa, nepožaduje zákaz súkromného vlastníctva a teda nepožaduje z pohľadu Struhára narúšať „princíp individuálnej slobody“. Pointa je v tom, že autor nediferencuje všeobecný pojem súkromného vlastníctva od súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov. To, čo marxisti požadujú zrušiť, je súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov a nie proste súkromné alebo lepšie povedané osobné vlastníctvo. Marxisti nepožadujú zrušiť osobnú slobodu človeka, ale slobodu človeka ako súkromného vlastníka spoločnosťou vytvorených výrobných síl. Po 40. rokoch socializmu by človek normálne predpokladal, že dnes nikoho nenapadne obviňovať socializmus z toho, že zrušil súkromné vlastníctvo. Veď počas jeho existencie sa neustále zvyšovala životná úroveň občanov aj vďaka neustálemu rastu ich osobného, či súkromného vlastníctva, o ktoré ich nikto nepripravil.

Autor pri obhajobe kapitalistického buržoázneho systému vyzdvihuje ochranu rozmanitých ľudských práv. Pre jeho argumentačný postoj je typické, že v prípade celej palety práv občanov našej demokratickej spoločnosti obchádza fakt, že napriek tomu, že naša Ústava, hneď v úvode garantuje každému občanovi „slobodu a dôstojnosť“ (Čl. 12/1), tak v realite máme 640 tisíc ľudí žijúcich na hranici biedy. Ústava každému garantuje právo na vlastníctvo (Čl.20/1), ale tisíce osôb sa u nás potulujú len s igelitkou v ruke, prespávajú pod mostom a pod., pretože ich celým vlastníctvo je len to, čo majú na sebe a čo si nesú vo svojej igelitke. Ústava každému zaručuje právo na slobodnú voľbu povolania (Čl. 35/1), ale pritom je u nás v čase rekordne nízkej nezamestnanosti viac ako 150 tisíc nezamestnaných, a tak by sme mohli pokračovať. Práva, ktoré nám Ústava dáva, sú v mnohých prípadoch len formálnymi právami, pretože reálny ekonomický systém, ktorý ako jediný nám môže poskytnúť prostriedky pre naplnenia našich, najmä sociálnych ústavných práv nehľadí na ústavu, ale na svoje zisky. A žiaľ, Ústava kapitalistov v tomto konaní utvrdzuje tým, že nediferencuje súkromné vlastníctvo, na základe ktorého človek vykorisťuje človeka od vlastníctva,  ktoré človek potrebuje len pre svoj osobný život. Obe formy zhŕňa pod pojem vlastníctva a berie ich pod ochranu v rovnakej miere.

Druhá kapitola učebnice o príčinách vzniku extrémizmu, ktorej autorom je I. Moravčík je z nášho pohľadu zaujímavá len v tom, že Moravčík pri objasňovaní príčin extrémizmu tvrdí opak toho čo Struhár. Podľa názoru Moravčíka, je príčinou extrémizmu proste fakt, že naša spoločnosť nefunguje demokraticky, ale je riadená rodinami a záujmovými skupinami (s.47), a toto je spoločenským dôvodom vzniku extrémizmu. Pointou tohto názoru je fakt, že extrémizmus v našich podmienkach nie je dôsledkom „odklonenia“ sa indivíduí alebo skupín od demokracie, ale extrémizmus je v našich podmienkach „odklonením“ sa od vlády rodín a záujmových skupín, je bojom proti ich vláde a teda je bojom za demokraciu. Extrémisti z hľadiska I. Moravčíka sú u nás bojovníkmi za demokraciu a nie antidemokratickým hnutím.

Prejdime k poslednej kapitole, ktorá nás zaujíma, v rámci ktorej sa Struhár snaží svoje teoretické poznatky spájať s právnymi a uplatňovať ich na posudzovanie konkrétnych občianskych a politických subjektov z hľadiska extrémizmu. Aj v danej časti necháme pravicový extrémizmus stranou a budeme sledovať autorov postup vo vzťahu k ľavicovému extrémizmu.  

Kapitola začína rôznymi podobami vymedzovania extrémizmu v právnej oblasti, až sa autor dostáva, podľa vlastného názoru k najlepšej definícii extrémizmu. Podľa tejto definície je extrémizmus vymedzený ako „konanie a prejavy vychádzajúce z postojov krajne vyhrotenej, demokratickému systému nepriateľskej ideológie, ktoré či už priamo, alebo v určitom časovom horizonte deštruktívne pôsobia na existujúci demokratický systém a jeho základné atribúty“ (s.56). Už na prvý pohľad je zrejmé, že uvedená definícia, vymedzuje extrémizmu  in medias res ako hnutie odporujúce demokracii, teda vymedzuje ho hneď ako politický jav protikladný demokratickému systému. V uvedenej definícii sú však dva pojmy demokracie. Prvým je všeobecný pojem demokratického systému, voči ktorému sa vymedzuje nepriateľská ideológia. Ako je známe všeobecné abstraktné pojmy jestvujú len v našich hlavách alebo pojmoch, ale nie v realite.  V záverečnej časti definície sa však objavuje druhý demokracie v podobe „existujúceho demokratického systému“ teda nie v podobe všeobecného systému ako takého, ale individuálneho systému existujúceho v určitom čase a na určitom mieste a vo vzťahu k nemu sa hovorí o deštruktívnych dôsledkoch extrémizmu. Keďže v definícii sa oba výrazy pre demokraciu „tvária“ ako mená toho istého pojmu, tak sa vytvára zdanie, že čisto abstraktne a všeobecne vymedzená demokracia je identická s individuálnou podobou demokracie, jestvujúcou napríklad u nás na Slovensku.  Tento postup má za následok, že akákoľvek kritika existujúceho jedinečného demokratického systému sa hneď vyhodnocuje ako útok proti všeobecne vymedzenej demokracii, teda ako útok proti demokracii ako takej. Je to podobné, ako keby niekto kritizoval jedinečné indivíduum z toho, že je lenivé a táto kritika indivídua by sa chápala ako kritika človeka ako takého, teda že človek všeobecne je lenivý tvor.

Na margo uvedenej právnej definície extrémizmu by bolo potrebné povedať, že ak zoberieme nie demokraciu ako takú, ale buržoáznu demokraciu, ktorej jedinečná podoba sa uplatňuje aj u nás, tak hlavným nepriateľom uvedenej demokracie je jej vlastná obmedzenosť. Tým, že sa pôsobenie daného typu demokracie zastavuje na prahu ekonomickej sféry, kde vládne súkromný kapitál, tým daný typ demokracie umožňuje ekonomickej sfére, ktorá je riadená súkromným záujmom, aby postupne nahlodávala samotnú politickú demokraciu. Našu buržoáznu demokraciu postupne rozhlodáva a ničí neustále sa prehlbujúca majetková nerovnosť, ktorá je práve dôsledkom toho, že politická demokracia nemôže kontrolovať výrobné prostriedky a následne ani rozdeľovanie spoločnou prácou vytvoreného národného bohatstva. Produkt spoločnej práce sa nachádza v rukách súkromných vlastníkov, a je Ústavou je chránený. Takto sme sa postupne dopracovali v našej demokracii tak ďaleko, že na voľbách do parlamentu sa už od roku 2006 zúčastňuje menej ako 60% voličov, čo v konečnom dôsledku znamená, že nad celou spoločnosťou rozhodujú víťazné politické sily, ktoré nezastupujú ani polovinu oprávnených voličov. Znamená to, že u nás už demokratický princíp väčšiny v najvyššej politike neplatí a „vláda ľudu“, ktorá sa chápe ako zdroj demokratickej moci postupne zaniká. Teda extrémisti, ktorí vychádzajú z „postojov krajne vyhrotenej, demokratickému systému nepriateľskej ideológie“ sú predovšetkým obhajcovia dnešného liberalizmu alebo neoliberalizmu, lebo to je tá ideológia, ktorá bráni rozšíreniu demokracie na celú spoločnosť a vedie k deštrukcii existujúceho demokratického systému. Ale pre tieto extrémistické ideológie Struhár vo svojej práci nenašil miesto ani na pravej a ani na ľavej strane.

K najdiskutabilnejšej časti danej učebnice patrí Struhárov názor, že „aj keď by Najvyšší súd rozhodol, že politická strana svojim programom a svojou činnosťou neporušuje Ústavu Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy či zákony, bezpečnostní experti ju môžu naďalej na základe relevantných informácií považovať za bezpečnostnú hrozbu a zaraďovať medzi subjekty s extrémistickým pozadím, hoci berúc do úvahy aj výrok rozsudku a odôvodnenie súdu“ (s. 56). Na uvedenom tvrdení je zarážajúce, že tu autor nehovorí o súkromných názoroch bezpečnostných „expertov“, ale hovorí o štátnych bezpečnostných zložkách, ktoré napriek rozhodnutiu súdov, si naďalej môžu konať podľa seba. Nie je nerešpektovanie alebo „výrazný odklon“ od súdneho rozhodnutia nejakou štátnou inštitúciou ohrozovaním samotného ústavnosti nášho systému? A teda nevyzýva sa tu priamo k extrémizmu? Vec nadobudne ešte paradoxnejší rozmer, ak uvážime, že daná učebnica bola vydaná za peniaze Ministerstva spravodlivosti.

Praktické uplatnenie svojich názorov na extrémizmu Struhár dokumentuje v kapitole (3.1.1, s.58). V rámci tejto časti autor formuluje aj svoj názor, že DAV2 je „radikálny či extrémistický“ časopis. Vyššie naznačená analýza textu učebnice myslím dostatočne jasne naznačila, že uvedené hodnotenie sa neopiera o solídnu analyticko-teoretickú bázu ani demokracie a ani extrémizmu, neopiera sa ani a analýzu príspevkov publikovaných v uvedenom časopise. Jediné o čo sa uvedený názor opiera je tiché uznanie „večnosti a nemennosti“ kapitalizmu, a všetko čo proti nemu smeruje, či sprava alebo z ľava je chápané ako to, čo ho ohrozuje. Pri obhajobe kapitalizmu však autor prehliada, že obrana kapitalizmu nie je identická s obranou demokracie a v dnešných podmienkach si už kapitalizmus a demokracia zjavne odporujú.

Ak by bol Struhár aspoň trochu dôsledný v narábaní s pojmami, ktoré sám vymedzil, a vážil si svoju vlastnú prácu, potom by nie len DAV2, ale aj iné, podľa neho „ľavicové extrémistické“ subjekty musel zaradiť jedine do kategórie radikálnych subjektov v tom zmysle, že ich kritika jestvujúcej buržoáznej demokracie nie je kritikou demokracie samej, ale je kritikou jej nedôsledného charakteru, ktorý vedie k triednemu deleniu spoločnosti, teda k tomu, že veľká časť spoločnosti je vo svojej slobode obmedzená a závislá na druhej časti spoločnosti, na súkromných vlastníkoch výrobných prostriedkov. Ľavicový extrémizmus (tak ako je definovaný učebnicou) teda nie je proti demokracii, ale je za jej plné rozvinutie.  


doc. PhDr. Vladimír Manda, CSc., filozof, vysokoškolský pedagóg

doc. PhDr. Vladimír Manda, CSc. (*1950) je slovenský filozof. V roku 1976 absolvoval štúdium filozofie na Filozofickej fakulte Univerzity J. A. Komenského. Od roku 1976 pôsobil do roku 2006 ako pedagóg na SPU v Nitre, od roku 2006 ako vysokoškolský pedagóg na UKF v Nitre. V roku 1988 získal titul kandidát filozofických vied (CSc.) a v roku 2005 titul docent.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


13 thoughts on “Univerzitný pedagóg Vladimír Manda vypracoval kritickú analýzu tzv. „anti-extrémistickej“ učebnice P. Struhára

  • 22. mája 2018 at 22:09
    Permalink

    Vynikajúca analýza!

    Reply
  • 23. mája 2018 at 11:46
    Permalink

    Pan Struhar by sa mohol opat vyjadrit, ako to uz v minulosti urobil. Aspon by som vedel, ci na to vobec ma dostatocne (odborne) predpoklady :D

    Reply
    • 23. mája 2018 at 23:30
      Permalink

      Pan Martin, ja mam pocit, ze nazor ste si uz urobili este skor, ako som napisal jedno slovo ;-)

      Reply
  • 23. mája 2018 at 23:29
    Permalink

    Dobry den, pan Manda,
    dakujem za recenziu k castiam ucebnice, v kratkosti sa vyjadrim k niektorym bodom.
    Mrzi ma, ze sa neviete na ucebnicu pozriet objektivne, najma vzhladom na kontext, v ktorom ste sa k jej vypracovaniu dostali. Neocakavam od akademika, ktory chce nezaujato pripravit recenziu ucebnice, ze sa vyjadruje k tomu, ci si vazim alebo nevazim svoju pracu. Nepride mi to ani ludsky slusne. Verte mi, cital som k svojej praci mnoho posudkov a recenzii od renomovanych akademikov. Sam ich dost pisem, ale vzdy si vazim autora prace (hoc aj studenta) a snazim sa k nemu pristupovat s respektom. A take posudky nastastie dostavam aj ja. Aj kriticke, ale korektne.
    Mozno aj pre spominany kontext je cast Vasej argumentacie zavadzajuca. V casti, kde sa venujete mojmu vymedzeniu extremizmu sa totiz primarne opierate a kritizujete vseobecnu definiciu Smolika, ktoru som vsak sam v knihe o par riadkov dole napadol ako nedostatocnu a prilis vseobecnu. Pouzil som ju prave preto, aby bolo jasne, ako spravne extremizmus (ne)pochopit. Vo Vasej recenzii to nespominate, naopak, pouzivate moj vlastny argument, ktorym kritizujete moj text! Citujem: „Podľa definície Chmelíka by však extrémistom mohol byť aj jednotlivec, ktorý v totalitnom režime presadzuje myšlienky demokracie, keďže aj v jeho prípade ide o výrazné odchýlenie sa od aktuálne zavedených a prijímaných noriem. Je preto potrebné si definíciu extrémizmu zasadiť do kontextu demokratickej spoločnosti, v ktorej sú krajné (extrémne) reprezentácie zastúpené práve antidemokratickými silami.“ Rovnako je v tej vete vysvetlené, že extrémizmom nie je ALTERNATIVA ci zdokonalenie demokracie (blizsie k tomu pise nemecky politolog Stoss), ale sily, ktoré vystupujú proti nej. Dalej totiz tato cast pokracuje: „Politický extrémizmus je tak aj v prácach teoretikov vymedzený konkrétne voči demokracii. Pfhal-Traughber (1999) pri definovaní extrémizmu hovorí o zhrňujúcom označení pre antidemokratické sily a politické fenomény, ktoré môžu byť navzájom ideologicky výrazne odlišné, ale spája ich práve odmietanie demokratického ústavného štátu.“ A ano, nenavist resp. hrozba nasilim je tiez jednym zo znakom extremizmu.
    Rozumiem Vasej kritike nekategorickeho rozlisenia radikalizmu a extremizmu pri aplikacii teorie na konkretne pripady v slovenskej spolocnosti. Podla mna, prave silnou strankou kazdeho autora, ktory chce objektivne pristupovat k realite, je vyhnut sa absolutnym tvrdeniam, ked o nich nema nepriestrelny dokaz. Pochybnost je vzdy na mieste. Ti, co sa zaoberaju radikalizmom a extremizmom (hlavne aktermi) vedia, ze v niektorych pripadoch je tazke najst hranicu medzi radikalizmom a extremizmom (aj vzhladom na to, ze akteri zamerne svoje prejavy zjemnuju). V niektorych pripadoch sa tazko vyhyba Vami kritizovanemu dvojtvaru aj preto (co je pripad aj DAV2), ze sa v ramci heterogénnej mnoziny aktivistov v ramci organizacie angazuju tak radikali ako aj ludia, co spadaju pod vyssie uvedene vymedzenie extremizmu. Preto sa domnievam, ze pouzitie dvojtvaru, hoc sa moze javit vagne, najviac zodpoveda realite. Po udalostiach poslednych dni, som este silnejsie presvedceny o tom, ze tvrdenie: „Mimostranícka radikálna či extrémistická ľavicová scéna je totiž v porovnaní s pravicovou alternatívou častejšie tvorená intelektuálmi, ktorí sa neangažujú formou verejných akcií, ale skôr vedú rôzne diskusné kluby alebo sa venujú publikačnej činnosti (napr. Humanisti.sk, DAV DVA)“, zodpovedá realite. Pripustam vsak, ze v zatvorke mohlo byt uvedene „v ramci portalu Humanisti.sk ci casopisu DAV DVA“, bolo by to presnejsie.
    Ano, je tiez moznost hodit extremnu a radikalnu lavicu pod zhrnujuce oznacenie krajna lavica. Robi to tak mnozstvo teoretikov a expertov v problematike radikalizmu a extremizmu, aby sa vyhli problemu, ktory tu teraz riesime, ked sa mnohi z aktivistov citi byt radikalmi, ale vymedzuju sa voci oznaceniu extremisti. Avsak, nemyslim, ze by to pomohlo vyrovnat sa s Vasou pripomienkou, naopak, to zaradenie radikalov do jednej skupiny s extremistami by bolo este vyraznejsie. Len pre zaujimavost, v zahranici sa niekedy pouziva len pojem extreme right or left, kde spadaju aj radikalne skupiny.

    K vacsine textu mam jednu poznamku. Pracujete s inou paradigmou (najskor marxistickou), co je sice v poriadku a legitimne, ale je otazne, do akej miery potom mozete namietat voci koncepciam a definiciam, ktore vychadzaju z inych pristupov. Nemyslim si, ze je spravne, ked kritizujete moj text sposobom, ze sa na realitu pozerate z inej paradigmy, resp. pracujete s inou metodologiou a terminologiou. Napriklad, z textu vyberam: „byť liberálom v podstate značí chápať ľudskú slobodu v jej kapitalistickom vydaní, ktorá je ohraničená súkromným vlastníctvom výrobných prostriedkov kapitalistom. Za touto hranicou nejestvuje pre nevlastníka výrobných síl žiadna sloboda a ani demokracia.“ Alebo: „autor neustále mieša fašizmus so socializmom a neuvedomuje si, že fašizmus je len najreakčnejšou formou ochrany kapitalizmu a vo svojej ekonomickej podstate s ním nie je v rozpore, zatiaľ čo socializmus, z hľadiska svojej podstaty je kvalitatívne odlišný ako od kapitalizmu, tak aj od fašizmu.“
    Som si isty, ze na zaklade Vasej bohatej vedeckej a akademickej prace si uvedomujete, ze Vami uvedene definicie a sposob uvazovania vychadzaju zo specifickeho pohladu na realitu a nie je mozne ich oznacit za vseobecne platne a prijimane.
    A nakoniec, v texte sa tiez kriticky vyjadrujete k tvrdeniam, ktore ste mozno, bud v dosledku pociatocnej zaujatosti alebo mojej nejasnej formulacie, nepochopili spravne. Ak tvrdim, ze politicka mensina ma „pravo kontrolovat vladu a zucastnovat sa rozhodovacieho procesu“, tak to len poukazuje na beznu prax aj v ramci slovenskeho parlamentarizmu, kedy opozicii su priznane moznosti ako napr. interpelácie clenov vlady, vyslovenie nedovery, podavanie pozmenovacich navrhov, atd. Takych momentov je vo Vasej recenzii viac (napr. chapanie socialnej a ekonomickej rovnosti ci udajne vyzyvanie k extremizmu)
    Akokolvek, som rad, ze sme sa po agresivnom clanku „redakcie“ posunuli do odbornej diskusie. Rad si s Vami v tejto veci vymenim postrehy, najskor vsak neverejne, kedze mam pocit, ze aj tato recenzia je skor zneuzita na zvlastne zaujmy niektorych clenov redakcie ako na uzitocnu spatnu vazbu. Akokolvek, recenziu si este urcite viac krat precitam a budem sa relevantnymi pripomienkami vazne zaoberat (napr. otazka vseobecnej a konkretnej podoby demokratickeho systemu).

    Reply
  • 24. mája 2018 at 8:56
    Permalink

    Čo je to agresívny článok redakcie? Keby pána Struhára redakcia Davu označila za extrémistu resp. radikála v nejakej učebnici, asi by jej poslal ďakovný list.

    Reply
  • 26. mája 2018 at 16:55
    Permalink

    Pán Struhár zaujalo ma, že používate inú metódu. Znova s Vami súhlasím, metóda „čo sa babe chcelo, to sa jej prisnilo“ je bežná technika pouličnej propagandy moci. Aká je tá Vaša metóda? Som technik. A páči sa mi definícia vedeckej činnosti, ako postupu, ktorý má rovnaký výsledok bez ohľadu na to, kto, kedy a kde postup ( v rovnakých podmienkach, s rovnakými materiálmi a pri rovnakých úkonoch) vykoná. Práve metafyzika, ktorú používate robí zo spoločenských vied trápnu režimnú propagandu a znižuje jej rešpekt.
    Prostitútky predávajú telo , Vy dušu…

    Reply
    • 26. mája 2018 at 21:27
      Permalink

      Pan Janosovsky,
      preco zas ta agresia a utoky? Travte dni pozitivnejsie a nekazte ich aj ostatnym.
      Ako som uz vela krat vysvetloval, vychadzam z teorie extremizmu, v akademickej sfere bezne vyuzivany. Nemusite s tymto analytickym ramcom suhlasit, tak ako vacsina vyskumnikov nesuhlasi s marxistickou metodologiou. To je cele. Avsak, primyslat si nieco a pisat o rezimovej propagande? Naco potom pisete o metodach, technike a vede, ked pisete take vymysly bez akehokolvek poznania? Preco ste nepisali Vas komentar ako technik? Ak ste skutocne technik, tak mozte mat vo vseobecnosti problem s metodami v spolocenskych vedach, to akceptujem, ale preco ste to iste nenapisali panovi Mandovi, ktory celu kriticku analyzu postavil na marxistickej paradigme …

      Reply
      • 27. mája 2018 at 7:52
        Permalink

        Pán Janošovský, „trávte dni pozitívnejšie?“ Tak toto by mohol poradiť pán Struhár bezdomovcovi…Prijímať pozitívne negatívne veci „má“ svoju logiku.

        Reply
      • 13. júna 2018 at 17:32
        Permalink

        Pán Struhár,
        „v akademickej obci bežne používaný rámec“ je metafyzická floskula. Takýto „bežne používaný rámec“ akademickej obce bola svojho času plochá Zem v strede Vesmíru. Ako som Vám už uviedol vedecké je všeobecne platné pre rovnaké podmienky. Vaše „akademicky bežné“ je eufemizmus pre režimne žiaduce ( rozumej režimom platené)…
        Nechcem byť agresívny, iba presný. Neútočím na Vás osobne ( koniec-koncov každý režim má svojich !moravcov“). Kritizujem honorovanú kolaboráciu, ako spôsob obživy.
        Neverím, že priemerne vzdelaný jedinec nie je schopný pochopiť právo na názor a šíri režimnú propagandu z neznalosti. Ak ste mimo tejto definície, uveďte argumenty pre Vaše tvrdenia. Myslím okrem“ akademickou obcou bežne používaných“ floskúl.

        Reply
  • 27. mája 2018 at 1:29
    Permalink

    Pán Struhár uvedomujete si, že váš citát v uvedenej knihe nie je žiadne nezáväzné a nevinné filozofovanie, na ktoré sa tu teraz hráte, ale vážne obvinenie? Nehovoriac o tom, že ste za túto knihu dostal 10 tisíc € a bude používaná ako manuál, čo nás, členov, spolupracovníkov a podporovateľov o. z. DAV DVA dostáva do situácie existenčného ohrozenia?
    My sa tu nebavíme na úrovni priateľskej konverzácie filozofického sporu v peknej diskusii. Vy ste nás obvinili, bez dôkazov, na základe vašich subjektívnych pocitov a politických preferencií a na základe absolútne nezvládnutej argumentácie, čo vyššie uvedeným textom napokon dokázal Vladimír Manda. Je paradoxné, že ľudia ako vy sa oháňajú pluralitou, no sami radi obviňujú a správajú sa ako skutoční extrémisti voči svojim názorovým oponentom. Pripomína mi to časy Výboru pre neamerickú spoločnosť, iste viete o čom hovorím. Vaša úbohá snaha ospravedlniť nevinným filozofovaním závažné obvinenie nemá obdoby. Vy ste zaútočil, vy ste nás obvinil a ešte aj z verejných peňazí! Ako vyššie napísala Slavomíra Kotrádyová: A čo ste čakal od nás ďakovný list?

    Reply
    • 27. mája 2018 at 19:15
      Permalink

      Pan Perny,
      cele to chapete zle. Ja sa nepotrebujem obhajovat ani vyvinovat. Ja si za svojim textom, tvrdeniami a formulaciami stojim. Ak budem zajtra zasa pisat clanok o radikalnej a extremnej lavici, tak vas opat spomeniem s plnou zodpovednostou. Nemam dovod menit tvrdenie LEN preto, ze Vam sa to nepaci. Tak ako neustupujem ani pravicovemu radikalizmu a extremizmu len preto, ze maju argumenty, paradigmy, kontexty, metodologie, atd. Svoj postoj som v diskusii len VYSVETLIL, kedze ste naznacovali, ze pisem bez dokazov a nemam argument a spominate ma v clankoch. Ak vysvetlenie nie je pre Vas dostatocne (co vsak pri marxistickej paradigme ani pre doc. Mandu nikdy nebude), viac urobit nemozem. A ani nemam ambiciu. Ja nie som sudca (ta kapitola v takom duchu ani pisana nie je), a ani Vas poradca. Vy si spolupracujete a riesite veci sposobom, aky asi povazujete za vhodny a mne je to uprimne jedno. Tak neprenasajte zodpovednost za Vase spoluprace a prejavy na mna. A neklamte, prosim Vas, o tom, ze som dostal 10 000 € za knihu. Je mi luto, ze zastupujete niektorych kvalitnych ludi a pritom nie ste schopny pouzivat korektne informacie a fakty. Potom sa skutocne ani necudujem, ze ste si aj text interpretovali svojsky (t.j. nespravne a ucelovo). Asi je to Vas styl „prace“ …
      Dakujem za priestor na prezentaciu mojho postoja. Pre mna je tato tema ukoncena …

      Reply
  • 27. mája 2018 at 20:30
    Permalink

    Lukáš Perný, história si pána Struhára raz vyhodnotí sama, nechajte to na ňu.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *